Čomu sa vyhnúť v manželskom živote? Rady skúseného poradcu

Čomu sa vyhnúť v manželskom živote? Rady skúseného poradcu

Foto Flickr/ Vladimir Pustovit

Pochopte trpiace dieťa vo svojom partnerovi a neunikajte pred bolesťou, radí neurológ a pyschoterapeut Salvatore Ventriglia.

V slovenčine práve vychádza kniha talianskeho manželského poradcu Salvatore Ventrigliu s názvom Červené kontrolky. 

V Postoji sme nedávno priniesli rozhovor s jeho manželkou, sexuologičkou. Obaja si prešli vážnou manželskou krízou, rozvodové papiere už ležali na stole. Podarilo sa im ju však prekonať a posledné roky zachraňujú manželstvá druhých ľudí. Založili úspešné kurzy pre páry v kríze a tento projekt priniesli aj na Slovensko – v Rodinkove vyškolili manželov, ktorí sú dnes lektormi týchto kurzov. 

Kniha Červené kontrolky je akousi prevenciou pre manželov, aby svoje problémy nenechali zájsť až tak ďaleko, že vyhrabať sa z nich už bude takmer nemožné.

Ventriglia tak ako ten najlepšie povolaný: jednak na základe tridsaťročnej skúsenosti zo svojho manželstva, ktoré sa mu pre nedorozumenia takmer rozpadlo, ale tiež z praxe psychoterapeuta, ktorý dnes sprevádza množstvo párov v hlbokých krízach. 

Ventriglia si v úvode kladie otázku, ako je možné, že niektoré páry kráčajú životom s pokojom a presvedčením a iné majú také obrovské ťažkosti. Verí však, že aj v dnešnej dobe môžu rodiny ukázať svetu, že láska existuje a že je možné byť spolu „navždy“. 

Kniha v prvom rade pomenúva fenomén doby – každý je dnes nakazený vírusom extrémneho podozrievania a hypertrofiou prítomného okamihu. To znamená, že jednotlivec je nastavený na vyhľadávanie emócií, vzrušenia, na odmeny bez hraníc. Keď podľa autora knihy nezmeníme tento postoj, hrozia nám, a to nielen v manželstve, nemalé problémy. 

Ako riešenie ponúka zmenu celkovej mentality, začať sa pozerať na osobu vedľa seba bez podozrievania a začať si ju či jeho naplno uvedomovať. Žiť a byť pre druhého znamená prijímanie lásky, ale aj bolestí, radostí, prehier, strachu, dosiahnutých cieľov i zúfalstva. 

No prijať toho druhého naplno sa dá, len ak je v nás na to miesto. „Môžem prijať druhého, len ak odložím bokom svoje myšlienky, svoje túžby, svoje projekty.“ 

Ako základ pre dobrý vzťah vníma päť bodov. Uznanie jedinečnosti každej osoby, zodpovednosť, ktorú mám za ňu alebo za neho, úprimnosť, bezplatnosť a prijatie obmedzení druhého. Nezrelá láska, tvrdí Ventriglia, je, keď druhého milujem, lebo ho potrebujem. 

Kontrolky blikajú 

Existujú preto červené kontrolky, ktoré signalizujú, že v našom vzťahu to ide zlým smerom. Ventriglia každý z nich v knihe ilustruje na príbehoch konkrétnych manželov v kríze zo svojej praxe. Zaujímavé je, že pri každom uvádza aj rodinné pozadie a detstvo manželov, čím dokazuje, že problém leží často niekde hlbšie ako len v ich vzájomnom vzťahu. 

Jednou z kontroliek je napríklad neustály nepokoj a hnev vo vzťahu či manželská súťaživosť. Alebo vzťahy, kde jeden z partnerov vykonáva funkciu rodiča a druhý funkciu dieťaťa alebo aj keď jeden z partnerov tvrdí, že nič necíti a pýta sa, či si nevybral zlého partnera.

Ďalšou kontrolkou, pre dnešnú dobu typickou, je nebezpečenstvo, keď sa rodina pomaly, ale isto mení na podnik, kde si manželia udeľujú už len pokyny, čo a kedy treba vybaviť. „Je to paradox, rodina nikdy nebude podnikom, pretože východiskom je cieľ – iba láska. Podnik nikdy nebude rodinou, tak ako sa nás mnohí snažia presvedčiť, ponúkajúc zamestnancom všetko, čo ponúka rodina. V podniku je východiskom výkonnosť a cieľom produktivita.“

Kontrolka svieti aj v prípade postupného zbierania prémiových bodov, to je prípad, keď sa u partnerov pomaly zbierajú zranenia bez ich priameho pomenovania a na konci čaká výbuch.

Prevenciou je vedieť vyjadriť, čo mám na srdci. „Je lepšia hádka v snahe o pochopenie sa a hľadanie riešenia než ticho.“

Hrobom pre vzťah môže byť aj ponechávanie si hmlistých zákutí, tvrdiť, že je zbytočné o nich hovoriť, lebo ten druhý to aj tak nepochopí. „Je lepšie zažiť pocit z nepochopenia, hnevu, než prežívať ticho.“ Ako veľký problém vidí Ventriglia aj stratu sexuálnej túžby, ktorá je zväčša kontrolkou pre hlbšie emocionálne problémy vzťahu. „Nedostatok túžby je symptómom choroby intimity.“

Foto Flickr/Marc Falardeau

Spozornieť by mali manželia, aj keď vedľa seba žijú už len paralelné životy, teda oddelene vedú sociálny i citový život. Tu vidí Ventriglia nebezpečenstvo pre kresťanské páry, ktoré pracujú na „projekte“ rodina, obetujú sa pre deti a zároveň sa im pomaly nenápadne vytráca pojem „my“.

Kresťania si zlú situáciu v manželstve veľakrát pomenujú ako kríž, ktorý treba prijať, ako obetu za peknú rodinu. Ventriglia vníma tento fenomén ako nebezpečný. Snahu o šťastné prežívanie manželstva totiž netreba nikdy vzdať. 

Veľkou kontrolkou by malo byť aj to, ak jeden z partnerov uniká, či už do sveta internetu, alebo k nevere. 

Ako z problémov von?

Ako základ vidí autor v pochopení „trpiaceho dieťaťa v druhom“, objatie vnútorného dieťaťa považuje za najdôležitejší aspekt lásky. „Starať sa s láskou o ,dieťa` druhého a objať históriu svojho partnera mení optiku.“ To však neznamená, že láska zmení partnera na psychológa. Často však samotná láska bez podozrievania prináša uzdravujúci efekt. 

Ventriglia zdôrazňuje potrebu rodinných priateľov, na ktorých sa môžeme spoľahnúť v časoch krízy. Vytvoriť si priateľstvá rodín, akýchsi spoločníkov na ceste, ktorí vedia v pravde poradiť a sprevádzať. Varuje pred tým, aby sa do vzťahu plietli rodičia, ktorí majú automaticky sklon chrániť svoje dieťa a nemajú objektívny pohľad. 

Dôležitým krokom v manželstve je proces odpustenia. Autor dáva za príklad staré indické príslovie: „Ak ti jeden človek vraví, že máš chobot, odpovedz mu: ,Si blázon!`. Ak ti viacero osôb vraví, že máš chobot, opýtaj sa sám seba, či nie si slon.“

Uvedomenie si vlastných obmedzení a chýb pomáha vziať na seba zodpovednosť a neobviňovať druhého. 

Ventriglia radí zobliecť sa zo svojej kože, a ak je to možné, vžiť sa do svojho útočníka. Aj keď sa to zdá proti logike, snažiť sa pochopiť človeka, ktorý nám nechtiac ubližuje. Pomôckou môže byť postaviť sa pred zrkadlo a pozrieť sa na svoje obmedzenia. Vžiť sa do partnera, ktorý nám ubližuje, znamená porozumieť, že jeho terajšie správanie má pôvod v jeho celej histórii.

Tento postoj uľahčuje odpustenie a môže byť začiatkom hlbšieho vzťahu, obohateného o nežnosť a prijatie. 

Taliansky psychológ manželov odľahčuje od pocitov viny v snahe po dokonalosti. Bez ubližovania to v manželstve nejde. Nerobíme to totiž, s výnimkou patologických situácií, so zámerom poškodiť. Ubližujeme si, lebo sme sami sebou.

manželia Ventrigliovci, foto archív rodiny

Má potom zmysel odpustenie? Má zmysel stotisíckrát povedať „je mi to ľúto“? Autor si myslí, že áno, lebo odpustenie vidí popri vďačnosti a nežnosti ako hlavný rastový hormón lásky. Lebo útočiaca osoba, keď je jej odpustené, obohacuje svoju lásku o vďačnosť. A ponížená osoba keď odpustí, obohacuje svoju lásku o porozumenie, trpezlivosť, toleranciu, veci, ktoré dávajú vzťahu stabilitu.

Aj keď to ide proti logike doby, ktorá všetko pokazené hádže do koša. Vzťah na celý život neprežije na prvotnom citovom nadšení. Dlhé trvanie manželstva stojí na snahe, zodpovednosti, obeti, zriekaní sa, pochopení a trpezlivosti. 

Pohľad detí

Hoci sa dnes veľa hovorí o kríze manželstva po príchode detí na svet a s etapami ich vývoja, menej sa hovorí o citových zážitkoch dieťaťa, ktoré zo zadného sedadla pozoruje svietiace kontrolky manželstva rodičov. O čo viac rodičia nevidia blikajúcu kontrolku, o to viac deti prežívajú a prejavujú znepokojenie.

Ventriglia radí, nevynechávajme deti z problematiky krízy manželstva. Ich volania o pomoc sú často nepriame, prejavujú sa agresívnym správaním alebo uzavretím sa do seba, únikovými cestami, chorobou. 

„Dieťa nepotrebuje dokonalých rodičov... Naše dieťa potrebuje autentických rodičov.“ Autenticita je snaha byť zhodný s vlastnými hodnotami a morálkou. To znamená mať pri rozhodovaní prítomné aj dobro druhého. „Autenticita je schopnosť priznať si svoju neautenticitu, odpustiť si a odpúšťať znova a znova a vedieť žiadať odpustenie.“

Ventriglia opisuje vlastnú skúsenosť, keď po prekonaní svojej manželskej krízy ich dospievajúce deti vystrojili rodičom oslavu výročia svadby s powerpointom fotiek z ich života. V príhovore rodičom ďakovali, že sa pokúsili o záchranu rodiny, a tým im dokázali, že láska na celý život je možná. 

Dnes, keď sa však vzťah redukuje iba na svet dospelých, ktorí si to majú vyriešiť len medzi sebou pre „dobro“ detí, je tento prístup revolučný. Pozerať sa na dobro detí, na to, ako naše konanie ovplyvní ich budúci život, sa nemôže zo vzťahu rodičov vynechať a, naopak, pomôže veľakrát krízu zažehnať.

Pomenovať bolesť

Pomenovanie bolesti je základom liečby, píše Ventriglia. Mnohokrát napriek hľadaniu nedokážeme nájsť zmysel. Ani to však nie je dôvod strácať pokoj. „Z prežitej bolesti sa rodí miazga, ktorá zavlažuje kmeň a vetvy vzťahu, obohacujúc ich o citlivosť, nežnosť, krehkosť a ducha darovania. Páry, ktoré sa milujú týmto spôsobom, sú poslami nádeje a istoty. Táto láska má príchuť večnosti.“

Ventriglia tvrdí, že väčšina nepríjemných situácií, ktoré človek zažíva a ktoré sa neskôr odzrkadľujú vo vzťahu, sa rodí z úniku pred bolesťou. Bolesť sa nemá odďaľovať, ale musí sa prežívať, lebo je základným prvkom náklonnosti. Až spoločným čítaním svojej histórie môžeme nájsť ako manželia zmysel. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo