REPORTÁŽ: Stretnutie s Bieloruskom

Z Bratislavy je do Minsku, hlavného mesta Bieloruska, zhruba 1200 kilometrov. Nie až tak ďaleko na to, aby ste objavili úplne nový svet, nikomu nerozumeli a chytili neznámu chorobu. Stále však dosť ďaleko na to, aby ste získali odstup od toho, čím žijeme každodenne u nás.

V aute sme sedeli štyria: Meki, Ivana, Andrej a Paľo. Prešli a prežili sme cestu naprieč Poľskom aj s jeho zvláštnymi diaľnicami, zaparkovali sme v Terespole a dostali sme sa cez hranice Schengenského priestoru do Bieloruska. Zhruba do momentu nastúpenia do vlaku sa viac menej dalo predvídať, čo sa stane. Aj keď sme zmeškali vlak. No do Bieloruska sme, ako podotkol Andrej, cestovali s nejasným vedomím, čo nás tam vlastne čaká. Meki na otázku, čo sa vlastne na tej celej ceste stalo, odpovedá jednoducho: „Stretli sme ľudí. Nebola to túžba meniť svet, nastoliť svetový mier, ale stretnutie s človekom.“

Ubíhající krajina

Z vlaku v Breste sme vystúpili, rovnako ako niektorí spolucestujúci, niekde mimo hlavnej stanice. Pre úplnosť podotknime, že čas sa posunul o dve hodiny dopredu, boli teda tri hodiny ráno a husto snežilo. Ranné ruštinárske pokusy nám pomohli nasadnúť do malého autobusu, ktorý nás šťastne doviezol na hlavnú stanicu. Tá bola obrovská, veľmi čistá a stali sme sa v nej milionármi. (1€ = 10 000 bieloruských rubľov) Pred nami bola ešte 4 hodinová cesta do Minsku a keďže sme hneď po príchode mali ísť na stretnutie, radšej sme spali. Opísať krajinu za oknom je pomerne jednoduché – plynula takmer v jednej línii.

Slnečné mesto

V Minsku žijú dva milióny ľudí, teda pätina obyvateľov Bieloruska. Nehrozí v ňom stratenie sa v kľukatých uličkách. Pravdepodobnejšie je, že zle odbočíte v podchode a ocitnete sa na úplne inej, hoci rovnako širokej, ulici. Bielorusi totiž na rozdiel od Poliakov pochopili, že nie je úplne praktické cez viacprúdové cesty maľovať „zebry.“

„Stretli sme ľudí. Nebola to túžba meniť svet, nastoliť svetový mier, ale stretnutie s človekom.“

Zdieľať

V Minsku je veľmi čisto. Aj v mrazoch sa zametá, zhrabúva sneh, dokonca sú ometené aj mramorové obrubníky napríklad v parku pred budovou opery a baletu. Aj na tomto sa dá pozorovať, aká ruka tu vládne.

V niečom iné

Autoritársky, hybridný, patronátny. Režim v súčasnom Bielorusku sa dá oblepiť rôznymi politologickými nálepkami. Použitie všetkých z nich je však opodstatnené viacerými vecami. Napríklad neslobodným priebehom predvolebnej kampane a volieb (akéhokoľvek stupňa), dominanciou jednej osoby vo verejnom živote, propagandou vo väčšine masmédií. Odlišnou od „bežných“ zastupiteľských demokracií je aj väčšia rola bezpečnostných zložiek rovnako polície, armády aj tajnej služby KGB a nezanedbateľná je vo všeobecnosti veľká centralizácia systému. Režim má rôzne menšie nástroje na kontrolu ľudí – napríklad pracovné zmluvy na dobu určitú (čas ich vypršania nezriedka náhodou koliduje s časom volieb). A nezabudnime ani na neexistenciu slobody zhromažďovania. V Bielorusku je de iure zakázané stretávať sa vo viac ako 5-člennej skupine bez povolenia vládnych orgánov.

Upratanými ulicami

Mestská doprava v Minsku sa, okrem metra, nedá označiť za úplne dochvíľnu. A tak bolo občas výhodnejšie len tak kráčať; zavítať na hlavný trh, ktorý podľa všetkého vyzerá rovnako ako za socializmu; navštíviť nedávno postavenú národnú knižnicu, ktorá je veľmi excentrickým kusom architektúry. Historických pamiatok v Minsku nie je veľa – za návštevu však rozhodne stojí Červený kostol na Námestí nezávislosti. Táto starobylá katolícka katedrála v istom období počas sovietskej éry slúžila ako kino. Hoci sa v ňom dnes znovu konajú bohoslužby, stále sa nezmenilo nič na tom, že neďaleko je hlavné sídlo KGB a veľká socha Lenina, ktorý akoby chcel vzlietnuť. Mimochodom Námestie nezávislosti je to, na ktorom sa konala hlavná demonštrácia po ostatných prezidentských voľbách.

„Bolo to paradoxné, ale tie široké ulice a parky a námestia vo mne vyvolávali pocity príjemnej voľnosti. Ani tie budovy, vybudované po druhej svetovej vojne, nevyzerali tak zle. Iste, boli tam budovy, ktoré svojim výzorom vypovedali o svojej povahe - jedna z nich bola napríklad budova miestnej KGB... ako som sa neskôr dozvedel,“ zhŕňa pocity zo slnečného mesta Andrej. K pocitu voľnosti sa však patrí dodať, že nám naň naši priatelia povedali s miernou iróniou, aby sme si ho užili.

Dobrú chuť!

V Bielorusku sme mali aj gurmánske zážitky. Nielen že sme sa presvedčili o tom, že gendrové stereotypy sú mŕtve (chalani navarili lepšiu spoločnú večeru ako dievčatá), ale snažili sme sa spoznať aj tradičnú kuchyňu. Neprekvapivo jej dominujú zemiaky. Zemiakové babky sa v Bielorusku volajú draniki a nehovorte, že ich máme aj u nás. Sú každopádne super – aj s postrúhanou mrkvou, cibuľou a kopčekom smotany navrchu. „Skvelá, naozaj skvelá národná polievka – saľanka či tak nejak. Skutočne veľmi chutná, a netypická na takúto oblasť – kyslastá, s citrónom, trochu ako kapustnica. Najlepší gurmánsky zážitok celej cesty a asi aj posledného mesiaca či dvoch,“ dopĺňa hlavný gurmán Paľo. 

Veľmi dôležité pre nás boli samozrejme stretnutia s priateľmi, resp. priateľkami. A následné rozhovory o všetkom. Magisterských štúdiách, štipendiách, cestovaní, letných školách,... Spoznali sme aj ďalších skvelých miestnych ľudí, niektorým sme sa zvládli prihovoriť po rusky či ukrajinsky. Významnou súčasťou našej cesty boli diskusie na témy, ktoré sme si sami vybrali. Základom pre obe strany bolo oboznámenie sa s históriou tých druhých. Naše prechádzajúce vedomosti tak obsiahle nepokrývali Litovské veľkokniežatstvo.

"Režim má rôzne menšie nástroje na kontrolu ľudí – napríklad pracovné zmluvy na dobu určitú (čas ich vypršania nezriedka náhodou koliduje s časom volieb)." 

Zdieľať

Sami sme si zvolili témy z oblastí nášho záujmu - národná identita, politické náboženstvá, integrácia do EÚ alebo psychológia moci. Podkladom pre všetky diskusie bol vždy krátky akademický text uvádzajúci do témy. Napríklad známa esej Václava Havla Moc bezmocných, v ktorej sme sa sústredili na koncepty život v pravde a život v klamstve.

Naši bieloruskí priatelia pre nás zorganizovali dve zaujímavé stretnutia. V nezávislom bieloruskom týždenníku Naša Niva sme sa dozvedeli niečo o bieloruskom mediálnom prostredí – situácii v tlači, ale aj na internete. Druhé stretnutie nám objasnilo situáciu v bieloruskej opozícii a neziskovom sektore.

Mekiho posledné slovo

Odkedy sme sa ja, Ivana, Andrej a Paľo vrátili, pýtam sa seba samého, čo sa vlastne stalo? Čo sme tými tromi dňami dosiahli, na čo sme vynakladali toľko veľa námahy a čo ukážeme ako dôkaz tým ľuďom, ktorí nám neváhali finančne pomôcť, že ich obeta mala zmysel? K ničomu zásadnému sme počas toho krátkeho časového úseku neprispeli. Nemotivovali sme ľudí k odboju, k zásadnej zmene ich životov a postojov ani sme neagitovali proti vládnucemu režimu. Avšak stretli sme ľudí. Zasiali sme drobné semienko spolupráce a priateľstva. A tak ako pri akomkoľvek veľkom a dobrom diele v dejinách aj teraz bude závisieť len od nás, čo z tohto semienka vyrastie.“

Posledné slová oprávnene patria všetkým, ktorí našu cestu podporili – či už finančne, dobrými radami alebo len držaním palcov. Ďakujeme a sme presvedčení, že to malo zmysel!

Andrej, Ivana, Meki, Paľo
Foto: autori

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo