Macron chce vysať ľavicu aj pravicu

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Macron chce vysať ľavicu aj pravicu

Francúzsky prezident Emmanuel Macron (vpravo) a nemecká kancelárka Angela Merkelová počas okrúhleho stola na summite lídrov skupiny G7 v meste Taormina na talianskom ostrove Sicília 27. mája 2017. Foto: TASR/AP

Cez víkend budú voľby do dolnej komory francúzskeho parlamentu, prinášame analýzu, ako sa správa prezident Macron.

Vo Francúzsku sa im hovorí legislatívne voľby, definitívne rozhodnú o rozložení vládnucich síl a zrejme aj o rozklade pravicových republikánov. Na rozdiel od socialistov, ktorých do krachu poslali nedávne prezidentské voľby, republikáni ešte stále dýchajú, hoci na dorazenie im už veľa nechýba.

Taktika Emmanuela Macrona na rozprášenie socialistov spočívala v obsadení ľavého stredu, prebraní jeho poslancov a oslovení znechutených voličov, ktorí chceli novú mladú tvár. Takto vypitvanú mŕtvolu strany nechal napospas extrémnej ľavici (Mélénchon), ktorá na antihollandovskej rétorike už len dokončuje započaté dielo.

„Bude to masaker,“ priznáva socialistický predseda Jean-Luc Cambadélis v predtuche toho, čo ich čaká tento a budúci víkend (voľby sú dvojkolové). A nemá na mysli len počty poslaneckých kresiel, ale najmä finančný dosah na pokladňu strany, ktorý od výsledku volieb priamo závisí. Za Hollanda mali socialisti okolo 300 poslancov a v 2016 sa ich ročný rozpočet blížil k 60 miliónom. Aktuálne prieskumy ukazujú, že za Macrona ich bude v Národnej rade asi desaťkrát menej.

Ak je teda osud socialistov už spečatený, víkendové voľby budú o prežití republikánov. Taktiku na ich porážku najlepšie opísal samotný Macron. Po svojom víťazstve v prezidentských voľbách sa v televíznom dokumente zdôveril: „Z politických dôvodov sa vedenie [republikánov] nepripojí. ... Neusilujem sa, aby sa pripojili, chcem ich destabilizovať tým, že im otvorím náruč tak, aby cenu za rozpad zaplatili sami.“ Verejné priznanie sa k takejto taktike bolo bezpochyby jej súčasťou. Od prvého dňa sa začali objavovať mená potenciálnych „judášov“, ktorí za sľúbené ministerské kreslo mali byť ochotní realizovať program, proti ktorému dovtedy úporne bojovali.

Ruský prezident Vladimir Putin a francúzsky prezident Emmanuel Macron počas tlačovej konferencie v paláci vo Versailles vo Francúzsku 29. mája 2017. Foto: TASR/AP

Ťažko by niekto vymyslel lepší plán ako cez pochybnosti členov a vzájomnú podozrievavosť paralyzovať reštart straníckej kampane. Zatiaľ čo sa vedenie republikánov snažilo zaujať voličov vynoveným programom, individuálne sú členovia rozdelení na tých, čo už teraz otvorene podporujú Macrona, takých, čo to urobia až v budúcom parlamente (ak sa tam dostanú), a nakoniec tých, čo chcú ostať v opozícii.

Je zrejmé, že na výhru vo voľbách a zostavenie vlastnej vlády takto fragmentovaná strana nemôže ani pomýšľať. Podobne ako socialisti aj republikáni to už cítia. „Prežívame koniec jedného cyklu a koniec jednej epochy,“ hovorí Jean-Francois Copé, bývalý šéf strany. Podľa prieskumov získajú republikáni asi o polovicu menej kresiel, ako mali za Hollanda. A to len pred rokom videli svoje víťazstvo ako nevyhnutné.

Zostavenie vlády, oznámenej niekoľko dní po nástupe Macrona do úradu, je preto vhodné chápať v optike ním opísanej taktiky. Na rozdiel od krajín, kde pravica a ľavica sa niekedy dohodnú na spoločnom postupe, Macronov model je skôr ani ľavica, ani pravica. Inými slovami, vybrať si jednotlivcov, ktorí budú spolupracovať, a strany s ich aparátmi rozložiť. Jeho vábeniu neodolali traja republikáni, z nich jeden, Edouard Philippe, dostal dokonca kreslo premiéra. On sám ešte v januári Macrona opisoval ako populistu, ktorý „neberie zodpovednosť za nič, ale sľubuje všetko“. Dnes je jeho úlohou postupovať podľa prezidentského manuálu tak, aby hnutie s novým názvom La Republique en Marche získalo v dolnej komore parlamentu väčšinu.

Je to teda vláda postavená pre parlamentnú volebnú kampaň. Jej prvotnou úlohou je ukázať sa voličom v akcii a v pozitívnom svetle; napríklad ohlásením návrhu zákona o moralizácii politiky. Zákon ide bezpochyby dobrým smerom; obmedzuje počet rovnakých mandátov, zakazuje zamestnávanie rodinných príslušníkov, sprísňuje pravidlá pri konflikte záujmov atď. Jeho oznámenie však prebehlo v čase, keď jeden z nových ministrov už čelí podozreniam z konfliktu záujmov, ďalší podozreniam z fiktívneho zamestnávania (politickí archeológovia si iste pamätajú prípad Fillon) a samotný minister spravodlivosti je vyšetrovaný v trápnej aférke za ohováranie.

Hlavnou aktualitou tejto dočasnej vlády je však nedráždiť odbory, ktoré s nervozitou čakajú na detaily o pripravovanej novele zákonníka práce. Tento vysoko výbušný projekt predstavuje hlavné riziko prezidentovej päťročnice. Preto je nepravdepodobné, že jeho detaily budú zverejnené pred voľbami. Naopak, prebiehajúce prvé stretnutia s predákmi majú vyvolať dojem, že odbory sú stále rešpektovaným partnerom a kompromis zostáva vládnou prioritou.

Francúzsky prezident Emmanuel Macron (druhý sprava) a predseda vlády Edouard Philippe (prvý zľava) počas prvého zasadnutia novej francúzskej vlády v Paríži 18. mája 2017. Foto: TASR/AP

Ak sa Macronovi podarí získať v parlamente absolútnu väčšinu, vláda zrýchli tempo aj za cenu odborárskych protestov tak, aby reforma trhu práce bola prijatá do jesene, presnejšie do termínu nemeckých volieb. Tým bude francúzska domáca úloha ako-tak splnená a prezident pripravený na rokovania s Nemeckom o novej Európe.

Samotný prezident Macron sa kampani venoval svojimi vlastnými prostriedkami. Na jednej strane posilnil svoj medzinárodný imidž cez stretnutia s partnermi (Trump, Putin, G7, NATO), ktoré síce konkrétne riešenie nepriniesli, pomohli mu však držať sa na prvých stránkach spravodajstiev.

Jeho krátky prejav („Make our planet great again“), ako bystrá reakcia na Trumpovo ohlásenie o odstúpení od klimatickej dohody, sa stal najzdieľanejším francúzskym tweetom v histórii tejto sociálnej siete. Na vnútro-francúzskej scéne sa snažil „obrúsiť“ obraz ekonomického liberála, ktorý stále odpudzuje istú časť voličov. Príkladom bol jeho návrh, aby do nedávno sprivatizovaných lodeníc v Saint Nazaire opäť vstúpil štát. Taliansky vlastník lodeníc by takéto nápady asi očakával od Le Penovej, určite nie od Macrona.

Pár dní pred voľbami sa ukazuje, že taktika vysávania hlasov zo stredovej ľavice a pravice vychádza až príliš dobre. Prieskumy dávajú Macronovmu hnutiu cez tridsať percent v prvom kole. Berúc do úvahy amplifikačný efekt väčšinového volebného systému, ktorý v konečnom dôsledku posilňuje silné strany a oslabuje tie slabé, má jeho hnutie vyhliadky na pohodlnú absolútnu väčšinu v budúcej Národnej rade.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo