Stačilo pár dní a veľká koalícia socialistov (SPÖ) a ľudovcov (ÖVP) padla. Ešte minulý týždeň odstúpil z čela ľudovcov (ÖVP) vicekancelár Reinhold Mitterlehner, ktorý definitívne pochopil, že strana na čele s ním mieri k sebazničeniu.

Novým šéfom ÖVP sa stal iba 30-ročný Sebastian Kurz, minister zahraničia a najpopulárnejší rakúsky politik.

Krátky puč Sebastiana Kurza
 

Rakúsko v povojnových dejinách ešte takéto stranícke zemetrasenie nezažilo: Kurz dal totiž svojej ÖVP podmienku, že lídrom sa stane len v prípade, ak sa mu strana, desaťročia ovládaná regionálnymi bosmi, bezvýhradne podriadi.

Tak sa aj stalo. V nedeľu večer zúfalo odovzdaná ÖVP súhlasila so všetkým, čo si Kurz zaželal. Výsledkom je, že ÖVP do volieb pôjde pod značkou „Kandidátka Sebastiana Kurza“, pričom Kurz si môže kandidátku zostaviť podľa svojej neobmedzenej vôle.

Len pripomienka pre slovenský kontext: moc, ktorú dali teraz do rúk Kurzovi starí bardi ÖVP, zďaleka nezískal ani Alojz Hlina po tom, čo KDH vypadlo z parlamentu. 

Aj preto dnes pri pohľade na Kurzov ťah mocou vládne v Rakúsku čistý úžas.

Mladý líder ľudovcov následne včera vyhlásil, že koalícia so socialistami týmto končí, a rýchlo sa dohodol s opozíciou na októbrovom termíne predčasných volieb.

Zaskočení socialisti na čele s kancelárom Christianom Kernom nevedia, ako reagovať. Už dlhšie síce tušili, že ambiciózny Kurz čoskoro prevezme vedenie ÖVP, ale bolo mimo ich predstavivosti, že bude pritom pochodovať ako Napoleon.

Ľavicoví komentátori Kurza v týchto dňoch prirovnávajú k Erdoganovi či Orbánovi. No pre spravodlivosť treba povedať, že 30-ročný politik si v skutočnosti z ÖVP spravil len kópiu Macronovho hnutia En Marche!

Už prvý prieskum, ktorý prebehol ešte tesne pred inštalovaním Sebastiana Kurza za lídra ľudovcov, zachytil, čo všetko sa touto personálnou rošádou mení: ľudovci, ktorí boli donedávna v preferenciách beznádejne tretí, majú reálnu šancu na veľké októbrové víťazstvo. A nacionalisti z FPÖ, ktorí mali v prieskumoch donedávna pravidelne okolo 35 percent, zrazu klesli na 24 percent.

Čo sa to vlastne v Rakúsku deje?
 

Rakúska politika bola donedávna synonymom nudy a zaspatosti. Od roku 2006 tu vládla – lepšie povedané, administrovala – veľká koalícia socialistov (SPÖ) a ľudovcov (ÖVP) s politickými lídrami, ktorých mená poznali za hranicami krajiny nanajvýš experti na zahraničnú politiku.

Aj nemecká kancelárka Angela Merkelová si vo svojom kruhu robila žarty z toho, v akom predklone pred ňou vystupoval dlhoročný rakúsky kancelár Werner Faymann. (Der Spiegel raz v kuloároch s gustom zachytil Merkelovej vetu: „Keď Faymann vchádza ku mne do kancelárie, väčšinou nemá žiaden názor, keď vychádza von, má väčšinou môj názor.“)

Taký bol obraz-neobraz Rakúska po dlhé roky: v Európe jeho hlas takmer nebolo počuť, v domácej politike sa nič významné nedialo, krajina ustrnula v nehybnosti, čo sa v posledných rokoch neblaho prejavovalo aj na ekonomike a náraste nezamestnanosti.

Koncom roka 2015 však prišla terapia šokom. Cez krajinu už niekoľko mesiacov prúdili státisíce utečencov smerom do Nemecka a desaťtisíce zostávali v Rakúsku ako žiadatelia o azyl.

Hoci sa mnohí Rakúšania zapojili do dobrovoľníckej pomoci utečencom, veľká časť spoločnosti bola zo situácie zneistená až vystrašená.

Nacionalisti z FPÖ, ktorí mali tradične radikálnu protiimigrantskú rétoriku a viac či menej otvorene hlásali, že Rakúsko by malo konečne vystúpiť z EÚ či eurozóny, vyskočili nahor a v prieskumoch jasne predbiehali socialistov aj ľudovcov.

Rakúskom tak minulý rok v apríli otriasla prvá masívna protestná vlna v západnom svete ešte pred brexitom a zvolením Donalda Trumpa: v prvom kole prezidentských volieb triumfoval kandidát FPÖ Norbert Hofer s 35 percentami, za ním druhý Alexander Van der Bellen, neskorší víťaz druhého kola, mal len 21 percent.

Kandidáti socialistov a ľudovcov celkom prepadli, čo sa ešte v povojnovej histórii nestalo. Chvíľu sa zdalo, že starí dinosauri sú určení na vyhynutie a FPÖ ich najbližšie pokorí v parlamentných voľbách.

Zmŕtvychvstanie mainstreamu
 

Najskôr sa však prebudila SPÖ. Nešťastník Werner Faymann podal demisiu, novým lídrom strany aj kancelárom sa stal Christian Kern.

Tento manažér a bývalý šéf železníc bol rakúskym predobrazom Emmanuela Macrona. Na prvý pohľad sympaťák, ktorý sám hovorí, že 95 percent politiky pozostáva zo sebaprezentácie.

Kern prišiel s novou marketingovou energiou. Jeho doterajší rok v úrade vyzeral ako permanentná volebná kampaň, nedávno zapôsobil tým, že navštevoval ustarostených voličov ako roznášač pizze a nenútene s nimi diskutoval o ich problémoch.

Kern však prišiel aj s obrodeným obsahom: na spôsob FPÖ žiadal takú zmenu európskych pravidiel, aby pracovní migranti zo strednej a východnej Európy mohli prichádzať do Rakúska len v obmedzenej miere.

Christian Kern takisto výrazne predefinoval utečeneckú politiku krajiny, čím si opäť naklonil časť voličov, ktorí utekali do náruče Stracheho FPÖ. Súčasne prišiel s balíčkom klasických aj inovovaných sociálnodemokratických nápadov, ktoré boli určené pre kmeňových voličov.

Kern tak v posledných mesiacoch udával tempo politiky – a práve teraz si chcel ďalšou pôsobivou PR akciou pripomenúť prvé výročie svojho úradovania.

Lenže prišiel Sebastian Kurz a prevrhol stôl s doterajšími kartami.

Odkiaľ sa vzal
 

Samozrejme, o najvyšších ambíciách Kurza sa šepkalo už dlhšie, keďže personálne vyčerpaná ÖVP už ani nikoho v talóne nemala. Kurz sa však nemal dôvod veľmi ponáhľať.

Keď sa stal ako 27-ročný ministrom zahraničných vecí, zvonka to vyzeralo ako vtip. Ale mimoriadne učenlivý Kurz rýchlo presvedčil, že vie vo svete hovoriť na jednej úrovni s oveľa skúsenejšími kolegami.

Kurz vyšiel z mládežníckej odnože ÖVP, ktorú svojím organizačným talentom doslova ovládol a na kľúčové miesta v seniorskej strane postupne posúval sebe oddaných mladíkov.

Ešte pred siedmimi rokmi sa mladučkému Kurzovi médiá vysmievali. Jeho juniori sa vtedy vo viedenskom volebnom súboji snažili verejnosť nasilu presvedčiť, že vidiecka a prestarnutá ÖVP je tu aj pre mladé a veľkomestské publikum: Kurz preto pózoval na Hummeri infantilne nazvanom Geil-o-mobil a jeho mladí ľudovci rozdávali na ulici čierne kondómy (čierna je stranícka farba ÖVP).

Ale kto by si už dnes na to spomenul.

Pakt proti Merkelovej

Hviezdna hodina Sebastiana Kurza prišla vlani, keď koncom februára zorganizoval utečeneckú konferenciu so západobalkánskymi štátmi. Jej výsledkom bolo uzavretie balkánskej migrantskej trasy, takmer zo dňa na deň tak prestali do Európy prúdiť migranti z Blízkeho východu, až následne prišla Merkelovej dohoda s Erdoganom.

Kurz uzavrel politické spojenectvo jednak s bavorskou CSU, ktorá bola v Nemecku v ostrom konflikte s kurzom kancelárky Merkelovej. Ale Kurz si dobre rozumel aj s Viktorom Orbánom, ktorý mu teraz k zvoleniu za lídra ÖVP blahoželal s nefalšovanou radosťou.

Už od začiatku utečeneckej krízy bol Kurz odporcom nemeckej kancelárky Angely Merkelovej, charakterizovali ho vety ako táto: „Ak sa bavíme o zaistení európskych vonkajších hraníc, tak sú kľúčoví Orbán a východoeurópske štáty. Už prestaňme s delením na dobrých a zlých a s tou morálnou nadradenosťou. V utečeneckej otázke bola cesta, akú udalo Nemecko, absolútne nesprávna.“

Keď sa dnes pýtajú Rakúšanov na utečeneckú politiku, vyše 70 percent uvádza, že sa stotožňuje s pozíciou Sebastiana Kurza. Kancelár Christian Kern vie, že v tejto agende ho už nemá šancu dobehnúť. 

Nie som štváč ani rojko

Kurz je v zásade proeurópsky, ale odmieta ďalšiu centralizáciu Únie. V oblasti integrácie je reštriktívny, od prisťahovalcov žiada, aby vynaložili úsilie pri začleňovaní do rakúskej politiky a aby prvé roky nemali právo na rodinné prídavky v rakúskej výške. To všetko zhŕňa do vety, že jeho postoj je niekde medzi „pravicovými štváčmi a ľavicovými rojkami“.

Socialisti útočia na Kurza ako na „neoliberála“, ten sa sám označuje za „súcitného konzervatívca“. V ekonomických otázkach je skôr podľa doterajších náznakov liberálny, no o jeho hlbších názoroch na ekonomiku nikto veľa nevie, pretože z pozície svojho úradu ministra zahraničia sa k nej zatiaľ nemusel nijako vyjadrovať.

Práve na poli ekonomiky sa však bude odohrávať predvolebná kampaň a tu má istý náskok Christian Kern, ktorý začal so svojou sociálno-ekonomickou ofenzívou už na začiatku roka.  

Je pozoruhodné, čo všetko sa v Rakúsku v poslednom čase zmenilo: starí dinosauri SPÖ a ÖVP sa vzopreli vlne nového populizmu tým, že ju osedlali a pritom sa nevzdali pôvodných hodnôt. Nacionalisti z FPÖ sa dostali do defenzívy, ich dlhoročný líder Strache pôsobí pri Kernovi a Kurzovi ako stranícka fosília a jeho rétorika prestáva fungovať. FPÖ tak robí všetko preto, aby neodradila svojich umiernenejších voličov a zvyšovala svoj koaličný potenciál – preto už nehovorí o vystúpení z Európskej únie, ale iba o jej reforme.

S FPÖ si tak vedia predstaviť novú vládu ľudovci, ako aj opatrnejší socialisti. 

Rakúska politika tak našla svoju novú rovnováhu, v ktorej už neúčinkujú staré tabu. A v ktorej sú strany establišmentu opäť raz na koni.