Prichádza éra novej výchovy

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Prichádza éra novej výchovy

Foto Flickr

Vstúpiť do sveta detí a lepšie ho pochopiť je výzvou dnešných rodičov. Tvrdí to v novej knihe taliansky psychológ Ezio Aceti.

Posledných štyridsať rokov zažívame asi najväčšiu zmenu vo výchove detí, ktorá súvisí s kultúrnou i pedagogickou revolúciou. Tieto zmeny predstihli všetky skoky v doterajšej histórii. V najnovšej knihe „Rásť je nádherným dobrodružstvom“ to tvrdí Ezio Aceti, odborník na výchovu, ktorý so svojimi prednáškami fascinuje talianskych rodičov.

Tvrdí, že kedysi boli roly jasne dané. Učitelia boli uznaní vo svojom poslaní, rodičia mali úlohu vychovávať deti a toto ich poslanie nikto nespochybňoval. Existoval akýsi výchovný súlad medzi štátom, rodinou a Cirkvou, ktorí odovzdávali podobné hodnoty, na akých sa spoločnosť zhodovala.

Toto bolo možné len vďaka jednoduchosti vzťahov, ktoré sa viazali na jedno teritórium. Úlohou výchovy bolo, aby sa dieťa čo najlepšie včlenilo do sveta dospelých, a prostriedkom bola sila autority.

Preč z nostalgie i modernizmu

Nebezpečenstvom tohto spôsobu výchovy však bolo časté zanedbanie emotívnej sféry dieťaťa. Pre normy a pravidlá sa prehliadali osobné city a kreativita jednotlivca. Pod rigiditou systému trpeli mnohé deti, ktoré do noriem nezapadli.

V 70. rokoch prišla veľká transformácia spoločnosti a začal sa veľký boj o ľudské práva. V tejto revolúcii sa však zmietlo zo stola všetko zo starých spôsobov výchovy bez rozmyslu. Aj to, čo bolo dobré.

Nastúpila postmoderná doba, ktorej charakteristikou sú rýchlosť a zraniteľnosť. 

Jej charakteristikou je pretlak emócií, ktoré predurčujú nový spôsob života. Podľa Acetiho dnešok určuje rozprávanie bez kompetencie, rozcítenie sa stojí pred zamyslením a racionalitou. Inštitúcie už nie sú pevnými bodmi, na ktoré sa človek môže odvolať a ktoré zaručujú súlad a hierarchiu hodnôt.

V oblasti výchovy panuje pedagogický chaos. Absencia pevných bodov priniesla závislosti a depresiu, ktorá je dnes chorobou Európy. Deti už nežijú na námestiach, vďaka novým médiám sú ľuďmi sveta.

Žijeme „noc výchovy“

Podľa Acetiho táto nová éra priniesla plusy i mínusy. Pozitívne je, že autorita sa už dnes neprejavuje mocou, ako bolo bežné kedysi, ale má tendenciu ukazovať sa v službe vzťahom. A mladí dneška už nie sú zviazaní obmedzeným teritóriom, ale vnímajú problémy celého sveta.

Na druhej strane sa presídlili do virtuálneho sveta, kde im hrozí manipulácia a závislosť. Strácajú schopnosť počúvať, nevedia tvoriť vzťahy, chýba im vernosť a vytrvalosť v rozhodnutiach.

Virtualitou strácajú schopnosť mať čas vo svojich rukách. Sme v dobe krízy, prechodu k novému bytiu človeka, ktorý stojí pred výzvou vedieť nielen prijímať množstvo informácií, ale vedieť si vyberať a správne ich vyhodnocovať.

Ezio Aceti, Foto Flickr/credenzio

Podľa Acetiho žijeme v dobe výchovnej noci, v ktorej rodičia robia dve základné chyby. Jednou je nostalgia za minulými časmi, ktoré hoci mali mnohé obete, aspoň mali dobré výsledky. A druhou je prehnaný modernizmus, ktorý pochováva všetko minulé.

Aceti sa však na budúcnosť pozerá optimisticky. Výsledkom nového typu výchovy má byť niečo, čo absorbuje z minulosti návrat k pravde o človeku a k hodnotám, ale vidí dieťa novými očami a dá mu hodnotu, ktorú predtým nemalo.

Nový typ výchovy

Rodičom radí, aby odbúrali predsudky. Prvý, že existuje zlý alebo dobrý charakter dieťaťa. Druhý, že vo výchove a vzťahu má vždy niekto pravdu, ktorú sa snaží silou presadiť. A tretí, že v láske buď nájdete spriaznenú dušu, alebo inak láska nie je. Toto považuje Aceti až za ezoterickú myšlienku, ktorá ničí rodiny.

Naopak, Aceti tvrdí, že k láske sa dá vychovať, lásku sa dá naučiť a dá sa v nej rásť. Lebo láska nie je romantický sentiment, ale ontologická skúsenosť človeka. Aceti hlása návrat k hlbokým pravdám, ktoré sa ani časom nemenia, k výchove k posvätnému životu a k autentickému spoločenstvu s deťmi.

Ako Magnu chartu správnej výchovy vníma tieto body:

  • vcítiť sa do myšlienok dieťaťa, počúvať ho a pýtať sa „prečo koná takto?“,

  • vytvárať situácie, v ktorých môže dieťa zakúsiť úspech, tak aby sme ho mohli chváliť a posmeliť,

  • dať dieťaťu zmysel a pomôcť mu nadobudnúť schopnosť kontroly svojho života a seba samého,

  • dať dieťaťu pocit, že je hodné lásky a že sa oplatilo sa narodiť,

  • vytvoriť mu pozitívny obraz o sebe samom.

Ezio Aceti vytvára koncept výchovy postavený na uvedomení si hodnoty dieťaťa a jeho sveta. Radí rodičom vcítiť sa do myslenia a vývoja detí a tým predchádzať mnohým stresujúcim situáciám. Pozrieť sa na svet očami detí a pochopiť ich mení optiku a prístup rodiča.

Aceti udáva chyby rodičov na konkrétnych príkladoch. Idete sa napríklad opýtať učiteľky, ako vaše dieťa prospieva v škôlke, dieťa vám pritom stojí pri nohách. Väčšina rodičov nepremýšľa, ako sa pri tom dieťa cíti.

Aceti apeluje na rodičov, aby dieťaťu dali hodnotu a prosili najprv o dovolenie, či sa môžu informovať o jeho prospechu a správaní. Dávame tým dieťaťu pocit, že jeho život je autonómny, že jeho pocity a intimita sú dôležité, čo vytvára pocit dôvery medzi rodičom a dieťaťom.

Nabáda vnímať dieťa ako originálnu entitu s vlastným videním sveta a myslením. Opisuje bežnú situáciu v mnohých rodinách, keď príde návšteva a deti hostí sa chcú hrať s hračkami nášho dieťaťa. To sa začne brániť a plakať, že ich nepožičia, lebo sú jeho.

Veľa matiek pre hanbu zoberie nasilu hračku svojho dieťaťa a dá ju hosťom, nech sa pohrajú. Aceti tvrdí, že ide o klasickú chybu mnohých rodičov, lebo nevnímajú detský svet.

Stačilo by pritom len dieťaťu povedať: „Viem, že sú to tvoje hračky, som si istá, že o chvíľu, keď ty budeš chcieť, požičiaš hračku nášmu hosťovi.“ Aceti rodičom garantuje, že dieťa po takomto prístupe do pár sekúnd svoje hračky rado požičia, lebo rodičia uznali jeho svet, jeho identitu.

Výchova k realite

Ezio Aceti tvrdí, že deti dnes bez autentického vzťahu nebudú napredovať ani doma, ani v škole. Vzťah a vzájomnosť sa podľa neho ukáže v tom, že deťom dáme od určitého veku šancu sa vyjadriť a povedať svoj názor. Takto radí pristupovať deťom od siedmich rokov, keď už majú vybudovanú svoju identitu a rozlišujú dobro od zla.

V tomto veku sú už preto pripravené prebrať zodpovednosť a hodnotiť svoje konanie. Aceti tvrdí, že školopovinné deti by mali byť prítomné na rodičovských združeniach, ale mali by si aj upratovať triedu namiesto upratovačiek, mali by byť prítomné pri vytváraní programu rodiny, ale aj pri plánovaní domácich prác. Dôvera by mala ísť ruka v ruke so zodpovednosťou.

Postava otca je podľa Acetiho kľúčová práve v školskom veku, pretože reprezentuje pravidlá, autonómiu a sociálny rozvoj rodiny. V tomto veku by mala mama byť viac v úzadí, aby sa dieťa od nej odpútalo a aby bolo viac v kontakte s realitou a racionalitou. Prax je však taká, že aj po nástupe do školy je výchova v mnohých rodinách príliš feminizovaná, lebo otcovia viac pracujú. Vidíme to na tom, že postava otca na rodičovskom združení je skôr ojedinelá.

Aceti zdôrazňuje, aby sme deti učili v dnešnej dobe čeliť realite a napriek zlyhaniam im ponúkali podporu. Zdôrazňuje potrebu pochvaly a v prípade zlyhania deti nabádať k začínaniu odznova. Naučiť ich, že realita je tvrdá, ale že sa dá naučiť mať ju pod kontrolou a že odpustenie je základnou hodnotou, ktorá nám umožňuje spolu žiť.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo