K VECI: Obamova nedbalosť

Medzi textami, ktoré sú súčasťou povinnej študijnej literatúry, málokedy chýba Platónov spis Menon. Ide o brilantný dialóg, v ktorom Sokrates ukazuje priateľovi, ako možno nevzdelaného mladého otroka doviesť k správnymi otázkami o nemenných princípoch geometrie, až sa môže zdať, akoby sa mladík týmto nadčasovým pravdám naučil v predchádzajúcom živote. 

Na rozdiel od nás si niektorí ľudia v staroveku mysleli, že objavovanie nemenných právd uprostred neustávajúceho prúdu života nie je iba znakom ich mechanickej či materiálnej podstaty, ale že sú niečím trvalým a božským.

Takéto pravdy môžeme v určitom zmysle „čítať“ dvoma spôsobmi. Ide o prípad podobný algebrickej rovnici x na druhú = 4, kde x môže mať hodnotu +2 alebo -2, čiže platia dve, zdanlivo úplne opačné odpovede. No v obidvoch prípadoch sú obidve reálne pravdy pri správnom porozumení platné bez toho, aby platnosť jednej bola na prekážku platnosti tej druhej. Pre súčasnú dobu je typické, že tvrdenia tohto druhu ľudia vnímajú iba ako súčasť prírodného, takpovediac neutrálneho sveta. K tomu sa dá povedať veľa. Mnohí pohanskí filozofi, židia aj kresťania k tom veľa povedali a veľa hovoria. Treba si uvedomiť vážnosť tvrdenia, že v tomto svete môžeme existenciu nemenných skutočností vnímať, a že myseľ človeka je schopná takéto skutočnosti poznať a žasnúť nad nimi.

Tým sa dostávame k dnešným politickým kontroverziám.

Štátna versus náboženská povinnosť

Už mnoho strán sa popísalo o Obamovej administratíve, obmedzovaní náboženskej slobody v podobe tlaku na inštitúcie, aby konali v rozpore so svojim presvedčením, napríklad pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti. Už len samotné tvrdenie administratívy, že jej ide o dosiahnutie správnej „rovnováhy“ medzi rešpektovaním svedomia a poskytovaním „preventívnej“ starostlivosti, je samo osebe absurdné. Pritom existuje dosť veľká pravdepodobnosť, že tento výrok bude raz vyvrátený na súde.

Vynára sa však omnoho hlbšia otázka. Je to otázka, ktorá už dlhšie tlie pod povrchom nášho verejného života a skrýva sa aj za aktuálnou kontroverziou. Niektorí Američania si myslia, že poskytovanie vzdelania, zdravotnej starostlivosti a zmierňovanie chudoby je výlučne sekulárnou záležitosťou. (Vynechajme nateraz kľúčovú otázku, či naša ústava oprávňuje federálnu vládu angažovať sa v týchto otázkach.) V každom prípade, pre mnohých z nás je vzdelávanie nevedomých, liečenie chorých a pomoc chudobným predovšetkým náboženskou povinnosťou. Dokonca sa mi zdá, že aj keď zo zištných dôvodov, aj samotný prezident počas Národných modlitbových raňajok (National Prayer Breakfast) priznal, že tieto služby lepšie zabezpečujú bezprostredne príslušné inštitúcie ako sú náboženské spoločenstvá, než ak by sa zodpovednosť za tieto aktivity delegovala na štát.  

"Vláda, resp. štát sa v minulosti neosvedčil pri poskytovaní vzdelania, zdravotnej starostlivosti a zmierňovania chudoby. Máme viac než jedno storočie skúseností s tým, ako tieto úlohy (ktoré boli kedysi výsadnou funkciou náboženských inštitúcií) realizujú veľké byrokratické aparáty."

Zdieľať

Prečo je to tak? Príčiny sú minimálne dve. Za prvé, vláda, resp. štát sa v minulosti neosvedčil pri plnení týchto úloh. Máme viac než jedno storočie skúseností s tým, ako tieto úlohy (ktoré boli kedysi výsadnou funkciou náboženských inštitúcií) realizujú veľké byrokratické aparáty. Preto by Platóna azda ani neprekvapilo, že vlády – ktoré vedú volení politici a nie králi-filozofi – zlyhávajú napríklad v poskytovaní vzdelávania v užších centrách miest, keď vznikajú „boje“ okolo zdravotných „systémov“, alebo keď majú riešiť problém chudoby. Výsledky takmer automaticky vyplývajú z nástroja, ktorý používame.

Falošnosť neutrality

A v tom spočíva druhý problém. Často počúvame, že verejné politiky musia byť nábožensky neutrálne vo vzťahu k ostatným náboženstvám, no zároveň neutrálne z hľadiska vzťahu náboženský – sekulárny. Taká neutralita však neexistuje. Vezmime si napríklad diskusiu o homosexuálnych „manželstvách“ povedzme na hodine občianskej výchovy na štátnej strednej škole. Čo keď učiteľ príde a povie – ako už to niektorí aj urobili – že je kresťan, a že je presvedčený, že homosexuálne praktiky sú zlé, a že homosexuálne „manželstvo“ sa nikdy nevyrovná tradičnému manželstvu? Aj keby tento učiteľ rešpektoval iné názory v diskusii v triede, ako dlho by trvalo, kým by dostal na stôl žalobu od miestnej rady pre vzdelávanie? Ak by ten istý učiteľ zastával pro-homosexuálne postoje, nemalo by to žiadne dôsledky a jeho právo prejavu by bolo naopak vehementne bránené.

Uvedený problém je čoraz menej riešiteľný vzhľadom na súčasný stav kultúry.  Mnohé veci, o ktorých sme si kedysi mysleli, že sú „neutrálne“, pri bližšom skúmaní až také neutrálne nie sú. Chesterton raz povedal, že existuje katolícky spôsob, ako deti naučiť malú násobilku, čo sa zdá trochu pritiahnuté za vlasy, ale len dovtedy, kým si neuvedomíme, že aj Platón, ako aj mnohí ďalší myslitelia – napríklad aj významná moderná francúzska filozofka, Simone Weil – tvrdia, že geometria má dobré praktické využitie, no je ešte užitočnejšia na vyučovanie kontemplácie.

Vyťahovanie „neutrality“ je veľmi často iba dymovou clonou. Faktom je, že tradičné hodnoty sú čoraz väčšmi vytláčané z verejného priestoru a alternatívy sú naopak čoraz väčšmi chránené zákonom. Je to akoby sa v geometrii potláčal jeden rozmer alebo odmietalo jedno z dvoch riešení kvadratickej rovnice. To však nie je ani neutralita, ani liberálna „láska k pravde“.

Riešením je oddelenie od štátu

Najlepší spôsob, ako odstrániť tendenčnosť zastieranú neutralitou, je úplne oddeliť vzdelávanie, zdravotníctvo a ďalšie kľúčové kultúrotvorné oblasti od zásahov štátu. Alebo oddeliť ich aspoň v tej miere, aby to umožňovalo inštitúciám realizovať svoju činnosť rôznym spôsobom. Chce to trošku spoločenského taktu, ktorý sme kedysi v Spojených štátoch pestovali.

"Najlepší spôsob, ako odstrániť tendenčnosť zastieranú neutralitou, je úplne oddeliť vzdelávanie, zdravotníctvo a ďalšie kľúčové kultúrotvorné oblasti od zásahov štátu. Alebo oddeliť ich aspoň v tej miere, aby to umožňovalo inštitúciám realizovať svoju činnosť rôznym spôsobom."

Zdieľať

Základným princípom však musí byť rešpekt k rôznym formám, akými možno prispievať k spoločnému dobru bez potreby pretláčať jednu jedinú definíciu tohto dobra. Tak sa zabezpečí, aby štát nevnucoval žiadnu ideológiu. Lenže takéto slobodné usporiadanie vyrušuje tyranov a autoritárov rôzneho politického sfarbenia.

Len málo otcov II. vatikánskeho koncilu verilo, že existuje jedna koherentná teória, ktorá tvorí základ dokumentu o náboženskej slobode, hoci mnohí boli presvedčení, že náboženská sloboda je v kontexte reality moderného štátu dôležitá. Americký jezuita John Courtney Murray sa aj o americkom usporiadaní vyjadril, že nie je až tak „vyznaním viery“, ako skôr „vyznaním pokoja“. A mohlo by to fungovať relatívne dobre, ak by všetky zainteresované strany mali dobrý úmysel.

Lenže tie ho sotvakedy majú. Obamova administratíva sa preukázala ako osobitne nedbanlivá nielen voči technickým mechanizmom na povrchu, ale aj voči hlbším princípom, ktoré sama pošliapava. Pod rúškom väčšej slobody a férovosti nás vedie do budúcnosti, ktorá bude úzkoprsá a nechutná. Pre Obamovu administratívu je však už príliš neskoro, aby všetko prekontemplovala napríklad aj s pohanským filozofom ako je Platón. Tak nech nám pán Boh pomáha.

Robert Royal
Autor je šéfredaktorom portálu The Catholic Thing a prezidentom Inštitútu pre vieru a rozum so sídlom vo Washingtone, D.C. Jeho najnovšou publikáciou je kniha Boh, ktorý nezlyhal: Náboženstvo ako základ a opora Západu dostupná v paperback verzii prostredníctvom Encounter Books.

Pôvodný text: Obamova nedbalosť, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org, flickr.com.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo