Prečo protikorupčné protesty nehýbu Slovenskom

Prečo protikorupčné protesty nehýbu Slovenskom

Účastníci druhého protestu proti korupcii v Bratislave 5. júna 2017.Foto: Martin Baumann/TASR

Korupcia a Kaliňák prekážajú všetkým, na ulice príde zlomok. Má to logické vysvetlenie.

Je to do neba volajúci paradox. Politické demonštrácie v našej krajine zvolávajú stredoškoláci niekde na hranici voličského veku. Žiadajú správne veci, organizujú petíciu, mobilizujú verejnosť, aby si nezvykla na niečo také nehorázne, ako je pravidelná účasť Roberta Kaliňáka na rokovaniach vlády.

Aj dnes sa konajú dve demonštrácie, v Žiline a Prešove. Organizátorom prajú médiá, povzbudzuje ich opozícia, Robert Fico si dáva pozor, aby ich zbytočne neurazil. A predsa to nikam nevedie. Nadšenie opadne, k zmene nepríde, frustrácia narastie. A tento vzorec sa akosi podozrivo a znepokojivo opakuje.

Na námestie v Bratislave príde 5-/10-tisíc ľudí, opozičné médiá to zveličujú, vláda si to môže dovoliť viac-menej ignorovať. Mojím cieľom nie je znevážiť tieto podujatia, naopak, kladiem si otázku, prečo na námestia nechodí ľudí viac. Veď korupcia prekáža všetkým, Kaliňák páchne aj časti Smeru, kde je teda zakopaný pes?

Je to hlbší problém, súvisí s javom, ktorý sa opakuje od Gorily. Odohrá sa škandalózna vec, ľudia sú právom nahnevaní, časť z nich aj vyjde do ulíc, ale nestane sa nič. Alebo viac-menej nič (čítaj vyšetrovanie Bašternáka). A čuduj sa svete, má to logiku. Prečo?

Ponúkam tézu: môžu za to opozičné strany.

Po prvé, organizovať protest proti vláde je politika. Môžete hovoriť o občianskej aktivite, môžete hovoriť o zodpovednosti a verejnej morálke, ale ide vždy znovu o politiku. A politika má svoje pravidlá – ak má dôjsť k zmene, zmena musí mať politický charakter. Potrebuje mať svojho politického nosiča, bez strany a tváre niekoho, koho si neviete predstaviť ako budúceho premiéra, to nejde.

Tak to bolo v 90. rokoch, keď sa voči Mečiarovi postavila stredo-pravá opozícia, neskôr násilne zjednotená do volebnej strany SDK. Ľudia, ktorí sa voči Mečiarovi vymedzovali, vedeli, kto má veci zmeniť a dať ich do poriadku. Do pohára kvapkalo, až sa váhy prevážili.

Áno, nie všetky mítingy boli veľké, pamätám sa na fiasko, keď sme sa asi 20 stretli po vypnutí Twistu, inokedy prišlo pár stoviek až niekoľko málo tisíc ľudí. Lenže okrem malých mítingov boli aj tie veľké. Naozaj masové a mobilizačné. Tie postupne spájali opozičné sily, vďaka čomu vznikla neskôr Dzurindova prvá vláda.

Od Gorily je to inak.

Gorila prekážala všetkým, údajné rozhovory s Haščákom právom odrovnali SDKÚ, Smer sa na tom zviezol, ale alternatívu nepredstavoval.

Navyše, stalo sa ešte niečo. Našli sa noví politici, ktorí dokázali s davom pracovať, vynikli najmä Matovič, Hlina či Kollár. Dokážu využiť nahnevanú ulicu vo svoj prospech, ale nedokážu pôsobiť ako alternatíva. Dokážu si spoločenský hnev sprivatizovať, ale premiér sa volá stále rovnako.

Považujem to za hlavnú príčinu, prečo dnes mnohí nespokojní ľudia nechodia protestovať: nevidia šancu na zmenu. Nemá ju kto presadiť.

Druhý dôvod sa týka mládeže, ktorá zastupuje činnosť opozičných strán. Nespochybňujem ich idealizmus, ten je v poriadku, a už vôbec nie ochotu angažovať sa, problémom je neexistujúca politická skúsenosť. Prejavuje sa to rôzne. Mladí ľudia z internátov počas Gorily toľko teoretizovali o priamej demokracii, až sa to nedalo počúvať. Zamestnanci ministerstva zahraničných vecí počas nášho predsedníctva a ich sympatizanti zo zahraničných univerzít chceli byť rozumnejší a ukázať zodpovednosť za štát, ale nekonečné rokovania s ministrom Lajčákom vyšumeli do stratena. Skúsený diplomat a celoživotný oportunista ich s úsmevom paralyzoval. Obávam sa, že podobne dopadnú aj dnešní organizátori protikorupčných mítingov.

Petícia, ktorú organizujú, azda bude úspešná a tému presadia na rokovanie parlamentu. Lenže tam ju nebudú obhajovať oni, ale opoziční poslanci. Tí poslanci, ktorí pred rokom v lete tiež skúšali spustiť petíciu, ale nikto si veľmi nevšimol, čo sa s ňou stalo. A najmä sa opäť nič nezmenilo.

Čelíme skrátka inštitucionálno-personálnemu patu, ktorý praje vláde Roberta Fica.

Je to vážnejší problém, ako sa na prvý pohľad zdá. Nejde totiž len o Fica a súčasnú opozíciu, ide o niečo, čo tu zostane aj po ich odchode – tradíciu očisty politiky. Čo je tak trochu problém celej postkomunistickej Európy.

V Poľsku svojho času vznikol inštitút vyšetrovacích výborov parlamentu, tie riešili politické kauzy tak dôrazne a systematicky, že to absolútne zmenilo politické spektrum v Poľsku. Politici PiS a Občianskej platformy de facto vymazali postkomunistickú SLD z mapy. Vznikol nový mocenský systém, kde sa PiS a Platforma zabetónovali spôsobom, kde ich dodnes nedokázal nikto ohroziť.

V Česku sa na očistu politiky podujali niektorí prokurátori. Po reforme štátneho zastupiteľstva sa tým preslávila Lenka Bradáčová, neskôr Ivo Ištván. Liečenie sa však rýchlo ukázalo horšie ako choroba sama. Postup v kauze Rath vyvolal nádeje, postup v kauze Nečas politický chaos. Výsledkom je Andrej Babiš a jeho plazivé budovanie personálneho impéria.

V Rumunsku sa emancipovali sudcovia, musel odstúpiť premiér, prebudila sa aj ulica. Masovo. Vyvolalo to obrovskú pozornosť, ale aj nadužívanie odposluchov a tvrdých obvinení. V krajine, kde posledný diktátor zomrel pri múre, nemusí ísť o maličkosť.  

K niečomu inému došlo v Maďarsku.

Socialistické vlády klamali ráno, na obed aj večer, korupcia bola taká obrovská, že Orbán získal väčšinu, akú nemá nikto na západ od Ruska. Socialisti (na rozdiel od Poľska) politicky prežili, dokonca aj mimoriadne skompromitovaný Ferenc Gyurcsány. Ale ešte dôležitejšie je, že alternatíva, ktorá sa voči Orbánovi odvtedy formuje (Jobbik) je neprijateľnejšia ako dnes už skorumpovaný Orbán. A vďaka tomu vládne ďalej.

Slovensko má v istom zmysle najbližšie práve k maďarskému príkladu. Opozícia nedokáže na vládu vyvinúť tlak v parlamente (parlamentné vyšetrovacie výbory), prokuratúra aj polícia sú pod kontrolou vlády takže emancipácia na český či rumunský spôsob "nehrozí", politická alternatíva de facto neexistuje.   

Tento uzol ale potrebujeme rozmotať, nie zauzľovať ďalej.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo