Saganovo vylúčenie a masochizmus niektorých našich mienkotvorcov

 Saganovo vylúčenie a masochizmus niektorých našich mienkotvorcov

Keď provinční mienkotvorcovia vyčítajú národu provinčnosť.

Vášne okolo vylúčenia Petra Sagana z tohtoročnej Tour de France pomaly opadávajú a nebyť jedného, notoricky sa opakujúceho reflexu časti našich mienkotvorcov, tak by celá téma už nestála za reč.

Od týchto mienkotvorcov sa slovenský ľud prostredníctvom médií a sociálnych sietí opäť raz dozvedel, ako je vo svojom spravodlivom hneve provinčne bolestínsky, ako sa necháva ovládať pocitom ukrivdenosti, ako hneď konšpiruje a pri každej príležitosti nadáva na Brusel. Skrátka, správa sa úplne neeurópsky a oni, mienkotvorcovia, sa za neho musia hanbiť.

Textov a statusov v tomto duchu bolo množstvo. Asi najemblematickejší uverejnil v Denníku N Samuel Marec, ktorý je presvedčený, že ľuďom u nás „kolektívne vypráža“. Okrem iného píše: „Žiada sa napísať, že sme sa pomiatli, lebo sme sa všetci personifikovali do cyklistu. Premietli sme doňho svoje očakávania, radosti aj frustrácie, z cyklistiky robíme politologické závery. Sme národ geopolitikov, všetci by sme mali sedieť v Bielom dome, Kremli aj Bruseli zároveň.“

Autor prezradil aj to, ako by sa ľud mal správať, aby s ním bol spokojný: „Snívam o krajine, v ktorej nebude vládnuť negativizmus, ktorá bude rozmýšľať, čo dokáže, a nie prečo to nedokáže. Snívam o krajine, ktorá je pokojná, spokojná a istá si sama sebou. Od začiatku mesiaca Európskej únii predsedá Estónsko a ako počiatočný vklad ponúklo svoje vedomosti v oblasti informatizácie. Napríklad tadiaľ vedie cesta.“

Lenže to, čo z celej debaty okolo Sagana stojí za pozornosť, nie je reakcia ľudí, ale smiešny provinčný masochizmus, ktorý opäť raz predviedli naši mienkotvorcovia. Zdieľať

Ako dobre sa to počúva, však? Lenže to, čo z celej debaty okolo Sagana stojí za pozornosť, nie je reakcia ľudí, ale smiešny provinčný masochizmus, ktorý opäť raz predviedli naši mienkotvorcovia.

Šport je emotívna vec, Sagan národná ikona, ktorá bola navyše, aj podľa mnohých zahraničných cyklistických odborníkov, potrestaná neadekvátne. Je teda prirodzené, že vášne vzbĺkli.

Pochopiteľne, že pri tom na sociálnych sieťach padali aj silné slová na adresu Francúzov, Únie a, áno, aj sa trochu konšpirovalo. V krčme to tak bolo vždy a facebook je pri takýchto príležitostiach do veľkej miery len ozvenou krčmovej debaty.

Určite sa však nedá tvrdiť, že ide o niečo výnimočné, vo svete nevídané alebo o nejakú typickú slovenskú reakciu. V roku 2000 som bol na letnej škole v Česku, keď rozhodca Collina odpískal na majstrovstvách Európy našim susedom v zápase s Holandskom minútu pred koncom spornú penaltu. Prehrali o gól a išli domov. Česká hospoda mala okamžite jasno, rozhodca chcel pomôcť domácim Holanďanom na úkor nás, postkomunistických chudákov. Na internete sa okamžite objavili výsmešné obrázky holohlavého talianskeho rozhodcu, koloval aj jeho portrét s terčom na čele a nápisom „Zastreľ si svojho Collinu“.

Nepamätám si však, že by z tohto vzplanutia v Čechách niekto robil veľkú vedu a vyvodzoval ďalekosiahle sociologické a politologické závery.

To slovenský mienkotvorca v takýchto chvíľach nikdy nezaváha. Okamžite si sype popol na hlavu, vyčíta ľudu, že robí zo športu zásadné politologické závery. Pritom je to však on sám, kto na základe búrky v pohári vody formuluje zasvätene sa tváriace súdy o našej sebadeštrukčnej kolektívnej frustrovanosti. A, samozrejme, porovnáva. So všetkými naokolo a múdro pritom poukazuje na to, čo iní ponúkajú Európe, zatiaľ čo my horlíme za Sagana. Napríklad Estónci vedomosti v oblasti informatizácie.

Tento typ reflexu nie je novým javom. Má svoje historické korene. Stačí si spomenúť na časť našich mienkotvorcov, ktorí tu roky žili s očami uprenými na Prahu a na každý ľudový záchvev sa pozerali s obavou, aké reakcie vyvolá za Moravou. Tiež do zunovania radi porovnávali, príliš si neverili a ich naratívom bolo, že nech urobíme čokoľvek, Česi to aj tak vždy urobia lepšie. 

Ich masochizmu by sa ešte dalo rozumieť, keby slovenská spoločnosť bola nejako osudovo rozdelená v otázke svojej geopolitickej budúcnosti a prebiehal tu ostrý boj o to, či máme zostať alebo vystúpiť z EÚ. Zdieľať

Chvíľu sa zdalo, že tento typ mienkotvorcov zostane obmedzený na úzku, generačne ohraničenú skupinku nostalgických federalistov. Bol to omyl. Sú tu stále, len sa tvária svetáckejšie.

Ich masochizmu by sa ešte dalo rozumieť, keby slovenská spoločnosť bola nejako osudovo rozdelená v otázke svojej geopolitickej budúcnosti a prebiehal tu ostrý boj o to, či máme zostať alebo vystúpiť z EÚ. Ale v situácii, keď naše členstvo v Únii podporuje skoro 80 percent ľudí, pôsobí naozaj trochu zbytočne.

Samuel Marec sa v závere svojho textu pýta, čo sme EÚ v porovnaní s už spomínaným Estónskom ponúkli my.

Nuž úplne by stačilo menej sebabičovania.

Foto: TASR/AP

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo