Na povrch vyšli staré pozostatky z minulosti. Jeden, pri ktorom som sa zastavil, bol: The Place Within: The Poetry of John Paul II (Vnútorné miesto: poézia Jána Pavla II.).
Táto krásna malá knižočka zostáva pre mňa tak trochu nedokončenou záležitosťou. Písal som o nej krátko pred smrťou Jána Pavla II. v roku 2005. Článok však bol vlastníctvom časopisu, na ktorý vtedy doľahli ťažké časy, a tak nikdy neuzrel svetlo sveta. V očakávaní smrti poľského pápeža sme pripravili sériu článkov o rozličných stránkach jeho života. Ja som si svedomito prešiel to, čo som dostal na starosť – jeho literárne diela, o ktorých som si myslel, že u muža, ktorého veľké talenty spočívali inde, to bude len veľmi skromná zbierka. Mýlil som sa.
Ján Pavol II. bol totiž skutočný básnik. Zaiste, nikdy nevenoval poézii dosť času na to, aby sa z neho stala svetová jednotka. V jeho diele sú však momenty, keď si možno všimnúť, že mal skutočný talent (to isté platí aj o jeho hrách), ktorý sa mohol rozvinúť na čosi silné, keby ho život a dejiny dvadsiateho storočia neodviali k iným veciam.
Napríklad:
Ďaleké brehy ticha začínajú hneď za prahom.
Ponad ne nepreletíš ako vtáci.
Musíš zastať a hľadieť čoraz hlbšie a hlbšie,
až nedokážeš odvrátiť už dušu od dna.
Tam už pohľad žiadna zeleň nenasýti:
neodvrátia sa uväznené oči.
Myslel si si, že život ťa ukryje pred tamtým Žitím
nachýleným do hlbín.
Poéziu v preklade nikdy nie je ľahké hodnotiť, no nemožno tu prehliadnuť sviežu obrazotvornosť a svieži jazyk, ktorý sa podľa mňa občas blíži k úrovni veľkých moderných poľských básnikov, ako sú Czeslaw Milosz a Adam Zagajewski. A predovšetkým je tu prítomná rozsiahla poetická vízia.
Už si veľmi nepamätám, čo som o týchto básňach povedal vo svojom stratenom článku. Teraz by som sa však odvážil tvrdiť, že tento hlboký a široký duch bol vnútorným miestom, odkiaľ vyvierali všetky vonkajšie úspechy: „Vo svojom vnútri mám priehľadnú krajinu / v trblete jazera Genezaret: / aj čln a rybársky prístav / spočívajú na tichých vlnách.“
Náboženská literatúra sa nepíše ľahko, aspoň nie uprostred zvyškov našej západnej kultúry. Ak sa príliš drží konvenčného prežívania, pôsobí ako lenivá a neoriginálna. Ak sa odváži veľmi ďaleko do neviazanej spirituality, sotva sa dotkne niečoho veľkého a dôležitého.
A potom je tu čisto otázka kumštu. Napísať pár riadkov so širokými duchovnými témami a vyhlásiť to za poéziu dokáže hocikto. Svieži prístup, rétorika, predstavivosť a forma: na nich možno vidieť, či autor má alebo nemá zriedkavú moc vziať nás za či ponad hranice našej každodennosti, aj keď používa len domácke slová a veci, ktoré používame aj my ostatní.
Zvlášť ťažké je písať o biblických témach, ktoré sú už známe a veľmi zaťažené stáročiami interpretácie a významov. Vytvoriť čosi poeticky živé, čo sa odvoláva na Bibliu; tu vždy hrozí, že sa povie čosi, čo Písmo nikdy nechcelo povedať.
Napriek týmto nebezpečenstvám je Karol Wojtyla úspešný (nie vždy, ale často), napríklad v tomto úryvku z básne „Nad studňou v Sychare“: „Pozri – tam striebristými šupinami sa voda neprestajne čerí / to chveje sa pod ťarchou priepasti / ako zrenica, čo cíti dno obrazu.“ Pri tejto studni sa naozaj stala hlboká udalosť, tu predstavená vo vode hlboko pod ňou, ktorá dokresľuje už dosť hlboký rozhovor medzi Ježišom a Samaritánkou. Toto je skutočná poetická obrazotvornosť.
Ako nám pripomína náš priateľ Dana Gioia, katolík a v súčasnosti najvýznamnejší kalifornský básnik, čoraz väčšie množstvo univerzitných programov o písaní poézie malo za následok to, že moderná poézia sa väčšinou stala akousi hrou pre vyvolených, kde akademickí básnici píšu väčšinou pre iných akademických básnikov. Vyvoláva to dojem, že mimo úzkej incestnej kliky na poézii „nezáleží“ a ani nemôže záležať.
V dejinách však na nej záležalo. A veľmi. Homér, Vergílius, Dante, Shakespeare, Wordsworth, Whitman, Frost, Eliot, Stevens a mnohí ďalší. Ľudský život je ochudobnený – ľudskému duchu čosi chýba –, keď naše slová stratia schopnosť vziať nás do iných sfér skutočnosti, ktoré na svoje nebezpečenstvo ignorujeme.
Ako to vyjadril Ján Pavol II. v silnej básni („Materiál“) súvisiacej s obdobím, keď pracoval ako robotník v poľskom kameňolome: „Neboj sa. Ľudské skutky chcú ísť širokou cestou / neuväznia ich dlho tesné brehy.“
Na poézii môže záležať a záleží, akurát už nie tak často, najmä keď sa snaží byť v nejakom úzkom, sekulárnom zmysle významná – a najviac, keď sa snaží byť politická. Uvedený úryvok mal, samozrejme, v komunistickom Poľsku politický význam. No aj oveľa viac než len ten, a to aj v každej inej ľudskej spoločnosti.
V našej dobe, keď sa zdá, že všetko – dokonca i v rámci Cirkvi – je beznádejne a nenapraviteľne spolitizované, je dobré si pripomenúť, že skutočnou silou, ktorá pôsobí za činnosťou „reálneho sveta“ a naozaj všetko pretvára, je citlivý duch a hlboké vnímanie.
Práca začína vo vnútri a von sa šíri až tak,
že čoskoro pojme dlane a siaha až po okraj dychu.
Pozri – vôľa trafila kameňa hlboký zvon,
myseľ získava svoju istotu:
v tej chvíli dosiahli vrchol srdce i dlaň.
Podobne ako u pápeža, ktorý bol básnikom i dramatikom, filozofom a teológom a tiež morálnou a politickou vedúcou osobnosťou, ktorá náhodou zmenila beh moderného sveta. A nie náhodou to bol i veľký svätec.
Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone D. C. Naposledy napísal knihu A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí).
Pôvodný text: Papal Poetics.
Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.