K VECI: Viera, poznanie a istota

Aj ateisti veria, že Boh neexistuje. Najnovšie knižné hity namierené proti náboženstvu a viere z dielne Richarda Dawkinsa, Sama Harrisa a Christophera Hitchensa ostro kritizujú vieru „bez dôkazov“ – čiže bez vedeckých dôkazov, ktorými by podľa nich mala byť viera podložená.

Skutočnosť, že ani ateisti nedokážu empiricky overiť svoje tvrdenia proti existencii Boha, im zrejme neprekáža. Keďže svetu vládne vedecký naturalizmus, ateista nemusí nič dokazovať. Onus probandi (dôkazné bremeno) je podľa neho na strane teistu, ktorý verí v transcendentnú nehmotnú Bytosť vo svete, ktorý však pripúšťa výlučne imanentné a hmotné dôkazy.

„Veriť“ a „vedieť“

Vedecký naturalizmus je najnovšou formou racionalizmu, ktorý od 18. storočia hlása, že ľudské bytosti môžu poznať iba objekty a fenomény, ktoré dokáže zmerať rozum alebo veda. Keďže viera v Boha resp. viera v objektívny morálny poriadok nemôže byť dokázaná vedecky, vylučujú ju zo sféry poznania. Harris v knihe The End of Faith (Koniec viery) napríklad tvrdí, že teológia je „trošku viac než oblasť ľudskej nevedomosti. Je to takpovediac okrídlená nevedomosť.“

„Keď sa na veriacich zo sekulárnej spoločnosti valí takáto kritika náboženstva a viery, mnohí si kladú otázku: Je to naozaj tak? Je viera autentickou formou poznávania alebo iba iracionálnou poverou?“

Zdieľať

Joseph Ratzinger vo svojom ťažiskovom texte o podstate viery v knihe Introduction to Christianity (Úvod do kresťanstva) identifikuje základný omyl racionalistov. Pri uctievaní faktického poznania ako jediného druhu ľudského poznávania si racionalisti neuvedomujú, že medzi „veriť“ a „vedieť“ je zásadný rozdiel nie čo do miery istoty, ale čo do druhu poznávania. Viera a vedenie, slovami Ratzingera, „sú dve základné formy ľudského postoja alebo vzťahovania sa k realite, z ktorých ani jednu nemožno odvodiť od druhej, pretože obe fungujú v úplne inej rovine.“

Viera ako otázka zmyslu

Pre Ratzingera viera nie je menejcennejšia či neúplnejšia forma poznávania, ako je tomu vo výroku „verím, že nebude pršať, ale nie som si tým celkom istý.“ Naopak, „viera sa primárne nevzťahuje na sféru toho, čo môže byť, alebo toho, čo sa udialo – hoci sa dotýka obidvoch – ale vzťahuje sa na rozhodnutia, ktorým sa človek nemôže vyhnúť.“ Pri viere nejde až tak o obsah a fakty (hoci pre vieru existujú určité dôvody), ale predovšetkým o zmysel, „bez ktorého by celistvosť človeka ostala bez domova; ide o zmysel, na ktorom stojí ľudské uvažovanie a konanie, a bez ktorého by človek v konečnom dôsledku nemohol nič uvažovať ani nič konať, pretože je toho schopný iba v kontexte zmyslu, ktorý ho nesie.“

Preto, keď veriaci vysloví „Verím,“ nejde ani o príležitostnú poznámku o počasí, ani o odsúvanie morálky na vedľajšiu koľaj ako naznačuje kontext, v ktorom toto slovo používajú niektorí politici. Keď hovoríme „Verím,“ tak tým podľa Ratzingera zaujímame postoj plnej dôvery v bytostný základ vnútri reality. Tento zvolený základ je zdrojom zmyslu života človeka a nedá sa overiť empirickými dátami, pretože je mimo sféry kvantifikovateľného. No tento základ, keďže v ňom tkvie zmysel, má v sebe aj pravdu, a iba stojac na pravde je možné pochopiť vieru a spolu s ňou aj zmysel.

„Pri viere nejde až tak o obsah a fakty (hoci pre vieru existujú určité dôvody), ale predovšetkým o zmysel, bez ktorého by celistvosť človeka ostala bez domova.“

Zdieľať

Ateisti a vedeckí naturalisti odmietajú vieru, spolu s ňou zmysel aj celkový zámer sveta. Redukciou skutočnosti iba na to, čo možno poznať meraním, dochádzajú k predstave, že zmyslom sveta nie je nič viac než suma chemických procesov a fyzikálnych zákonitostí. Poznanie, ktoré sa obmedzuje na fakty a funkcie, nie je schopné objaviť zmysel, pretože nemôže vysvetliť príčiny nad rámec fakticity. Zmysel tkvie za empiričnom a ľudia ho nemôžu vytvoriť. Slovami Ratzingera, „zmysel, ktorý je vytvorený, v konečnom súčte nie je žiadnym zmyslom. Zmysel (...) sa nedá vytvoriť, dá sa iba prijať.“

Základ je v pravde bytia 

Ale ako máme nájsť skutočný základ zmyslu, keď ho nemôžeme overiť empiricky? Čo ak je môj zmysel iný, než zmysel môjho suseda? Kresťan sa podľa Ratzingera vierou stavia na pravdu samotného bytia, na realitu existencie. Dôledkom tejto jeho viery je fundamentálna inteligibilita univerza – túto vieru a priori zdieľajú aj vedeckí naturalisti, hoci ju nie sú schopní empiricky overiť. Storočie modernej filozofie sa snažilo zničiť pravdu bytia, no každý pokus zdiskreditovať ju – vrátane útokov na teizmus – vyžaduje vieru v pravdu a inteligibilitu ešte predtým, než filozof vyriekne nejaké slovo. Spoločný základ teda existuje – doslova aj obrazne – aj keď ho niektorí popierajú.

Pre kresťana postaviť sa na pravdu samotného bytia znamená zveriť sa Logosu, Bohu, ktorý je zmyslom a rozumom, a preto tvorivou láskou. Kresťan sa podľa Ratzingera týmto nezverí len tak „niečomu“, ale „Niekomu“, kto z lásky prišiel na svet, aby zjavil večný zmysel, pravdu a lásku pre všetkých. Kresťan vyznáva: „Verím v Teba, Ježiša z Nazaretu, ako v zmysel (Logos) tohto sveta a môjho života.“

Vedeckí naturalisti si sami zatvárajú dvere pred pravým zmyslom viery a preto nikdy nepochopia racionalitu kresťanského postoja. Kresťanská viera nikdy nebude dokázaná empiricky, no vždy bude hybnou silou v sekulárnom svete. Viera prináša príťažlivé a celistvé ponímanie zmyslu existencie vo vedeckej dobe, ktorá ho napriek všetkému poznaniu stále hľadá.

David G. Bonagura, Jr.
Autor pôsobí ako externý profesor teológie v Seminári Nepoškvrného počatia, Huntington, NY.

Pôvodný text: Belief, Knowledge, and Certainty, medzititulky redakcia, ilustračné foto: thecatholicthing.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo