Príbeh jednej spackanej kampane

Príbeh jednej spackanej kampane

Britská premiérka a líderka konzervatívcov Theresa May počas kampane v Birminghame 7. júna, deň pred voľbami. Foto - Profimedia.sk

Vyzeralo to ako tutovka. Premiérka Theresa May sa vraj po veľkonočnej turistickej vychádzke s manželom rozhodla, že vyvolá predčasné voľby. A vieme, ako to dopadlo.

Samozrejme, v jej pôvodnom pláne to nemali byť voľby, ale korunovácia. Mal sa potvrdiť jej status neotrasiteľnej premiérky, ktorá verila, že zabetónuje Konzervatívnu stranu vo vláde na ďalšie dve volebné obdobia.

Vyhliadky nemohli byť lepšie – rekordne historická podpora pre brexit, obľúbenosť premiérky May vo všetkých kľúčových voličských skupinách, slabý a zdanlivo nezvoliteľný líder opozičnej strany.

Napriek tomu sa po zverejnení prvých prognóz otriasla politická mapa Británie v základoch. V centrále konzervatívcov nastalo zlovestné hrobové ticho, kým labouristi nevedeli uveriť nečakaným volebným ziskom po celej krajine.

Jeremy Corbyn, ktorý ani nedorazil do centrály strany, lebo neočakával oslnivé výsledky, sa o pár hodín vynoril takmer ako triumfátor, ktorý dosiahne najväčší nárast voličskej podpory od roku 1945, keď Clement Attlee prekvapivo porazil W. Churchilla, národného hrdinu a víťaza druhej svetovej vojny. S tým rozdielom, že napriek senzačnému finišu napokon Mayovú neporazil.

Čo sa to však stalo? 

Pýcha predchádza pád

Jedno politické príslovie hovorí, že vo voľbách nevíťazí opozícia, ale prehráva vláda. Ak sú však výpovede a opisy udalostí a rozhodnutí aspoň čiastočne pravdivé, mala by sa volebná kampaň konzervatívcov zapísať do učebníc politického PR a komunikácie ako príklad strategických zlyhaní a premárnenej šance.

Do volieb 8. júna existovali len občasné náznaky a konštruktívna kritika. Hneď po katastrofickej volebnej noci sa však začali ozývať bežní členovia, poslanci, ministri, politickí poradcovia. Kritizovali najmä vedenie volebnej kampane, ktorá sa celá sústredila okolo osoby premiérky: zodpovednosť za vytvorenie kultu osobnosti, zlú atmosféru vo volebnom štábe a niektoré strategické prešľapy údajne nesú dvaja šéfporadcovia premiérky, Nick Timothy a Fionna Hill.

Nerozlučný, ale podľa rozmanitých zdrojov arogantný a malicherný tandem Mayovej lojalistov si predsedníčka vlády zobrala z ministerstva vnútra, po svojom menovaní do čela vlády.

Tí obmedzili komunikačný a mediálny priestor ďalším členom kabinetu v snahe viesť prezidentský štýl kampane.

Deň po volebnom fiasku sa na túto tému rozhovorila bývalá riaditeľka komunikácie na Downing Street Katie Perrior, ktorá od premiérky odišla na jar tohto roku kvôli nesúhlasu s vypísaním predčasných volieb a konfliktmi s oboma poradcami:

„Ak sa usilujete viesť prezidentský štýl kampane s osobou, ktorá nemá rada rozhovory pre médiá, tak radšej tie rozhovory beztak absolvujte, aj keď riskujete, že nedopadnú dobre. Inak  to bude vyzerať, že kandidátka je vyplašená a vyhýba sa médiám.“

Hill a Timothy si počas necelého roka v úrade znepriatelili ministrov kabinetu, väčšinou vážených a zaslúžilých členov strany, populárnych medzi voličmi, pričom vyhľadávali permanentný konflikt, aj kvôli malichernostiam.

Ako Perrior pokračuje: „Čomu som nikdy nerozumela, bolo to, či si pani May nepripúšťala ich správanie a vždy prižmúrila oči alebo jednoducho nevedela doceniť, akí deštruktívni obaja v skutočnosti boli. (...) Šéfporadcovia zaobchádzali s členmi kabinetu vždy rovnakým spôsobom – hrubé, drzé detinské správanie.“ 

Navyše, Timothy mal od premiérky na starosti spísanie volebného programu (vo Veľkej Británii takzvaného „manifestu“), pričom nikto vrátane najvýznamnejších členov strany sa na tvorbe dokumentu údajne nemohol podieľať – videli až jeho finálnu verziu.

Vodca britskej Labouristickej strany Jeremy Corbyn odchádza zo svojho domu 9. júna 2017 v Londýne. FOTO TASR/AP

Namiesto „chlebových tém“ a volebných „ťahákov“ sa od reality odtrhnutý Timothy sústredil na nepopulárnu revíziu a škrty sociálnej starostlivosti pre staršiu generáciu. To napokon využili labouristi.

Téma začala totiž dominovať spravodajstvu, až bola premiérka po tlaku hlavného PR stratéga kampane Lyntona Crosbyho prinútená urobiť názorový obrat a tému stiahnuť z manifestu.

Exminister financií a dnes šéfredaktor denníka Evening Standard George Osborne, ktorý sa pred dvomi rokmi podieľal na úspešnej kampani konzervatívcov na čele s Davidom Cameronom a práve po nezhodách s Mayovou odišiel z Dolnej Snemovne, len škodoradostne konštatoval: „Volebný program, ktorý načrtla premiérka a možno ďalší dvaja ľudia, bola absolútna pohroma. Do histórie vojde ako jeden z najhorších volebných programov vládnych strán. Hovorím, že jeden z najhorších, lebo horší mi ani nenapadá.“

Medzitým labouristi rozbehli úspešnú kampaň, kde v manifeste sľubovali populárne, ale nesplniteľné opatrenia. Vzhľadom na to, že okrem premiérky nemal do médií prístup minister financií Phillip Hammond, neexistoval nikto, kto by labouristické sľuby spochybnil.

Populárne priority potom bez oponentúry dominovali médiám niekoľko ďalších dní. Komunikácia navonok v centrále konzervatívcov zlyhala aj počas teroristických útokov v Londýne. V reakcii na zranených policajtov vyrukovali labouristi so zrozumiteľným, ale demagogickým obvinením vlády, že Mayová počas pôsobenia na ministerstve vnútra zredukovala počet policajtov.

Namiesto adekvátnej reakcie však konzervatívci vytiahli staré útoky na Corbyna, že tento radikálny ľavičiar je rizikom pre národnú bezpečnosť. Mayová, vláda a strana tak boli otĺkané niekoľko ďalších dní...


Čarodejník mal zviazané ruky

Na rozdiel od prechádzajúcich volieb, šéfporadcovia premiérky eliminovali vplyv Lyntona Crosbyho, prezývaného ako „čarodejník z krajiny OZ“. V roku 2015 mal tento austrálsky volebný mág úplnú kontrolu nad kampaňou.

Teraz však nemal prístup ku kľúčovým rozhodnutiam, napríklad nemohol pripomienkovať katastrofický manifest. Denník The Times, ktorý podrobne zmapoval príčiny zlyhania kampane, cituje anonymného predstaviteľa konzervatívcov: „Crosby nemal kontrolu nad kampaňou ako v predošlých voľbách. Navyše ho úplne vylúčili z tvorby volebného programu. Vysokopostavení činitelia strany sú presvedčení, že otrasné prijatie manifestu verejnosťou bolo zlomovým momentom. Lynton zúri, lebo sa obáva o svoju reputáciu.“

Crosby sa dostal do čela kampane až po slávnostnom oznámení nepopulárneho programu, ktoré sa odrazilo v prieskumoch verejnej mienky.

Ako denníku Times povedal nemenovaný zdroj: „Keď sa kampaň ocitla v režime voľného pádu, Crosby sa chopil oprát a úplne ju prepracoval. Hlavným posolstvom sa opäť stala téma brexitu, silná stránka premiérky. Jediná téma, za ktorú počas televíznej debaty, kde reagovala na otázky z publika, dostala aplauz. Ak by nebolo Lyntona, kampaň by sa zmenila na výbuch a Jeremy Corbyn by bol premiérom.“


Kŕčovitá Maybot

Po vojne je každý generál, ale radoví konzervatívci spätne právom kritizujú premiérku za jej robotický, strnulý, neprirodzený štýl.

Keď sa postavila na čelo vlády, mnohí vnímali ako silnú stránku, že je za každých okolností sama sebou. Postupne sa však ľuďom tento štýl „prejedol“, navyše po voľbách ju kritizujú za nedostatok emočnej inteligencie.

Stačia tri príklady. Crosby vytvoril pre premiérku komunikačnú formulku, ktorú mala do nemoty (tzv. „message discipline“) opakovať: „Británia potrebuje silnú a stabilnú vládu. Inak nám hrozí na čele s Jeremym Corbynom koalícia chaosu.“
 
Sama premiérka však nebola vhodný adept na podobný typ komunikácie. Nevedela slogan spontánne včleniť do svojich prejavov, preto potom pôsobila ako robot (vznikla dokonca prezývka „Maybot“). Sama sa niekde vyjadrila, že keď frázu vyslovuje, pripadá si „hlúpa, nie silná a stabilná“.

To bol pritom jeden z dôvodov, prečo došlo ku konfliktu medzi šéfporadcami premiérky a Lyntonom Crosbym. Tí ho obvinili, že papagájovanie fráz je neprirodzené, on sa však bránil tým, že ide o spôsob podania a nemôže za Mayovej sterilný prejav. Navyše, do zverejnenia manifestu podľa ľudí z Crosbyho okruhu neustále omieľanie fráz rezonovalo medzi voličmi pozitívne, prelom nastal po zverejnení plánov na škrty v sociálnej oblasti.

Mnoho varovných signálov z volebnej kuchyne konzervatívcov nebolo počas volebnej kampane až tak zjavných. Naozaj zarážajúce však bolo povolebné správanie premiérky. Aj v dôsledku zle nastavenej stratégie posledných dvoch týždňov stratilo mandát, respektíve ho vzhľadom na očakávania nezískalo niekoľko desiatok poslancov a kandidátov.  

Od premiérky sa tak očakávalo, že vyjadrí empatiu, úprimnú ľútosť nad prekvapivým koncom politickej kariéry lojálnych členov strany. Na prvej tlačovej konferencii deň po voľbách však nepripustila neúspech ani sebakritiku nad vabankom, ktorý nevyšiel a najmä neprejavila žiadny súcit s porazenými kolegami.

Tlačová konferencia, ktorá bola učebnicovým príkladom psychologického zapierania, ilustruje nedostatok emočnej inteligencie. Ten ju tak zrejme z dlhodobého hľadiska diskvalifikuje viesť také náročné, citlivé a nestále teleso, ako je vláda.

Vládny kabinet sa navyše po novom bude opierať o krehkú väčšinu v Dolnej snemovni s podporou írskych unionistov. Napriek tomu, že Mayová sa asi na nejaký čas udrží na čele vlády (už odvolala obidvoch svojich poradcov), napokon bude musieť po čase odísť.

Kto ju nahradí, ešte nie je isté. Najviac sa hovorí o ministrovi zahraničia Borisovi Johnsonovi, ale The Times uvádzajú, že počas posledných dní koluje medzi top politickými činiteľmi SMS správa od jedného nemeckého ministra s textom: „Hocikto, len nie Boris...“

Uvoľnený Jeremy
 

Ak donedávna zamračený marxistický matador pripomínal rozhnevaného a zatrpknutého revolucionára, počas volieb bol čoraz bezprostrednejší, žoviálnejší, pôsobil uvoľnene, vedel zavtipkovať.

Skrátka, mierne roztržitý, ale sympatický ľavicový idealista. Corbyn našiel svoju prirodzenú polohu, v ktorej sa vedel napojiť na ľudí.

Presadzoval skôr pozitívny program masívnych verejných výdavkov do všetkých oblastí. Labouristický manifest by tak krajinu nasmeroval na grécku cestu, docielil prakticky na všetky zložky voličstva, od študentov až po dôchodcov.

Ak by sa kampaň konzervatívcov ostrejšie zamerala na nereálne a smiešne sľuby, podobne ako to urobil Cameron v roku 2015, súčasný krajne ľavicový tím, ktorý vedie labouristov, by bol zatlačený do defenzívy. 

Strategické omyly však spôsobili, že konzervatívci premrhali možnosť účinne spochybniť ľavicovú utópiu, s ktorou Corbyn prišiel. Pravda je, že Labour party vo voľbách síce prehrala, no výsledky boli také úžasné vo vzťahu k očakávaniam, že Corbyn sa stal jedným z mála víťazov predčasných volieb.

Donedávna zaznávaný líder tak prakticky vstal z popola. Hneď po voľbách sa umiernení členovia strany začali kajať a ponúkať spoluprácu a účasť v tieňovom kabinete (dve tretiny poslancov parlamentu mu pritom po referende o vystúpení z EÚ vyslovili nedôveru). 

Prehltli tak horkú pilulku, keď ich donedávna pre ich nedostatočný revolučný zápal a umiernenosť na sociálnych sieťach hejtovali priam militantne naladení Corbynovi prívrženci z radikálneho hnutia „MOMENTUM“.

Publicista Stephen Pollard, ktorý sleduje a monitoruje antisemitské nálady v západnej Európe, uverejnil v denníku The Daily Telegraph príspevok „Miliónom ľudí, ktorí ste volili Corbyna: desíte ma“. 

Autor v článku vymenoval obrovské množstvo priamych aj nepriamych indícií o Corbynovom antisemitskom, popletenom a nebezpečnom svetonázore a konštatuje: „Pre 40 percent ľudí je antisemitizmus nielenže mysliteľný, je to realita, ktorá im nebráni v tom, aby volili labouristov. Desia ma, lebo ukázali, že nie sme krajinou, ktorou som si myslel, že sme.“

Corbyn si počas kampane dával pozor, len párkrát mu v televízii ušli nervy a spadla prívetivá maska. Reč je o tom Corbynovi, ktorý chváli venezuelský model, o Hamáse sa vyjadruje ako o „priateľoch“ alebo kladie vence na hrob teroristu IRA.

Z hľadiska národnej bezpečnosti krajiny i budúcnosti NATO tak nebude najväčšou výzvou pre Mayovú alebo kohokoľvek, kto príde po nej, brexit, ale taká politika, ktorá zabráni Corbynovi, aby sa stal premiérom. 

Mládež, tá nositeľka rána

Corbyn svojím idealizmom, žoviálnosťou a selfie s mladými získal obrovskú podporu v skupine voličov medzi 18 a 24 rokov. Mladí, zanietení radikáli z MOMENTUM-u ho propagovali na sociálnych sieťach, vytvorili rôzne grafické memes a GIF-y, ktoré Corbyna priblížili mladej generácii, ktorá politiku doposiaľ vnímala ako sivú, nudnú disciplínu.

Corbyn tak fungoval podľa manuálu, ktorý pred rokom v primárkach demokratov využíval Bernie Sanders, ľavicový odporca Hillary Clintonovej. Na rozdiel od strnulej a predvídateľnej Clintonovej oslovoval Sanders voličov nákazlivým ľavicovým idealizmom, radikálnosťou, neochotou robiť kompromisy.

Táto stratégia sa Corbynovi zjavne vyplatila.  Preto mohol samoľúbo na záver nedeľného programu BBC moderátorovi Andrew Marrovi povedať: „Ako vidíte, mládež je na mojej strane.“

Študenti však okrem toho vytrestali konzervatívcov za školné, ktoré zaviedla Cameronova prvá vláda, ako aj za brexit. Proeurópski študenti, ktorí sa nezúčastnili minulý rok na referende, tentoraz nechceli nič nechať na náhodu. V univerzitnom meste Coventry, ktoré v Dolnej snemovni 99 rokov reprezentovali konzervatívci, zvíťazil vďaka obrovskej volebnej účasti labouristický kandidát.

Iróniou osudu je, že Jeremy Corbyn nikdy nebol horlivým prívržencom EÚ a v minulosti ju kritizoval zľava. K téme sa však počas volebnej kampane nevyjadroval, a tak sa pre mladých stal stelesnením odporu voči status quo. 

Škóti ukázali cestu

Úspešnú konzervatívnu kampaň predviedla líderka škótskych konzervatívcov Ruth Davidson. Na rozdiel od Mayovej dôrazu na brexit a škrty v sociálnej oblasti predstavila modernú, optimistickú kampaň.

Útočila na škótsku premiérku zo Škótskej národnej strany (SNP) Nicolu Sturgeon, keď odmietla ďalšie referendum o nezávislosti (ktoré je po volebných stratách škótskych nacionalistov bezpredmetné), no zároveň sviežim spôsobom predostrela program pre zlepšenie životnej úrovne Škótska.


Minister zahraničných vecí Boris Johnson a premiérka Theresa May počas summitu NATO 25. mája v Bruseli. Foto – Profimedia.sk

Dokázala tak po viac ako 30 rokoch vrátiť stranu do hry aj v tejto časti Británie. Z toryovcov sa totiž počas vlád Margarety Thatcherovej stala v Škótsku nadávka. Dokonca roky koloval vtip, že v škótskej ZOO je viac pánd ako konzervatívnych poslancov za Škótsko v Dolnej snemovni. Tento vtip už isto neplatí. Z 57 mandátov bolo doposiaľ za SNP 54 poslancov, zvyšné tri veľké strany mali po jednom mandáte, no Davidson sa podarilo v týchto voľbách získať pre konzervatívcov 12 mandátov.

V chudobnejšom Škótsku, ktoré bolo donedávna baštou škótskych nacionalistov a labouristov, sa tak vo voľbách plných labouristických triumfov podaril Davidson malý zázrak. Ak by nebolo úspechu škótskych konzervatívcov, Mayová by nebola schopná zostaviť už beztak krehkú vládu, hrozili by predčasné voľby alebo vláda Jeremyho Corbyna.

Priamo úmerne narástol aj vplyv líderky škótskych toryovcov pri skladaní novej vlády. Tridsaťosemročná lesba, ex-moderátorka škótskej BBC a bývalá členka signálneho oddielu teritoriálnej armády (niečo ako domobrana) Ruth Davidson, už uviedla svoje požiadavky: predovšetkým „mäkší“ brexit a zároveň garancie, že nevyhnutná podpora konzervatívnych írskych unionistov pre Mayovej menšinovú vládu neohrozí homosexuálne manželstvá. Tie totiž presadil bývalý premiér a líder konzervatívcov Cameron v roku 2014.

Bez ohľadu na to, či budú už na jeseň v krajine predčasné voľby alebo či sa Mayová v kresle udrží celé obdobie, konzervatívcov čaká ťažká cesta. Budú sa musieť zomknúť, vyriešiť otázku brexitu a zabrániť tomu, aby sa na 10 Downing Street dostal Jeremy Corbyn.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo