Mnoho ciest vedie do Ríma

Romano Prodi, akiste dobrý katolík, ktorý sa v snahe poraziť svojho rivala opäť raz spojil s komunistami, nedávno v úrade talianskej vlády vystriedal Silvia Berlusconiho a jeho pravicový kabinet. O Romanovi Prodim, jeho vzletoch i pádoch však v mnohom vypovedá nasledujúci, i keď pomerne nekritický článok E. Piltza, niekdajšieho spravodajcu ZDF v Ríme. Po jeho prečítaní sa bude na jazyk natískať jedna otázka: Je vôbec možné, aby ľavicový ekonóm za sebou nenechával spúšť?

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - -

Mnoho ciest vedie do Ríma

Vie, že na to, aby očaril masy voličov, mu chýba charizma. Je príliš rozvážny nato, aby sľuboval modré z neba a nie je dosť bohatý na to, aby si kúpil moc. Romano Prodi je jeden pragmatický, realistický politik, ktorý bude znova vládnuť Taliansku.

Zrak blúdi ponad červené strechy stredovekého centra Bologne až na Piazza Magiore. Je nedeľa, pravé poludnie a na námestí vládne čulý ruch. Mrmlanie, striedavo vzrastajúce či utíchajúce, kde-tu prehlušené trúbením áut alebo údermi zvonov. A sú to mestskí páni, ktorí sa na tom ruchu najviac podieľajú, keď pestujú svoj už stáročia starý nedeľný rituál. Hádajú sa alebo tárajú, polemizujú, diskutujú či len zbytočne dramatizujú. Hovoria o Bohu a o svete, čo vlastne v ich ponímaní znamená hovoriť predovšetkým o futbale a politike. A hoci sa hlasivkami naozaj nešetrí, celá scéna vyžaruje akýmsi pohodlím. Nuž, to je svet Romana Prodiho.

Ešte v čase keď bol prvýkrát šéfom vlády, sprevádzal som ho v jednu takú nedeľu po jeho takpovediac rodnom meste Bologni. Po návšteve kostola sme sa dostali najprv na Piazza Maggiore a potom tak ďaleko, ako to len pod dohľadom členov ochranky šlo. Všade, či už na ulici alebo v kaviarni, je tunajším ľuďom tak dobre známy, že s nimi už takmer ani nepohne fakt, že ministerský predseda prechádza okolo. Niektorí ho síce potľapkajú po pleciach, no nikto sa pred neho neprediera, nikto ho neobťažuje, nerátajúc ani otázky typu: „Ako sa máte, Professore?“ Prodi hovorí, že tieto situácie považuje za vzácne. Nie je veľa ľudí, ktorí zastávajú úradné či priamo mocenské pozície a pristúpia na to, aby rozdiel medzi verejným a súkromným, akoby samozrejme, na chvíľu ustúpil do úzadia. Romano Prodi je človekom z takej provincie, v ktorej má život svoj stred i mieru. A z toho dôvodu akoby bol sa tento poriadok vpísal do jeho chápavosti, ktorá dáva zmysel nielen jeho obrazu medzi ľuďmi ale aj jeho práci, či už ako ekonóma, priemyselného manažéra alebo politika.

Z čias, keď išlo o zavedenie jednotnej európskej meny a v Taliansku ako aj v partnerských krajinách prevládala skepsa z toho, či vtedajší premiér Prodi dokáže Taliansko na euro pripraviť, pochádza aj jedna karikatúra. Helmut Kohl ako monštruózna a na všetky strany bičom švihajúca žena stojí nad Romanom Prodim, pripútanom k posteli, pričom sa mu na tvári zračila bolesť i radosť. „Eurotismo“, tak znel výrazný nápis na karikatúre. Tento sadomasochistický akt – ako je známe – skončil pre Taliansko dobre a pre Prodiho bol jedným z najvýznamnejších politických úspechov.

Vtedy mu veľmi pomohol celý rad kvalít a talentu skrytých za jeho dobráckou tvárou. Je výnimočne cieľavedomý a disponuje neústupnou schopnosťou vytrvať. Je majstrom trikov i majstrom kreatívneho umenia a zaobchádzania s číslami. A tiež mu je vlastné niečo čo by sme v boxerskej terminológii nazvali kvalitami zberača rán. Môže dostať ťažké rany od chrbta i poriadne silné údery bez toho, aby sa dal odradiť od dosiahnutia cieľa. Zabudnúť na ne však nemôže. Ešte ho neprebolel spôsob, akým ho v roku 1998 podrazili jeho vtedajší koaliční partneri, bývalí komunisti, a privodili tak jeho pád.

Romano Prodi vie, že mu chýba charizma na to, aby očaril masy voličov. Jeho profesorský hlások taktiež nevyvolá žiadne otrasy. Je príliš rozvážny na to, aby sľuboval modré z neba a nie je ani taký bohatý, ani taký bezohľadný, aby si moc dovolil kúpiť. V predvolebnej kampani sa dokonca ani nemusel hrať na AntiBerlusconiho, keďže ním je každou časťou svojho bytia. To pravda neznamená že by nebol presvedčený o tom, že je v správny čas na správnom mieste, ako jediný, kto by mohol dostať Taliansko z ekonomickej recesie. Prodiho ego, opäť v protiklade s Berlusconim, teda nie je malé. A preto nepotrebuje ani vylepšiť svoj imidž, či už osadením pramienkov vlasov tam, kde sa len prednedávnom objavila plešina alebo vyrovnaním vrások. A radšej pomlčíme o pomätenej a zhora otvorenej Berlusconiho škále nasledovania hodných vzorov: Napoleon, Churchill, Ježiš, ..

Z Prodiho biografických údajov sa dá poskladať obraz osobnosti, ktorej kontúry však nie sú vždy celkom zreteľné. Viac ako o ostrej fotografii by sa teda skôr dalo hovoriť o mozaike. Prodi sa narodil v roku 1939 v Scandiane, v regióne Emilia, kde sú radnice už tradične červené a kostoly už tradične plné. Takéto duševné rozpoloženie však poznáme aj z filmu Don Camillo. Prodiho rodičia, inžinier a učiteľka, zanechali svojim deviatim deťom očividný talent na učenie. Okrem Romana sa aj päť jeho ďalších bratov stalo univerzitnými profesormi. Začínal ako študent práva na katolíckej univerzite v Miláne, skončil ako učiteľ hospodárskej politiky na univerzite v Bologni, matke všetkých univerzít. Prodiho práca vo výskume, vyučovaní či v komentovaní sa točí okolo jedného a toho istého motívu a témy tohto storočia: štát a trh. Aké veľké má byť zdanenie, resp. aký veľký priestor nechať voľnej súťaži? V podstate nespochybňuje kapitalizmus ako taký, jeho myšlienky sú „ľavicové“ len v zmysle katolíckeho sociálneho učenia. Nie je ideológom, je len pragmatickým a realistickým politikom s dušou.

V 70. rokoch vládla v Taliansku Democrazia Cristiana (DC), ktorá pod svojimi krídlami kryla pomerne široké politické spektrum na spôsob jednotnej občianskej strany. Romano Prodi našiel svoj domov i vplyvných podporovateľov na ľavom okraji. A príznačné pre neho bolo, že nevstúpil do DC. Nestaval sa kladne k vnútrostraníckym bojom o pozície, posty či výnosné miestečka. Bol príliš ustráchaný, naivný, elitársky alebo jednoducho len nerozhodnutý?

Politickú nevinu mu konečne vzal až Giulio Andreotti, ktorý ho v roku 1978 povolal do jednej zo svojich početných vlád na post ministra priemyslu. Minister, nad ktorým sa neustále točí kolotoč rôznych vlád, si v Taliansku len veľmi ťažko získa uznanie a rešpekt. Romanovi Prodimu sa to do istej miery prvýkrát podarilo až v roku 1982, keď bol vyslaný na čelo záchrannej akcie, ktorá bola dopredu vyhlasovaná za neúspešnú. Ako prezident talianskej štátnej spoločnosti IRI riadil hospodársky konglomerát zložený z viac ako 500 jednotlivých podnikov, z ktorých však vymizli všetci schopní ekonómovia. Prideľovanie postov na základe straníckej príslušnosti, nekompetentnosť, hororová byrokracia. Neporovnateľne sa však do záchrannej bitky pustil Prodi. O sedem rokov už mohol preukázať pozoruhodné úspechy. Z teoretika sa vtedy stal praktik a Prodimu prischla povesť nepoddajného a až do detailov zachádzajúceho nadšenca schopného riešiť akékoľvek problémy – ak sa mu nechá dostatočný priestor. Prodi nie je žiadny vizionár, vynálezca, dobyvateľ ani kúzelník. Je mechanikom. Pozná súčiastky a splieta ich, improvizuje, oddeľuje či stláča, a keď na konci parný stroj funguje, pred pohľadmi prekvapeného publika si vyčistí ruky.

Otázka, pravda, znie, či môže byť dobrý mechanik aj dobrým kormidelníkom. Talianski voliči pred touto otázkou stáli už začiatkom roku 1996. A presne pred desiatimi rokmi už Prodiho raz za premiéra zvolili. Aj vtedy vystúpil proti Berlusconimu, bez vlastnej politickej mocenskej základne, ako líder stredo-ľavého zoskupenia strán s pekným názvom Olivovník. Po dva a pol roku ustúpil Prodi do úzadia. Vládol dobre, na tom sa zhodli jeho priatelia i nepriatelia. Šetril, znížil infláciu a dane, naplnil kritéria pre prijatie eura a po zemetrasení v Umbrii zorganizoval rýchlu a na talianske pomery aj nezvyčajne na korupciu odolnú pomoc. Takmer všetci Prodiho milovali. Súdruhom komunistom však bolo pod olivovníkom až príliš príjemne. Vytiahli ideologické mučidlá a privodili pád šéfa vlády, ktorý pochádzal z ich vlastného tábora. Technokrat Prodi ako politik stroskotal.

Ako je známe, len za všeobecný súcit si nič nekúpite. Bývalí kolegovia, prezidenti či premiéri krajín Európskej únie ponúkli viac: Romano Prodi sa stane predsedom Európskej komisie. Nemalo to byť žiadne šťastné úradovanie. Prodi sa opäť nachádzal v situácii, keď musel viesť byrokratický boj, kým politické rozhodovania sa tvorili v hlavných mestách štátov únie. Jeho vystúpenia boli stále roztržitejšie, nikto ho v skutočnosti nepočúval, okolie sa k nemu stavalo chrbtom. Európska únia a predseda komisie si očividne nerozumeli.

V Taliansku priniesol Romanovi Prodimu čas strávený v Bruseli predsa len úžitok. Vysoká úroveň reprezentácie, titul „Presidente“, pravidelné skupinové fotografie s mocnými sveta – to všetko potlačilo obraz Prodiho čoby zvrhnutého premiéra v Ríme. Okrem toho, neradostné časy pod vládou mediálneho magnáta Berlusconiho na porovnanie ukazovali v stále priaznivejšom svetle skromného a rešpektovaného odborníka na ekonómiu Prodiho. Opozičné strany a zoskupenia súčasne demonštrovali, že pokračujúc ďalej takto rozštiepené, závidiace si a nekoordinované nemajú žiadnu šancu vytvoriť schopnú alternatívu. Všetci, ktorí už viac Berlusconiho v Taliansku nemohli vystáť sa teda vydali hľadať zjednocujúcu a vedúcu postavu.

Za normálnych okolností je označenie „bývalý nositeľ nádeje“ rozsudkom zničujúcim kariéru. Pre Romana Prodiho by to mohlo platiť naopak. Jeho návrat do talianskej domácej politiky nadväzuje na začiatok jeho prvej vlády a aj jej koniec. Prodi to sám prirodzene vidí inak. Tentoraz sa pokúsil, avšak ako vždy bez straníckej príslušnosti, vystužiť nový stredo-ľavý zväzok „Union“ takým spôsobom, aby ho ochránil pred opakovaním trpkého konca. V októbri minulého roka sa v talianskej politike konala premiéra. Viac ako štyri milióny občanov sa vtedy zúčastnilo na verejnom hlasovaním, v ktorom trojštvrtinovou väčšinou zvolilo Prodiho za lídra zväzku. Okrem iného si nechal tuctom zainteresovaných strán písomne potvrdiť, že ich pakt má platiť počas celého legislatívneho obdobia piatich rokov.

Je to veľa v porovnaní so situáciou spred desiatich rokov a málo, prihliadnuc na Prodiho želanú predstavu o veľkej jednotnej „Demokratickej strane“ ľavičiarov, ktorú by bol najradšej založil. Spochybňovanie jednoty a spoľahlivosti vlastného tábora zabralo v Prodiho volebnom boji takmer toľko priestoru ako útoky Berlusconiho pravicovej koalície. To nie je žiadnym dobrým znamením, najmä ak zo spoločného volebného programu vzišla takmer 300 stranová obluda, v ktorej sa v mnohých dôležitých politických otázkach myšlienky zreteľne rozchádzajú. So svojimi doterajšími politickými skúsenosťami môže Prodi dúfať vo víťazstvo vo voľbách, no predsa len sa musí strachovať o úspech v dlhodobých vyhliadkach.

Stroj potrebuje skúseného mechanika. To je oblasť, v ktorej Prodi môže využiť svoje schopnosti. Taliansko stráca svoju schopnosť súťažiť a najbohatší muž v štáte Silvio Berlusconi sa o to nezaujíma. Tak nejako asi znie posolstvo, hoci len nemnohí chápu ako by opravné práce mali prebiehať. „Professore“ to už zariadi.

Eberhard Piltz
Použité z časopisu Cicero s dovolením autora.
preložil: Dominik Baco

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo