Skutočná svedkyňa únosu: Stále mám pred sebou jeho pohľad

Skutočná svedkyňa únosu: Stále mám pred sebou jeho pohľad

Vľavo na obrázku spojovacia cestička, kde auto únoscov takmer zrazilo Zdenku Kováčovú a Magdu Mlynarčíkovú. Šípka ukazuje na miesto únosu Ľudmily Cervanovej.

Hovorili sme so Zdenkou Kováčovou, ktorá má aj po 41 rokoch pred očami, ako uniesli Ľudmilu Cervanovú.

Stretávame sa v jednej petržalskej kaviarni, vo fajčiarskom kúte sedí predo mnou šesťdesiatnička so športovým imidžom.

Ešte kým prejdeme na udalosti spred vyše 40 rokov, Zdenka Kováčová mi vysvetľuje, prečo si neželá, aby sme ju počas rozhovoru odfotografovali z akéhokoľvek uhla. „Viete, kto nezažil na vlastnej koži tú hrôzu, nepochopí, čo znamená svedčiť na súde o vražde a stáť pred tvárou obžalovaných. Ja mám z toho ešte naozaj stále hrôzu.“

Spomína, ako vypovedala na súde aj pred 14 rokmi, keď sa pri nej pristavil jeden televízny štáb. „Zmocnilo sa ma strašné chvenie, pôvodne som bola ochotná poskytnúť krátky rozhovor, ale keď na mňa namierili kameru, zlyhala som. Zľakla som sa, že ma niekto odkrágľuje.“

Zdenka Kováčová si síce z pochopiteľných dôvodov neželá zverejniť svoju tvár, ale chce ešte raz verejne svedčiť o tom, čo vtedy zažila. Ohlásila sa nám sama po tom, čo ju blízki upozornili na text Diabolský stroj Františka Čermana.

„Som rada, že sa po toľkých rokoch konečne píše o tomto prípade pravda. Keď som pred časom počula hovoriť o únose pána Kirchhoffa, neverila som, či má na mysli ten istý únos, ktorého som bola priamou svedkyňou.“

„Viete, kto nezažil na vlastnej koži tú hrôzu, nepochopí, čo znamená svedčiť na súde o vražde a stáť pred tvárou obžalovaných. Ja mám z toho ešte naozaj stále hrôzu.“ Zdieľať

Dôležité svedectvo Zdenky Kováčovej a jej kamarátky Magdy Mlynarčíkovej v textoch obhajcov Nitranov či v dokumente Roberta Kirchhoffa neexistovalo. Stále sa zdôrazňovalo, že to boli manželia Bačovci, ktorí ako poslední videli živú Ľudmilu Cervanovú.

Títo manželia koncom augusta roku 1976 vypovedali, že 9. júla v piatok neskoro večer boli na zastávke, odkiaľ pozorovali, ako pri jednom dievčati zastavilo auto a dievča po krátkom rozhovore s posádkou nastúpilo pokojne dnu. Manželia videli v aute troch mužov tmavej pleti.

Pre prívržencov teórie, že Cervanová zmizla spolu s Arabmi, to bol na dlhé roky hlavný záchytný bod.

Najnovšie, keď sa už svedectvo dvoch študentiek nedá ignorovať, Andrej Bán ako jeden z 13 argumentov v prospech Nitranov uvádza, že Bačovci a Kováčová s Mlynarčíkovou videli zrejme tú istú situáciu.

Čo teda vlastne zažili v piatok 9. júla 1976 stredoškoláčky Zdenka a Magda?

9. júl 1976 Mlynská dolina

Konečne sa začali letné prázdniny, 18-ročná Zdenka Kováčová bola ešte študentkou Strednej pedagogickej školy v Modre a rovnako ako roky predtým si išla zarobiť na letnú brigádu v Mlynskej doline. „My stredoškoláci sme čistili internátne izby vysokoškolákov. Boli tam mladí zo všetkých kútov Slovenska, za zarobené peniaze som si mohla kúpiť rifle, to bola vtedy veľká vec,“ vybavuje si s úsmevom pani Zdenka.

K brigádnickému letu nepatrilo len monotónne drhnutie izieb, ale aj zábava, diskotéky, nové priateľstvá a zaujímavé stretnutia. „Chodil tam vtedy aj Elán, pamätám si, ako sme sa raz s nimi stretli na izbe, bavili sme sa o hudbe, vraveli nám, aké zakázané stanice počúvajú, aby mohli načerpať inšpiráciu pre svoju hudbu.“

Potom však prišla osudná diskotéka v UNIC klube, ktorá jej zmenila celé leto roku 1976 a tak trochu aj najbližšie roky.

Na diskotéke hral opäť Elán, z dobových výpovedí pred vyšetrovateľmi vieme, že Zdenka prišla do UNIC-u okolo 20.00 aj s kamarátkami Magdou Mlynarčíkovou a Annou Strelcovou.

Niekedy, podľa odhadu to mohlo byť medzi 22.00 a 22.30, ju Magda požiadala, aby s ňou išla von. Na prízemí bol totiž záchod zatvorený, dievčatá nemali kľúče, preto nebolo inej možnosti, než nájsť vhodný tmavý kút kdesi vonku.

Obe dievčatá teda vyšli z hlavného vchodu internátu, najskôr prešli popri parkovisku, až našli vhodné miesto v priestoroch skladu v podchode. Po chvíli sa vracali späť cez parkovisko, išli spojovacou cestičkou smerom na ulicu, ktorá vedie od vchodu internátu k autobusovej zastávke.

Už keď takmer schádzali z cestičky, Zdenka začula, ako za nimi vyrazilo osobné auto bielej farby. Obe odskočili do pravej strany, lebo inak by ich bezohľadný šofér nabral. V momente, keď auto prechádzalo okolo nich, stála Zdenka len kúsok od mladého muža, ktorý sedel vedľa vodiča.

Ako dnes spomína, pri tomto úskočnom manévri sa jej zvrtla noha. „Magda ma zachytila, v tom momente sa aspoň nakrátko stretol môj pohľad s pohľadom muža, ktorý sedel vedľa vodiča. Okienko bolo otvorené, ruku mal spustenú na dverách auta, hlavu mal tiež vyklonenú.“

Auto odbočilo smerom k zastávke, nahnevané dievčatá sa vybrali späť, k hlavnému vchodu. Prešli pár krokov, keď počuli, že sa za ich chrbtom niečo deje. Zdenka vo svojich prvých výpovediach uvádzala, že auto bolo od nich 60 metrov, dnes sa jej zdá, že to mohlo byť aj značne bližšie.

Rovnako si však aj teraz spomína na ten obraz: predné aj zadné dvere po pravej strane auta boli otvorené a v šere tmy stálo dievča, ktoré dvaja muži ťahali násilím dnu. Dievča sa zaháňalo taškou, kričalo „pomóc“, Zdenke a Magde to znelo ako zúfalé volanie. Vtom začuli, ako jeden druhému doslova hovorí: „Ber ju!“ Nato ju vtiahli do auta, zabuchli dvere a spúšťali sa ďalej bez motora.

Vtom začuli, ako jeden druhému doslova hovorí: „Ber ju!“ Nato ju vtiahli do auta, zabuchli dvere a spúšťali sa ďalej bez motora. Zdieľať

Zdenka si dnes pri rozprávaní vybavuje aj to, čo nepovedala v prvých výpovediach, ale až na súde v roku 1982. Keďže bola krátkozraká a nemala na sebe okuliare, povedala Magde, nech si rýchlo pozrie ešpézetku auta. Kamarátka to už nestihla. Vraj ešte Magde povedala, nech hodí po aute kameňom, tá však namietla, že hentí môžu mať aj pištole.

Otrasené dievčatá sa vracali späť. Pred vchodom pri zábradlí stretli troch chalanov, ďalších svedkov únosu, ktorí ho však sledovali zo vzdialenejšej perspektívy.

Medzi dievčatami a troma mládencami došlo k napätej výmene slov. Jeden im s úškrnom vyčítal, prečo nepomohli dievčine. „Magda sa nedala, zahriakla ich, že to oni jej mali pomôcť,“ hovorí Zdenka Kováčová.

Čo nasledovalo: výsmech aj zastrašovanie

Zdenka s Magdou sa vybrali hneď za vedúcim brigády, ktorému prerozprávali hrozivý zážitok spred internátu. Prišla však studená sprcha. Vedúci sa im vysmial, vraj to sa určite len chalan pochytil so svojím dievčaťom, ktoré robilo drahoty.

„Strašne to zľahčoval, nám dvom však bolo jasné, že to nebola dáka partnerská hádka či špás. Keby ju vtiahol jeden chlap, chápala by som, že môže ísť o konflikt takéhoto typu, lenže ju vťahovali dvaja muži, ona naliehavo zvolala o pomoc a oháňala sa taškou. Na nás išla proste z toho hrôza.“

Pani Zdenka si už presne nepamätá, komu všetkému to ešte hovorila. Na základe zaznamenaných výpovedí iných študentov, aj z levočského archívu, jej pripomeniem, že o tom hovorili ďalším kamarátkam ešte priamo na diskotéke, rovnako o tom hovorili aj ďalšie dni na internátnych izbách.

12. júla, teda tri dni po zmiznutí Ľudmily Cervanovej, zaznela na vysokoškolskom internáte výzva, aby sa na políciu dostavil každý, kto bol očitým svedkom toho, ako sa spúšťalo biele auto k autobusovej zastávke.

Vedúci brigády im jednoducho oznámil, nech sa do toho nestarajú, lebo ich do toho nič nie je. Zdieľať

Zdenka a Magda opäť čelili nevôli okolia. Vedúci brigády, ten istý, ktorý ich už vysmial krátko po únose, ich opäť zahriakol. Zdenka si na to spomína aj dnes, vypovedala o tom však už policajtom v polovici júla: vedúci im jednoducho oznámil, nech sa do toho nestarajú, lebo ich do toho nič nie je.

Našťastie, stredoškoláčky mali oveľa viac rozumu a najmä odvahy.

Práve odvahu ešte v nasledujúcich týždňoch potrebovali. Napriek nepríjemnému začiatku leta sa totiž nevrátili domov, ale ostali na Mlynskej doline, už však nie v pozícii normálnych brigádničiek. „Boli sme z brigády vyňaté, policajti nám hovorili, že sa nemáme báť, že vždy bude niekto z nich nablízku. Často nás kamsi brali kvôli identifikácii auta. To bol však pre mňa problém, vedela som, že auto bolo biele, ale ja som vôbec nevedela, či to mohol byť Žiguli, Fiat alebo iná značka.“

Zdenka Kováčová si spomína na rôzne chýry, ktoré sa vtedy šírili po Mlynskej doline. „Ktosi pustil do obehu, že Ľudka Cervanová vraj kšeftovala s valutami s Arabmi. Keď sme sa na to opýtali jej spolužiakov medikov, povedali nám, že je to úplná hlúposť.“

Kováčová si tiež pamätá, ako sa už hovorilo, že vraha dolapili, mal ním byť jeden sériový vrah, ktorý zabil a znásilnil dve dievčatá. (Pani Zdenku pamäť neklame ani v tomto prípade, polícia naozaj chvíľu upodozrievala z únosu na Mlynskej doline istého Miroslava Somoru, ktorý bol neskôr odsúdený a popravený za vraždy a znásilnenia. Ten však s týmto prípadom nemal nič spoločné.)  

Pre 18-ročnú Zdenku a jej kamarátku Magdu to však bolo leto strachu. Pani Zdenka si stále živo pripomína dve epizódy. 

„Raz sme boli viacerí na našej internátnej izbe, boli tam s nami aj chalani, normálne sme sa rozprávali. V chodbe pred izbou sa zrazu objavil jeden mladý muž, najskôr som si myslela, že je to kamarát či spolužiak niekoho z partie. Stále sa na mňa obracal, vypytoval sa na konkrétne detaily únosu, bolo to veľmi čudné. Bola som taká rozrušená, až som mu povedala, že ak mi nedá pokoj, udám ho, že to bol on. Ako sa zjavil, tak aj zmizol. Potom som zistila, že ho vôbec nikto nepoznal, nerozumiem, ako mohol vedieť, kde bývam.“

Druhý zážitok bol pre Zdenku horší, cítila, že sa ktosi snaží dve hlavné svedkyne únosu zastrašiť.

