Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politika
04. júl 2017

Nad Kohlovou rakvou

Bola s nemeckým kancelárom pochovaná aj jeho idea?
Nad Kohlovou rakvou

Na snímke fotografia bývalého nemeckého spolkového kancelára Hemuta Kohla počas poslednej rozlúčky 27. júna 2017 v Berlíne. Foto: TASR/AP

Helmut Kohl zjednotil Nemecko a rozdelil Európu. To je jeho politické dedičstvo. Zjednotenie Nemecka bolo triumfálne, nielen pre Nemcov, ale kvôli komunistickým ruinám aj pre Európu. Kohl v tomto zmysle v nemeckých dejinách stojí hneď za Bismarckom.

V dejinách integrovanej Európy po druhej svetovej vojne sa mu dostalo výsady, akú nemal žiaden zo zakladateľov EHS a ktovie či bude mať niekedy niekto z nasledovníkov, prvý štátny európsky pohreb.

Predstava, že by Nemci žili vedľa seba v dvoch štátoch je hlboko ne-nemecká a nepredstaviteľná. Nemecko by sa, samozrejme, zjednotilo tak či tak, preto je Kohl za Bismarckom, ale energia, ktorá viedla k zjednoteniu štátu, bola iná v 19. storočí. Nemecko je však dnes rovnakým hegemónom Európy, ako bolo na začiatku 20. storočia.

Európu Kohl rozdelil vznikom spoločnej meny, eurom. Nielen preto, že viaceré štáty euro neprijali, čo napokon viedlo až k odchodu Británie z Únie, ale aj preto, že euro proti sebe postavilo sever a juh, Nemecko proti Taliansku, a otázkou je, či onedlho aj proti Francúzsku.

Keď raz budú historici hľadať vrchol európskej integrácie po druhej svetovej vojne, nájdu dva. Prvým bolo euro a druhým návrh európskej ústavy.

Euro ešte prešlo, vytvorilo reálne jadro EÚ, ale už sa nestalo menou celej Únie. Nemecká Európa z neho ťaží, grécko-rímska Európa naň dopláca. Európska ústava už stroskotala, ambície narazili, odvtedy sa hromadia problémy.

Keď som sa včera v rozhlasovej diskusii rozprával s hosťami o napätí medzi východom a západom kontinentu, ako rastie jeho význam a ako tomu treba čeliť, zasiahli ma slová Martina Leidenfrosta, ktorý pripomenul, ako sa Helmut Kohl rozplakal pri zjednotení Európy počas prípitku na summite s východoeurópskymi štátmi.

V tom geste je ohromné dojatie, najmä ak si človek predstaví robustného Kohla, ale aj niečo hlboko nepolitické, veľkosť dejinnej chvíle sa spája s obyčajnou citlivosťou, triumf nekontrolovanej emócie. Nikto nikdy nespochybnil Kohlov poctivý motív, keď išlo o Úniu. A to ma vedie k dvom poznámkam.

Kohl sa vedel dojať východom, jeho úspech prežíval ako svoj. Povedzte meno jedného západného politika súčasnosti, ktorý by mu bol podobný. Ja také nepoznám. Ak sa Merkelová dojme, je to skôr nebezpečné a Európu to ohrozuje (willkomenskultur).

Podobne sú na tom ďalší politici. Thatcherovú východ zaujímal, navštívila dokonca Bratislavu, keď ešte nebola hlavným mestom štátu. Kto z britských premiérov by si na niečo podobné našiel čas? Francúzski prezidenti na nás pozerali zvrchu, naučili sa nás urážať, od Chiraca cez Sarkozyho až po Macrona, alebo ignorovať ako Hollande. Človek nechápe, ako mohlo kedysi Francúzsku záležať na strednej Európe, ako mohla byť kľúčovým spojencom medzivojnového Československa, mať na to čas aj cit.

To, čo dnes vidíme v Európe, je, že Západ sa vzďaľuje východu, povedal včera v rozhlase rakúsky spisovateľ Martin Leidenfrost. Mnohé z toho, čo historicky definuje Západ, dnes západ kontinentu opúšťa a je to východ Únie, kto to bráni, dodal Vladimír Palko.   

Niečo na tom je, ale nie je to celý príbeh. Platí to aj naopak, východ sa nedostatočne zaujíma o Západ a keď má príležitosť, nedostatočne bráni civilizačné a kultúrne hodnoty Západu.

Dominik Tatarka napísal niekoľko svojich najlepších textov z Paríža a o Paríži. Šalda by bez francúzskej kultúry nebol Šaldom, Milosz bol v Paríži doma rovnako ako vo Vilne či Varšave. Filla, ale aj náš Reichentál a Weiner-Kráľ boli tak trochu Francúzmi.

Kto dnes po slovensky píše o Francúzsku? A koho dnes z Francúzska zaujíma niečo slovenské?

Dve výnimky poznám. Tou francúzskou je spisovateľ Laurent Binet, ktorého zaujali československé dejiny (román HHhH), druhou je starnúci Ladislav Kováč, muž, ktorý udržiaval kontakt so Simone Veilovou, ktorá pred pár dňami zomrela a nemá kto o nej ani napísať nekrológ. Dve výnimky, nie lastovičky.

Inzercia

Za komunizmu to bolo ťažšie a darilo sa viac. Hamada v Bratislave ostro napadol Sartra, pretože Hamada vtedy zastupoval európsku kultúru, nie Sartre. Havel napísal úvod k Tatarkovmu Démonovi súhlasu vo francúzštine, pretože ten stál za preklad aj záujem. A súčasne napadol Kunderu za jeho falošný mýtus o roku 1968, toho Kunderu, ktorý našiel domov v Paríži.

Cítite tú slobodu?  

Dnes nestojíme na hraniciach, platíme rovnakou menou, viac cestujeme – a intelektuáli nemajú záujem. Alebo píšu banality. A tí od nás, z východu, kopírujú a napodobňujú bez toho, aby rozumeli.

V politike je to ešte horšie.

Máme tu edíciu rýchlopolitikov, ktorí zažiaria rovnako rýchlo, ako zhasnú, majú veľké slogany, ale neprezentujú žiadnu trvalú ideu. Vedia to s oligarchiou, menej s demokraciou. A keď s niečím prídu, strhne ich prúd, ktorý chceli osedlať. Ako Cameron.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron kráča okolo truhly s pozostatkami bývalého nemeckého kancelára Helmuta Kohla počas rozlúčky v Európskom parlamente 1. júla 2017 v Štrasburgu. Foto: TASR/AP

Európa má dnes iba dvoch politikov, ktorí presiahli hranice svojho štátu. Angelu Merkelovú, ktorá je kancelárkou 12 rokov, a Viktora Orbána, ktorý dominuje maďarskej politike vyše dvadsať rokov.

Merkelová pritom ochotne zmení každý názor, aký kedy mala, aby sa udržala pri moci, jej doktrínou je iba moc. Orbán je iný prípad, je podstatne ideologickejší a konflikty cielene vyhľadáva, dokáže sa postaviť vlne a ustáť ju, ale jeho krajina na jeho vládu dopláca aj tak. Merkelová ničí Nemecko duchovne, Orbán Maďarsko materiálne.

Ale najmä, Merkelová a Orbán sa nedokážu rozprávať. To je obraz dnešnej Európy.

Orbán Kohla vyhľadával a ten sa s ním rád rozprával, ale s Merkelovou neplatí nič. Pritom nikoho by nemala Merkelová sledovať pozornejšie ako Orbána. A jemu by malo záležať na tom, aby vysvetlil pohľad východu na stav Európy, bez toho, aby ho bolo možné spochybniť za prehrešky na vlastnej krajine. To, že za východ kontinentu vystúpil na Kohlovom pohrebe Tusk, a nie Orbán, bolo nepatričné.

Problémom dnešnej Európy nie je obchod ani hranice a cestovanie, problém nie je súčasnosť, ale budúcnosť. Problém je duchovný, je ním idea, predstava, kam smerujeme. Tú nemôže mať niekto, kto vládne vďaka prieskumom verejnej mienky, kto večne reaguje a prispôsobuje sa. Nepomôžu nám ani granty, ani erazmy. Nemáme si hovoriť, kto kedy má mlčať a kto sa v EÚ správa ako v supermarkete. Sme si v tom totiž až príliš podobní.

Otázkou po Kohlovom pohrebe je, či sme s ním nepochovali aj jeho ideu. Či sa dnes niekto zo západu Únie dokáže zaujímať o východ, počúvať ho a svojím vystúpením zaujať a koľkí z nás, z východu, majú záujem o západ a dokážu sa mu prihovoriť.

Ktovie, možno je to celé len ilúzia. Napokon Kohl zjednotil Nemecko, ale rozdelil Európu.

Odporúčame