Ako vyzerala kampaň v bašte labouristov

Ako vyzerala kampaň v bašte labouristov

Líder Labouristickej strany Jeremy Corbyn reční počas predvolebného zhromaždenia v parku Beaumont Park v meste Huddersfield na severe Anglicka 16. mája 2017. Foto TASR/AP

Dnes v noci spoznáme víťaza britských volieb. Labouristi sa v kampani doťahovali na konzervatívcov, ale aj tak si príliš neveria. Juraj Kríž sa bol pozrieť v labouristickej bašte.

Islington je etnicky, kultúrne a nábožensky zmiešaná oblasť na severe Londýna. Nachádza sa tu štadión futbalového klubu Arsenal.

V tejto časti hlavného mesta žijú najmä ľudia s nižšími príjmami, prípadne na podpore. Ide o baštu labouristov a zároveň volebný obvod, ktorý v Dolnej snemovni od roku 1983 reprezentuje líder strany Jeremy Corbyn.

Najcharizmatickejší bol Tony Blair

Andy je lokálny poslanec za mestskú štvrť Islington a dlhoročný člen Labour party. Priateľský a pokojný štyridsiatnik s guľatou hlavou a robustnou konštitúciou pripomína prototyp zástupcu pracujúcej triedy, ktorá vyznávala sociálnodemokratické hodnoty, no zároveň bola vždy lojálna k spoločenskému poriadku, k monarchii a ku kráľovnej.

To minimálne dnes nepôsobí ako samozrejmosť. Obzvlášť odkedy je lídrom strany Jeremy Corbyn, ktorý neuznáva monarchiu a chce omnoho výraznejšiu zmenu spoločenského a hospodárskeho poriadku.

Požiadal som Andyho, či sa môžem ako nezávislý pozorovateľ zúčastniť na pouličnej kampani členov strany a aktivistov. A on súhlasil. Napriek veľkému prílevu najmä mladých, radikálnych členov, ktorých mobilizovalo zvolenie ľavičiara Corbyna za lídra strany, tu agituje len veľmi skromný okruh členov strany. „Členovia MOMENTUM-u (radikálna skupina vo vnútri strany, ktorá Corbyna podporuje – pozn. autora) tak maximálne vedia sedieť doma na svojich zadkoch, písať blogy a tweetovať. Ale reálny život, reálna politika je tu. Členstvo strany hromadne narástlo, no ako vidíte, volebnej agitácii od dverí k dverám to vôbec nepomohlo,“ hovorí Andy trochu sklamane a roztrpčene.

Juraj Kríž sa ešte minulý týždeň v nasledujúcej videoreportáži pýtal Londýnčanov, ako budú voliť.  

Keď sa ho pýtam na na Corbyna a jeho radikálne postoje, prípadne na obvinenia z jeho napojenia na IRA a Hamás, Andy odpovedá: „Možno sú veci, s ktorými človek nemusí súhlasiť. Ale treba povedať, že posledný rok a pol od jeho zvolenia zaobchádzali médiá s Jeremym veľmi nekorektne. On bol jedným z ľudí, ktorí ma dotiahli do strany, keď som sa presťahoval do Islingtonu. Ale nie som radikál. Poznal som všetkých lídrov Labour party, vychádzal som s každým. Bol som na návšteve na 10 Downing Street počas vlády Tonyho Blaira aj Gordona Browna. Tony Blair bol veľmi charizmatický. Normálne ste mohli cítiť, že v tej chvíli, keď sa s vami rozpráva, existujete pre neho len vy. Gordon Brown bol uzavretejší, najmä na verejnosti. No v súkromí bol príjemný a zábavný.“

Ostatní aktivisti však nie sú až takí zhovievaví voči predchádzajúcim, umierneným lídrom strany.

Maggie je milá a usmievavá pani v zrelom veku, ktorá oduševnene  a horlivo agituje za súčasného volebného lídra labouristov. „Poznáme sa s Jeremym od 80. rokov. Spolu sme pracovali v odborových organizáciách. (...) Tony Blair prakticky zničil našu stranu. Po*ral, čo sa dalo! Najmä vojna v Iraku bola tragédiou. Vážila som si Millibanda, ale Jeremy vie ako jediný oduševnene hovoriť v mene pracujúcich!“

My zbožňujeme Jeremyho!

Ako sa spolu rozprávame, skromný okruh členov a sympatizantov sa zastavuje na prvom stanovišti. Andy rozdá jednotlivým členom listy s predtlačeným menom a adresou, do ktorých je vložený volebný leták s usmievavou a štátnickou fotografiou Jeremy Corbyna, straníckym logom a sloganom „For the many, not the few“(voľne preložené, „Politika pre mnohých, nie pre hŕstku“).

Na adresách vidieť zväčša exoticky znejúce priezviská ako „Ali Aqiil“ alebo „Cimrana Amin“.  Andy ďalej vysvetľuje: „Poprosím vás všetkých, zaklopte, ak nie sú doma, vhoďte list do schránky. Ak otvoria, zistite, či sa plánujú zúčastniť na voľbách a či plánujú voliť labouristov. Ak sa presťahovali, nahláste mi to prosím, nech to upravíme v databáze.“

Ocitli sme sa vo veľmi skromnej štvrti. Schátrané, terasovité sociálne bývanie v obecnom vlastníctve pripomína robotnícke ubytovne. Maggie klope na dvere, otvorí usmievavé a zvedavé dievčatko, pravdepodobne karibského pôvodu. „Máš doma mamičku alebo otecka?“

Vo dverách sa o chvíľu objaví mierne nedôverčivá žena okolo 30-ky. Keď však vidí nálepku labouristov, ktorú má Maggie na tričku, mierne pookreje. „Som z lokálnej Labour party, Jeremy vás srdečne pozdravuje. Dúfam, že vo štvrtok pôjdete voliť a dáte hlas labouristom!“

Žena sa usmeje a ubezpečuje agitátorov, že sa voliť chystá a určite bude hlasovať za ľavicovú stranu. Podobne reagujú aj ďalší obyvatelia tejto skromnej lokality, milá a dobre naladená pani v strednom veku sa usmieva od ucha k uchu a hovorí: „Určite. Celá rodina volíme Jeremyho. My ho zbožňujeme. Veď aj v debatách sa Theresa May nechala zahnať do kúta. Nemá program, len vie útočiť a škrtať sociálne dávky!“

Cítiť, že na rozdiel od Slovenska tu ľudia vnímajú politiku ako normálnu súčasť života a sú tak omnoho priateľskejší aj voči volebným agitátorom.

Následne ma pridelia k ďalšej aktivistke, 65-ročnej Gilliard, pôvodom z Austrálie. „Pochádzam od protinožcov, ale už 40 rokov žijem v Británii. V 80. rokoch som pôsobila aj ako komunálna poslankyňa za Islington. Ale je čas, aby mladí konečne zobrali opraty do rúk! To je však náš problém – sympatizujú s nami, ale voliť nechodia, nezaujíma ich to, nestarajú sa. Naopak, ľudia nad 60 rokov chodia poctivo voliť, no len jeden z piatich nad 65 rokov volí labouristov, ostatní zväčša konzervatívcov. V prípade ľudí nad 80 jeden z desiatich volí nás a zvyšok volí toryovcov.“

Gilliard je preto opatrná, aj pokiaľ ide o volebné preferencie, kde sa labouristom podarilo znížiť náskok, ktorý pred nimi mala premiérka May. Postupne prechádzame do omnoho krajšej lokality s radovou jednoposchodovou domovou zástavbou. „Domy na tejto ulici odpredala obec do súkromného vlastníctva. Výborná vec! Ľudia si mohli konečne začať bývať vo svojom!“

Následne sa zarazí, zamračí a pripúšťa: „Je pravda, že možnosť odkúpiť domy do súkromného vlastníctva (tzv. „Right to buy scheme“) od samosprávy, zaviedla konzervatívna vláda Margaret Thatcher.“ Koncept, ktorý pred krátkou chvíľou do neba vychválila, je totiž jedným z úspešných odkazov vlády kultovej pravicovej premiérky, ktorá nie je medzi labouristami obľúbená, v socialistickom krídle strany, z ktorého vzišiel Corbyn, ju priam nenávidia.

Aktivistka sa však pohotovo vynájde a dodáva: „Áno, celý program zaviedla Thatcher, ale... labouristi ho aspoň nezrušili!“ Keď mi vŕta v hlave, prečo vlastne tak horlivo agitujú vo volebnom obvode, kde má aj tak isté zvolenie kandidát labouristov, Gillian ma uvádza do obrazu: „Nuž, viete, ide o to, aby mal Jeremy čo najlepší výsledok. Aby porazil svojich protivníkov v obvode s čo najväčším náskokom. Pomôže mu to aj v prípade, že by strana nezvíťazila v parlamentných voľbách. Jeremy si tak udrží pozíciu lídra!“

Labouristi si príliš neveria

Pôvodom austrálska aktivistka tak nepriamo potvrdzuje podozrenie, že v okolí súčasného radikálneho lídra strany nikto reálne nepredpokladá, že by strana mohla zvíťaziť vo voľbách a jej líder sa stal predsedom vlády.

Krajne ľavicové krídlo očakáva napriek prieskumom posledných dní porážku, no aj po voľbách sa bude usilovať zachovať si kontrolu nad samotnou stranou. Počas volebnej kampane Corbynovi viackrát vyčítali, že sa aktívne podieľa na volebnej kampani len v bezpečných labouristických obvodoch, najmä v tých, ktoré reprezentujú jemu lojálni členovia strany.

Zároveň skoro úplne ignoruje tie lokality Británie, ktoré si strana musí udržať alebo kde môže zabodovať, aby získala prevahu v Dolnej snemovni.

Potom sa chvíľu rozprávam s priateľským černochom Frankom, ktorý labouristickému úsiliu pomáha každý deň: „Bývam v Islingtone od narodenia a vždy dávam hlas labouristom. Keď v schránke objavím letáky od konzervatívcov alebo liberálnych demokratov, rovno ich hádžem do koša. (..) Posledné mesiace som nezamestnaný a žijem zo sociálnych dávok. Predtým som robil verejnoprospešné práce pre samosprávu. Viete, pokiaľ ide o Labour party, je to jediná strana, ktorej záleží na bežných ľuďoch, ktorí nemajú majetok, pôvod ani privilégiá. Theresa May len stále útočí na Jeremyho a využíva brexit ako volebný ťahák... Labouristi sa snažia rozprávať o reálnych témach a programe – sociálnej spravodlivosti, zdravotníctve, školstve...“

Volebná agitácia na tento deň sa končí, slnko stále svieti, no budovy hádžu omnoho dlhšie tiene. Volebný tím sa so mnou srdečne lúči a Andy priateľsky uzatvára debatu: „Ako vidíte Juraj, sme tu jedna veľká rodina. Neverte všetkému, čo sa píše v médiách. Nie sme corbynisti, blairisti, brownisti. Sme jedna Labour party, naša strana je silne ekumenický spolok.“

Odchádzam so zmiešanými pocitmi. Najmä mi je ľúto Andyho, poctivého a lojálneho predstaviteľa kedysi najúspešnejšej sociálnodemokratickej európskej strany, keďže to vyzerá, že má v súčasnosti tak trochu smolu na stranu i na lídra.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo