Abcházsko. O čom sníva neuznaná krajina

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Abcházsko. O čom sníva neuznaná krajina

Zvyšky sovietskej architektúry na promenáde v Suchumi. Foto: wikimedia

Aj v krajinách, ktoré nie sú na oficiálnych mapách, žijú ľudia.

Na hraničnom priechode medzi Gruzínskom a Abcházskom na rieke Ingur je od rána čulá prevádzka. Po oboch stranách asi kilometrového mosta prúdia desiatky prevažne v čiernom oblečených ľudí. V tvárach sa im zračí akási zvláštna odovzdanosť alebo skôr únava z každodennej nutnosti pobiť sa s osudom.

„Viete, že vstupujete do okupovanej zóny?“ pýta sa dvakrát po sebe gruzínsky pohraničník. Keď ho uistíme, že áno a tiež že máme „bumážku“ s povolením na vstup, povie, aby sme 45 minút počkali. Sadneme si oproti cez cestu na kávu a čaču, miestny alkohol.

Pohraničný kolorit tvoria taxikári, vodiči maršrutiek, ale najmä prúd ľudí, najmä starších a veľmi mladých.

Pohraničná každodennosť

Väčšina prechádzajúcich sú Gruzínci, ktorí žijú na abcházskej strane hranice. Po gruzínsko-abcházskej vojne na začiatku 90. rokov a vyhlásení abcházskej nezávislosti bola väčšina gruzínskej populácie z Abcházska vyhnaná. Výnimkou bol prihraničný región Gali, kde ich zostalo žiť asi štyridsaťtisíc.

Mnohí z nich chodia na gruzínsku stranu k lekárom, na tých starších dokonca priamo na hranici čakajú gruzínske sanitky, za príbuznými, za prácou alebo po dôchodky. 

Tak si vysvetľujeme hrču ľudí okolo bielo-červenej dodávky s nápisom Liberty bank. Starší nosia cez hranicu veci, ktoré by ste nečakali: rajčinové priesady, zemiaky, mláďa ovečky. Od vojny už síce uplynulo viac ako dvadsať rokov, pre týchto ľudí pendlujúcich cez hranicu, ktorí si každý deň musia vystáť rad na pohraničnú procedúru, sú však jej dôsledky stále živou realitou.

Mestu Gali, ktoré je centrom prihraničného regiónu na abcházskej strane, sa turistickí sprievodcovia a cestovateľské blogy radia radšej vyhnúť. Abcházske úrady ho nemajú celkom pod kontrolou a v minulosti tu došlo k niekoľkým únosom cudzincov.

Na miestnej autobusovej stanici nám však nikto zvláštnu pozornosť nevenuje. Všimne si nás akurát niekoľko túlavých psov a babička Natalia, ktorá tak ako my čaká na maršrutku do Suchumi.

Cestuje z gruzínskeho mestečka Zugdidi, kde po vojne odišiel jej syn a dnes tam žije so svojou rodinou. Hoci život v Gruzínsku je podľa nej lepší ako v Abcházsku, nad presťahovaním za synom neuvažuje. Nemá už na to silu. Sníva aspoň o tom, že sa dožije dňa, keď za synom a vnúčatami bude môcť cestovať bez dlhej procedúry na hraniciach alebo že ju oni budú môcť bez problémov v Abcházsku navštevovať.

Oficiálne neuznávaná hranica naozaj delí tunajší svet na dva, v obchodoch je ruský tovar, mobilné telefóny majú ruskú sieť, pije sa viac kávy, gruzínske chačapury vystriedali pirôžky, postsovietska symbolika je prítomnejšia. Niet sa kam ponáhľať. Na prípoj do Suchumi čakáme s usmievavou pani Nataliou dve hodiny.

Zrážka dvoch nacionalizmov

Abcházsko bolo v čase Sovietskeho zväzu autonómnou republikou v rámci Gruzínskej sovietskej socialistickej republiky. V roku 1990 vyhlásilo nezávislosť, ale tento krok okamžite narazil na plány gruzínskych nacionalistov. Boje vypukli v roku 1992, keď gruzínska národná garda obsadila abcházske hlavné mesto Suchumi, a trvali rok. Padlo v nich približne osemtisíc ľudí.

Abcházcom sa aj s pomocou dobrovoľníkov z iných časti Kaukazu, najmä kozákov a Čečencov (čečenský terorista Šamil Basajev bol dokonca v čase vojny námestníkom ministra), podarilo Gruzíncov vytlačiť. Väčšina Gruzíncov, ktorí tvorili takmer polovicu obyvateľstva, musela utiecť. Mnohé opustené domy sú toho svedectvom.

K ďalším rozsahom už oveľa menším bojom došlo ešte v roku 2008 počas rusko-gruzínskeho konfliktu v Južnom Osetsku, keď sa Abcházcom podarilo s pomocou ruskej armády vytlačiť Gruzíncov z Kodorského priesmyku, ktorého časť dovtedy kontrolovali. Krátko na to abcházsku nezávislosť oficiálne uznalo Rusko a okrem neho už iba Venezuela, Nikaragua a niekoľko tichomorských ostrovov.

K zmene Suchumi na nepoznanie prispel aj odchod tunajších Grékov v auguste 1993. Na prelome 19. a 20. storočia sem pred Turkami ušlo veľa Grékov, tvorili až tretinu populácie Suchumi. Istý čas sa tešili nezáujmu mocných, mohli si dokonca vydávať vo svojej reči noviny a vzdelávať sa, keď sa do vedenia gruzínskej komunistickej strany postavil Berija, veci sa začali meniť.

Katastrofické boli najmä roky po druhej vojne, keď bola veľká časť Grékov násilne presídlená do Kazachstanu. V 80. rokoch začali zvyšky komunity odchádzať do Grécka, posledné stovky odišli v roku 1993. Výsledkom je, že dnes je Suchumi bez Grékov a z dôvodu následných vojen aj bez Gruzíncov. Ekonomicky zaostáva za Soči aj Odesou. Stále má však z čoho ťažiť. Mesto vďaka tomu žije samo pre seba.

Už iba pamätníky

Vojnové traumy, ktorých sa na hranici dá doslova dotknúť, tu veľmi necítiť. Bojmi zničená budova bývalého Najvyššieho abcházskeho sovietu zostala nezrekonštruovaná, ako pamätník, hneď vedľa je Alej hrdinov vojny s pamätníkom padlým.

To všetko tu pôsobí ako dávna minulosť.  Aj páni v rokoch, ktorí neďaleko hodiny vášnivo hrajú na ulici šach a domino, pôsobia, že nikdy nerobili nič iné. Je naozaj ťažké predstaviť si ich so zbraňou v ruke.

Mesto má dokonalú polohu v zálive Čierneho mora, so subtropickou flórou a výhľadom na zasnežené kaukazské štíty, v minulosti bolo perlou sovietskej riviéry. Kedysi impozantná promenáda, dnes trochu ošarpaná a kvôli množstvu betónu a železa neudržiavaná, stále ponúka niekoľko kaviarní a reštaurácií, hotelov je poskromne, ale sú opravené. Sezóna sa ešte nezačala, ale vidieť už aj prvých turistov. Chodia sem najmä Rusi. Zo Soči je to na skok a rubeľ je tu oficiálnym platidlom.

Budova bývalého abcházskeho Najvyššieho sovietu zničená v roku 1993. Foto: flickr.com

Mesto ponúka viditeľný kontrast s hraničným priechodom, ľudia tu pôsobia spokojne, prevažujú muži, dievčatá nosia farebnejšie outfity, rusky pôsobiace bábušky sa starajú o zverené vnúčence, mladé mamy si robia selfíčka s morom. Nie všetko sa len zhoršuje. Abcházsko má dobré nové cesty, policajti sa správajú slušne, žiadny bakšiš si nikto nepýtal. Bohatí ľudia tu stále žijú, lexusy či nové mercedesy sú dôkazom, problémom skôr je, kto títo bohatí sú. Najmä mladší ľudia si rozpor medzi tým, čo tu je a čo by mohlo byť, uvedomujú.

„Pozrite sa na tie neobrobené polia. Mohli by sa na nich pestovať orechy alebo mandarínky, namiesto toho zarastajú trávou,“ hnevá sa taxikár Valerij. Je Čerkes a na Abcházcov sa pozerá trochu zvrchu. Hovorí, že sa im nechce pracovať a aj turistický biznis v Suchumi robia vraj najmä Arméni.

Tí, ktorí v Abcházsku majú prácu, si môžu zarobiť v priemere okolo 13-tisíc rubľov, čo je približne dvesto eur. Dôchodcovia musia vyžiť z tridsať- až štyridsaťeurového dôchodku, a tak najlepšie sú na tom tí, ktorí v minulosti pracovali v Rusku a dostávajú penziu odtiaľ. Tá sa hýbe okolo 15-tisíc rubľov, približne 250 eur. Ceny v reštauráciách sú podobné ako na Slovensku mimo Bratislavy, v obchodoch je o niečo lacnejšie a liter benzínu stojí okolo 50 centov.

Zašlá sláva Suchumi na propagačnom videu zo sovietskych časov. 

Mnohí Abcházci odchádzajú za prácou za hranice. Okrem Ruska najmä do Arménska a Azerbajdžanu. Dá sa ísť aj do Gruzínska, ale najmä muži, ktorí bojovali vo vojne, tam chodiť nechcú. To je aj prípad Valerija, ktorý bol kedysi milicionárom a v roku 2008 bojoval v Kodorskom priesmyku.

Skutočná nezávislosť

Aj keď o politike Valerij veľmi diskutovať nechce, z toho, čo hovorí, je zrejmé, že svoju nezávislosť berú obyvatelia Abcházska vážne. Rovnakú emóciu cítiť aj z abcházskej vlajky, trochu bizarnej kombinácie pásov a výstražnej ruky, v červeno-zelených farbách.

Hoci ich krajinu skoro nikto neuznáva, úrady a ministerstvá sídlia v honosných budovách, úradníci sa správajú dôstojne. Ako trochu nezvyčajní turisti sme pri návšteve miestneho ministerstva zahraničných vecí, kde sme si museli ísť vybaviť víza, očakávali, že narazíme na problémy a podozrievavosť. Už len preto, lebo sme do žiadosti uviedli, že sme novinári. Všetci úradníci sa však tvárili ústretovo a nejakým výsluchom nás rozhodne netrápili.

To, kto skutočne v Abcházsku vládne, je však zrejmé už z toho, že obrovský komplex ruskej ambasády s bytmi a detským ihriskom je väčší ako úrad vlády, ministerstvo zahraničných vecí a národná banka dohromady.

Bolo by však chybou si myslieť, že väčšina Abcházcov si želá ruský protektorát. Sú mimoriadne hrdí a ich snom je skutočná nezávislosť. Vedia však, že sa musia podriadiť realite. A tou je, že bez ruskej ochrannej ruky nemajú šancu udržať si ani to, čo majú dnes.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo