Poďakujme antisystému, že prefackal politikov v EÚ

Poďakujme antisystému, že prefackal politikov v EÚ

Nemecká kancelárka Angela Merkelová a francúzsky prezident Emmanuel Macron počúvajú národné hymny 15. mája 2017 v Berlíne. FOTO TASR/AP

Európski politici sa začali vracať do reality až potom, ako im voliči pohrozili, že budú vo veľkom voliť „naschvál“.

Krátko po dvoch minuloročných šokových udalostiach, odhlasovanom odchode Veľkej Británie z EÚ a zvolení Donalda Trumpa za amerického prezidenta, sme upozorňovali, že tento rok môže byť v znamení AntiTrumpa.

Teda že po protestnej vlne, ktorá otriasla liberálnym západným svetom, môžu v supervolebnom roku 2017, najmä v kľúčových štátoch ako Francúzsko a Nemecko, uspieť sily establišmentu.

Zľakli sa Trumpa

Bolo cítiť, že sila voličského protestu slabne. Zdá sa, že nástup Donalda Trumpa Európanov vystrašil, čím európskym antisystémovým a protestným stranám viac ublížil, než pomohol. No to nie je jediný dôvod. Časť elity taktiež pochopila novú dobu a osvojila si rétoriku protestu.

Tento scenár sa napĺňa: vo francúzskych prezidentských voľbách síce získali kandidáti odporu voči EÚ toľko hlasov ako nikdy predtým, ale v druhom kole proeurópsky liberál Emmanuel Macron deklasoval Marine Le Penovú.

Vzrast protestných nálad, ktorý desí európske elity, zmenil  celkovú atmosféru aj nastavenie tejto európskej elity. Zdieľať

V Nemecku je zas strana AfD (Alternatíva pre Nemecko), akási miestna kópia trumpizmu, od začiatku roka v ťažkej kríze a je veľmi pravdepodobné, že vládne strany CDU a SPD získajú v septembrových voľbách opäť zrejme okolo dvoch tretín všetkých hlasov. Navyše sa zdá, že CDU, strana trojnásobnej premiérky Angely Merkelovej, opäť získava na popularite.

Ako to už bolo viackrát v histórii, aj teraz sa ukazuje, že vzrast protestných nálad, ktorý desí európske elity už nejaký ten rok a vlani vyústil do brexitu, zmenil celkovú atmosféru aj nastavenie európskej elity.

V Európe sa tak ocitáme v paradoxnej situácii: EÚ sa scvrkla o významného člena, európska integrácia vrátane projektu spoločnej meny čelia v mnohých krajinách nebývalej skepse, problémy eurozóny nie sú stále vyriešené, súčasne však proúnijné elity získavajú na novom sebavedomí.

Čo urobia s Európskou úniou tieto proti sebe idúce tendencie? Priblížia Úniu k rozpadu či, naopak, k akejsi európskej federácii pevného jadra alebo pôjde EÚ ďalej kostrbatou cestou ako doteraz? A čo to všetko znamená pre nás?

Čo bolo pred rokom

Začiatkom marca tohto roka zverejnil predseda Európskej komisie Jean-Claude Juncker päť scenárov, ktorými sa môže uberať EÚ do roku 2025. Od hlbšej integrácie cez udržanie súčasného stavu či zmenšenie integrácie až po viacrýchlostnú Európu („viac pre tých, čo chcú viac“). Podľa jeho slov, všetko sú to legitímne a realizovateľné scenáre, Európa si len musí vybrať, ktorou cestou sa pustí.

Ak si to porovnáme s vyhláseniami a náladou spred niekoľkých rokov, je to zásadná zmena paradigmy. Rozmýšľanie o tom, kam sa bude uberať EÚ, bolo dosiaľ len jednosmerkou – viac integrácie. Rozmenené na drobné, hovorilo sa o tom, ako zjednotiť sociálne politiky jednotlivých členských štátov, o spoločnom krytí dlhov cez spoločné dlhopisy, o spoločnom postupe v daňovej politike (spoločný vymeriavací základ či dokonca spoločné sadzby) či o veľkom spoločnom rozpočte, resp. ministerstve financií.

Jednosmerka mala vyvrcholiť vo federácii, konfederácii alebo v niečom podobnom.

Migrantská kríza priniesla zasa vízie o nekonečne otvorenej Európe ako vzore pre celý svet.

Tieto predstavy, najmä zjednocovanie v oblasti ekonomiky, financií či sociálnej politiky mali aj racionálny základ. Spoločná mena bez spoločnej fiškálnej politiky je občas problém, rozličné sociálne politiky spôsobujú chaos, sú pre platiteľov daní vo viacerých krajinách nespravodlivé a motivujú k špekuláciám.

Lenže objavenie stôp po racionálnom základe nestačí. Konštrukty, ktoré začali vznikať, začali byť prudko neprehľadné, mimoriadne ambiciózne, v rozpore s tým, čo sa predtým tvrdilo, a celkom mimo mentálneho nastavenia väčšiny voličov.

Hoci narastajúca voličská skepsa bola hmatateľná, narastala aj schopnosť elít ju ignorovať. Existovali totiž precedensy, ktoré politikov povzbudzovali, aby zmeny robil napriek svojim voličom.

Napríklad násilné pretlačenie Lisabonskej zmluvy, dedičky vo Francúzsku či Holandsku odmietnutej ústavnej zmluvy, ale aj presadenie spoločnej meny v niektorých krajinách.

Po odchode Británie z Únie a náraste preferencií antisystémových strán vypukla panika, čo sa s Úniou stane ďalej. Zdieľať

To všetko prekrývali výroky o spoločných snoch, spoločnej budúcnosti a o tom, že ak EÚ nepostúpi o veľký integračný skok ďalej, dôsledkom bude ohrozenie mieru v Európe.

No situácia sa v relatívne krátkom čase úplne zvrtla. Zrazu začala byť dezintegrácia Únie reálnou hrozbou. Po odchode Británie z Únie a náraste preferencií antisystémových strán vypukla panika, čo sa s Úniou stane ďalej. Téma možného rozpadu Únie sa stala prioritnou.

Otázkou bolo, či vládnuci politici stihnú zareagovať skôr, ako tento sentiment Úniu zmení nekontrolovane, alebo či je ešte čas dostať hrozivý proces pod kontrolu.

Prvý, kto sa pokúsil niečo urobiť, bol, paradoxne, práve eurofil Juncker, ktorý zverejnil svojich päť scenárov, aj za cenu prekročenia hraníc svojho úradu, keďže o budúcnosti Únie majú rozhodovať národné štáty, nie unijný aparát.

Tým, že zverejnil päť scenárov rozličných ciest, vyslal signál voličom: pozrite, aj my, teraz vládnuci politici, rozumieme, že niečo sa musí zmeniť, a vieme si predstaviť aj zásadné zmeny. Dôverujte nám!


Bez prehnanej fantázie

Junckerove scenáre neboli určené bežnému voličovi, ako skôr národným politikom. Tým sa tak uvoľnili ruky. Na jednej strane mohli zostať dobrými Európanmi a na druhej otvorene hovoriť svojim voličom, že Únia sa môže zmeniť viacerými smermi a že fantazmagorické predstavy už nie sú v hre. A tak sa pokúsiť zobrať vietor z plachiet antisystému.

A zdá sa, že táto taktika zabrala. Časť voličov, ktorí už neverili establišmentu a chceli nejakú zmenu, sa ešte dala prehovoriť a vrátila sa k štandardným politikom. Antisystémové hnutie spomalilo, keď „štandardní“ politici zmenili rétoriku.

Zmenu paradigmy dobre vystihuje zhrnutie po včerajšom stretnutí Merkelovej a Macrona z úst francúzskeho prezidenta: „Potrebujeme viac pragmatizmu, menej byrokracie a Európu, ktorá chráni svojich občanov.“ Zároveň hneď odmietol ideu spoločných dlhopisov či inú formu vzájomného podopierania dlhu jednotlivých krajín.

Skôr či neskôr určite dôjde k zrážke medzi Nemeckom a Francúzskom v ekonomických témach. Nemecko je dnes krajina so solídnym rastom, ale najmä s rozpočtovým prebytkom, zatiaľ čo Francúzsko sa trápi s rastom aj s deficitom. No zásadné návrhy na to, aby sa nerovnováha riešila spoločnými európskymi politikami, sa objavovať nebudú.

Na tandem Merkelová – Macron čakajú ďalšie problémy, ktoré išli nateraz na chvíľu do úzadia, no skôr či neskôr sa ohlásia. Ako najvážnejší sa javí chorá finančná situácia talianskeho bankového sektora i verejných financií jednej z najväčších krajín Únie.

Výzva pre Slovensko

Slovenská diskusia o našej budúcnosti v rámci EÚ, ktorá sa už v náznakoch začala viesť, prebieha zatiaľ v pomerne hysterickom tóne.

Ignoruje, že európska integrácia je spochybňovaná najmä kvôli voličom zakladajúcich štátov. Namiesto toho sa hrá u nás východnou kartou.

Líder SaS Richard Sulík prišiel nedávno s nie možno vo všetkých aspektoch domysleným, ale v každom prípade zaujímavo spracovaným pohľadom na členstvo Slovenska v EÚ. Namiesto poctivej polemiky však najmä v liberálnych kruhoch čelí kritike, že geopoliticky ohrozuje Slovensko a chtiac-nechtiac ho zanáša do ruských vôd. Pritom sa Sulík prihlásil k úplne legitímnemu štvrtému z piatich Junckerových scenárov („robiť menej, ale efektívnejšie“).

Lenže na Slovensku sa najmä v posledných rokoch rozmohol istý intelektuálny neduh. Stojíme vraj pred dilemou, buď Západ v podobe čo najtesnejšieho zviazania Slovenska s Nemeckom a Francúzskom, alebo Východ v područí ruských záujmov.

To je však karikatúra skutočnej slovenskej dilemy.

Rusko síce je hlavným vinníkom rozvratu na východnej Ukrajine a je omylom časti konzervatívneho prostredia, ktoré problém zľahčuje a Putinovu krajinu si idealizuje. Lenže pri bližšom pohľade je zjavné, že ruský strašiak môže mátať susediacimi pobaltskými krajinami, ale nie Slovenskom a strednou Európou. Putin svojou ukrajinskou politikou spôsobil, že Ukrajinci, náš východný sused, vnímajú Rusko ako svoju životnú hrozbu a keby to bolo len na nich, najradšej už dnes by sa stali členmi NATO. Náš severný sused, Poľsko, je tradične protirusky naladený, s tým, že dnešná vláda PiS to s protiruskou paranojou až preháňa (kauza Smolensk).

Slovenská diskusia o našej budúcnosti v rámci EÚ, ktorá sa už v náznakoch začala viesť, prebieha zatiaľ v pomerne hysterickom tóne. Zdieľať

Od Putinovho Ruska nás teda delí bezpečný kordón.

Podľa sofistikovanejšej verzie tejto dilemy nestelesňuje Východ ani tak hrozba Putinom, ako skôr autoritárske vlády Kaczynského a Orbána, preto by sa malo Slovensko dištancovať od Vyšehradu a čo najrýchlejšie sa pripútať k jadru EÚ pod taktovkou Merkelovej a dnes už aj Macrona.

To je však krátkozraká vidina – ak by sme aj prijali optiku, že obe krajiny sa nielen deklaratívne, ale aj fakticky rozlúčili s liberálnou demokraciou (to si však nemyslíme), najmä v prípade Poľska to môže platiť len do najbližších volieb. Kaczynského PiS už raz malo unášať Poľsko preč od Západu po prvom víťazstve v roku 2005, vydržalo to do roku 2007, teda do triumfu liberálnejšej Občianskej platformy.

Lekcia na zapamätanie

Pri dnešnej diskusii o EÚ teda ako Slovensko nestojíme pred civilizačnou voľbou dobrý Západ verzus zlý Východ.

Oveľa viac tu ide o celok – aby Európska únia našla nový zmysel existencie, aby sa poučila zo starých chýb a rešpektovala realitu. Pretože inak sa rozloží zvnútra ťažko kontrolovaným samospádom. A zdá sa, že pod tlakom vývoja v EÚ predsa len Únia dokáže reflektovať niektoré z predošlých omylov.

Presne pred rokom o takomto čase rečnil Donald Tusk, predseda Európskej rady, na stretnutí Európskej ľudovej strany. Tusk, ktorý stelesňuje myslenie európskeho hlavného prúdu, otvorene hovoril, že už treba skoncovať s „európskou utópiou bez národných štátov, európskou utópiou bez konfliktných záujmov a ambícií“, že treba skoncovať s posadnutosťou neustálej a totálnej integrácie, ktorá vedie obyčajných ľudí k tomu, že hľadajú alternatívu v euroskepticizme.

To, ako sa zatiaľ vyvíja turbulentná situácia európskej politiky, preto možno hodnotiť skôr s optimizmom.

Prejavy európskych „štandardných“ politikov dnes pôsobia zrelšie a dospelejšie ako predchádzajúce súťaže o najuletenejšiu víziu. A dopomohla k tomu práve dočasná revolta v myslení európskeho voliča. Bola síce spontánna, v mnohom iba emocionálna a nie vždy premyslená, ale nakoniec veľmi užitočná.

Treba veriť, že európski politici na túto lekciu tak rýchlo nezabudnú.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo