Dnešní mladí ľudia a bývalý režim. Zvláštna kombinácia. Prežili sme v ňom prvých pár rokov svojho života, aby sme sa už onedlho mohli pozerať na Toma a Jerryho a na akúkoľvek matnú spomienku na obdobie spred roka 1989 rýchlo zabudli. A preto som vďačný za každý rozhovor, za každý archívny záber či za každú publikáciu, ktorá mi nejakým spôsobom pootvorí oči vo vzťahu k socializmu a jeho budovateľskému snu – komunizmu.
Je to už raz tak, že na Slovensku sa dnes ešte stále veľmi nehodí otvoriť si ústa a nahlas povedať, že bývalý režim bol zločinecký. Nie, nato je naša spoločnosť až príliš prerastená jeho bývalými sympatizantmi. Mimochodom, tí boli dvojakého rangu. Jedni možno aj uverili myšlienkam o sociálnej rovnosti a z číreho presvedčenia vstúpili do strany. Tí druhí, možno omnoho bezcharakternejší, upísali sa Štátnej bezpečnosti.
V úvode som však spomenul, aký som vďačný za každú informáciu o bývalom režime. Naposledy ma takto potešila kniha Slava Kalného s názvom Drámy na hraniciach (2003). Tento veterán slovenskej žurnalistiky sa postaral o vskutku unikátnu publikáciu zachytávajúcu udalosti na slovenských hraniciach po nástupe komunizmu. Hlavne časť Strihanie drôtov opisuje skutočné osudy skutočných ľudí pri pokuse o prekročenie hranice s Rakúskom. Jedným z najneuveriteľnejších príbehov je ten o partii troch mladých mužov, ktorí sa na vytúžený Západ dostanú na malom lietadle. No že to boli osudy často i tragické, o tom svedčí i kapitola s názvom Neprešli...
Po prečítaní knihy neveriacky krútim hlavou, ako môže niekto obhajovať režim, ktorý ťahal ostnaté drôty pozdĺž hraníc nie preto, aby nás pred niečím ochránil, ale aby nám naopak v niečom zabránil. A aby nám režim zabránil žiť slobodne, bol ochotný i strieľať.
Kiežby len existovalo viac možností, ako by sa obyvatelia Slovenska mohli spamätať z chvíľkového cnenia za bývalým režimom. Slavo Kalný a jeho Drámy na hraniciach sú skvelou zbraňou pre každého mladého človeka, ktorého sa niekto pokúsi v diskusii na tému bývalého režimu odzbrojiť tým známym „nič si nemôžeš pamätať, aj tak bolo vtedy lepšie“. Ak je však miera slobody hoci len tým posledným ukazovateľom na stupnici demokracie, po prečítaní takýchto a podobných publikácii môže aj mladý človek povedať, že slová z citátu pravdou nie sú.
A možno práve toto je devíza, s ktorou môžeme počítať v diskusiách o budúcnosti európskeho spoločenstva. Naša skúsenosť so socializmom, hoci len sprostredkovaná, by mala byť mementom pre nás i naše politické elity v boji proti socializmu v európskom vydaní.
Dominik Baco
Autor je študentom gymnázia.