„S Magdou sme išli do mesta na jadranskú zmrzlinu, ktorá sa predávala za vtedajším Priorom oproti hotelu Kyjev, išli sme smerom od bufetu Tempo, kde je dnes Ľudová banka. Vtom nás obstúpili asi štyria či piati mladí muži, hovorili nám čosi v zmysle, či sme povedali, že sme videli únos dievčaťa a že čo sme to vlastne videli. Chápali sme to obe tak, že nás chceli zastrašiť. Odvtedy sme už do mesta radšej nechodili.“

Bol to on, Miloš Kocúr

Leto sa skončilo, Zdenka Kováčová vypovedala ešte v novembri roku 1976, keď bol hlavným podozrivým z únosu a vraždy Ján Hrmo. Potom si už však žila svoj život, vydala sa, narodilo sa jej dieťa.

Lenže v roku 1981 sa zamrznutý prípad konečne pohol. Polícia obvinila z únosu, znásilnenia a vraždy Ľudmily Cervanovej sedem mužov z Nitry, Zdenka Kováčová bola opäť predvolaná na výsluch. No a potom prišiel v auguste roku 1982 súd, na ktorom musela vystúpiť ako svedkyňa.

Ešte aj dnes sa pri spomienkach na priebeh súdu rozruší. Už na chodbe pred pojednávacou miestnosťou si všimla skupinku ľudí, ktorí si na ňu ukazovali prstom, ktosi povedal „pozrite, to je ona“. Predpokladá, že to boli rodinní príslušníci niekoho z obvinených.

Ale ozajstný strach sa jej zmocnil, až keď sa ocitla v preplnenej súdnej sieni. Cítila, že je tam dusná atmosféra, úplne ju šokovalo, keď sudca prečítal nielen jej meno, ale aj adresu bydliska. „Premkla ma hrôza, veď za sebou som cítila uprené pohľady tých páchateľov. Ako môžu svedka takto vystaviť napospas nebezpečiu?“

„Premkla ma hrôza, veď za sebou som cítila uprené pohľady tých páchateľov. Ako môžu svedka takto vystaviť napospas nebezpečiu?“ Zdieľať

Spomína si na streľbu otázok, aj zo strany advokátov obžalovaných. „Samozrejme, chceli ma nachytať, najhorší bol ten pocit, že chcete svedčiť v dobrom záujme, aby sa podarilo odhaliť pravdu, lenže zrazu som sa cítila ja ako tá obžalovaná, ktorá niekoho neprávom usvedčuje. Vagabundi si tam sedeli na lavici, ja som sa cítila v tej ohrádke ako zakliesnená, bolo to nanič, psychicky som bola odrovnaná.“

Táto nevraživá atmosféra súvisela so svedectvom Kováčovej, ktoré nitrianskej partii priťažilo.

Predseda senátu ju totiž vyzval, aby si prezrela obžalovaných, a povedal jej, že ak môže s určitosťou ukázať na muža, ktorý sedel vedľa vodiča, nech tak urobí. Zdenka Kováčová sa rozhliadla a ukázala prstom na Miloša Kocúra. Sudca sa jej opýtal, ako si môže s istotou pamätať, že išlo o Kocúra, Kováčová to následne odôvodnila týmito slovami: „Bola som od neho vo vzdialenosti 50 až 60 centimetrov, dobre som si ho všimla, mal stiahnuté sklo na dverách auta a videla som mu do tváre. Bez akýchkoľvek pochybností tvrdím, že to bol tento obžalovaný.“

Dnes si Zdenka Kováčová pripomína, že na tieto vety musela nabrať posledné zvyšky odvahy. „Spoznala som ho podľa tváre, podľa pohľadu. Keď som naňho ukázala, vyskočil z lavice, kričal na mňa, že klamem. Bolo mi z toho zle, vydesila som sa, že ho už nikto v tej lavici nezadrží a on tam na mňa vybehne.“

Odvolací súd v roku 1983 však túto časť Kováčovej svedectva, v ktorej identifikovala Miloša Kocúra, označil za pochybnú a neuznal ju.

Mal na to aj pádne dôvody. Keď totiž Zdenka Kováčová počas výsluchov v roku 1976 opisovala, čo videla v momente, keď tesne okolo nich prešlo auto únoscov, jej výpovede boli rozporné.

Najskôr v polovici júla podľa policajnej zápisnice hovorila, že muža vedľa vodiča si nestihla v tvári všimnúť, pretože išlo len o okamih, videla však dobre, že nemal okuliare. Z tejto výpovede ešte mohlo nepriamo vyplynúť, že ich pohľady sa aspoň na chvíľu preťali.

O niekoľko mesiacov vyšetrovatelia ukazovali Kováčovej fotoalbum, v ktorom boli fotografie viacerých mužov, medzi nimi aj vtedy podozrivého Jána Hrmu a jeho parťákov. Kováčová povedala, že nikoho nespoznáva. Ďalej uviedla, že dotyčný muž vedľa šoféra mal hlavu sklonenú k zemi, bola tma, videla mu teda len na temeno, nie však do tváre a že keby ho videla v skutočnosti, nespoznala by ho.

Na to sa už nedá zabudnúť

Zdenka Kováčová si tieto svoje výpovede prečítala po 41 rokoch a len krúti hlavou: „Nerozumiem tomu, ako keby to hovorila za mňa iná osoba. Ja mám totiž tú situáciu stále pred očami, neviem si vysvetliť, ako som vtedy mohla takto vypovedať. Možno si tam policajti do zápisnice niečo napísali a ja som to len tak letmo prebehla a podpísala, no nechcem ich zas automaticky podozrievať, pretože sa správali korektne.“

Nemohla tak rozporne vypovedať aj vzhľadom na pokusy o zastrašovanie? „Nepamätám si, že by som na to mohla mať takýto dôvod, jednoducho to dnes neviem vysvetliť.“

Pani Zdenka prvýkrát spoznala Miloša Kocúra na fotoalbume, ktorý jej predložili vyšetrovatelia. Preto sa logicky natíska otázka, či ju oni nemohli naviesť na to, aby si zafixovala práve Miloša Kocúra. „To úplne vylučujem. Pamätám si, že mi predložili fotoalbum, vyzvali ma, nech si ho v pokoji pozriem a odišli z miestnosti. Mám pamäť na tváre, jednoducho som ho tam spoznala a ukázala ho policajtom. Ale nikto mi nič ani len nenaznačil, to viem bezpečne.“

„Mám pamäť na tváre, jednoducho som ho tam spoznala a ukázala ho policajtom. Ale nikto mi nič ani len nenaznačil, to viem bezpečne.“ Zdieľať

Kým uvedené svedectvo bolo nepríjemné pre obžalovaných a ich advokátov, obžalobu nepotešilo, čo Zdenka Kováčová nevidela. Nepotvrdila totiž verziu, že počas únosu stál pri aute aj Igor Urbánek.

Tento mladý Nitran, ktorý mál krátko predtým vo vestibule incident s Milošom Kocúrom, mal totiž odprevádzať Cervanovú smerom k zastávke. Až do chvíle, kým nezastavilo auto únoscov a Kocúr s Andrášikom nevtiahli študentku medicíny dnu. Igor Urbánek o tomto všetkom vypovedal až po piatich rokoch, v júni roku 1981. To je dôvod, pre ktorý ho Nitrania a zástancovia ich neviny spochybňujú ako svedka.

Urbánek však bol z nitrianskej partie, poznal rodinu Andrášikovcov, dobre vedel, že Michal Andrášik, otec jedného z únoscov, bol v Nitre jedným z najväčších pánov (lepšie povedané, súdruhov).

Je preto evidentné, že rovnako ako skupina ďalších svedkov z Nitry bol pod tlakom páchateľov s vplyvným rodinným zázemím a mal preto dôvod, aby sám od seba polícii nič nenahlasoval.

Lenže svedkyne, ktoré boli od celej udalosti vzdialené pár desiatok metrov, Urbánkovu prítomnosť nepotvrdili. „Ja som už pri Cervanovej okrem tých dvoch mužov, ktorí ju vtiahli do auta, nikoho nevidela. Myslím si, že keby tam stál ešte niekto, hoci aj na kraji v kríkoch, aj napriek tej tme by som si ho všimla. A ak nie ja, keďže som naozaj nemala okuliare, tak by si ho hádam všimla Magda,“ hovorí dnes Zdenka Kováčová.

Na konci sa ešte raz zamyslene vracia k svojim výpovediam z roku 1976 a k tomu, že v roku 1982 bezpečne spoznala Miloša Kocúra.

„Dnes naozaj neviem vysvetliť, prečo som vypovedala takto čudne a vždy trochu inak. Netuším, či to policajti zle zaznamenali alebo či som bola ja v strese či v strachu. Viem len to, že ten jeho pohľad vidím stále pred sebou.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo