Bugár o tom sníva, Fico rozpráva a Kažimír by už najradšej vypadol

Bugár o tom sníva, Fico rozpráva a Kažimír by už najradšej vypadol

Tlačová konferencia po schválení návrhu rozpočtu na roky 2017 až 2019 na 11. schôdzi Národnej rady SR v Bratislave. FOTO TASR - Martin Baumann

Polopatistický výklad toho, čo je a ako funguje toľko spomínaná dlhová brzda a prečo sa o nej začalo tak veľmi hovoriť.

Na jeseň v roku 2011 sa stala udalosť, ktorá síce nevzbudila veľkú verejnú pozornosť, ale výrazne zasiahla do myšlienkových pochodov niekoľkých kľúčových ľudí. Vrátane ministra financií Petra Kažimíra. Ten si na ňu občas spomenie aj dnes a zakaždým pritom vyzerá, akoby mu naskočila husia koža.

Ten sychravý jesenný deň

V pondelkové popoludnie uprostred novembra 2011 spustilo Slovensko predaj jedného z ďalších svojich dlhopisov. Za získané peniaze chcelo v prvom rade vyplatiť splátky predchádzajúcich dlhov. Štáty vrátane Slovenska totiž dlhy nesplácajú, len ich rolujú pred sebou, teda vyplácajú ich novými pôžičkami. Nutne teda potrebujú vydávať nové dlhopisy v pravidelných intervaloch. Fungovalo to bez problémov.

Ale v ten deň prišiel menší šok, nik na trhoch nechcel naše dlhopisy za normálnu cenu kúpiť. Hoci sa ľudia zodpovední za riadenie verejného dlhu snažili upokojovať, že ide o jednorazový problém, nervozitu bolo cítiť veľmi silno. Bolo zrejmé, že Slovensko s tým, ako spravovalo verejné zdroje za Jána Počiatka a jeho štátneho tajomníka Petra Kažimíra počas prvej Ficovej vlády, nie je vnímané ako úplne dôveryhodný partner.

Finanční investori, hoci sa tvária sofistikovane, ľahko podľahnú atmosfére. Zdieľať

V tú jeseň 2011 bola situácia s vládnymi dlhopismi komplikovaná v celej Európe. Grécko bolo v riadenom krachu, rizikové prirážky pre Španielsko, Taliansko, Portugalsko či Írsko (krajiny Pigs) dosahovali také výšky, že krajiny ich nemohli dlhodobo znášať. Slovensko sa z pohľadu investorov ocitlo uprostred dvoch skupín. V tej dobrej boli krajiny ako Nemecko, Fínsko, Rakúsko či Benelux, ktorým investori verili. V tej druhej boli problémové krajiny Pigs.

Finanční investori, hoci sa tvária sofistikovane, ľahko podľahnú atmosfére. Najmä v nevyspytateľných časoch dokážu zo dňa na deň zmeniť názor na to, či ste alebo nie ste spoľahlivý dlžník. Byť vnímaný ako nespoľahlivý dlžník stojí veľké peniaze na vysokých úrokoch, čo pocítili viacerí. Otázka za milióny teda znela, ako presvedčiť investorov, že Slovensko bude dobrý dlžník.

Ako presvedčiť chlapa za monitorom

Východisková pozícia Slovenska nebola dobrá. Už pred krízou, v rokoch 2007 či 2008, v čase rekordných rastov (v roku 2007 až desaťpercentných) boli verejné financie neprimerane deficitné. Keď prišla recesia, ich nerovnováha sa prejavila naplno a Slovensko vyzeralo ako krajina, ktorá svoje deficity a dlhy nemusí zvládnuť. Finta bola v tom, presvedčiť investorov o opaku.

Ako ale presvedčíte cynických bankárov za monitormi, na ktorých majú veľké grafy o vašom deficite, že to všetko je minulosť a vláda už teraz naozaj bude robiť na ozdravení verejných financií? 

Vznikol tak nápad prijať ústavný zákon o rozpočtovej brzde, podobný, ako mali aj v niektorých ďalších krajinách. Ten by vláde určil mantinely i sankcie. Súčasťou bolo aj zriadenie novej inštitúcie, Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, ktorá mala  nezávisle od vlády reportovať o stave, vyhliadkach i nepriznaných rizikách vo verejných peniazoch.

Okolo celého vznikol aj silný marketing, ktorý šírili aj premiér a minister financií. Zdieľať

Tak vznikol zákon o dlhovej brzde a Rada pre rozpočtovú zodpovednosť. Ústavný zákon vtedy   krátko po voľbách 2012 v decembri 2011, krátko pred predčasnými parlamentnými voľbami, podporili v zásade všetci, Smer (za ktorý rokoval Peter Kažimír) i opozícia. Autormi konceptu boli Ľudovít Ódor, Michal Horváth, úlohu sprostredkovateľa zohral aj Martin Filko.

Na čele rozpočtovej rady boli parlamentom zvolení Ľudovít Ódor, Michal Horváth a šéfom sa stal Ivan Šramko, niekdajší guvernér NBS. S ním si Fico prežil prijatie eura (i kauzu prezradenie konverzného kurzu pre JaT, ktorú NBS za Šramka vyšetrovala, ale bez dôsledkov), Šramko zároveň nebol problémom ani pre opozíciu. Ústavný zákon tak hladko prešiel. Okolo toho celého vznikol aj silný marketing, ktorý šírili aj premiér a minister financií. Doma i v zahraničí radi opakovali, aký veľký krok krajina týmto urobila.

Systém zafungoval

Prijatý zákon aj marketing okolo neho zafungovali. Investori uverili, že Slovensko bude dôveryhodný dlžník. Ukázalo sa to na tom, ako sa krajina posunula v rebríčku krajín zoradených podľa rizikovej prirážky z najhoršej tretiny do tej najlepšej, v roku 2016 sme dokonca istý čas vydávali dlhopisy s takmer najnižšou rizikovou prirážkou v Európe vôbec. Prepočítané na peniaze išlo o úsporu v stovkách miliónov eur, na desaťročnom horizonte je to miliarda eur. Dôležitý bol imidžový dôsledok, Slovensko sa z periférie eurozóny dostalo blízko k jej jadru.

Keď sa však trhy začali upokojovať (aj vďaka zmene politiky Európskej centrálnej banky, ktorá sa rozhodla zasahovať svojimi peniazmi do dlhopisového trhu v prospech krajín), ochablo aj nadšenie vlády Smeru z dlhovej brzdy.

Ľudovít Ódor (41), odchádzajúci člen Rady pre rozpočtovú zodpovednosť, spoluautor zákona o dlhovej brzde. Foto – Fero Múčka

Navyše, odkedy Rozpočtová rada začala zverejňovať reporty o verejných financiách, narástla aj averzia voči tejto inštitúcii. Opoziční poslanci vrátane tých, u ktorých nemožno predpokladať hlbšiu znalosť štruktúry rozpočtu, vďaka párminútovému naštudovaniu sumárov z reportov rady začali hovoriť relatívne kompetentne o rizikách v rozpočte, najmä počas ostro sledovaných rokovaní o štátnom rozpočte. Odpáliť ich naučenými frázami o nekompetentnosti už nebolo pre premiéra a ministra financií také jednoduché a odrážalo sa to aj v mediálnom diskurze.

Prišlo tak aj k napätiu medzi vládou a Radou, nedávno napríklad minister financií v rozhovore pre Trend odkázal Ľudovítovi Ódorovi, že je rozpočtový ajatoláh. 

Tak ako na egocentrickom Kažimírovi hneď vidno, ako sa ho dotýka akákoľvek odborná kritika, zároveň na ňom tiež vidno, ako sa chce celej téme vyhnúť. Aj po skúsenosti s tým, ako sa jemu a Jánovi Počiatkovi v roku 2009 pod rukami rozpadli verejné financie, je vnútorne presvedčený, že koncept dlhovej brzdy je užitočný a nechce si pripísať angažmán v jeho rušení.  Zrejme pritom zohráva úlohu aj scenár, v ktorom Kažimír ráta s tým, že  po ukončení svojho ministerského pôsobenia zasadne do kresla guvernéra Národej banky Slovenska. A zrejme naozaj nechce byť v rade guvernérov eurozóny za toho, kto vo svojej krajine rozbil dlhovú brzdu.

Čo bude ďalej s brzdou

Paradoxne, zatiaľ najväčšiu ranu systému udelil súčasný guvernér NBS, neviditeľný Jozef Makúch. Ten má právo menovať jedného člena do hlavného orgánu rady a využil ho rovnakým spôsobom, akým rieši personálnu politiku v NBS. Nominoval profesorku Ekonomickej univerzity Anettu Čaplánovú, ktorej profesionálny záujem o tému verejných financií bol dohľadateľný asi tak, ako je dnes dohľadateľná samotná Čaplánová pri aktivitách rady. Vo výstupoch rady nemá autorské publikácie, neobjavuje sa na kľúčových verejných hodnoteniach a nie je zastihnuteľná ani v samotných priestoroch rady. 

Práve nominácie do kľúčového trojčlenného orgánu rady sú miestom, kde je možné ju efektívne poškodiť. Ak sa jedna z ďalších nasledujúcich dvoch nominácií bude niesť v podobnom duchu, ako bola nominácia Čaplánovej (tento rok nominuje jedného člena prezident a o dva roky vláda), prevážia v rade kádre, ktoré budú výzvou pre jej zmysluplné fungovanie.

No ešte viac ako fungovanie Rozpočtovej rady dráždi politikov dlhová brzda, ktorá určuje hranice pre verejný dlh, a teda pre možnosť vlády míňať. Čoraz častejšie počuť o tom, že by sa brzda mala „povoliť“.  Premiér sa v prejavoch vracia k tomu, že by bol rád, keby bola menej prísna, že už na to prišiel čas. Robí to však tak ficovsky – nastolí tému a čaká, akú má šancu na jej realizáciu. Aby náhodou neskončil ako ten, komu to nevyšlo, keďže na zmenu potrebuje až 90 hlasov. V tejto agende získal okrem SNS aj ďalšieho nečakaného spolubojovníka, stranu Most-Híd a osobne aj jej predsedu Bélu Bugára, ktorý sa doteraz téme verejných financií počas svojho štvrťstoročného politického života nevenoval.

Argumentom Smeru a Mosta je, že dlhová brzda brzdí aktuálnu výstavbu diaľnic. Žiadne prepočty, dokonca ani tie z Ministerstva dopravy (Mostom-Híd), toto nepotvrdzujú. Naopak, rezerva na plánované infraštruktúrne projekty je výrazná. 

Skôr sa zdá, že téma diaľnic je dnes len kladivom, ktorým sa má vytvoriť tlak na zrušenie brzdy pre projekty úplne iného typu a v úplne inom čase.

Motiváciou Mosta môže byť aj záujem na dlhodobom pokračovaní cestných stavieb cez Žitný ostrov, najmä pokračovanie R7 cez Podunajskú nížinu až na stredné Slovensko, s plánovaným štartom v roku 2020. V tom čase zrejme naozaj vznikne boj o to, kam štát znova prerozdelí ďalšiu sumu peňazí. A čím viac sa bude môcť krajina zadlžiť, tým väčšie šance aj pre južnú trasu. Túto vetu zrejme viac ráz počul od svojho ministra dopravy.

Zdá sa, že strana Most, strana expertov na pozemkové operácie pod cestami na juhu Slovenska, by si financovanie pokračovania tejto stavby rada poistila čo najskôr a dlhovú brzdu vníma ako riziko pre svoje plány.

 

(Poznámka pre korektnosť: Manželka autora článku je autorkou a spoluautorkou niekoľkých štúdií, ktoré vydala Rada pre rozpočtovú zodpovednosť.)
 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo