Finančná odluka cirkví stojí za premyslenie

Pred necelým rokom prišiel Jirko Malchárek, vtedy ešte podpredseda ANO s myšlienkou finančnej odluky cirkví od štátu. Odvtedy sa dosť zmenilo. Malchárek prestal komentovať prenosy F1 na Markíze a stal sa ministrom, ktorý má podobné problémy ako mal Pavol Rusko. Ministerstvo hospodárstva naďalej dáva zákazky spriazneným firmám. Tentoraz tým, ktoré „spolupracujú“ so stranou Nádej. Našťastie, tá je odsúdená na zánik. Vďaka finančným hrám, ktoré na jeseň Ruskovi prerástli cez hlavu, na Slovensku zanikla ako-tak relevantná sila požadujúca stopnutie verejných peňazí pre cirkvi.

Odhliadnuc od nízkej kompetentnosti, neschopnosti a podivnej postojovej integrity ľudí v starom ANO si myslím, že Malchárkov koncept finančnej odluky cez daňovú asignáciu v zásade nebol zlý. Svoj názor som v tom čase vyjadril v Trende. Pre záujem redaktorov webu Postoy.sk s k téme vraciam. Tentoraz trochu inak.

Dilemy bez dilemy
Majú sa na praktizovanie viery časti obyvateľov skladať všetci? Vrátane nepraktizujúcich, ateistov či stúpencov vyznaní, ktoré dotované nie sú? Pod dotovanou vierou mám na mysli hlavne kresťanskú vieru, ktorej vyznania u nás pohlcujú najväčšiu časť verejných prostriedkov určených cirkvám.

Ak existuje transcendentno blízke kresťanskej predstave, tak je dotácia úplne samozrejmá. Ak neexistuje, tak potom je dotácia najnezmyselnejšou kolónkou v štátnom rozpočte. Túto dilemu však riešiť nemusíme. Zjednodušme to. Ak v demokracii niečo chce dostatočne veľká skupina ľudí a zároveň sa tým neohrozí iná skupina, veľká skupina má právo si to presadiť. Najmä preto sa v demokracii disidenti skladajú na fungovanie komunistickej strany, drevorubači na štátnu operu či zarytí šachisti na tých, ktorí „nezmyselne“ naháňajú loptu na tráve. Mnohé z podobných dotácií prepočítaných na počet osôb, ktoré ich využívajú, sú podstatne štedrejšie a diskutabilnejšie ako spoločné financovanie cirkví.

Zaujímavé čísla
Občas možno počuť, že štát je rukojemníkom malej časti veriacich, ktorí chodia do kostola. Argument, podľa ktorého sa ku kresťanským vyznaniam pri sčítaní obyvateľstva prihlásili vyše dve tretiny dospelej populácie, býva zatracovaný. Vraj nehovorí nič o praktizujúcich, ktorí dotácie spotrebúvajú. To je pravda. K dispozícii sú však aj iné čísla. Podľa zistení Štatistického úradu SR z minulého roka sa za veriacich považuje 68 percent obyvateľov. Z nich iba sedem percent sa nezúčastňuje bohoslužieb. Polovica veriacich (teda tretina populácie) chodieva na bohoslužby minimálne v nedeľu a sviatok. Ak rátame iba dospelých, je to asi 1,3 milióna ľudí. Otázka nároku cirkví na dotácie je tak vyriešená. Väčšina štátnych výdavkov na kultúru ide na aktivity, do ktorých sa zapája podstatne menej občanov SR. Cirkvi dnes na svoju činnosť dostávajú menej ako miliardu korún. Ide v zásade o nepatrný výdavok štátneho rozpočtu (tohtoročné príjmy sú projektované na 272 mld. Sk, výdaje na 330 mld. Sk).

Odluka má zmysle
Aj tak si však myslím, že by finančná odluka mala prebehnúť. A to z rozhodnutia cirkví. Veriaci by mali byť tí poslední, ktorí nútia ostatných, aby dotovali ich vieru. A de facto ich tlačili do pozície, aby na niečo prispievali v rozpore so svojím svedomím.

Malchárkov model mal svoje čaro. Išlo o tzv. taliansky model. Teda model, v ktorom sa cirkvám prispieva z daní veriacich. Tí platia rovnako vysoké dane ako neveriaci/nepraktizujúci. Ibaže uvedú, aby sa časť ich daní dala na cirkvi. Znamená to, že z 1000 eur daní od veriaceho ide časť na cirkvi a z 1000 eur neveriaceho nejde na cirkev nič. Veriaci za svoju vieru nie sú daňovo potrestaní, neveriaci zas nemusia mať pocit, že dotujú nezmysel.

Chce to iba premyslieť
Aj minulú jeseň sa ukázalo, že na Slovensku prejde iba taký návrh zákona o finančnej odluke, s ktorým budú súhlasiť cirkvi. Finančnú odluku dnes nemá v programe ani jedna zo strán, ktoré majú šancu dostať sa do parlamentu. Nikto teda na nej nelipne a do programu najbližšej vlády sa asi nedostane. Nech už počítame s akoukoľvek povolebnou vládnou kombináciou.

Pre cirkvi to znamená, že môžu navrhnúť také znenie zákona, aby na odluke neprerobili. Zákon by pohodlnou väčšinou parlamentom prešiel. Veď kto by hlasoval proti odluke, ak by ju cirkvi požadovali? Ani KDH ani KSS, ani nik uprostred.
Ide iba o to, vypočítať a nastaviť model tak, aby fungoval. To znamená, zistiť, koľko platiteľov daní by bolo ochotných rozhodnúť sa pre odvádzanie častí daní priamo pre cirkvi (a pre ktoré), aký je ich príjem a podobne. Teda spraviť „marketingový prieskum“ podobný tým, aký si pravidelne robia banky, telekomy, potravinárske koncerny, predajcovia áut a podobne.

Cirkvi odlukou nič neriskujú. Naopak. Pri očakávanom raste HDP sa očakáva aj pomerne slušný rast výberu daní od fyzických osôb. Vďaka stabilnému nastaveniu príspevkov cez vzorec je pravdepodobné, že daňová asignácia by cirkvám v budúcnosti zaručili rýchlejší rast finančných prostriedkov, ako keď o tom bude rozhodovať minister kultúry s mnohými prioritami. Aj preto si myslím, že finančná odluka stojí za úvahu. A to sme ešte nehovorili o možnosti daňovej asignácie od právnických osôb.

František Múčka
Autor je redaktorom týždenníka pre ekonomiku a podnikanie TREND.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo