Zomrel azda najväčší slovakista na svete

Zomrel azda najväčší slovakista na svete

Ilustračná fotografia, Stewart Butterfield/flickr.com

Corneliu Barboric, ktorý nás náhle opustil, bol pre slovenskú kultúru ako dar z nebies. Zaslúži si, aby sme jeho dielo poznali lepšie.

Keď prišiel na začiatku päťdesiatych rokov na Slovensko, po slovensky nevedel ani slovo. So značnou dávkou nostalgie hovorieval, že ešte aj citoslovcia sú v slovenčine ináč než v jeho rodnej rumunčine; rumunský kohút nevraví kikirikí, lež cocorocú...

Nedokázal si spočiatku vypýtať chlieb ani štipku soli. Trvalo mu istý čas, kým dobojoval svoj boj medzi túžbou po domove a túžbou po poznaní. Našťastie pre nás, pre Slovensko, túžba po poznaní zrodila jedného z najväčších, najkvalitnejších a najúprimnejších propagátorov slovenského ducha, slovenskej kultúry.

Corneliu Barborica ( 5. 4. 1931 – 11. 5. 2017) sa narodil v slávnom historickom meste na Dunaji Turnu Severin, kde ukončil strednú školu. Po prijatí na Štátnu univerzitu v Bukurešti ho vyslali na štúdium slovenského jazyka a literatúry na Filozofickú fakultu UK v Bratislave.    

Od svojich literárnych začiatkov je Barborica aktívnym prekladateľom, ale najmä autorom mnohých závažných článkov a štúdií, úvodov a doslovov k vydaniam slovenských literárnych diel, autorom vysokoškolských učebníc, ako aj učebníc slovenského jazyka a literatúry pre slovenské menšinové gymnáziá a základné školy v Rumunsku, mnohých komparatistických štúdií z oblasti slavistiky i slovensko-rumunských literárnych a vôbec duchovných vzťahov. Corneliu Barborica má doslova zakladateľské postavenie pri konštituovaní slovenskej menšinovej literatúry v Rumunsku.

Stál pri zrode menšinového média Naše snahy a bol jeho nadšeným prispievateľom i podporovateľom až do posledných síl. Spoluredigoval viaceré zborníky, výbery, antológie, podporoval mladých a priebojných slovenských intelektuálov na území Rumunska, z ktorých sa viacerí presadili aj v celkovom slovenskom literárnom kontexte.

Asi bude na mieste poznamenať, že po jeho návrate na univerzitu v Bukurešti sa najmä vďaka nemu intenzívne začal rozvíjať odbor slovakistiky, ale aj bohemistiky. Počas desaťročí Barboricovho pôsobenia tak vzniklo pracovisko, ktoré sa radí medzi to najlepšie v európskej slavistike a slovakistike.

Iste, je to nemalá vedecká, publicistická, tvorivá i organizátorská práca, ktorá zdobí biografiu i bibliografiu tohto autora. Sú v nej však aj také diela, ktorých význam je pre slovenskú literatúru kolosálny. Je to predovšetkým zväzok, aký pred ním iný zahraničný autor nenapísal: Dejiny slovenskej literatúry (Istoria literaturii slovace, Editura Univers, Bucuresti 1976) alebo reprezentatívny výber a preklad z tvorby Ivana Kraska Nox et solitudo (Editura Univers, Bucuresti 1973) s vynikajúcou sprievodnou úvodnou štúdiou, ktorá aj z hľadiska slovenskej literárnej histórie a literárnej vedy priniesla niekoľko zaujímavých a podnetných poznatkov, najmä čo sa týka vzťahu Ivana Krasku k tvorbe najvýznamnejšieho rumunského básnika Mihaila Eminesca (1850 – 1889). Mimochodom, za toto dielo Barboricovi udelili Cenu P. O. Hviezdoslava. Asi bude vhodné pripomenúť, že jeho Dejiny slovenskej literatúry vyšli v čase, keď sa na Slovensku naplno rozbehla „konsolidácia“ spoločnosti. Kritériá, ktoré Barborica použil pri hodnotení slovenskej literatúry, boli doslova v rozpore s vtedajšou oficiálnou slovenskou kultúrnou politikou. (Z tohto dôvodu sa v tom  čase stal nie síce neželaným, ale nie celkom žiadaným či vítaným v slovenských reáliách...)

Barboricovo dielo si pre svoju kvalifikovanosť (ale aj kvôli jeho vzťahu k slovenskej literatúre) rozhodne zaslúži pozornosť slovenského čitateľa. Napokon aj samotná slovenská literatúra si zaslúži takýto pohľad „spoza dverí“, aby sa nedívala iba do svojho vlastného zrkadla; lebo takýto obraz by sa mohol deformovať...

Zvlášť v posledných desaťročiach svojho života, keď už nemohol zo zdravotných dôvodov opúšťať svoj domov, svoje aktivity rozšíril aj na pôvodnú prozaickú tvorbu. Písal v jazyku rumunskom, ale aj slovenskom (pseud. Ján Severíni). Napriek osudovej nepriazni vytvoril ešte práce, ktoré boli stále aktuálne a prínosné.

Corneliu Barborica zasvätil celý svoj život slovenskej literatúre, kultúre. Sumu jeho poznatkov a výsledkov dopĺňa aj veľká a reprezentatívna antológia slovenskej poézie od jej veľkomoravských počiatkov až po súčasnosť. Ak si uvedomíme, že spomínané dielo obsahuje približne 6 000 veršov (výber, preklad, obsiahla štúdia o vývine slovenskej poézie, biografické a bibliografické údaje spracoval C. Barborica) a vyšla v takom masovom náklade, o akom sa slovenskému básnikovi nemôže ani snívať, nevyhnutne musíme uznať, že Corneliu Barborica vykonal kolosálny kus práce pre propagáciu slovenskej literatúry v zahraničí.

Jeho odchodom strácame veľa. Strácame najmä onen vznešený symbol, spojovník v historickom i kultúrnom kontexte. Na druhej strane – chvála Bohu, bol. A odovzdal všetko, čo mohol dať. Bol pre nás Slovákov ako dar nebies...

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo