Jozef Jankovič a chýbajúce péefko (Texty roka)

Jozef Jankovič a chýbajúce péefko (Texty roka)

Foto: Magdaléna Robinsonová, portrét Jozefa Jankoviča. Zdroj: webumenia.sk

Tento rok priniesol dobré aj zlé, ale teraz na konci roka zvlášť myslím na odchod jedného veľkého muža a stratu, ktorú utrpela naša kultúra. Preto keď mám vybrať jeden text, vyberám spomienku na Jozefa Jankoviča a jeho chýbajúce péefko.

Každý člen redakcie vybral jeden svoj text, ktorý bol pre neho tento rok z nejakého dôvodu mimoriadny. Tento text, pôvodne publikovaný v júni, vybral Jaroslav Daniška.

Profesora Jankoviča som spoznal pred tromi rokmi, keď sme si pripomínali 70. výročie Povstania. Oslovili sme ho vtedy s kolegom Jakubom Kratochvílom, navštívili sme Banskú Bystricu a Kováčovú, kde stoja jeho sochy venované Povstaniu.

Cítil som pohnutie ako málokedy.

Pomaly nenáhlivo krívajúc kráčal do stredu bystrického pamätníka-múzea, pohladil svoju sochu, letmo skontroloval jej stav a dal sa na odchod. Po ceste poznamenal, že jeho meno stále chýba na tabuľke, ktorá návštevníka informuje o autoroch pamätníka.

Od roku 2004, keď bola Jankovičova socha Obete varujú vrátená späť do srdca múzea, tu bol mnohokrát. A predsa aj teraz bolo cítiť, že tu stojí viac ako socha, je tam kus samotného Jankoviča.

Múzeum SNP vzniklo už skôr, ale až presídlením do budovy pamätníka v roku 1969 získalo svoju charakteristickú tvár. Môže za to jedinečná stavba, spojenie architektúry a umenia, priestoru a sochy. Bola to idea architekta Dušana Kuzmu, ku ktorej od počiatku prizval mladého Jozefa Jankoviča. Roztrhnutá stavba a socha patria k sebe, jedna dáva zmysel druhej.

Komunisti chceli v Bystrici triumfálnu sochu, z Povstania urobili svoj politický kult, história pochodovala za ideológiou. Videl som fotografie z otvárania múzea, rečniaceho Husáka, ktorý si užíval svoj návrat na výslnie, s témou, kde bol silný ako nikto z jeho generácie. Všade veľa ľudí, červená sláva.

Len ten Jankovič tam nezapadal. Stalo sa viac, on komunistov nahneval.

Stvoril sochu plnú utrpenia. Väčšina postáv je mŕtvych, ich tváre sú zahalené, zato im takmer rušivo trčia nohy a najmä otvorené naťahujúce sa ruky. Postavy, ktoré prežili a stoja nad exhumovanými telami, tiež vyzerajú ako obete. Ani náznak triumfalizmu, skôr zomknutosti, odhodlania – a bolesti.

Jankovičovi sa podarilo zadefinovať Povstanie ako nikomu inému. Je to obraz, ktorý nemôže polarizovať, pretože anti-ideologicky pripomína podstatu Povstania. Je to umenie v čistej podobe, nadpolitické, a preto večné.

K tej soche patrí prievan okolo, zdôraznená rozpoltenosť budovy, veď Povstanie bolo pre jedných bojom za slobodu a budúcnosť štátu, pre druhých občianskou vojnou proti vlastnému štátu. Súsošie uprostred ukazuje cenu, akú boli ochotní ľudia zaplatiť.

Všetko ostatné je navyše. Tabule a tabuľky na stenách budovy pripomínajúce jednotlivé obete a tragédie, dokonca aj kvety, to všetko tu zavadzia.

„Kvôli tej soche som neemigroval,“ povedal mi neskôr profesor Jankovič. A zakázal mi to napísať. Presviedčal som ho, chcel som s ním o vzťahu k jeho soche urobiť rozhovor, ale odmietal. S úsmevom, vytrvalo. Až nedávno, keď sme sa náhodne stretli a rozprávali o ktoromsi článku z revue Impulz, ktorú verne čítal, súhlasil. Keď bude trochu voľnejšie, dohodli sme sa. Už je neskoro.

Jozef Jankovič je pre mňa triumfálnym príbehom, je to víťaz normalizácie. Nejde len o jeho talent, ale aj úspech, ktorý zažil, a pád, ktorý nasledoval a v ktorom ukázal svoj charakter. Ponúka tým príklad, ktorý patrí do učebníc a osnov.

Na archívnej snímke z 11. júla 1969 Pamätník SNP v Banskej Bystrici. Najväčšiu pozornosť pred slávnostným odovzdaním Pamätníka SNP púta zakotvovanie centrálnej skulptúry „Pieta a víťazstvo“/„Obete varujú“, dielo akad. sochára Jozefa Jankoviča. Foto: Koloman Cích/TASR

V druhej polovici 60. rokov bol Jankovič absolútnym zjavom, jeho tvorba mala obrovský úspech. Získaval ocenenia doma, v Paríži, vystavoval vo Viedni, Kolíne či Düsseldorfe. Ako tridsaťročný sochár z komunistickej krajiny.   

Podobá sa v tom na Milana Hamadu, významného literárneho kritika, ktorý dokázal ako prvý rozpoznať básnika, a keď sa pokazil, ako prvý ho nazvať cynikom. Aj on po roku 1968 skončil v rohu, ale nesťažoval sa a jeho autorita bola v roku 1989 ešte väčšia. Jankovič má v sebe aj niečo z príbehu Marty Kubišovej, aj on zažil výslnie a prvý luxus s domom pod Slavínom a potom strmý pád, rozpad rodiny s osamelými návštevami Kališťa, kde bola jeho socha po troch rokoch presunutá z Bystrice. A do tretice, podobá sa aj na Ladislava Kováča, biochemika a intelektuála, ktorý zažil úspech a uznanie za hranicami štátu, ale pred veľkým svetom a kariérou uprednostnil rolu tichého svedka doma, na Slovensku.

Jankovič nemohol poprieť svoju sochu, nemohol komunistom ustúpiť. Vzťah k jeho soche nebol vzťahom otcovským, tá socha bola jeho súčasťou, patrila k nemu a on k nej, nemohol sa jej vzdať, poprel by seba. Bol by to jeho koniec. A preto ju nedokázal opustiť a hoci mal ponuky, ani emigrovať.

Ale pozor, Jankovič (podobne ako Hamada, Kováč a ďalší) nikdy zo seba obeť nerobil. Necítil sa tak. Občas sa naskytla príležitosť, mal výstavu, zúčastnil sa na súťaži, tvoril. Nemal ten priestor a možnosti, aké by si zaslúžil, ale ak chcel dýchať, musel tvoriť. Keď som sa ho na to obdobie pýtal, nikdy sa nesťažoval, nezveličoval.

Zúčastnil sa na súťaži, ktorá hľadala miesto pre budovu slovenského parlamentu. Bolo to ešte v časoch komunizmu, keď Husák presadil papierovú federalizáciu. Jankovič s kolegami navrhoval, aby slovenský parlament stál pri rieke, aby spojil mesto s Dunajom, zacelil ranu, ktorú vytvoril Most SNP. Prehral. Rovnako ako ďalší významný sochár a maliar Vladimír Kompánek. Ten pôvodne súťaž o umeleckú podobu Námestia SNP v Bratislave vyhral, výsledky boli ale zrušené, aby mohol vyhrať Kulich. Kompánek s Jankovičom tak tvorili alternatívne dejiny kultúrnej Bratislavy, niečo, čo zostalo iba v plánoch, mohlo mesto urobiť krajším a európskejším, ale dnes o tom už nikto nevie.

V Jankovičovi z toho zostal vnútorný hnev, keď sa ničili sochy alebo plytvalo so zdrojmi. Raz mi hovoril, ako ho dráždili hipsterské nápady s happeningami, ktoré napríklad na pár dní zasypali fontánu na Námestí slobody oproti Úradu vlády pieskom, na mieste, kde kedysi stála Gottwaldova socha, akcia za tisíce eur, z ktorej nezostalo nič, len vyplatené honoráre.

Jankovič bol stará škola, sochár, ktorý sa pri soche musel narobiť, preto si remeselnú poctivosť vážil rovnako ako umelecký talent.

Súčasne to bol jemný a mysliaci človek. Pravidelne čítal Lidové noviny aj domácu tlač, vedel sa porozprávať o Trumpovi aj Františkovi, nemyslel mainstreamovo, hľadal si originálny pohľad. Raz mi hovoril, ako sa obával, keď ho niektorí kolegovia obviňovali z nacionalizmu. Mal strach, že ho to môže poškodiť v Čechách, že nemusí dostať šancu, aby to niekedy vysvetlil.

Jankovič nebol nacionalista, aj za tou nálepkou bol príbeh.  

Odmietol podpísať Chartu 77, nie zo strachu, ale z presvedčenia. Nemyslel si, že koalícia s bývalými komunistami je odpoveď na predchádzajúci režim. Chcel viac. Nebol protipražský ani protihavlovský, to určite nie, ale na československé dejiny sa pozeral slovenskými očami. Pražskú elitu si vážil, ale cítil sa v jej prostredí rovnocenný, nepotreboval nikomu nič dokazovať, ani hrať rolu pastriera.

Neskôr, keď bol poslancom VPN vo Federálnom zhromaždení, sa to zopakovalo. Prezident Havel chystal na 28. október 1990 veľké oslavy. Republika mala ukázať, ako si ctí svoju masarykovskú tradíciu. Celá elita bola v Prahe, konal sa ohromný koncert, vysoká kultúra mala svoj sviatok.

Jankovič si však všimol, že na koncerte chýbal slovenský príspevok. Nehralo sa dielo slovenského skladateľa, nenašiel sa ani slovenský dirigent, oslavy boli príliš české. To nebol nacionalizmus, bola to presne mierená kritika nielen voči Havlovi, ale azda ešte viac voči Slovákom okolo neho, ktorí na to zabudli.

Povedal im to. Taký bol.

V politike rýchlo skončil, prišlo obdobie, keď stál na čele VŠVU, ale aj to sa skončilo akosi nevhodne.

Jankovič pritom stále tvoril, figúry akoby vždy znovu hľadali a nachádzali rovnováhu, cítil som za tým normalizačnú skúsenosť, tie polámané postavy čímsi vyjadrovali aj slovenský postkomunizmus, havlovské véčko s vylomenými prstami nieslo v sebe ideál VPN aj hanbu svojho potomka - HZDS.

Nech mi je odpustené, ale myslím, že to najlepšie prišlo až nakoniec. Tým sa pre mňa stala jeho posledná tvorba, ako ju ukázal na výstave Plynutie času na jeseň minulého roku v Mirbachovom paláci. Z jeho tvorby sršala nevídaná energia, originalita, nápaditosť. Bolo toho toľko, že sa nedalo ubrániť optimizmu. Vždy akosi smutný a tvorbou skôr vážny (občas, samozrejme, aj vtipný) Jankovič tvoril s takým nasadením, akoby mal opäť 30. Nebolo to všetko len nové, aj keď nadväzujúce na jeho tvorbu, ale najmä krásne. Neuveriteľne krásne.

Jozef Jankovič: Chaos III. z výstavy Plynutie času, foto: gmb.sk

Na vernisáži bola takmer celá umelecká elita, ani stopy po závisti, átrium bolo naplnené priazňou a uznaním. Pán profesor si našiel čas na každého.

Jankovičove sochy stoja v Južnej Kórei, v Paríži, Brne..., jeho obrazy a grafiky sú v desiatkach svetových galérií, Obete sa vrátili do Bystrice, Bratislava však svojmu najväčšiemu sochárovi zostala niečo dlžná. Mesto aj developeri. Už preto, čo urobil Jankovič pre svoje mesto, ako vždy znovu správne reagoval, keď mu bolo ukrivdené.

Iba veľký sochár dokáže skrotiť priestor a dať mu ideu. Jozef Jankovič to vedel ako nikto iný.

Česť vašej pamiatke, pán profesor!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo