Dotknúť sa nesmrteľnosti

Dotknúť sa nesmrteľnosti

Ilustrácia Charlesa Francoisa Jalaberta z roku 1846 zobrazujúca Vergília (zľava), Horatia, Variusa a Gaia Maecena. Foto: wikimedia

O kráse a význame latinčiny.

Upozornila ma na to moja manželka a rád tomu urobím malé promo: Pedagogická fakulta Trnavskej univerzity otvára štúdium latinčiny v kombinácii s pár ďalšími odbormi. Potešilo ma to a rád vysvetlím prečo.

Keď sa nás riaditeľ gymnázia na poslednej stretávke spýtal, čo považujeme s odstupom rokov za najlepšiu vec našej školy, najpočetnejšia skupina povedala latinčinu. Mali sme ju povinnú jeden rok v treťom ročníku, záujemcovia mohli pokračovať v štvrtom, keď si ju vybrali ako dobrovoľný voliteľný predmet.

Latinčina, samozrejme, pomohla budúcim študentom medicíny, teológie, histórie, prípadne niektorých (najmä románskych) jazykov. Niektorí latinčinári z gymnázia pokračovali v štúdiu latinčiny na univerzite a dnes sa jej venujú profesionálne ďalej.

Latinčina ale dala veľa aj nám ostatným. Hodina týždenne na strednej škole nie je veľa, ale zvuk jazyka, jeho logiku, vybrané idiómy, to sa zapíše ľahko. K antike som mal vzťah už predtým, Rím je jedno z najkrajších miest sveta a rímske dejiny, ako aj obdobie ranej cirkvi sú vždy fascinujúcou témou, ale pôvodne to všetko v mojej mysli vystupovalo oddelene. Latinčina to spojila. Čítali sme len jednoduché texty, ale učenie latiny nemožno nespojiť s Vergíliom či Senecom, v našom stredoškolskom prípade aj nápisom na trenčianskej hradnej skale.

A tak sa veci začali spájať, ten príbeh pokračuje dodnes. Keď som sa nedávno začítal do knihy Wilfrieda Stroha, užíval som si jej poznanie a rozhľad aj bystrý humor. A cítil som porozumenie až spriaznenie s autorom v duši, v knihe bravúrne vysvetľuje význam latinčiny a ja som, aspoň malý, ale predsa absolvent stredoškolského kurzu.

Na univerzite sme mali latinčinu tiež, ale to už nebolo ono. Jednak som bol oproti zvyšku triedy pokročilý a jednak sa jazyky u nás na vysokých školách neberú vážne (ak nejde o samotný predmet štúdia).

Čo je ono kúzlo latinčiny? Ako môže niekoho očariť mŕtvy jazyk? A ako môže niekto brať vážne propagovanie latinčiny na úkor praktickejších predmetov?

Nuž, všetky vyššie položené otázky sú postavené na predsudkoch. V prvom rade, latinčina nie je mŕtva, používa sa a vďaka tomu, že sa používa v klasickej podobe, tak nám umožňuje bez posunutia významov pochopiť aj dve-tritisíc rokov staré diela. To je nie výsada mŕtveho jazyka, to je dôkaz jej nesmrteľnosti.

Latinčina nie je len krásna a presná reč, ktorá je dokonalá na vypovedanie vážnych vecí, ako to často (vrátane svojho odstúpenia) dokazoval Benedikt XVI., latina je aj sexi. Fíni (no povážte!) pred 11 rokmi v čase svojho predsedníctva EÚ v latinčine publikovali pravidelné newslettery Conspectus Rerum, čím chceli možno naznačiť, že existuje reč, ktorá je paneurópskejšia ako angličtina.

Spomínaný Wilfried Stroh, ktorý je profesorom klasickej filológie na univerzite v Mníchove, ukazuje vo svojej práci aj množstvo ďalších príkladov, ako sa latinčine darí v oblasti marketingu či PR, s chuťou cituje Günthera Jaucha, nemeckého zabávača a bohatého muža, ktorý tvrdí, že ak sa chcete stať milionárom, treba sa učiť latinsky.

Viem si predstaviť, že niekoľko zamestnancov SAV by vedelo oponovať, ale predsa: latinčina nebuduje len logiku, ale aj predstavivosť, kultúrne povedomie a v dobe masovej kultúry aj istú výnimočnosť, osobitosť. Latinčina je skrátka príležitosť, ktorá presahuje hranice medicíny či teológie, ponúka viac než nástroj pre archivára, ponúka kontext, poznanie koreňov a tiež repertoár synoným v mnohých jazykoch, ktoré človeka v živote postretnú.

Pred časom som v revue Impulz napísal text, kde som sa snažil vyzvať vedenie katolíckych gymnázií, aby sa tejto príležitosti chopili. Majú k nej, už kvôli svojej identite a zázemiu, lepšie podmienky ako zvyšok spoločnosti, aj keď túto nevýhodu je možné ľahko dobehnúť.

Navrhol som povinnú výučbu latinčiny, môžem sa mýliť, ale vidím samé plusy, spoločenská rola katolíckych gymnázií by vzrástla.

Povinná latinčina by nespôsobila len to, že záujem o katolícke gymnáziá by sa zvýšil medzi budúcimi lekármi (študentmi, ktorí cítia povolanie stať sa lekárom), čím by katolícke inštitúcie získali príležitosť výraznejšie formulovať ich povedomie a znalosti etiky, ale tiež v ďalších spoločenských oboroch.

Po druhé, systematické vyučovanie latinčiny ako tretieho jazyka by prakticky zabezpečovalo „prežitie“ latinčiny v slovenskom akademickom prostredí (od výučby na univerzitách po stredné školy).

Po tretie, ako to presvedčivo ukázala kniha Wilfrieda Stroha Latina je mrtvá, ať žije latina! (Oikoymenh, 2016), latinčina je síce mŕtva, ale to, že „zomrela“, že sa prestala používať, a teda vyvíjať, je jej jedinečná prednosť. Vďaka jej nemennosti dnes môžeme lepšie poznať a rozumieť nielen latinskému stredoveku, ale najmä antike a Rímu. Cicerovi aj sv. Augustínovi, rímskej dobe aj poézii. Latinčina nám to sprostredkuje rovnako, ako znalosť angličtiny sprostredkuje porozumenie Amerike či Británii.

Ako dobre vieme, obsah možno preložiť, ale ducha, tempo a klímu bez autentickej reči pochopiť azda ani nemožno.

Ale nejde len o pochopenie, to najkrajšie sa začína až potom. Ako odpovedal istý skladateľ a básnik, keď sa ho pýtali, prečo sa zaoberá latinčinou: Nihil est, bone, immortalitatis tantum causa hoc fit. Nie je na tom nič zvláštne, robím to kvôli nesmrteľnosti.

A keď je niečo nesmrteľné, netreba azda dokazovať, že je to aj krásne.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo