Leštenie zlatých mečov

Leštenie zlatých mečov

Čo sa skrýva za konfliktom Saudskej Arábie a Kataru.

Keď prešla medzinárodnými médiami správa o ostrom politickom konflikte medzi Saudskou Arábiou a Katarom, západné médiá nezvykle stíchli. Informovali o sankciách skupiny štátov a izolácii Kataru, o štátoch, ktoré sa pridali k Saudom, ale kontext, dôvody a najmä príčiny, čo sa stalo a prečo, o tom nepísal nikto. Trvalo to niekoľko dní.

Až potom a celkom pomaly sa začal rozvíjať príbeh, kde proti sebe stoja dve wahhábistické doktríny islamu, dva susedné štáty s veľmi podobným vnútorným usporiadaním a tiež – v neposlednom rade – dvaja spojenci, ktorých petrodoláre sponzorujú islamistov vo viacerých vojnách po Blízkom východe.

Čo sa to stalo?

Katarčania dostali 14 dní na odchod zo Saudskej Arábie, Saudi nesmú do Kataru cestovať vôbec, pozemné hranice boli uzavreté, letecké spojenie je dramaticky obmedzené. Letecká spoločnosť Qatar Airways napríklad nebude môcť lietať cez vzdušný priestor Saudskej Arábie a ďalších dotknutých štátov, ktoré Kataru vyhlásili sankcie.

Podľa sultána al-Kvasémího, ktorého cituje Financial Times, Spojené arabské emiráty navyše žiadajú, aby Katar zrušil a zavrel vplyvnú panarabskú televíziu al-Džazíra, ako aj ďalšie menšie médiá, ktoré katarský emir podporuje a ktoré vlády okolitých sunitských štátov znervózňujú. Spojené arabské emiráty majú svoj vlastný dôvod na nespokojnosť s Katarom: vodcovia opozičného islamistického hnutia, ktoré je v Emirátoch zakázané a ktorého vodcovia ušli z krajiny, podporuje Katar a sympatizuje s ním. Emiráty preto pritvrdili a za prejav sympatie voči Kataru dnes v tejto 9-miliónovej krajine preslávenej Dubajom hrozí až 15-ročné väzenie. 

Ďalšie štáty, najmä Egypt, od Kataru tiež požadujú, aby zo svojho územia odprevadil lídrov Moslimského bratstva či hnutia Hamas, ktorí tu našli azyl.

K otvorenému konfliktu došlo krátko po návšteve Donalda Trumpa v Saudskej Arábii. Tam sa pritom prezident Trump stretol tak so saudským kráľom Salmánom, ako aj s katarským emirom šejkom Tamímom ibn Hamad as-Sáním. Okrem nich tam boli desiatky ďalších politických lídrov z Blízkeho východu, Trump im predniesol svoju reč, ktorej podstatu možno zhrnúť do troch bodov: (1) Amerika vám viac nebude hovoriť, ako máte žiť, (2) vyriešte problém s terorizmom, ste jeho hlavné obete a (3) buďme spolu jednotní proti Iránu.

Saudom sa nie všetko z Trumpovho prejavu počúvalo dobre, ale tri veci oceniť museli: spoločného nepriateľa (Irán), dohodu o obrovskom zbrojnom kontrakte (Saudi nakúpia americké zbrane za 350 miliárd dolárov) a voľnú ruku v regionálnej politike. Práve s tým si významná časť amerických komentátorov (napr. Fareed Zakaria) spája vypuknutie saudsko-katarského konfliktu, Amerika podľa nich prestala v regióne vyvažovať a rozhodne sa postavila na stranu vybraných krajín, najmä Saudskej Arábie, Izraela a Turecka.

Problém trochu je, že záujmy Saudov a Turkov sa práve vo veci Kataru líšia. Vysvetľovať preto vypuknutie saudsko-katarského konfliktu Trumpom skôr nemožno.

Súčasne pritom platí, že Trump mohol Saudov povzbudiť alebo si to oni tak mohli vysvetliť a celkom určite si ho počas návštevy snažili nakloniť. Dôkazom nie je len medializovaný tanec s mečom, ale ešte viac opulentná recepcia s premietaním Trumpovej podobizne na vysokú budovu a najmä rozprávkové dary, ktoré americký prezident od saudského kráľa dostal.  

Mysteriózny moment počas návštevy amerického prezidenta Trumpa v Saudskej Arábii, po jeho pravici saudský kráľ Salmán a vedľa neho egyptský prezident Sísí.

U nás sa o tom takmer nepísalo, ak má ale pravdu citovaný pakistanský denník, berie to dych: Podľa Pakistan Today dostal prezident Trump od saudského kráľa dary v hodnote 1,2 miliardy dolárov. Okrem iného malo ísť o 25-kilogramový meč z čistého zlata zdobený diamantmi a vzácnymi kameňmi v hodnote 200 miliónov dolárov. Alebo hodinky pre niekoľko členov Trumpovej rodiny zo zlata a zdobené diamantmi tiež v hodnote 200 miliónov dolárov. Do Ameriky tiež odišla 125-metrová jachta s 80 izbami a 20 luxusnými prezidentskými apartmánmi, niekoľko gýčov, ako napríklad zlatá replika Sochy slobody, a podľa Trumpa bola pomenovaná jedna z ulíc hlavného mesta Saudskej Arábie.

Ako podotýka pakistanský denník, žiadny americký prezident sa doteraz netešil takej ohromnej štedrosti saudskej kráľovskej rodiny.

Pre úplnosť dodajme, že Saudi vedeli amerických politikov obdarovať vždy. Nadácia rodiny Clintonových dostala od saudského kráľa raz 25 miliónov dolárov, Katar poslal k 65. narodeninám bývalého prezidenta Billa Clintona milión dolárov. Na rozdiel od darov pre prezidenta v úrade išlo o súkromné dary rodine.

Mohol konflikt s Katarom spustiť Donald Trump na svojej ceste po krajinách Mekky, Jeruzalema a Ríma?

Americkí komentátori majú tendenciu vidieť Trumpa (a ešte Rusov) za všetkým zlým, ale poznanie Blízkeho východu napovedá, že to bude zložitejšie a skutočné dôvody treba hľadať tam.

Nový OPEC

Pre pochopenie dnešného konfliktu medzi Katarom a Saudskou Arábiou treba ísť trochu do histórie. Keď v roku 1971 sa skončil britský protektorát, Katar síce ustál snahy o začlenenie do Spojených arabských emirátov či Saudskej Arábie, ale medzi na ropu bohatými arabskými susedmi vždy platil skôr za chudobného príbuzného. Medzi arabskými šejkmi údajne koloval vtip, že namiesto rolls-roycov sa tu jazdí na osloch.

Potom prišiel nástup plynového boomu v 90. rokoch, keď sa Katar stal lídrom v ťažbe a exporte skvapalneného plynu, a všetko bolo inak. Náklady na ťažbu plynu má Katar najnižšie na svete, emirát rozprávkovo zbohatol, ročný príjem na hlavu sa v ňom hýbe okolo 130-tisíc amerických dolárov (!) na hlavu a toto bohatstvo mu umožnilo užívať si bohatstvo naplno – emir Tamím ibn Hamad as-Sání vybudoval jednu z najlepších galérií výtvarného umenia mimo Európy, kúpil si futbalový Paris Saint-Germain, sponzorovať Messiho Barcu aj celú la Ligu a tak ďalej. Nuž a aby nezostalo len pri rolls-roycoch, začal robiť politiku nezávislú od svojich arabských susedov.

Čiastočne priamo, o tom bude reč o chvíľu, a čiastočne nepriamo – založením pravdepodobne najvplyvnejšej nezápadnej globálnej televízie al-Džazíra.

Táto satelitná televízia bola založená v roku 1996, dnes má 80 zastúpení po svete, vysiela vo viacerých jazykoch a – na Blízkom východe dosť podstatná maličkosť – je vlastnená emirovou rodinou. Formálne je od vlády nezávislá, svoje vysielanie začala po tom, ako BBC zavrela svoje arabské vysielanie a od prvého momentu si aspoň vizuálne stanovila cieľ napodobniť západné vzory. Vo vysielaní ponúkala rôzne pohľady, v arabskom svete nevídaná vec, ale ešte viac jej prialo niečo iné: vojny. Boli to totiž práve západné vojenské intervencie v Afganistane, v Iraku a priebeh a vývoj Arabskej jari po celom regióne, ktoré redaktori al-Džazíry sledovali priamo z terénu, informovali a sprostredkúvali realitu a aj rastúci protizápadný sentiment, ktorým sa Arabský svet vnútorne zjednocoval a mobilizoval proti nenávidenému Západu, najmä Amerike.

Al-Džazíra sa stala fenoménom, najmä jej arabská mutácia. Jej spravodajstvo sa z času na čas vedelo oprieť aj do saudského režimu, hoci ten katarský, ktorý by sa dal z rovnakých dôvodov kritizovať tiež, nechávalo bez povšimnutia. Ale najmä, z pohľadu saudskej rodiny: Ako môže byť niečo také moderné a západné (čítaj prehnité) ako televízia svojím vplyvom silnejšie či rovnocenné Mekke a Medine? Saudi bojujú v spore s Katarom a jeho televíziou o viac, než len seba, sú to oni – veria –, kto háji sväté miesta a proroka.

Predstava, že by najvplyvnejšia televízia Západu nevysielala z Ameriky, prípadne v Európe z Británie či Nemecka, ale z nejakého maličkého štátu, ktorý sa občas s Amerikou či Nemeckom ocitne v krížiku, je úplne mimo reality. A presne to sa stalo. A katarský emir šejk Tamím ibn Hamad as-Sání si to vedel náležite užívať.

Ruku v ruke s tým išlo umiestnenie bohatého mesta Dauhá na mapu svetového spoločenstva, začali sa tu rôzne rokovania a summity o obchode, regionálne konferencie o budúcnosti Blízkeho východu, skrátka emir vedel, ako míňať peniaze a získavať vplyv.

Tento fakt ťažko niesla najmä Saudská Arábia, ktorá sa so svojimi ropnými príjmami a Mekkou a Medinou pasuje do roly lídra arabského sveta. Súčasný katarský emir, ktorý sa k moci dostal tak, že v roku 1995 zvrhol svojho prosaudského otca, čelil sám už o rok neskôr pokusu o prevrat, do ktorého mali byť podľa blízkovýchodnej šuškandy zapletení jeho susedia. Hovorilo sa najmä o Bahrajne, ktorý mal konať so súhlasom Saudov. 

„Katar býval vazalským štátom Saudov, keď využil autonómiu vďaka bohatstvu zo zemného plynu a vytvoril si vlastnú nezávislú rolu,“ opisuje vplyv plynu na politiku americký energetik Jim Krane. 

Ťažba katarského plynu nie je prepojená s ropným kartelom OPEC, ktorému dominuje Saudská Arábia, čo tiež dodáva emirátu istú autonómiu. Tú sa snaží posilňovať zahraničnopoliticky. Na svojom území má americkú vojenskú základňu, avšak snaží sa pestovať aj vzťahy s Ruskom. Minulý rok napríklad katarský štátny investičný fond kúpil dvadsať percent akcií ruskej ropnej spoločnosti Rosnefť a prezident Putin to označil za strategickú investíciu globálneho významu.

Katarské geopolitické hry

Kvôli podpore islamistov z hnutia Moslimské bratstvo, ktoré v roku 1928 založil egyptský šejk Hasan al- Banná a ktoré je konglomerátom mnohých názorových prúdov od panislamizmu až po islamský fundamentalizmus, má Katar už dlhší čas konflikt s Egyptom. Keď Moslimských bratov po tom, ako po arabskej jari ovládli krajinu a dohnali ju takmer až k hladomoru, odstavila od moci egyptská armáda, bol to práve Katar, kto jeho lídrom ponúkol azyl. Rovnako tiež vedeniu protiizraelského Hamasu, s ktorým mala zase problém Saudská Arábia.

Stretnutie katarského emira šejka Tamíma ibn Hamada as-Sánía s americkým prezidentom Trumpom v máji tohto roku.

Za plynové miliardy sa Katar tiež angažoval v konfliktoch po celom Blízkom východe. Niekde, napríklad v Jemene, úzko spolupracoval so Saudskou Arábiou, inde, napríklad v Sýrii, bol súčasťou toho istého frontu so Saudmi, ale podporoval vlastné skupiny, zatiaľ čo napríklad v Líbyi zašiel ešte ďalej a podporoval rebelov a teroristov, ktorí majú so skupinami podporovanými Saudmi rovnako zásadný konflikt, ako mali pôvodne s Muamarom Kaddáfím. Saudi a Spojené arabské emiráty podporujú v Líbyi generála Haftára, Katar stavia na jeho oponentov, krajina je týmito dvoma gangami paralyzovaná. Táto odlišná podpora však znamená len to, že Katar niekde podporuje iné islamistické a teroristické frakcie ako Saudská Arábia, nie, že podporuje tie horšie, ako to dnes tvrdia Saudi.

Vráťme sa však späť k plynu. V ňom spočíva jedna z kľúčových príčin aktuálneho konfliktu. Nálezisko plynu Severné pole, z ktorého pramení katarské bohatstvo, zdieľa Katar spoločne s Iránom. Kvôli jeho čo najefektívnejšiemu využívaniu potrebuje mať s touto šíitskou krajinou a hlavným rivalom Saudov v boji o hegemóniu v regióne korektné vzťahy. Napokon, v Katare žijú aj šíiti, pracuje tu mnoho Iránčanov, Katar má na iné vzťahy s Teheránom skrátka predpoklady.

Ukážkou tohto porozumenia bolo aj nedávne oficiálne gesto katarského emira bin Hamada as-Sáního, ktorý pogratuloval k zvoleniu novému iránskemu prezidentovi Ruhánímu. Saudom, ktorí spolu s Američanmi a Izraelom považujú Irán za svojho úhlavného nepriateľa, to zjavne prekážalo. Saudské médiá tiež zverejnili nahrávky, z ktorých vyplýva, že Katar si s Iránom podozrivo rozumie a chystajú veci, ktorých by sa mali praví moslimovia báť.

V niektorých médiách sa objavili kontúry novej organizácie nazvanej asi skôr pracovne „plynový Opec“, ktorá mala spojiť Irán s Katarom a ďalšími exportérmi zemného plynu, aby sa emancipovali spod vplyvu Saudskej Arábie a začali si svoju komoditu a jej ceny hájiť sami. Už preto, že Saudi sa vedia podozrivo ľahko dohodnúť s Američanmi a občas im cenou vyjsť v ústrety – a poškodiť pritom záujmy Arabov aj Rusov, samozrejme.

Ďalším faktorom napätia medzi Katarom a jeho arabskými, sunitskými susedmi je aj to, že dopyt po skvapalnenom plyne rastie aj v krajinách Perzského zálivu. Katar však svojim arabským susedom odmieta dodávať plyn so zľavou a väčšinu produkcie radšej exportuje za svetové ceny na európske a ázijské trhy.

Aby figúrky na šachovnici nestáli a hra mala spád, začali sa zapájať aj ďalšie regionálne dôležité krajiny. O Egypte na strane Saudov netreba hovoriť veľa, má to svoju logiku, generál Sísí otvorene nenávidí islamistické Moslimské bratstvo, považuje ho za prekliatie svojej krajiny a hlavný dôvod, prečo Egypt stratil životne dôležité príjmy z cestovného ruchu. A keďže si nemôže dovoliť stratiť podporu USA pre egyptskú armádu, jeho postavenie hneď vedľa Saudov a Trumpa má opodstatnenie.

Katar si možno predstaviť ako dve mestá uprostred púšte. Až okolo 95 percent obyvateľstva žije v týchto mestách.

Trochu zložitejšie je to s Tureckom. Stalo sa najotvorenejším advokátom Kataru z celého regiónu a pritom sa teší aj formálne podpore prezidenta Trumpa plus ako jediný aktér na celej šachovnici je členom NATO, a teda spojencom Západu.

Prezident Erdogan bol na poslednej návšteve Dauhá vo februári tohto roku, Katar a Irán v roku 2014 podpísali dohodu o vzniku tureckej vojenskej základne na území Kataru, kde by malo pobývať asi 3 000 tureckých vojakov, ešte nedávno ich ale bolo len asi 150, po izolácii Kataru ale Turci oznámili ich navýšenie.

Turecký prezident otvorene hovorí, že postup Saudov proti Kataru je chyba, že to oslabuje islamský svet aj rozvoj obchodu. Práve Turci a Iránci sa totiž spoliehajú jednak na katarské zdroje (katarské investície a pôžičky už tureckej ekonomike dlhšie pomáhajú) a tiež na užšiu spoluprácu v obchode so zemným plynom.

Turci si teda stranu vybrali, napokon Erdogan sa síce nemieni vzdať svojej politickej moci v prospech tureckých islamských duchovných, ale robí to inak ako Sísí, nejde s nimi do zásadného ideologického konfliktu, ale správa sa sám ako mäkký islamista, sekulárne Turecko islamizuje, postavenie armády oslabuje, resp. do nej dosadil svojich ľudí, a každého, kto ho ohrozuje, nemilosrdne likviduje.

Čo by na to povedal prorok?

Celý spor o Katar nemožno pochopiť bez toho, čím je a čím sa cíti byť Saudská Arábia. Táto rozľahlá, vyše 2 milióny kilometrov štvorcových veľká a neveľmi ľudnatá 27-miliónová krajina (z toho podľa niektorých odhadov pätinu až štvrtinu tvoria cudzinci a gastarbajtri) má nielen vlajku s mečom, Mekku a Medinu na svojom území, má ešte niečo viac. Poslanie. Napokon, je to krajina, kde vznikol islam. Vďaka svätým mestám sa cíti ako prvá medzi ostatnými islamskými krajinami, vďaka rope je to jedna z najbohatších krajín sveta a môže si dovoliť obrovské výdavky, cielenú pomoc aj financovanie mešít po celom svete.

Jej impakt zabezpečuje práve táto kombinácia nábožensko-ideologického primátu a ekonomickej moci. Sen každého totalitného vladára.

Štúdio televízie al-Džazíra.

Saudské totalitné prejavy opísali mnohí autori, krajina nerešpektuje na svojom území náboženskú slobodu, prejavenie akejkoľvek inej viery, ako je islam, je zakázané, a to aj v súkromí. Napríklad kresťanské bohoslužby sú podľa knihy Paula Marshalla dovolené len výnimočne, na pôde zahraničných veľvyslanectiev či konzulátov, a teda na de iure území iného štátu. Aj tieto výnimky sú často ďalej regulované a obmedzované, Tim Hunter, bývalý zamestnanec americkej ambasády v Rijáde, napríklad uviedol, že  Saudi skôr povolia výnimky na predaj a spotrebu alkoholu, dokonca otvorenie hudobného klubu na pôde ambasády, ako slávenie kresťanskej bohoslužby či svätej omše.

Zabudnúť treba aj na rovnosť muža a ženy, občianske a politické slobody, uplatňujú sa viaceré tresty šaríje podľa Koránu. Islamistický fanatizmus a dogmatizmus Saudskej Arábie nič neilustruje lepšie ako to, že Islamský štát na svojom území používa viaceré učebnice zo Saudskej Arábie.

Saudi sa skrátka cítia ako tí jediní skutočne praví moslimovia, najčistejší medzi vyvolenými. Saudská Arábia nebola nikdy kolonizovaná európskym štátom, súčasné kráľovstvo vzniklo v 30. rokoch minulého storočia, a hoci saudský kráľ postupne robí v mocenskom systéme (naozaj) malé zmeny, chápe svoj štát absolutisticky ako svoje vlastníctvo, ústavu nahrádza Korán. Špecifickú chuť tomu všetkému však pridáva až wahhábizmus, radikálny islam, ktorý žiada prísne nasledovať proroka Mohameda. Wahhábizmus nie je len islamská doktrína, wahhábizmus zrástol so saudskou rodinou, čo len ďalej posilňuje jeho zápal proti pluralizmu a slobode.

O vzťahu k moci aj prorokovi dobre vypovedá obdobie, keď Saudi upevnili svoju moc v Mekke. Saudi si tak vážili autoritu wahhábistických duchovných, že dostali voľnú ruku: „Všetky mauzóleá v Mekke boli zničené vrátane tých, ktoré boli spojené s pamiatkou na rodinu Proroka. Sufické sanktuáriá (...) boli zrovnané so zemou. Od základu sa zmenil systém vzdelávania v školách, odvtedy je možné učiť sa iba podľa textov Mohameda Ibn Abd al-Wahhába a niekoľkých ďalších diel tradičnej literatúry,“ opisuje tento počiatok saudskej éry Ziauddin Sardar v knihe Mekka. Sväté mesto. Keď sa k tomu od konca 30. rokov pridala ropa, ktorej význam ekonomicky prudko narástol v druhej polovici 70. rokov, Saudská Arábia sa stala tým, čím je dnes.

Mekka, sväté mesto islamu a jedna z dvoch príčin moci Saudskej Arábie. Každý moslim je raz za život povinný vykonať púť do Mekky.

Rivalita medzi sunitmi a šíitmi nabrala novú dynamiku po vojne v Iraku. Američanmi vedená vojna totiž šíitom v Iraku pomohla uvedomiť si, že oni sú väčšinou v krajine, nie suniti. To Irak viac prepojilo s Iránom, šíitskou regionálnou mocnosťou číslo jeden, ktorej zase pomohol predchádzajúci prezident Barack Obama vrátiť sa aspoň čiastočne do medzinárodného spoločenstva.

Podľa niektorých pozorovateľov to bol obrovský risk. Iránci sa totiž usilujú o získanie jadrovej bomby, čoho sa obáva Izrael (spolu s Pakistanom jediné dve krajiny s jadrovými zbraňami v regióne), ale azda ešte viac Saudská Arábia. Henry Kissinger už vtedy upozornil, že Obamova dohoda s Iránom podnieti spor medzi Saudmi a Iránom a prípadne snahu Saudov o získanie jadrovej bomby.

Saudi začali na mocnejúci Irán reagovať podporou protirežimových rebelov v Sýrii, sú tiež priamo zapojení do vojny v Jemene na svojich hraniciach a podporujú rôzne teroristické skupiny po celom Blízkom východe a Magrebe.

Keď sa na začiatku júna tohto roku rozhodli zasiahnuť proti Kataru, bolo to na prvý pohľad nepochopiteľné, keďže Katar bol a dodnes je saudským spojencom v Jemene a Sýrii. Ale ako ukázali ďalšie dni a týždne, nielen Blízky východ, ale aj oblasť Perzského zálivu je vnútorne štruktúrovanejšia a vzťahy sú komplikovanejšie. Katar sa chcel tváriť ako Hongkong pri Číne, mať nárok na svoju politiku a presadzovanie odlišných záujmov. A ešte znervózňovať kráľovskú rodinu masovo sledovanou televíziou. Silnejší preto ukázal päsť. Malí bojovníci, ak sú odhodlaní, majú tiež svoje zbrane. Bude preto zaujímavé sledovať, čo sa stane na arabskej mutácii al-Džazíry.

To, čo sledujeme teraz, je leštenie zlatých mečov.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo