K VECI: Hitchens kontra Chesterton

Czeslaw Milosz, poľský laureát Nobelovej ceny za literatúru raz poznamenal – ešte predtým než emigroval do Spojených štátov – že v jeho krajine sa zvykne o niektorých básnikoch hovoriť, že „upadli do mysticizmu.“ To znamená, že sa stali veriacimi, a teda už nie sú až takí zaujímaví.

Sám Milosz bol katolík, ktorý sa snažil vyrovnať s výzvami dnešnej doby vo vzťahu k otázkam viery. No z citátu je úplne zrejmé, čo mal na mysli. Naši evangelikáli lamentujú nad „uzatváraním evangelikálnej mysle“. Väčšina katolíkov sa nestará o katolícke myslenie a neuvedomuje si, že Cirkev prijíma aj vieru, aj rozum.

Mladí ľudia (ale aj mnohí nie až tak mladí), ktorí by inak mali záujem aj o náboženstvo, aj o filozofiu, teológiu, literatúru, či dokonca aj o mystické tradície, sú často konfrontovaní s kresťanom, ktorý cituje verše z Biblie ešte predtým, než jeho poslucháči vôbec uznajú jej relevantnosť. Alebo potom stretnú katolíka, ktorý nemá ani potuchy o tom, čo Cirkev verí a robí.

Iste, kresťanstvo je viera, ktorá presahuje rámec racionálne dokázateľného. No ten istý rámec presahuje aj viera vedca, ktorý skúma svet taký aký je, a snaží sa mu porozumieť. Aj teológia aj veda hľadá racionálne vysvetlenie toho, čo je dané – to znamená toho, čo nemožno vyvodiť výlučne z rozumu.

To je aj dôvod, prečo kresťanskí myslitelia ako Augustín, Akvinský, Newman, sú rovnako dôležití pre vieru, ako Galileo, Einstein alebo Hawking pre sféru vedy.

Podstatným rozdielom medzi týmito dvoma formami uvažovania je skutočnosť, že viera nie je iba filozofia alebo teológia. Viera má tú zvláštnu schopnosť, že jej môže rozumieť a praktizovať ju každý, aj keď nedokonalým spôsobom, lebo Boh oslovuje každého, koho stvoril.

To je parketa pre veľkých kresťanských apologétov – pre hlasy, ktoré prehovárajú k ľudu. A azda žiaden katolícky hlas nebol v našej nedávnej histórií zrozumiteľnejší, než hlas Gilbertha K. Chestertona (a v tesnom závese za ním aj C. S. Lewisa).

"Poznal som Hitchensa iba trochu. Tento darebák bol vďaka svojmu šarmu príťažlivý najmä pre ženy. Bol akýmsi symbolom upadajúceho vplyvu Británie, čo mu spolu s jeho brilantnou štylistikou vynieslo prominentné postavenie vo washingtonských novinárskych kruhoch."

Zdieľať

Ak neveríte, uvážte sami. Keď Christopher Hitchens, bystrý a často preceňovaný novinár minulého roku umieral na rakovinu pažeráka, rozhodol sa, že svoj, takpovediac, posledný vzdych, zasvätí útoku na Chestertona. A tak napísal svoj posledný článok, ktorý nedávno vyšiel v časopise The Atlantic.

Poznal som Hitchensa iba trochu. Tento darebák bol vďaka svojmu šarmu príťažlivý najmä pre ženy. Bol akýmsi symbolom upadajúceho vplyvu Británie, čo mu spolu s jeho brilantnou štylistikou vynieslo prominentné postavenie vo washingtonských novinárskych kruhoch.

Podobne ako mnohí vzdelaní Briti jeho generácie, aj Hitchens často a rád prejavoval svoj odpor voči kresťanstvu. Pritom zašiel dokonca tak ďaleko, že svoju knihu o Matke Tereze nazval Misionárska poloha. Pokiaľ viem, Hitchens nezodvihol ani jedného jediného žobráka zo stoky v Kalkate, a preto som nikdy nebral vážne Hitchensove útoky na Matku Terezu, ktorú on označil za „pobožnú tyranku“.

Jeho útok na Chestertona je v čomsi iný. Vo svojom poslednom kŕči si Hitchens chcel kopnúť do človeka, ktorého presvedčivý hlas je stále aktuálny a dostatočne čítaný na to, aby ho bolo v kultúre aj cítiť. Prečo inak by sa rozhodol venovať svoje posledné dni práve jemu?

Je zvláštne, že Hitchens nemá jasno ani v tom, prečo sa vlastne zameral na Chestertona. V úvode spomína slová uznania, ktoré na adresu Chestertona vyjadril T. S. Eliot: „prvotriedna žurnalistická tvorba“ a sám uznáva „jeho magickú schopnosť zostať nezabudnuteľný“. Neskôr uvádza citát uznávaného literárneho kritika, Kingsley Amisa, ktorý rok čo rok číta Chestertonovu knihu The Man Who Was Thursday (Anarchista štvrtok).

No popri týchto uznanlivých sentenciách, z ktorých vlastne iba jedna je pôvodná Hitchensova, sa môže čitateľom zdať, že Chesterton nenapísal asi najvzácnejšie dielo, The Everlasting Man (Nesmrteľný človek), The Ballad of the White Horse (Balada bílého koně), ďalej brilantné štúdie Dickensa, Chaucera či autorov viktoriánskej doby, štúdie Františka z Assisi alebo Akvinského, alebo dve významné staršie diela – Heretics (Heretici) a Orthodoxy (Ortodoxia). Ak si niekto cení Chestertona, tak je to práve pre tieto veľké diela. Ale pre Hitchensa sú, zdá sa, vedľajšie.

Reductio ad hitlerum je dnes už tak ošúchaný novinársky atak, že ho zvyknú používať asi iba najatí pisálkovia. Hitchens ním podľa mňa nebol. V každom prípade k svojej záverečnej eseji pripája niekoľko nadbytočných obiter dicta o židovských finančných záujmoch a prihadzuje ešte jednu nejednoznačnú a zlovestnú poznámku o konkordáte medzi Hitlerom a Vatikánom, ako keby Svätá stolica uzatvárala zmluvy medzi jednotlivcami, a nie štátmi.

"Náboženstvo sa nevytráca. Hľadanie zmyslu a poriadku sa ani vytratiť nemôže. A pokiaľ ide o Chestertona, Hitchens má pravdu asi iba v tom, že mal 'magickú schopnosť zostať nezabudnuteľným'. A Hitchens túto schopnosť nemal práve preto, že svoj život nedokázal ukotviť v žiadnej nemennej pravde."

Zdieľať

Túto „zbraň“ musí Hitchens zámerne udržať v dostatočnej hmle, pretože ak by sme sa na celú vec pozreli bližšie a objasnili si hlbšie problematiku konkordátov – dohôd, ktorých zmyslom bolo chrániť právny status Cirkvi, a ktoré mal Vatikán podpísané s mnohými štátmi – tak potom by zbraň vystrelila v ruke každému, kto by chcel takto naznačovať podporu nacistického režimu zo strany Vatikánu. Takže hmlisté spájanie údajného „reakcionára“ Chestertona s nacizmom je úplne absurdné. Je absurditou na n-tú, vzhľadom na Chestertonov preukazateľný odpor voči všetkým moderným formám tyranie.

Iste, Chesterton a jeho spolubojovník Hilaire Belloc, sa viackrát previnili mnohými historickými zjednodušeniami a chybami. V ich agrárnom distributivizme, ktorý považovali za alternatívu ku komunizmu aj kapitalizmu nájdeme popri silných stránkach aj mnoho slabín. Ale na rozdiel od Hitchensa obaja pochopili, ako môže nesprávne chápanie náboženstva viesť k tyranii.

Naopak, Hitchens si myslí, že pevný a tolerantný náboženský postoj všetko iba zhoršuje:

"Chesterton sa stal zabudnutou súčasťou obrannej operácie v boji proti ére neistoty, ktorá sa dnes definitívne stala našou realitou. Dnes sa zdá, že neexistujú žiadne pravidlá, zlaté ani nijaké iné, dokonca ani prirodzené, ktorými by sme mohli zadefinovať naše miesto v tomto univerze. Tí, ktorí tvrdia, že miesto človeka poznajú, sú obviňovaní, že tvrdia čosi, čo nemôžu poznať. A práve v tom spočíva ten paradox."

Tie posledné vety sú samozrejme iba pekne naštylizované drísty. Náboženstvo sa nevytráca. Hľadanie zmyslu a poriadku sa ani vytratiť nemôže. A pokiaľ ide o Chestertona, Hitchens má pravdu asi iba v tom, že mal „magickú schopnosť zostať nezabudnuteľným“. A Hitchens túto schopnosť nemal práve preto, že svoj život nedokázal ukotviť v žiadnej nemennej pravde.

Chestertonove knihy sa stále vydávajú a tak to aj zostane. Jeho hlas, napriek všetkým útokom, nikdy neutíchne, pretože predstavuje večný hlas zdravého ľudského rozumu.

Robert Royal
Autor je šéfredaktorom portálu The Catholic Thing a prezidentom Inštitútu pre vieru a rozum so sídlom vo Washingtone, D.C. Jeho najnovšou publikáciou je kniha Boh, ktorý nezlyhal: Náboženstvo ako základ a opora Západu dostupná v paperback verzii prostredníctvom Encounter Books.

Pôvodný text: Hitchens, Chesterton, and “The Fall into Mysticism”, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo