ESEJ: Potrebujeme armádu?

„Nespoliehaj na to, že nepriateľ nepríde, ale spoliehaj na svoju pripravenosť.“ Sun-C’

Tá otázka má zmysel. Na jednej strane – prečo by sme nepotrebovali armádu, keď ju má väčšina štátov sveta? Na strane druhej sa však natíska otázka, prečo ju potrebujeme, keď sa bez nej zaobídu také krajiny ako Island či Vatikán?

Ak by sme sa chceli vyhnúť tejto významnej otázke v záujme nájdenia najjednoduchšej odpovede, bolo by zrejme najlepšie, keby vôbec neexistovala potreba mať armádu. Štáty by uzavreli medzi sebou záväznú zmluvu, že konflikty sa nebudú riešiť ozbrojenou formou. Zdanlivá naivita tejto odpovede nemá ďaleko od toho, aby ju bezpečnostní experti označili za skutočne naivnú a nereálnu.

Avšak existujú koncepcie či dokumenty na predchádzanie a zamedzenie krvavých konfliktov vo svete, napríklad takzvaná preventívna diplomacia či medzinárodné právo a v neposlednom rade Organizácia spojených národov. Ani to síce nezaručuje mier, no pre niektorých je to práve OSN, ako spomína Eduard Chmelár v knihe Rozprava o zjednotení ľudstva, ktorá oslobodila trištvrte miliardy ľudí spod kolonializmu a „vyjednala vyše tristo medzinárodných dohôd, čo je viac ako za celé doterajšie dejiny diplomacie“. Ak má byť svet v budúcnosti naozaj slobodný a ľudia majú žiť v mieri, je nutné, aby sa do tohto sveta ľudstvo transformovalo pod autoritou OSN, a potom už armádu pravdepodobne potrebovať nebudeme. Neznie to neuskutočniteľne, no zatiaľ skôr idealisticky a v ideálnom svete, žiaľ, nežijeme.

Budúcnosť je vždy trochu iná ako predstavy mysliteľov alebo filozofov a priestor na naplnenie najjednoduchšieho riešenia vytláča súčasný stav sveta s niekoľkými vojnami a mnohými bezpečnostnými problémami. Z tohto hľadiska armádu potrebujeme, keďže zabezpečuje ochranu a celistvosť štátu, pomáha pri prírodných katastrofách, rozvíja vlastný výskum a taktiež bojuje proti terorizmu, hoci efektivita tohto boja je veľmi otázna na to, aby sa mohla považovať za úplne správnu alebo účinnú.

Za zmienku stojí Island, ktorý ozbrojenými zložkami nedisponuje, ale patrí do Severoatlantického paktu, najsilnejšej vojenskej organizácie na svete. Vatikán tiež nemá armádu, ak nerátame historickú Švajčiarsku gardu, no tento miništát je v prvom rade náboženský, ktorý bojuje predovšetkým na duchovnej a intelektuálnej úrovni, momentálne napríklad s konzumnou spoločnosťou, na ktorú by mu konvenčné zbrane aj tak nestačili.

Vojsko je potrebné aj v oblasti menej žiaducich scenárov, ako je evakuácia obyvateľstva v prípade núdze, koordinácia činností, pomocné a záchranné práce po zemetrasení, teroristických útokoch, respektíve počas úniku radiácie. Príprava na tieto udalosti však nesmie obísť ani najnovšie formy vojen, na ktoré dokáže najlepšie zareagovať práve armáda so svojou potrebnou technikou. Sú to vojny charakteristické svojou sofistikovanosťou a (bio)technologickou náročnosťou, a hoci sú niektoré nápadné svojou príbuznosťou s vedeckofantastickými románmi, môžu naše územie postihnúť už v blízkej budúcnosti.

Známy futurológ Alvin Toffler za budúce formy boja označil vyslanie hmyzu infikovaného smrteľným vírusom voči nepriateľskej krajine, umelé vyvolanie výbuchu sopky pomocou elektromagnetických vĺn, ako aj rozšírenie geneticky upraveného moru či rozšírenie ozónovej vrstvy nad nepriateľským územím. K tomu možno pridať ovládnutie počasia nad akoukoľvek oblasťou sveta, kybernetické útoky či diaľkové spúšťanie lavíny. Ak veda a výskum pôjdu míľovými krokmi vpred ako doteraz, pravdepodobnosť použitia týchto supermoderných zbraní je príliš vysoká na to, aby sme tento vývoj ignorovali. V tomto zmysle bude armáda potrebná hlavne na obranu, logistiku či stráženie v rámci svojho štátu a v ofenzíve pôjde skôr o spravodajskú činnosť, keďže uvedené spôsoby boja sa dajú riadiť diaľkovo. O nutnosti defenzívy sa zmieňuje už staroveký čínsky autor Sun-C’ vo svojom klasickom diele O vojnovom umení, v ktorom uvádza, že „hlavné je zachovať celistvosť vlastného štátu, až na druhom mieste je rozbitie druhého štátu“. V tomto diele sa tiež nachádza nanajvýš aktuálny poznatok, najmä vzhľadom na nadchádzajúce vojenské hrozby: „Najlepší nie je ten, kto v stých bitkách zvíťazil, ale je najlepší, kto cudzie vojská pokoril bez bitky.“

Armáda by sa teda mala prispôsobiť stavu dnešnej spoločnosti, a to väčšou orientáciou na problémové oblasti. Vojenské jednotky musia doplniť policajné zložky tam, kde je ich nedostatok, hlavne pri strážení štátnych budov a objektov, aby sa nestalo, že si štát musí najímať na také služby súkromné bezpečnostné agentúry. Napríklad v Taliansku je bežné, že niektoré ambasády strážia práve vojaci. Armáda by sa mala vyskytovať pri obchôdzkach v mestách počas nočných hodín, ako aj pri zvýšenom dohľade nad nebezpečnými ulicami či časťami obcí, keďže v tomto smere si polícia neplní svoju úlohu dôsledne. Tým by bolo vojsko viac na očiach občanov, ktorí to potenciálne môžu vnímať ako väčší pocit bezpečnosti.

K ohrozeniam tiež patrí doposiaľ nedoriešená a masmédiami často obchádzaná otázka takzvaného ropného zlomu, na ktorú v sedemdesiatych rokoch minulého storočia upozornil Rímsky klub vo svojej správe Hranice rastu. Zaoberal sa obrovským využívaním ropy a fosílnych palív, ktoré sa podľa neho v dvadsiatom prvom storočí úplne vyčerpajú. Ak ľudstvo nebude riešiť túto naliehavú hrozbu, môže to ochromiť výrobu, dopravu či ekonomiku a spôsobiť masívne turbulencie, protesty, občianske vojny, ako aj revolúcie vrátane vojen o zvyšné zdroje surovín, čo sa vonkoncom nedá vylúčiť.

Vo svetle tohto nepriaznivého trendu narastá aj úloha armády, ktorá musí vedieť primerane zareagovať a chrániť právny štát spolu s výdobytkami demokracie, pretože ak sa našej čoraz energeticky náročnejšej civilizácii zrazu minú neobnoviteľné zdroje energie, málokto bude vidieť príslovečné svetlo na konci tunela. Avšak ani armáda nebude môcť chrániť poriadok nadlho. V tomto prípade je nevyhnutná zásadná celospoločenská zmena postoja k prírode a trvalo udržateľnému rozvoju, ktorej naplnenie sa sčasti očakáva aj od vojska. To by sa malo podieľať na výsadbe stromov, obnove krajiny spolu so zbieraním a triedením odpadu po prírodných katastrofách, prípadne na čistení riek.

Keďže sa vyhliadky na budúcnosť nezdajú veľmi pozitívne, má zmysel uvažovať o zavedení povinnej (prinajmenšom dobrovoľnej) vojenskej služby, ktorá by pravdepodobne posilnila vlastenectvo a disciplínu, ako aj schopnosť obyvateľstva brániť nielen svoju krajinu, ale v širšom chápaní aj Európsku úniu. Problémy, pred akými dnes stojí svet, sa totiž budú vŕšiť jeden na druhý, preto treba armádu otvoriť mladým, trénovať ju, vzdelávať, špecializovať a prehĺbiť kooperáciu s policajnými zložkami, ale aj s ostatnými časťami obyvateľstva. Okrem moderných útokov sa dá očakávať, že činné budú aj súčasné pirátske a teroristické skupiny.

Niektorí sa nazdávajú, že ľudia musia úzko spolupracovať, žiť striedmo a ekologicky nenáročne, milovať sa navzájom a na armádu následne všetci zabudnú. Je vraj lepšie byť idealistom, lebo ten má vždy väčšiu nádej i snahu zmeniť svoj osud, ako aj osud sveta. Tomuto uvažovaniu nemožno uprieť zásadnú domnienku, že hoci byť idealistom neznamená, že sa tým automaticky rezignuje na potrebu vojska, je to možná cesta, ako aj pomocou armády postupne naplniť víziu, že svet sa napokon harmonicky a evolučne zjednotí, ako tomu veria napríklad vyznávači bahájskeho náboženstva, a na úvodnú otázku potom možno odpovedať tou zdanlivo najnaivnejšou, no predsa najjednoduchšou odpoveďou.

Bohumil Petrík
Foto: Flickr.com (2x), Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo