Stretli sme sa, aby sme hovorili o inklúzii detí s postihnutím do bežných škôl. Prešli si neľahkým bojom o to, aby sa chlapec na vozíku s množstvom obmedzení mohol normálne zaradiť medzi svojich rovesníkov, na inklúziu sa pozerajú s rozumom, vnímajú jej reálne obmedzenia a nie sú za zrušenie špeciálnych škôl.

Dominik Drdul sa narodil s poškodenou miechou a hydrocefalom, dnes má dvadsať rokov a študuje právo v Trnave. Vedome si nevybral právo v Bratislave, lebo tam sa nerobia prijímačky a on si ľahšiu cestu nevyberá. Chodí po školách i do Európskeho parlamentu a prednáša o živote ľudí s postihnutím.

Terézia Drdulová je jeho mama, špeciálna pedagogička na škole v Smoleniciach. V tejto škole sa už roky darí úspešne zaraďovať deti so znevýhodnením do bežných tried. Je zakladateľkou občianskeho združenia pre ľudí so spina bifida a hydrocefalom, ktorého cieľom je zvyšovať informovanosť o obidvoch ochoreniach a zároveň vytvárať platformu pre deti a ich rodičov. 

Boli ste s Dominikom doma do jeho troch rokov, potom ste však hľadali spôsob, ako ho napriek postihnutiu začleniť do kolektívu detí. Podarilo sa vám nájsť pre neho škôlku?

Terézia: Dominik mal tri a pol roka, keď sme si s manželom povedali, že sa už potrebuje stretať s rovesníkmi a zažiť reakcie detí na svoj zdravotný stav. Bolo dôležité, aby si vybudoval svoju pravú identitu, aby sa naučil žiť so svojím postihnutím. Vedeli sme, že sa to naučí len tak, že bude vystavený bežným reakciám.

Oslovili sme najprv štátnu škôlku, tam nám však rovno odporučili, aby sme išli do špeciálnej škôlky, lebo oni s tým nemajú skúsenosti. Naliehala som, aby to skúsili. Tak mi navrhli, aby som ho skúsila priviesť ráno, a keď oni pôjdu na prechádzku, mám si ho prísť opäť zobrať domov. On už v tom veku používal vozík, vedel na ňom aj sám jazdiť. Ale keďže dedina bola bariérová, potreboval pomôcť.

Nakoniec som oslovila súkromnú škôlku, kde mi sľúbili, že to skúsia. Časom mi povedali, že s tým žiaden problém nie je. Hoci to nebola bezbariérová budova a museli ho denne vyťahovať po schodoch, učiteľky to boli ochotné robiť. Zapájali ho do všetkých aktivít, brali ho všade s triedou, dokonca kvôli nemu vymýšľali aktivity pre všetky deti.

Už v škôlkarskom veku získal pocit úspechu, že sa v niektorých oblastiach vie realizovať. Na tú dobu to bolo veľmi vzácne. A aj po rokoch sa Dominik k tomuto obdobiu rád vracia, lebo vnímal, čo všetko tie pani učiteľky boli ochotné pre neho urobiť.

Vy ste už v tomto veku vedeli, akou cestou s ním chcete ísť? Teda zapojiť ho raz do bežnej školy medzi zdravé deti?

Terézia: Určite sme to chceli skúsiť. Nebola som absolútny optimista, že sa to určite podarí. Na druhej strane ma podporovala moja spolužiačka z vysokej školy, ktorá mala tú istú diagnózu rázštepu chrbtice ako Dominik, len menšieho rozsahu. A táto žena ma opakovane odrádzala od toho, aby som dala Dominika na špeciálnu školu.

Ak by sme však nepochodili v bežných škôlkach, tak nám reálne hrozilo, že by sme museli zo Smoleníc dochádzať do špeciálnej školy do Bratislavy. Mali sme však obrovské šťastie, že nám súkromná škôlka vyšla v ústrety.

Čím to bolo, že táto škôlka ho prijala? Bola za tým ich filozofia alebo išlo o pokus?

Terézia: Mali pozitívne nastavenie k deťom s postihnutím, lebo ešte za socializmu tam mali dieťa s Downovým syndrómom a pani riaditeľka si to dieťa zobrala priamo do svojej triedy. Čiže nehodila to na inú učiteľku, že ty si to odmakáš. Ale zobrala to na seba.

A táto jedna skúsenosť ich ovplyvnila  tak, že nemali potom problém prijať ďalšie deti. Nešlo pritom o žiadnu alternatívnu škôlku. Boli tam len zanietené učiteľky so snahou veci robiť inak.

Táto pozitívna skúsenosť bola pre vás odrazovým mostíkom, ako pokračovať na ceste zaradenia Dominika do bežných škôl?

Terézia: Určite to bola vstupná brána. Aj keď to zase nebolo bezproblémové obdobie. Táto škôlka bojovala o svoju existenciu, obec jej nechcela predĺžiť nájom, išlo o bežnú nežičlivosť medzi ľuďmi. Ako rodičia, ktorí sme boli presvedčení, že chceme tento typ škôlky, sme spísali petíciu a išli sme rokovať s poslancami. Ustáli sme to a dodnes tá škôlka funguje.

Dominik, spomínate si na toto obdobie škôlky?

Dominik: Spomínam si na prechádzky a ochotu učiteliek, nikdy som necítil, že by ma chceli z niečoho vylúčiť alebo ma nejako obmedziť. Až teraz s odstupom času to vnímam ako veľké plus.

Ako vyzerali prechádzky?

Dominik: Učiteľky sa chytali za hlavu, lebo som chcel chodiť sám a najlepšie dole kopcom na vozíku. (Smiech.) Báli sa o mňa. Ale naozaj nebol žiaden problém v tom, aby som všade chodil s nimi.

Ako na vás reagovali ostatné deti v triede?

Dominik: Malé deti nemajú predsudky. Tie sa začínajú až vtedy, keď ich im dospelí vyrobia. Sociálne správanie sa odpozeráva. Ak malé dieťa vidí, že rodič na niekoho krivo pozerá alebo naňho ukazuje prstom, zopakuje ten vzorec správania. V tejto škôlke som však žiadnu traumu nezažil, deti ma brali normálne.

Malé deti nemajú predsudky. Tie sa začínajú až vtedy, keď ich im dospelí vyrobia. Zdieľať

Tým, že to bola malá škôlka, boli tam len dve triedy, malých a väčších detí. Množstvo aktivít sme mali spolu. Bola tam teda škála detí rôzneho veku. Dodnes mám z toho obdobia vzťahy, ktoré pretrvali.

Terézia: Dominik vždy vedel, čo chce, a aj to nahlas povedal. Pozeral rozprávku Šmolkovia a tam bola postavička rytier Plechánek. A on si zmyslel, že chce byť na škôlkarskom karnevale Plechánek.

Lenže problém je, že Dominik je ochrnutý od pása, čiže nevie sám stáť.
Našťastie sme mali známych, ktorí nám doniesli plechy, ktoré sa dali strihať, tak som mu vyrobila Plechánka.

Čaro tej chvíle karnevalu bolo, že deti ho prvýkrát videli vďaka vertikalizačnej ortéze stáť. Opreli sme ho o niečo a pre ostatné deti to bol taký zážitok, chodili za ním, dotýkali sa ho, tešili sa, že Dominik stojí. Sú to na prvý pohľad malé detaily, ale bola to veľká vec aj pre spolužiakov, i pre neho. Pri šermovaní v stoji s inými chalanmi sa mohol realizovať ako chalan. 

Mnohé matky, ktoré nenájdu vhodnú škôlku alebo školu pre svoje dieťa s postihnutím, si volia tzv. homeschooling. Ste zástankyňou aj takéhoto riešenia?

Terézia: Tým, že som aj odborník, teda špeciálny pedagóg, myslím si, že zdravý citový vývin dieťaťa spočíva v tom, aby sa dieťa vekom dokázalo viac a viac odpútať od mamy. Keď je matka stále prítomná v jeho blízkosti, či už je to pri homeschoolingu, alebo mu robí asistentku učiteľa v škôlke alebo škole a tým pádom je nonstop s dieťaťom, tak blokuje jeho zdravý citový vývin.

Je to veľké nebezpečenstvo pre dieťa. Sama poznám niekoľko detí, ktoré boli až alergické na svoje matky, lebo nepoznali nič iné, len mamu. Tie deti samy dávali najavo, že ich to brzdí. Moment odpútania sa dieťaťa je veľmi významný vo vývoji aj u zdravých detí. Nemôžeme zabúdať, že dieťa s postihnutím má právo na zdravý vývin svojej osobnosti.

Pamätáte sa na tento moment odpútania sa od mamy?

Dominik: Vždy som mal rád spoločnosť a veľa ľudí naokolo, to, že som nastúpil do škôlky, som vôbec ako traumu nevnímal. Učiteľky ma motivovali aj do činností, ktoré som napríklad doma odmietal. Zapájali ma do každej aktivity, a keď mali šport, robil som napríklad rozhodcu.

Nikdy sa vám deti neposmievali?

Dominik: Ale tak stalo sa, jasné. Nie je dieťa, ktorému by sa niekedy za niečo iní neposmievali. Nebolo to teda nič, čo by mi spôsobilo trvalú ujmu. Keď sa to vedelo včas ukorigovať a zastaviť, nebol problém.

Nie je dieťa, ktorému by sa niekedy za niečo iní neposmievali. Nebolo to teda nič, čo by mi spôsobilo trvalú ujmu. Zdieľať

Terézia: To, aby zažil rôzne reakcie od detí, bol aj náš cieľ. Chceli sme, aby to zažil. Dôležité však bolo, že deti videli vzory od učiteliek, ako takéto situácie uhrali.

Ďalším medzníkom bola základná škola. Nemali ste problém pri zápise?

Terézia: Tam bola výhoda, že ja už som bola v tom čase zamestnankyňa školy, takže som vedela, že vedenie školy bolo nastavené za inklúziu. A už v čase nástupu Dominika tam chodili deti s rôznym znevýhodnením.  

Potom som už len hľadala kolegyňu, ktorá by sa ho konkrétne ujala, lebo Dominik mal problémy s grafomotorikou a s pozornosťou. Taká pani učiteľka sa našla a ani vedenie školy nemalo s inklúziou problém.

Čím to bolo, že už v tej dobe v dedine fungovala škola, kde zaradenie detí so znevýhodnením fungovalo? Je to teda o jednotlivcoch?

Terézia: Priniesol to život. Do tej školy nastúpili deti, pri ktorých sa až počas prvých ročníkov zistilo, že majú nejaký problém s učením. Vedenie základnej školy bolo ústretové, a preto sa hľadali spôsoby, ako im pomôcť v rámci vyučovania.

Aj keď i dnes poznám školy a prípady, keď poslali dieťa preč, hoci sa porucha ukázala až po nástupe do školy. To považujem za veľmi smutné.

Aké boli Dominikove začiatky v škole?

Terézia: Začal bez asistenta učiteľa, ale po mesiaci od nástupu sa podarilo ho vybaviť. Vedenie školy oficiálne požiadalo o asistenta a dostali ho. Našli  mladú slečnu, ktorá mala ochotu púšťať sa do nových vecí.

Nemala žiadne skúsenosti, lebo išlo o jedného z prvých asistentov na školách vôbec. S Dominikom si sadli, podporovala ho, posúvala ho dopredu.

Dominik, vôbec ste sa nezamýšľali nad tým, či by vám nebolo lepšie v kolektíve, kde je viac ľudí s postihnutím? Aby ste neboli za exota?

Dominik: Nikdy som takúto tendenciu nevnímal doma, nikdy sa u nás takáto alternatíva ani nepreberala. Takže ako malého chlapca mi to ani nemalo ako napadnúť. A dnes, keď to spätne hodnotím, určite by som nemenil.

Pýtam sa to preto, lebo kritici inklúzie tvrdia, že snaha o zapojenie dieťaťa s postihnutím do bežnej triedy u neho môže vyvolať komplexy alebo naopak pocit prílišnej výnimočnosti v kolektíve...

Terézia: Už ich v triedach vôbec nie je dnes málo, už to nie je o jednom žiakovi v triede. Veľa detí má napríklad poruchy učenia, poruchy správania alebo poruchy aktivity a vyžadujú si individuálny prístup. Pribúdajú deti z autistického spektra.

Dominik: Podľa môjho názoru dieťa nezačne o sebe rozmýšľať, že je iné, pokiaľ mu niekto nedá najavo, že si iný a s tebou je potrebné inak zaobchádzať. Hovorím to aj na besedách, ktoré mávam dnes na školách. Keď druhému nedáte explicitne najavo, že ty sem nepatríš, tak jemu to nedôjde. On má totiž také isté základné potreby ako akékoľvek iné zdravé dieťa.

Máme tu však paraolympijské hry, je logické, že ľudia s postihnutím nesúťažia so zdravými ľuďmi, lebo by nemali šancu na úspech. Prečo si nepriznať, že postihnutý človek má objektívne obmedzenia? Vy ste sa vedeli zaradiť, lebo vám dobre išlo učenie. Deti s vážnymi poruchami učenia či správania však majú objektívne nemalý problém zaradiť sa do bežného vyučovania.

Dominik: Úprimne vám poviem, že by to neriešili, keby im to niekto nedal najavo. V ranom veku určite. Staršie dieťa to začne vnímať, že je to nejaká odlišnosť, ale keď mu z nej nikto neurobí mindráky, dokáže to spracovať. Má na to potenciál.

Ja som tiež narazil na svoje limity, na strednej škole som mal problémy s matematikou, lebo trpím dyskalkúliou, ktorá sa neprejaví na inteligencii, ale je to porucha istého okruhu zručností, ktoré jednoducho nejdú.

Problém je, že takáto porucha je neviditeľná, až kým sa narazí na konkrétny problém v praxi. Samozrejme, v tých situáciách mi nebolo príjemné, že sa so mnou zaobchádza odlišne a ja neviem dosiahnuť taký výkon, aký by som si prial. Vnímal som, že ostatné decká sú v matematike oveľa lepšie. Ale žeby mi to navodzovalo nejaké depresívne stavy, nemôžem povedať.

Terézia: Dominik bol vždy vedený k tomu, že je iný, ale taký, aký je, je schopný mnohých vecí. Vďaka tomu, že tú odlišnosť vnímal. A odlišnosť nemusí byť len viditeľná, môže byť v hocičom.

Napríklad spolu s ním do školy nastupoval chlapec, ktorý mal problémy s rečou. Dlho to jeho rodičia riešili, venovali sa mu, napriek tomu problém pretrvával. Keď tento chlapec niečo pred všetkými povedal, spontánne nevinne sa začali na tom všetci v triede smiať spolu s pani učiteľkou. Dominik bol jediný, ktorý sa nezasmial, lebo ako jediný vnímal, ako sa asi cíti to dieťa.

Keď potom prišiel zo štvrtého ročníka na strednú školu, zdraví spolužiaci, ktorí už predtým mali zážitok dieťaťa s odlišnosťou, vedeli viac pochopiť Dominika ako ostatní. Boli k nemu aj spontánnejší a otvorenejší ako deti, ktoré si odlišnosť na vlastnej koži nezažili.

Odlišnosť u detí je predsa aj u bežnej populácie bez porúch. Vytvorila som metodiku pre materské školy s názvom „Aj ty si medzi nami vítaný“ a tvrdím, že viesť deti k takémuto postoju sa dá aj v kolektíve, kde nie je zaradené žiadne dieťa s postihnutím. Ale sme schopní ich viesť k tomu, že je normálne byť odlišný.

Spracovala som k tomu aj konkrétne úlohy a metodiky. Deti naozaj nemajú problém zvládnuť odlišnosť iných. Keď im my dospelí bránime, aby výraznejšiu odlišnosť zažili, blokujeme ich, aby to skúsili na vlastnej koži.

Vy sama ste však spomenuli príklad, kde sa deti spontánne zasmiali a že to nebolo zlomyseľné. Veľakrát je to prirodzená reakcia a postihnuté dieťa neuchránime pred podobnými prejavmi. Nevystavujeme teda deti s postihnutím vedome podobným situáciám?
    
Terézia: Áno a to je princíp, myslím si, že deti by mali byť vystavené takýmto situáciám. Aj zdravým ľuďom sa stáva, že sa stretnú počas života s nejakými chorými reakciami, ktoré nie sú normálne. A musia vedieť na ne reagovať a nejako ich spracovať.

Keď raz majú postihnutí žiť v spoločnosti, musia byť pripravení, že nie všetci ich budú chápať a nie všetci sa možno stretli s takým typom postihnutia alebo obmedzenia. Je bežné, že keď deti stretali Dominika, pýtali sa rodičov, čo sa mu stalo.
A rodič povedal dieťaťu nejakú naivnú odpoveď, že ho bolia nožičky. Je dobré, že to zažil. Tieto deti by nemali byť chované v bavlnke, ochranársky prístup im škodí.

Aj zdravým ľuďom sa stáva, že sa stretnú počas života s nejakými chorými reakciami, ktoré nie sú normálne. A musia vedieť na ne reagovať a nejako ich spracovať. Zdieľať

Dominik mal však v sebe vždy prirodzene hrdosť. Stala sa taká situácia, že jeho dve sestry zobrali a jeho nezobrali do detského kútika v nákupnom centre a on sa hrdo otočil a išiel preč. Táto jeho reakcia zatriasla dotyčnou a nakoniec ho zobrala. A to na základe toho, že nezačal plakať alebo sa hádzať o zem. Ak dieťaťu nevytvoríme priestor na skúsenosť so svetom, nikdy nenájdeme riešenia. Lebo ľudia reagujú každý inak a treba si na to zvykať.

Mnohí dnes inklúziu presadzujú ako myšlienku, ktorá je univerzálnou pre každé prostredie a pre každú diagnózu. Ale pri dosahovaní cieľa inklúzie za každú cenu sa nepozerá na reálne limity inklúzie. Čo si o tom myslíte?

Terézia: Ja tvrdím, že zle robená inklúzia môže v nej zabiť aj to, čo je na nej objektívne dobré. Je to aj prípad Slovenska. Máme mnohé zlé príklady inklúzie, lebo je zle nastavený systém. Napríklad voľný čas dieťaťa s postihnutím u nás systém vôbec nerieši. Myslím tým, že sa neráta so školským klubom, školami v prírode, mimoškolskými aktivitami. Robíme u nás síce inklúziu už roky, ale stále nemáme doriešené tieto veci a to je pre učiteľov i rodičov veľký problém. Minister školstva má naše pripomienky už rok na stole a stále sa nič nezmenilo.

Dnes nevieme, kto zaplatí asistenta, keď dieťa ide do školy v prírode na celý ten čas, kto zaplatí pobyt a pracovný čas asistenta. Ďalej vychovávatelia v školskom klube už nemajú k dispozícii asistentov, takže tam postihnuté deti nemôžu chodiť.
Oponenti inklúzie tvrdia, že špeciálna škola má naplniť všetky potreby dieťaťa s postihnutím. Ja viem aj o špeciálnych školách na Slovensku, ktoré nenapĺňajú tieto potreby a nerozvíjajú potenciál detí naplno.

Ale inklúzia je efektívnou len vtedy, ak je efektívna pre všetky zúčastnené strany. Nemôžeme ju robiť na úkor iných, teda zdravých detí. Zle robená inklúzia je teda aj prípad Slovenska a zabrzdí to celý proces na roky dopredu.

Vy tvrdíte, že zlé príklady inklúzie môžu aj za zlé naladenie pedagógov voči nej?

Áno, nedostatok zdrojov, odborného personálu a podpory systému spôsobuje túto zlú náladu.

Mnohí učitelia sú dnes alergickí na slovo inklúzia, lebo nám enormne rastie počet detí s diagnózami, ktoré sú veľakrát pre nich ťažko uchopiteľné. Hovorím o deťoch s ADHD, hyperaktívnych deťoch, deťoch s poruchami správania. Pre učiteľov je často menším problémom začleniť dieťa na vozíku ako dieťa s agresívnymi prejavmi či poruchami pozornosti...

Terézia: Nárast týchto diagnóz je trend v celej Európe a nás to tiež čaká. Minulý rok som sa zúčastnila na európskej konferencii, kde bol prítomný detský ombudsman z Belgicka, a on hovoril o problémoch vo svojej krajine.

Úprimne priznal, že aj tam sa školy zbavujú detí s poruchami správania a psychiatrickými diagnózami. Tam napríklad narastá počet detí, ktoré sú bežne na utlmujúcich liekoch. A tieto deti končia často bez vzdelania v zdravotníckych zariadeniach. Ten ombudsman nakoniec priznal, že sa u nich vracajú k tomu, že špeciálne školy predsa len majú svoje opodstatnenie.

Ďalej spomeniem príklad z Islandu, tam je v hlavnom meste škola, kam môžu ísť deti s poruchami správania, pri ktorých už inklúzia zlyhala. Na tej škole to robia úspešne aj preto, že nie sú viazaní systémom a nemusia ísť podľa osnov.
Je teda potrebné vidieť limity inklúzie, aj kvôli celkovému trendu stále väčšieho počtu detí s vážnymi psychickými problémami.

Aké sú podľa vás ďalšie limity inklúzie?

Terézia: Školský systém je taký nepružný, že nestačí reagovať na trendy a vývoj spoločnosti. A nemáme šancu v každej lokálnej komunite, teda v každej najmenšej obci, mať na všetky diagnózy odborníka. Preto sú potrebné centrá, kde sú títo odborníci koncentrovaní.

Na druhej strane by sme ako spoločnosť vedeli niečo zmeniť, keby sme to boli ochotní vidieť. Mestá a obce by mali prestaviť svoju filozofiu, lebo ony budú mať postihnutých ľudí aj tak celý život vo svojej komunite, a čím skôr ich vie prirodzené spoločenstvo integrovať, tým má do budúcnosti menej problémov. Nezaťažia sociálny systém, lebo nemusia zostať doma nezamestnaní oni ani ich najbližší.

Ste zástankyňou myšlienky zberných inklúznych škôl? Otázne je, či je vôbec reálne, aby v každej obci bola škola, ktorá má k dispozícii kvalitných špeciálnych pedagógov a asistentov, ktorí obsiahnu celú škálu diagnóz.

Terézia: Nie som zástanca zberných inklúznych škôl. Tam, kde sa začne hromadiť v triedach veľké množstvo detí so znevýhodnením, po nejakom čase to už škola prestane zvládať. Škola musí mať limit, koľko takýchto detí dokáže vstrebať.

My to tiež v našej škole robíme tak, že keď sa nám črtá, že v danej triede bude viac detí, ďalšie už nepriberáme. Nedá sa donekonečna zvyšovať počet inkluzívnych detí, lebo skôr či neskôr to potom padne.

Preto tvrdím, že špeciálne školy majú svoje opodstatnenie. Dnes je reálne problém vôbec nájsť človeka, ktorý by bol ochotný robiť asistenta učiteľa, lebo to nie je nijaká výhra ani dobre platená práca.

Nedá sa donekonečna zvyšovať počet inkluzívnych detí, lebo skôr či neskôr to potom padne. Zdieľať

Je logické, že keď nemáme dobrú inklúziu ľudí, nedá sa to robiť nasilu. A zároveň vzdelávanie učiteľov je dnes veľmi slabé, učitelia nevedia, čo s postihnutým dieťaťom robiť. Teda pokiaľ nemá podporu špeciálneho pedagóga alebo psychológa, tak je to problém.

Dominik, viete si predstaviť, že by ste fungovali na škole bez asistenta?

Dominik: Ja áno, bol som nútený bez neho fungovať šesť rokov, medzi prvým a šiestym ročníkom osemročného gymnázia. Podľa vtedajšieho legislatívneho stavu som v momente prestúpenia z normálnej základnej školy na gymnázium stratil nárok na asistenta učiteľa.

Zmenilo sa to až po šiestich rokoch doprosovania sa a vypisovania žiadostí, počas ktorých sme dostávali odpovede, že neboli porušené žiadne moje práva, lebo sa postupovalo v súlade s legislatívou. Asistenta sme si medzitým museli zabezpečiť z vlastných zdrojov. 

Čo mal na starosti asistent učiteľa vo vašom prípade?

Dominik: V podstate mobilitu v škole a na akciách mimo školy. Museli sme sa však dohodnúť, čo má presne robiť, lebo, pochopiteľne, chcel byť efektívny a využitý, a preto robil aj veci, ktoré nemusel.

A tak sme sa dostávali do konfliktu. Mal som pocit, že mi berie osobnú autonómiu. Ale keď sme si ujasnili, čo si prajem a čo už nie, už sme vedeli vychádzať bez problémov.
Asistent bol veľkou pomocou, lebo ma vláčil cez tri poschodia po obrovskej budove plnej bariér.

Dominik chodil na cirkevné gymnázium v Trnave. Sú cirkevné školy v otázke inklúzie prístupnejšie ako bežné školy?

Terézia: Mali by byť, ale nie sú. Česť výnimkám. Veľké nebezpečenstvo je, keď odovzdávame posolstvo, že postihnutí ľudia sú slabší a sú odkázaní na našu pomoc a my im jednostranne pomáhame.

Ako kresťania máme pocit, že to znamená láska k slabším a oni musia s vďačnosťou prijímať akúkoľvek našu pomoc. Takýto postoj nemal ani Ježiš.

Výroky Ježiša k ľuďom s postihnutím predbehli všetky deklarácie o právach postihnutých. Jeho výrok napríklad, že „táto choroba nie je preto, žeby zhrešil otec alebo matka, ale preto, aby sa Boh oslávil“. Teda keby sme vnímali ťažkosti našich detí tak, že majú byť na oslavu Boha, zmenili by sme optiku.

Boli sme dlho vedení k uniformite, teda tak, že keď nie si v nejakej norme, tak je to niečo zlé.

Dominik: Mali by sme viac počúvať ľudí s postihnutím, čo naozaj potrebujú. Nie dotlačiť ich tam, kde ich chceme mať. Ak niekto sám od seba chytí vozík a začne ma v dobrej vôli niekam tlačiť, je to správne? To je ako keby som chytil zdravé dieťa a ťahal by som ho tam, kam nechce ísť.

Terézia: My zdraví máme pocit, že vieme najlepšie, čo je pre nich dobré. Nevieme, my sa ich na to máme pýtať. A aj ľudia s postihnutím by mali byť vedení k tomu, aby si pomoc vedeli vypýtať, aby vedeli prijať aj nedokonalú pomoc. A keď sa budeme vedieť vzájomne rešpektovať, až vtedy budeme vedieť spolu fungovať.

Moja skúsenosť je taká, že keď sa učia takto spolu fungovať už deti od malička, majú to pod kožou a naučia sa to prirodzene.

Dominik, aká bola vaša konkrétna skúsenosť s inklúziou na cirkevnej škole?

Dominik: Na akejkoľvek škole, bez ohľadu na zriaďovateľa a filozofie, ktorú propaguje, to závisí od jednotlivca. Prirodzene by sa očakávalo, že na cirkevnej škole by sa mala viac zohľadňovať odlišnosť. Na druhej strane, každá generalizácia má v sebe nebezpečenstvo, že je v istom okruhu bodov nepresná.

Keby sme zovšeobecnili, že na cirkevných školách sa to musí robiť takto, tak sme nepresní, lebo vždy to závisí od rozhodnutia toho konkrétneho človeka, bez ohľadu na to, aký názor má riaditeľ.

Na mojej škole bolo vedenie veľmi ochotné, ale nedotiahli to do detailov a pokrivkával prístup niektorých učiteľov.

Napríklad keď sme ako škola mali birmovku, tak ja som sa nedostal na prípravu na duchovnú obnovu pred birmovkou z dôvodu, že sa konala v bariérovej budove.

Alebo sa stalo, že deti ma tlačili niekam na vozíku a ja som nechcel. Tak som im povedal, že mi lezú na nervy, nech ma nikam netlačia, že ja viem ísť sám. Za tento incident som bol potom donútený sa ísť ospravedlniť tým deckám, hoci sa ku mne správali ako k handrovej bábike.

Terézia: Budúci kňazi, rehoľníci a rehoľníčky sa bežne s postihnutými nestretávajú. Do seminárov idú len zdraví ľudia, do reholí takisto. Čiže oni nemajú skúsenosť a sú tým riziková skupina rovnako ako každý iný človek v spoločnosti, kde sa postihnutí nevyskytujú. Neskôr síce s ľuďmi s postihnutím prídu do kontaktu, ale vedia týchto ľudí zapojiť do života farnosti?

Pozitívnym príkladom pre všetkých by mal byť pápež František. Z jeho životopisu je jasné, že on takto pristupoval k ľuďom už predtým, keď bol ešte rádový kňaz. Je to hlboko v ňom, nie je zviazaný tým, čo sa hodí alebo nie. 

Jedna katechétka, ktorá sprevádza postihnutých, mi vravela, že vždy si našiel čas, aby bol aspoň chvíľu s nimi. Jeho jemnosť, ako sa k nim správa a ako o nich hovorí, je príkladná.

Viem o cirkevnej škole, kde sa deti fotili na triednu fotku a museli kvôli tomu zísť z poschodia. Svojho spolužiaka na vozíku preto nezobrali. Predstavte si, ako sa cítili tí rodičia a to dieťa.

Viem o cirkevnej škole, kde sa deti fotili na triednu fotku a museli kvôli tomu zísť z poschodia. Svojho spolužiaka na vozíku preto nezobrali. Zdieľať

Inklúzia je pre mňa krásna v tom, že žiada od jednotlivca niečo viac, viac kreativity, hľadať netradičné riešenia, je výzvou, ktorá môže posúvať ľudí. Inklúzia je preto náročná, že neponúka ľahké riešenia, lebo neexistuje presný manuál, ako sa správať k deťom s tým alebo oným postihnutím. Tie stavy sa tak odlišujú, bývajú kombinácie rôznych postihnutí, plus do toho vstupuje povaha a výchova.  

Dominik, vy dnes študujete na vysokej škole právo v Trnave. Ako to zvládate?

Dominik: Nemám problém to zvládať, lebo budova je krytá výťahom, takže sa dostanem kdekoľvek v rámci celej školy. Od spolužiakov som sa stretol len s pozitívnymi reakciami, nikto mi nikdy neodmietol pomôcť.

Skôr profesori majú tendencie pozitívnej diskriminácie. Vtedy však zasahujem ja a jasne hovorím, že o zvýhodňovanie nestojím, lebo to nie je potrebné. Takže teraz som napríklad vyletel zo skúšky, čo je dobrá skúsenosť. Keby som bol zvýhodňovaný na skúškach, bola by to predsa diskriminácia celého zvyšku ročníka... (Smiech).

Terézia: Dnes je taká situácia, že napredovanie postihnutého dieťaťa je hlavne na pleciach rodičov. My sme tiež investovali nemalé zdroje, aby Dominik bol tam, kde je dnes. Lebo keby rodičia čakali, že čo nám dá štát, mnohých týchto ľudí by sme dnes nemali vzdelaných. Prekonávať všetky tieto prekážky stojí veľa síl.

Dominik: Inklúzia nie je však čierna diera, kde sa sypú peniaze, ako mnohí tvrdia. V mnohých prípadoch je to aj investícia, ktorá je návratná, ak sa použije správnym spôsobom.

Terézia: Keď rozmýšľame, či zoberieme niektoré dieťa alebo nie, otázka nestojí tak, či mu urobíme nejakú láskavosť, ale tak, či dáme dieťaťu šancu alebo mu ju vezmeme. Rozhodujeme o jeho celoživotnom nastavení. Ak ho stopneme už na začiatku a nedáme mu ani priestor, aby rozvinul to, čo je v ňom, berieme mu šancu.

Vy ste  založili občianske združenie pre deti s rázštepom chrbtice. Vnímate ako potrebné, aby sa stretávali aj deti s rovnakými ťažkosťami medzi sebou?

Terézia: Aj toto je potrebné, my robíme i opačnú inklúziu, lebo k našim deťom s ochorením voláme zdravých mladých ľudí. A tie zdravé si túto skúsenosť nesú po celý život.

Dominik: Je dôležité sa stretať aj s inými postihnutými, môžeme sa inšpirovať. Teraz som bol napríklad na behu Wings for life, z ktorého výťažok ide na výskum poranení miechy a chrbtice. Bol tam jeden chlapík z Bardejova, paraolympionik bez nôh na vozíku. Ja som spravil 13 kilometrov na vozíku a on 15. 

A potom som sa dozvedel, že on na druhom kilometri stratil jedno koleso a ten človek prešiel len na troch kolesách zvyšok trasy. Nemal pritom predné rameno a mal tam rozsiahle svalové poškodenie. Pre mňa to bol príklad, ako neskutočne vôľovo silný musí byť tento človek, keď týmto spôsobom dokončil beh. To je tá inšpirácia, ktorú vzájomne potrebujeme.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo