Hovorí, že minister školstva Peter Plavčan je najhorším ministrom, akého sme kedy mali, no súčasne je kritický aj k slovenskej reformnej komunite. Myslí si, že naše školstvo vylieči skutočná decentralizácia a poriadna reforma kurikula. Podľa neho sa západné chápanie školstva dostalo do hlbokej krízy. A na svojich častých cestách po Indii či Indonézii zistil, čím by nás mohol inšpirovať východný svet.

Branislav Pupala je súčasne naším najväčším expertom na predškolské vzdelávanie, bol šéfom autorského tímu, ktorý pripravil nový vzdelávací program pre naše škôlky. V rozsiahlom rozhovore pre Postoj opisuje aj to, aké urputné zápasy zažil v škôlkarskej komunite a vysvetľuje, prečo máme na Slovensku podľa ruského vzoru sterilné škôlky umelecko-hygienického charakteru, kým škôlky na Západe pripomínajú viac remeselnícke dielne. 

V týchto týždňoch sa mala odborná verejnosť rozprávať o reformnom dokumente Učiace sa Slovensko, namiesto toho sa diskutuje o novom predmete branná výchova. Ten má z iniciatívy predsedu SNS Andreja Danka zaviesť minister školstva Peter Plavčan. Čo si o tom myslíte?

(Smiech.) Nejde len o brannú výchovu, takto má pribudnúť aj ďalšia hodina dejepisu. Zavedenie brannej výchovy a rozšírenie dejepisu sú smiešne riešenia, ktorými si chce niekto odfajknúť, že sa bojuje s extrémizmom a škola je na to opäť dobrý hromozvod.

Skúsme sa na to pozrieť prakticky, čo by to znamenalo pre školu?

Ak pribudnú nové vyučovacie jednotky, školy musia zmeniť svoj učebný plán, nasadiť nový predmet, zredukovať počty hodín iného predmetu, keďže dve hodiny, ktoré mali byť disponibilné, budú povinné.

Dejepis učia dejepisári, ale kto by učil brannú výchovu?

Ešte sú tu ľudia z generácie 50 plus, ktorí za socializmu vyštudovali kombináciu telesná a branná výchova, celkovo to možno padne na krk telocvikárom.

Je to však úplne zbytočná akcia. Veď keby sme analyzovali existujúci obsah vzdelávania, prvky brannej výchovy sú tu už prítomné, deti absolvujú branné cvičenia a podobne. Kurikulá v zahraničí takýto samostatný predmet nepoznajú, ale to štátu neprekáža.

Čo to vypovedá o našej školskej debate? Na jednej strane sa hovorí, že vzdelávanie sa má individualizovať, školám treba poskytnúť viac voľnosti, potom však príde jeden kvázi dekrét ministra, ktorý na politickú objednávku prehustí osnovy novými hodinami.

Samozrejme, je to úplne protichodné. Človek, ktorý v tejto krajine dnes spravuje školstvo, je totiž úplne mimo.

Minister Plavčan je úplne mimo?

Rozhodne áno. Ešte som nezažil takého zúfalo zlého ministra. Jednak od neho nepočujete žiadne vlastné vyjadrenie, jednak obhajuje neobhájiteľné. Úplne čudné je aj jeho mlčanie k reformnému dokumentu Učiace sa Slovensko.

Ešte som nezažil takého zúfalo zlého ministra. Jednak od neho nepočujete žiadne vlastné vyjadrenie, jednak obhajuje neobhájiteľné. Zdieľať

Naposledy som takmer spadol z kolien, keď sa ho pýtali, ako dopadli pripomienky. Povedal, že je rád, že sú pripomienky, on ich vraj dal tiež. Minister dáva pripomienky k dokumentu svojich poradcov, ktorý má predložiť vláde? Kde to sme?

Vy ste však veľmi kritický aj k samotnému reformnému dokumentu. Ten pripravili autori vrátane exministra Ftáčnika, ktorí patria na Slovensku odborne k tomu najlepšiemu. Podľa vás ide najmä o nepodarené rétorické cvičenie. Opýtame sa inak: ak by bol tento dokument aj so svojimi chybami pretavený do zákonov, nebolo by na tom naše školstvo predsa len lepšie než dnes?

Podľa mňa sa však kvôli ministrovi a vláde nestane, že bude pretavený do zákonov.

Navyše, samotný dokument nemá takú povahu, že by sa mnohé z neho dalo preniesť do zákonov, pretože veľkú časť tvoria myšlienky, ktoré majú metodický charakter. Skôr sa dajú preniesť do metodík či vzdelávania učiteľov.

Základná idea dokumentu, teda individualizácia vzdelávania, je predostretá ako naivná predstava o tom, že deti sa budú radostne učiť v zmiešaných skupinách podľa svojich záujmov.

Ja to vnímam ako amerikanizovaný cirkusový model vzdelávania, ktorý ako hlavný prúd nikde nefunguje. Prosto nikde na svete nenájdete masovo rozšírené heterogénne triedy s nadšenými deťmi, ktoré zanietene pracujú na projektoch.

Vnímam to ako amerikanizovaný cirkusový model vzdelávania, ktorý ako hlavný prúd nikde nefunguje. Zdieľať

Nerozumiem, prečo je dnes hanbou povedať, že najefektívnejšie vzdelávanie sa deje vo vekovo homogénnych skupinách.

Na druhej strane je tu aj školská realita, ktorá má svoje korene v nedávnej minulosti – frontálne vyučovanie s poslušnými deťmi, ktoré počúvajú autoritu, dnes už tak či tak veľmi spochybnenú. Preto bolo prirodzené, že v posledných 20 rokoch prišla reakcia v podobe takzvaných antiautoritatívnych či humanizačných smerov, kde má byť učiteľ viac sprievodcom, ktorý aktivuje a motivuje deti k samostatnosti. Viem, že ste veľký odporca týchto smerov, ale máte pre ne aspoň minimálne pochopenie?

V poriadku, bola to svojím spôsobom prirodzená reakcia, ale nie celkom adekvátna.

Západná kultúra sa totiž sťažuje, že klesá hodnota autorít vrátane autority učiteľa, že nám prestali dobre fungovať medzigeneračné vzťahy. Lenže tieto súčasné reformné dokumenty presne k tomuto smerujú.

V poslednom čase sa snažím lepšie porozumieť rozdielom medzi východným a západným systémom vzdelávania. Samozrejme, východné systémy, ako napríklad v Číne, Indii či Indonézii, sú finančne poddimenzované, ale stoja na pevnom presvedčení, že učitelia sú autorita.

V indonézskom či indickom jazyku je učiteľ Guru. A vo význame tohto slova je to dodnes ten, kto má výnimočnú schopnosť vyvádzať z tmy do svetla.

Iste, ale nie je tento obraz školy najmä odrazom tamojšej kultúry, ktorá sa výrazne líši od tej našej? Dá sa to sem ešte vôbec privrátiť?

Súvisí to, samozrejme, s kultúrou, ale najmä s religiozitou a sekularitou. Východné školské systémy sú veľmi silne religiózne, religiozita sama osebe je prvkom sociálneho zjednocovania a nástrojom zachovávania prirodzených autorít.

Sekulárne školstvo to všetko stráca, čo je jedným z dôvodov, prečo sa Západ dostáva do krízy, ktorú sám vníma ako krízu autority.

Osobne som pritom ateista, ale s prekvapením chodím po krajinách tohto typu a obdivujem vysokú mieru súdržnosti, kolektívneho vedomia aj vnímanie učiteľa ako prirodzenej autority.

Niekto môže teraz namietnuť, že kolektivizmus sme tu už mali aj my pred rokom 1989. Lenže to je hlboké nedorozumenie. Náš kolektivizmus bol ateistický, kolektivizmus vo východných systémoch má celkom iný rozmer. Možno aj preto sa napríklad inodonézske deti cítia v škole tak šťastne.

Prináša tento východný systém aj lepšie výsledky?

To sa nedá povedať, pretože sú veľmi rôznorodé. Singapur či niektoré čínske lokality sú na špičke testov PISA, Vietnam zaznamenáva veľký progres, Indonézia je na chvoste.

Osobne som ateista, ale s prekvapením chodím po krajinách tohto typu a obdivujem vysokú mieru súdržnosti, kolektívneho vedomia aj vnímanie učiteľa ako prirodzenej autority. Zdieľať

Ono sa veľmi ťažko meria, čo sú to vlastne tie dobré výsledky. Má byť takýmto kritériom PISA? Ak áno, nemohlo by platiť, že Indonézia, ktoré je na chvoste tohto rebríčka, dosahuje dlhodobo vysoký ekonomický rast. Západná argumentácia pritom znie, že ekonomicky perspektívne sú tie krajiny, ktorých žiaci dosahujú najlepšie výsledky v PISA.

V OECD majú dokonca sofistikované výpočty, ako má budúce umiestnenie v rebríčkoch súvisieť s hospodárskym rastom.  Ale sú štúdie, ktoré to celkom spochybňujú. Nechali sme sa jednoducho prevalcovať úzkymi západnými schémami ekonomizmu prepleteného s myšlienkami pedagogického progresivizmu zo začiatku 20. storočia. Je to prosto ideológia.

Pre túto ideológiu začali byť americké deti tlačené do nekonečného robenia a prezentácie projektov. Je to pedagogická kultúra, nasmerovaná k úspechu v súťaži pri získavaní investorov. To, čo sa u nás vyžaduje v šľachetnom duchu podpory individuality a integrovaného vzdelávania, v konečnom dôsledku vzniklo a slúži ekonomickým cieľom.

Na akej vízii škôl je postavený východný systém?

Na produktívnych a pozitívnych ideách kolektivizmu, teda na sociálnej inklúzii, a často aj na tvrdej práci.

Sú to krajiny, ktoré majú silné kmeňové a kastové systémy. Mnohé rozvojové krajiny mali britský model vzdelávania, ktorý sa dnes usilujú prispôsobiť vlastnej kultúrnej identite. Neodmietajú západné modely, aj sa mnohým inšpirujú, ale hľadajú vlastnú cestu, čo sa mi pozdáva.

Opäť sa vraciam k pôvodnej otázke, nie je predsa každý školský systém najmä odrazom tej-ktorej spoločenskej reality? Je pochopiteľné, že tam, kde je spoločnosť rozčlenená do kást či na kmene, sa usiluje školstvo zjednotiť spoločnosť, čo napokon takisto plní svoj ekonomický účel.

Keď si vezmem napríklad Indonéziu, je tam niekoľko náboženstiev, no moslimovia sú v jasnej väčšine. V triedach vidieť katolícke, moslimské a všelijaké iné deti a pôsobia vo vzájomnej tolerancii.

Otázne je, či je tá tolerancia výsledkom výchovy alebo naopak, výchova je produktom tolerancie.

A iste platí aj to, že idea sociálnej inklúzie sa udržuje tam, kde je vysoká miera chudoby.

Teda ak tomu dobre rozumiem, vašej definícii podstaty školy je bližší východný než západný systém.

Určite áno. Viac zodpovedá mojej predstave, na čo majú slúžiť výchova a vzdelávanie, keďže sledovanie ekonomických cieľov, ktoré sa stalo na Západe dominantou, je len jednou zložkou samotného vzdelávania.

Nie ste však voči západnému systému príliš nespravodlivý? Je pravdou, že príliš často sa o školstve uvažuje v ekonomických kategóriách efektivity. Ale debata nie je redukovaná na tento jediný aspekt, hovorí sa aj o ďalších rozmeroch školy, čo jasne cítiť aj v reformnom dokumente.

Keď však príde na lámanie chleba, všetko sa skončí pri PISA testoch, ktoré vznikli len preto, aby sa merali vybrané zručnosti, ktoré sa dávajú do vzťahu s vyšším rastom ekonomiky. Tento diskurz úplne zabúda na iné funkcie školy, ktoré sú pritom dôležitejšie.

Vráťme sa na Slovensko. Ste kritikom Plavčana aj reformátorov, mnohí z vás majú dojem, že kritizuje všetky návrhy, ktoré sa v debate objavia. Skúste pomenovať, čo považujete za najväčšie problémy nášho školstva a ako z nich von.

Najskôr si treba povedať pravdu: slovenské školstvo je v totálnej kríze. Tá súvisí aj s tým, že nevieme pomenovať skutočné problémy a venujeme sa chiméram o individualizácii.

Aké sú teda tie skutočné problémy?

Tvárime sa, že tu máme decentralizáciu, tá je však čisto formálna, viazaná na toky peňazí a voľbu riaditeľa školy.

Je tu centrálna úroveň štátu, ktorá určuje hlavné štandardy, sú tu obce a VÚC a napokon samotné školy, ktoré si môžu sčasti určovať svoj profil.

Lenže na obciach a VÚC nie sú žiadne pedagogické právomoci, len finančné a personálne.

Vysvetlím to na konkrétnom  príklade: Som členom školskej komisie v Dúbravke, kde je desať materských škôl, tie však nespolupracujú, skôr medzi sebou súťažia, aby boli všetky atraktívne pre rodičov. 

No stačí, keď deti z týchto škôlok idú do základnej školy, každá učiteľka vie, z akej škôlky žiačik prišiel, poznajú kvalitatívne rozdiely medzi nimi, vedia to aj miestni školskí úradníci.

Ale s tými horšími škôlkami nevedia nič spraviť, lebo neexistuje právomoc lokálnej autority, aby robila poradenský servis, kontrolu a následné opatrenia, aby bola kvalita škôl či škôlok v danej lokalite čo najlepšia. Toto platí aj pre školy. Sú tlačené do nezmyslenej konkurencie, ale nie do kooperácie.

Súťaženie je podľa vás zlé?

Podľa mňa má regionálne školstvo fungovať práve na princípe kooperácie. Inšpiráciou by nám mohlo byť susedné Rakúsko.

Ako to myslíte?

U nás absolútne absentuje akýsi stredný medzičlánok v správe vzdelávania. Nie je nevyhnutné, aby si každá škola vytvárala vlastné kurikulum, na to väčšina z nich ani nemá, takže často sa to robí formálne.

V Rakúsku však spejú k tomu, aby školy fungovali na úrovni menších regionálnych celkov, v rámci ktorých sú pohromade viaceré školy so spoločnou regionálnou školskou politikou.

Kto ju  vytvára?

A tu sme pri probléme, v ktorom spočíva naša bieda. My vôbec nepoznáme pedagogickú profesiu, na ktorú sa bežne pripravujú ľudia na zahraničných univerzitách.

V Rakúsku spejú k tomu, aby školy fungovali na úrovni menších regionálnych celkov. To by nás malo inšpirovať. Zdieľať

Ide o profesionálov, ktorí sú vzdelaní v odbore takzvanej school policy and administration. Práve tí sú pripravovaní na spravovanie vzdelávania na lokálnej úrovni, aby boli napríklad schopní spraviť regionálne kurikulum, pomáhať školám pri nájdení ich profilu, koordinovať ich a tak ďalej.

My tých ľudí vôbec nemáme. Ak by sme aj dnes otvorili takéto študijné programy na univerzitách, nemá to tam kto prednášať. Je to obrovské vákuum, bez ktorého sa nepohneme a nikdy školstvo nedecentralizujeme v pravom zmysle slova.

Vlastne hovoríte: je to zlé, ale ani sa to nedá opraviť. Dávate vôbec nášmu školstvu nádej?

Určite sa to nedá opraviť v krátkodobom horizonte. Ale nie je to také beznádejné, slovenské školstvo má ešte druhý problém, ktorý v zásade riešiteľný je. 

Čo máte na mysli?

Kurikulum. Súčasnú neúnosnú centralizáciu by sme vedeli odbúrať aj pomerne jednoduchými opatreniami. Dnes je to tak, že kurikulum máme definované pre každý ročník.

Čo to znamená?

To znamená, že slovenčiny treba odučiť v danom týždni pre každý ročník toľko a toľko hodín. Po každom ročníku ju musíme vlastne uzavrieť a už sa k učivu daného ročníka nikdy nevrátiť.

Lenže touto cestou sa dopracúvame k tomu, že v ôsmej triede už deti ani nemusia vedieť, čo sa učili v šiestej, je to rozkúskované vzdelávanie.

Na vzdelávanie sa však nemôžeme pozerať cez ročníky, musíme ho vidieť vcelku, minimálne v rámci celého stupňa vzdelania. Je hlúposť, aby štát určoval konkrétny objem hodín pre každý týždeň. Stačí, keď sa z centra určí celkový počet hodín pre predmet alebo vzdelávaciu oblasť v danom ročníku alebo dokonca na celom vzdelávacom stupni.

Na vzdelávanie sa nemôžeme pozerať cez ročníky, musíme ho vidieť vcelku. Zdieľať

Alebo sa to isté vyjadrí v percentuálnom podiele z vyučovacieho času. Všetko ostatné je už na škole. Samozrejme, že učitelia budú musieť vnímať, že vzdelávanie v ich predmete sa neuzatvára absolvovaním predmetu v ročníku, ale že ide za jasnými cieľmi minimálne na konci daného stupňa školy.

Nie je to však len tak trochu technická otázka, či je kurikulum organizované podľa týždňa alebo roka?

Nie, pretože tento druhý prístup vyžaduje trochu iné nastavenie práce učiteľa i samotného vzdelávacieho programu. Je aj poistkou k tomu, aby škola neučila veľa izolovaných jednotlivostí bez ohľadu na celok vzdelania.

Takže to nie je len technická otázka, ako predpísať objem vyučovania. Potrebujeme znovu zásadným spôsobom premyslieť rozumné výstupy vzdelávania na všetky vzdelávacie stupne, aby na seba kontinuálne nadväzovali, vyplývali jedna z druhej, aby bolo jasné, čo k nim vedie a čo nie.

Takto dokážeme preosiať aj súčasné kvantum izolovaných jednotiek učiva. A podstatná je aj metodológia takejto zmeny. Obsah vzdelávania sa nikdy nebude dať rozumne robiť tak, že ho urobia od seba nezávislé predmetové komisie. Vzdelanie je jeden komplexný celok a v takomto celku treba vnímať a tvoriť aj konkrétne vzdelávacie obsahy.

Znie to stále trochu teoreticky. Keby sa udiala reforma kurikula podľa tejto predstavy, čo konkrétne by bolo na našich školách iné než dnes?

No napríklad sa školy často sťažujú na jednohodinovky, teda že musia odučiť jeden predmet za jednu hodinu týždenne, z čoho nie je poriadne nič.

Lenže takto by sa mohli ktorémukoľvek predmetu venovať vo väčších celkoch a v časových úsekoch podľa vlastného zváženia. Rozviaže to školám ruky, bude sa dať pracovať iným spôsobom a efektívnejšie.

A ešte by som dodal, že stanovenie obsahu v minimálnych objemoch pre celé školské roky umožní školám alebo regiónom profiláciu podľa vlastných možností a priorít. Nie je to však nič výnimočné alebo originálne.

Takto sa stanovuje centrálne kurikulum v mnohých krajinách. Len my sa nedokážeme odlepiť od storočného zvyku.

Takáto reforma vyzerá na prvý pohľad jednoducho, v rôznych podobách sa o nej hovorilo aj v minulosti. Prečo je taký problém uskutočniť ju?

Áno, vyzerá jednoducho, ale opäť to skomplikujem.

Problémom nášho školstva, ktorému čelíme na všetkých možných frontoch, je to, že na takéto veci nemáme dobre pripravených ľudí.

Máme nafúknuté pedagogické fakulty, kde sa však robí len málo z toho, čo skutočne potrebujeme.

Ak sa bavíme o obsahu vzdelávania, máme tu Štátny pedagogický ústav, ale tam sa nič zásadné nerobí a žiadne produktívne návrhy odtiaľ nevychádzajú.

Máme v rezorte hromadu zamestnancov, učiteľov, ale nie potrebnú masu odborníkov, ktorá by to posúvala vpred. Samozrejme, aj na čele s normálnym ministrom.

 Ale prečo je to tak, že nemáme potrebných odborníkov? Máme tu viaceré pedagogickej fakulty s istou tradíciou, teda tu je komunita pedagógov.

Akútne tu však chýbajú ľudia, ktorí by mali isté veci dôkladne naštudované a dobre poznali medzinárodný kontext.

Naši odborníci poznajú len to naše a hýbu sa v hraniciach slovenského diskurzu a spôsobu uvažovania. Jednoducho nemáme kvalitne pripravených odborníkov na oblasť vzdelávania.

Samozrejme, sú tu ľudia, ktorí sa združujú v rozličných zoskupeniach, stretávajú sa, rozprávajú o vízii moderného školstva. Je tu aj viacero mimoriadne aktívnych učiteľov a škôl. Ale to nestačí.

Navyše, som si istý, že väčšina učiteľov dnešnú debatu k reformnému dokumentu nijako nesleduje. Náš učiteľský stav nie je mentálne nastavený na to, aby za niečo také zápasil a vyšiel trebárs kvôli ideám do ulíc.

Okruh učiteľov, ktorý tu rozmýšľa nielen o zvýšení platov, ale aj o tom, ako situáciu uchopiť naozaj komplexne a za ten správny koniec, je príliš malý na to, aby tu vznikol väčší pohyb. My naozaj nevieme, čoho sa chytiť.

Váš opis je opäť depresívny.

Ale tak to je, slovenské školstvo sme po roku 1989 nechali vyhniť.

Ak odhliadneme od ideológie, predtým to bolo lepšie?

Minimálne v tom, že platy učiteľov boli porovnateľné s inými vysokoškolskými profesiami, materiálne vybavenie škôl bolo v zásade dobré, učitelia neboli konfrontovaní s nespočetnými turbulenciami.

Odvtedy to až na pár pozitívnych opatrení a výnimočných snáh len hnije a hnije a hnije.

Takže žiadna nádej?

To zas nie. Treba počkať do volieb a dobre voliť. (Úsmev.)

Myslím si však, že cestou nie je vytváranie veľkých reformných dokumentov, nemáme kapacitu na to, aby sme ich zavádzali.

Čo je potom správnou cestou?

Skôr verím tomu, že ak príde niekto rozumný a prizná, áno, sme v poriadnej kaši a povie pár úloh, ktoré sa naozaj spravia, tak to pôjde k lepšiemu. Na to však nepotrebujeme stohy papiera a ďalšie dokumenty.

Práve vám sa minulý rok podaril jeden reformný krok. Boli ste šéfom tímu, ktorý vytvoril nový program vzdelávania pre materské školy. Tento program platí od septembra minulého roka, aká to bola skúsenosť?

Miestami dosť strašná a veľa vypovedá o tom, ako to u nás nefunguje. Pôvodne som si myslel, že pôjde o jednoduchú vec, ktorá zaberie pár mesiacov. Lenže došlo k urputným bojom, natiahlo sa to tak na štyri roky.

O čo išlo?

V roku 2008 sa za vtedajšieho ministra Mikolaja prijal nový program pre materské školy, bol to celkom dobrý guláš.

Učiteľky zo škôlok boli z neho zmätené, len sa to hanbili priznať, mysleli si, že tomu nerozumejú. Lenže chyba nebola v nich, ale v samotnom programe, ktorý vtedajší minister Mikolaj bez diskusie a serióznej analýzy naordinoval škôlkam.

Napísal som teda detailnú kritickú analýzu. Mnohé učiteľky sa potešili, lebo zistili, že naozaj chyba nie je v nich.

Preto ste si povedali, že to zmeníte?

Mali sme vlastne šťastie. V roku 2012, keď Smer vyhral voľby, si v novom programovom vyhlásení napísali, že budú inovovať štátne vzdelávacie programy.

Netušili síce ako, ale šéfom ŠPÚ sa stal Viliam Kratochvíl, ktorý vedel o probléme so škôlkami a oslovil ma. Spolu s ďalšími pedagógmi z môjho okolia a ďalších fakúlt sme na tom teda začali robiť.

Lenže sme narazili na silnú loby a mocenské záujmy.

Ako to myslíte?

Vo vnútri predškolskej komunity dlhodobo existovala zafixovaná hierarchia a stabilné mocenské väzby. Každému v nej dávali tieto väzby pocit istoty, jasných pravidiel, niekomu aj očividné výhody a satisfakciu.

Náš vstup na scénu zásadne narušil toto fungovanie. 

Vo vnútri predškolskej komunity dlhodobo existovala zafixovaná hierarchia a stabilné mocenské väzby. Zdieľať


Až pri takmer nepochopiteľnom odpore k novému programu od hierarchicky najvyšších členiek komunity som si jasne uvedomil, že na vzdelávacie programy sú naviazaní komerční vydavatelia, ktorí majú svoj autorský tím pre daný program.

A keď chcete program zmeniť, vlastne týchto ľudí vyšachujete z hry, ktorá je zdrojom slušných príjmov z tvorby metodických príručiek či iných materiálov.

Podstatným problémom bola skutočnosť, že vietor fúkal priamo z ministerstva školstva, kde za materské školy, čo je naozaj rarita, zodpovedá jedna jediná osoba. V dovtedajšej hierarchii nespochybniteľná autorita v celej profesijnej komunite. A to spustilo lavínu, ktorú bolo veľmi náročné zastaviť. 

Ako teda vyzerali tie urputné zápasy o nový program pre škôlky?

Odporcovia nášho návrhu vyvolávali nekonečné kolá pripomienkových konaní, čelil som organizovanému písaniu všelijakých anonymov, musel som dokonca dávať trestné oznámenia.

Už sme aj presvedčili ministra Dušana Čaploviča, ktorý program išiel takmer podpísať, lenže v ten týždeň rezignoval. Po ňom nastúpil Peter Pellegrini, všetko išlo od začiatku.

Pellegrini zase rozhodol, že ministerstvo spraví prieskum medzi učiteľkami, lebo počúval, že nový program vraj nikto nechce. Z prieskumu však vyšlo, že nový program má u učiteliek podporu.

Pellegrini to pochopil, ale odišiel. Po ňom zas prišiel Juraj Draxler, celý kolotoč sa tak začal odznova.

Už som mal toho fakt plné zuby, čo som dával najavo aj pri stretnutiach s ministrom a oponentmi, a to, samozrejme, hralo proti mne. Učiteľky však poslali petíciu so stovkami podpisov za náš návrh.

Draxler odišiel, napokon to podpísal Plavčan krátko po svojom nástupe.

Takže Plavčan, o ktorom hovoríte, že je ako minister úplne mimo, napokon schválil váš vzdelávací program?

To je ten paradox paradoxov. Plavčan o tom ani nemal tušenia, ale v komunite bol veľký tlak, takže to podpísal.

Vzápätí vyhlásil v médiách, že už má jeden reformný krok za sebou, lebo schválil nový vzdelávací program pre materské školy. Takže on si to ešte nehanebne pripísal na vlastné tričko...

Pre mňa to však bola ďalšia životná lekcia, ako veci fungujú v našom školstve. A táto zúfalá lekcia stále nemá koniec. 

Prečo? Veď váš program už zaviedli.

Áno, lenže štát sa úplne vykašľal na hendikepované deti. Tie totiž nemôžu spĺňať niektoré štandardy, preto sme žiadali, aby sa pre tieto deti pripravila adaptácia programu, aby učiteľky vedeli, ako sa im prispôsobiť. 

Na Štátnom pedagogickom ústave, kde sú za to platení ľudia, túto úlohu dlhodobo ignorovali. A potom po naliehavých urgenciách pripravili neuveriteľnú zlátaninu, ktorú nie sú schopní dostať do normálneho stavu ani po niekoľkonásobnom vrátení na prepracovanie.

Je čistou katastrofou, že štátna organizácia zriadená presne na tento účel nie je schopná zabezpečiť ani pomerne jednoduchú vec.

Čo sa vaším vzdelávacím programom zmenilo v našich škôlkach?

V zásade ani nešlo o to, aby sa niečo zásadne zmenilo, skôr sme chceli, aby učiteľky rozumeli, čo sa od nich žiada.

Náš program vníma škôlky v kontinuite celej školskej sústavy, preto sme viac prepojili vzdelávacie obsahy s tým, čo sa deti neskôr učia v škole.

Teda deti v škôlke sa majú naučiť viac než dosiaľ?

Sú na to lepšie podmienky, ale určite sme nechceli, aby sa v škôlkach odohrávalo školské vyučovanie. Priniesli sme napríklad nové typy prírodovedných či technických hravých aktivít, jasne sme pre učiteľky pomenovali, že keď sa budú hrať trebárs s vodou, pieskom, dosiahne sa toto a toto.

Takisto sme dali viac do popredia prácu s textom, aby učiteľky vedeli, čo je možné robiť s textom aj pri úplne bežnej aktivite. Ale, samozrejme, vôbec nejde o to, aby sa detičky v škôlkarskom veku učili školským spôsobom čítať.

Veľa sa hovorí o školách, ale čo sa dá povedať o stave našich škôlok? Rodičia majú neraz skúsenosť, že učiteľky zo škôlok sa s nimi príliš nechcú baviť o deťoch, správajú sa až takmer nepriateľsky či minimálne s istou nedôverou.

Ťažko hovoriť všeobecne, poznám viacero škôlok, ktoré sa od seba dosť líšia.

Ale je faktom, že učiteľky v škôlkach majú často väčší problém s rodičmi než učiteľky základných škôl. Často rodičov vnímajú ako svojich úhlavných nepriateľov.

Prečo je to tak?

Je to dané aj tým, že dodnes majú vlastne problém so svojou profesijnou identitou.

Učiteľky v škôlkach často rodičov vnímajú ako svojich úhlavných nepriateľov. Zdieľať

Oproti učiteľkám základných škôl sa cítia ako menejcenné a hľadajú svoje sebavymedzenie. Veľmi často verbálne zdôrazňujú svoju profesionalitu a takisto často zdôrazňujú, že ony sú učiteľky, nie opatrovateľky detí. 

Pri takomto sebavymedzovaní potom v logickom slede uvažujú tak, že žiaden rodič im nemôže hovoriť do výchovy detí, keďže tomu ako profesionálky rozumejú lepšie.

Paradoxne, práve takýto postoj je celkom neprofesionálny a škodí samotným učiteľkám. Problém zosilňuje aj to, že u nás ešte stále asi 60 percent učiteliek materských škôl má len stredoškolské vzdelanie, hoci učiteliek s vyšším vzdelaním, a teda aj nástupnou ľudskou zrelosťou z roka na rok pribúda.

No a sme jednou z  posledných krajín na svete, kde učiteľkou v škôlke môže byť absolventka strednej pedagogickej školy, ako aj bakalárka i magisterka z univerzitného odboru predškolskej pedagogiky. A všetky majú pritom úplne rovnakú pracovnú náplň a mieru zodpovednosti.

A podľa vás je to problém?

Áno, aspoň preto, že je nenormálne vypúšťať na prácu s deťmi ešte deti, veď čerství absolventi stredných pedagogických škôl sú dnes stále de facto deťmi.

Tie sotva môžu mať sebaistotu učiteľa ako profesionálneho partnera pre rodičov alebo pre kohokoľvek iného v širšej pedagogickej komunite.

Dnes sa veľa hovorí o tom, ako si má rodič vyberať školu pre svoje dieťa, povedzme na základe rebríčkov z celonárodných testov. Ako má však rodič postupovať pri výbere škôlky, pokiaľ teda žije v meste a má z čoho vyberať?

Mňa samotného sa na to rodičia v Dúbravke i inde pýtajú, vždy sa snažím poradiť. Moja rada často znie: tam dieťa radšej nedávajte, dajte ho do normálnej škôlky.

Ale čo je normálna škôlka?

Sú materské školy, ktoré sa príliš sebaprezentujú, že robia s počítačmi a podobne, ja osobne takýmto prezentáciám veľmi nedôverujem.

Je to totiž často viac reklama než realita a je to skôr robené pre satisfakciu vedenia škôlky ako pre samotné deti. Dôležitejším kritériom pre mňa je, či sa učiteľky vo svojej inštitúcii cítia dobre alebo sa tak necítia.

Pretože ak sa tam cítia dobre ony, tam to asi funguje a budú sa tam dobre cítiť aj deti. Malé deti totiž vnímajú atmosféru svojej škôlky. Keď vidíte starú, unavenú učiteľku, tie deti to pri nej síce v zdraví vydržia, nesťažujú sa, ale nežiari im z očí prirodzená radosť.

Ak sa v škôlke cítia dobre učiteľky, tam to asi funguje a budú sa tam dobre cítiť aj deti. Zdieľať

Preto stačí škôlka s dobrou atmosférou, kde sa učiteľky snažia o drobné veci a každodennú pohodu. Vôbec nemusí ísť o veľkolepé projekty. Takéto škôlky majú aj svoju povesť, treba sa len pýtať správnych ľudí v okolí.

Takisto mám tendenciu odporúčať, aby rodičia nedávali deti do súkromných škôlok.

Prečo?

Podľa mňa je to zbytočná strata peňazí, ak vo svojom okolí nájdete verejnú škôlku, ktorá je fajn.

Chápem, súkromné škôlky inak vyzerajú, sú inak zariadené, ale príliš často vidím, že je to len na efekt. A chápem tiež, že vo väčších aglomeráciách ako Bratislava sa vaše dieťa prosto do verejnej materskej len tak ľahko nedostane.

Takže pokiaľ na to máte, potom je súkromná škôlka naozaj jedinou voľbou.

Školy celosvetovo porovnávame cez rebríčky PISA, dá sa povedať, v čom sú naše škôlky rovnaké či iné oproti zahraničiu?

Tragické je, že OECD pripravuje už testovanie podobné PISA aj pre materské školy. Našťastie, Slovensko v tomto projekte ešte nie je a dúfam, že ani doň nebude zapojené.

No a keď vezmeme korene našich materských škôl a ich terajšiu podobu, tak naše škôlky sú podobné ako v celom postkomunistickom svete. Ich tradícia totiž vyrástla z ruskej koncepcie.

Čo to znamená?

Našu škôlku by som pomenoval, že je umelecko-hygienická.

Rusi, ktorí boli hrdí na svoje múzeá a umenie, túto hrdosť preniesli aj do škôlok, kde sa veľký dôraz kladie na hudobnú, výtvarnú i literárnu výchovu. Tak to vlastne funguje v strednej a východnej Európe dodnes.

V západnej Európe je to inak?

Áno, tam deti remeselníčia, hrajú sa s pieskom, stavajú, berú do rúk kladivká, neboja sa zašpiniť. Takže tie západné škôlky by sa dali označiť ako remeselno-garážové či v dobrom zmysle slova dokonca ako bordelárske.

V západnej škôlke je to ako v dielni, u nás je to ako v chránenej detskej izbe, kde je esteticky uložený nábytok, koberčeky, stále sa upratuje, všetko musí byť čisté.

Keď naše učiteľky vidia západnú škôlku, vravia, ako sme na tom skvele, lebo tam majú bordel. Aj spálničky v našich škôlkach vyzerajú ako v rozprávke o siedmich trpaslíkoch, všetko pekne naukladané.

Západné detičky si pokojne ľahnú na zem na žinenky, ani sa neprezlečú do pyžama.

Prečo sme v škôlkach takí čistotní, aj to máme vari od Rusov?

Naša zdravotnícko-hygienická tradícia súvisí najmä s tým, že predškolské vzdelávanie sa u nás spájalo so zdravotníckou službou.

Aj spálničky v našich škôlkach vyzerajú ako v rozprávke o siedmich trpaslíkoch, všetko pekne naukladané. Zdieľať

Zariadenia ako jasle boli totiž zdravotníckou inštitúciou, a keďže jasle a materské školy mali spoločnú identitu predškolského vzdelávania, veľmi silne sa preniesol zdravotnícky princíp aj do škôlok.

Napokon, aj dodnes nezriedka vidíme, že učiteľky nosia biele nohavice a biele tričká, to pretrváva od zdravotných sestričiek, ktoré kedysi pracovali v jasliach.

V západnej škôlke to nevidíte, tam sú učiteľky v rifliach, teplákoch, montérkach.

Lenže takto postavená škôlka je u nás sterilnejšia, kým západné deti vedie k väčšej hravosti a kreativite, nie je to tak?

Máte pravdu. My sme aj v rámci našej novej koncepcie priniesli niečo z tejto západnej tradície, aby aj škôlkari mohli sem-tam povedzme čosi pribíjať kladivkom.

Niektoré naše učiteľky sa pri tejto idei zhrozia, lebo deti sa môžu zraniť, no v západnej škôlke tlčú klince deti hlava-nehlava.

U nás sa to ťažko presadzuje, máme veľmi vysoko postavené bezpečnostné a hygienické normy. U nás nemôžete dať dieťaťu v škôlke vlastné jablko, dieťa má konzumovať len jedlo, ktoré je pripravené v škôlkarskej jedálni.

V našich škôlkach sa síce varí dobre a zdravo, len sa to nemusí tak preháňať.

Pamätám si, ako ma v škôlke ubíjalo aj to, že sme veľa kreslili či obkresľovali a mne to vôbec nešlo. Chlapcov to asi viac baví v tej zafúľanej západnej škôlke....

V našich škôlkach baví kresliť najmä učiteľky. Nesmierne rady sa totiž samy vyžívajú vo výtvarnej tvorbe pre deti. Aj to je jeden z výrazov umeleckej tradície nášho predškolského vzdelávania.  

No a je celkom možné, že západná škôlka je prívetivejšia k zafúľaným chlapcom. Ale tiež platí, že malé deti až tak striktne nerozlišujú medzi dievčenskými a chlapčenskými aktivitami, takže naši škôlkarskí mládenci síce v triede príliš neremeselníčia, ale to neznamená, že sú nevyhnutne nešťastní. (Úsmev.)

 

Foto – Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo