Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
25. novembec 2011

NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Príbeh jedného „kulaka“ z Hontu

luptak-na-poli_01.jpg Pavel Lupták sa narodil 13. novembra 1909 v Devičí, Zuzane a Pavlovi Luptákovcom. Rodina sa venovala roľníctvu.  V rodnej obci vychodil 4 roky ľudovej školy a potom pokračoval na meštianskej škole v Krupine. On sám sa stal taktiež roľníkom. V Dev...

Pavel Lupták sa narodil 13. novembra 1909 v Devičí, Zuzane a Pavlovi Luptákovcom. Rodina sa venovala roľníctvu. 

V rodnej obci vychodil 4 roky ľudovej školy a potom pokračoval na meštianskej škole v Krupine. On sám sa stal taktiež roľníkom. V Devičí obhospodaroval 49 ha pôdy (z toho 18,71 ha ornej pôdy, ostatné lúky). Oženil sa s Máriou Balkovou, s ktorou mal dve dcéry. Pán Lupták „bol mimoriadne dobrým človekom. S nikým sa v živote nehneval, nikomu nič nezávidel a bol povestný svojou dobrou povahou v obci,“ vyjadril sa o ňom jeho zať Ján Beňuch.

Obec Devičie, kde žil aj s rodinou do roku 1952, sa nachádza v okrese Krupina, v Banskobystrickom kraji. Dnes má táto malá dedinka, rozprestierajúca sa na úpätí Štiavnických vrchov na pravostrannom prítoku Krupinice, približne 300 obyvateľov.

Z roľníka sabotérom

Obyvatelia sa poväčšine venovali roľníctvu. Pôda sa dedila z generácie na generáciu, roľníci s ňou boli spätí. Ináč to nebolo ani v rodine Pavla Luptáka.

"Odsúdili ho preto, aby ako jeden z najväčších roľníkov v Devičí slúžil ako odstrašujúci príklad, lebo v dedine sa išlo zakladať JRD. Devičie bola takmer čisto roľnícka dedina, hádam na 95%, a štátna správa a moc zdieľala obavy, že ktosi bude proti združstevňovaniu."
Ján Beňuch

Zdieľať

Život rodiny narušil nástup totalitného režimu vo februári 1948, a najmä presadzovanie politiky kolektivizácie na vidieku. Väčší roľníci, ktorí nechceli vstúpiť do JRD (Jednotné roľnícke družstvo), boli označení za nepriateľov režimu a kulakov („dedinských boháčov“). V roku 1949 bol prijatý zákon o JRD. Na základe tohto zákona ako aj ďalších zákonov a vládnych nariadení sa stupňoval nátlak na súkromne hospodáriacich roľníkov. Najčastejšie sa zvyšovali povinné dávky (tzv. kontingenty), ktorých výška bola určovaná podľa veľkosti pôdy. Nesplnenie limitov viedlo k represáliám (väznenie, vysťahovanie, zabavenie majetku). Bol to aj spôsob zastrašenia ostatných roľníkov v obci. Ako povedal Beňuch: „Odsúdili ho preto, aby ako jeden z najväčších roľníkov v Devičí slúžil ako odstrašujúci príklad, lebo v dedine sa išlo zakladať JRD. Devičie bola takmer čisto roľnícka dedina, hádam na 95%, a štátna správa a moc zdieľala obavy, že ktosi bude proti združstevňovaniu.”

Toto sa dotklo aj pána Luptáka, ktorý v rokoch 1948-1950 plnil stanovené dodávky na verejné zásobovanie. Tie sa však z roka na rok zvyšovali, a tak v roku 1951 už ich nebol schopný splniť.

Toto nedodržanie kontingentu bolo kvalifikované ako „sabotáž“, a tak bol zobraný do väzby, vyšetrovaný a postavený pred súd.

Pred hlavným pojednávaním Okresného súdu v Krupine, ktoré sa konalo 12. júna 1952, mu jeho právny zástupca doktor Gyönyör odporučil, aby sa ku všetkému, z čoho bol obviňovaný, priznal. Pavel Lupták s týmto návrhom nesúhlasil, ale obhajca argumentoval, že mu to pred súdom iba pomôže. Obžalovaný teda priznal nesplnenie predpisu, ale jeho dôvody, prečo tak neurobil, súd nebral do úvahy. Márne tvrdil, že mu uhynuli ošípané a krava, a dokladal svoje slová potvrdením od veterinára, že nedodržal plánovaný stav dobytka, lebo by ho nemal čím v zime kŕmiť. Nič mu nepomohlo.

"Pavel Lupták bol dňa 12. 6. 1952 odsúdený Okresným súdom v Krupine za trestný čin sabotáže na 4 roky odňatia slobody, peňažný trest 50 000 Kčs, prepadnutie celého majetku, zákaz pobytu v Devičí a na stratu občianskych práv na 5 rokov. Súdu predsedal Michal Jančuška, ktorý bol pôvodne elektromontérom."

Zdieľať

Za nedodržanie stanovených dodávkových povinností voči štátu na verejné zásobovanie a za nesplnenie plánovaného počtu oviec a dobytka bol pán Pavel Lupták odsúdený dňa 12. 6. 1952 Okresným súdom v Krupine za trestný čin sabotáže podľa §85 ods.1a Trestného zákona na 4 roky odňatia slobody, podľa §48 na peňažný trest 50 000 Kčs, v prípade nezaplatenia podľa § 49 odňatie slobody v trvaní 1 roku, podľa §47 na prepadnutie celého majetku, podľa §53 na zákaz pobytu v Devičí a podľa §43 na stratu občianskych práv na 5 rokov. Okresnému súdu v Krupine, ktorý ho odsúdil, predsedal Michal Jančuška, ktorý bol pôvodne elektromontérom.

Pavel Lupták sa proti rozsudku Okresného súdu v Krupine odvolal na Krajský súd v Banskej Bystrici, ktorý potvrdil vynesený rozsudok. Po súde bol vzatý do väzby a uväznený v Leopoldove, neskôr aj v Ilave a v Ostrove pri Karlových Varoch, tvrdo pracoval v Jáchymovských uránových baniach.

Perzekvovaní štátnou mocou

Osud nebol milostivý ani k jeho rodine. Na základe výmeru Okresného národného výboru, referátu pre veci vnútorné, v Krupine zo dňa 13.12.1952 bol rodine zakázaný pobyt v okrese Krupina a bola presídlená do obce Bulovka, v okrese Frýdland v Čechách. Tu dostali dom po vysídlených Nemcoch. Toto nariadenie sa týkalo jeho manželky Márie, jeho rodičov Pavla a Zuzany Luptákovcov, dcéry Emílie, ale aj Zuzany Matušovicovej, jej manžela Jána a ich detí- 4-ročného Janka a 2- ročnej Zuzky. Ján Matušovic s rodinou bol vysťahovaný aj napriek tomu, že Ján na hospodárstve svojho svokra vôbec nepracoval, ale robil rušňovodiča na železnici, odkiaľ ho museli ako zaťa kulaka okamžite prepustiť.

Sťahovaní boli v decembri 1952, a to na nákladnom aute. V zime, v snehových fujaviciach takto cestovali až tri dni. Keďže súčasťou rozsudku bolo aj prepadnutie celého majetku, zobrali im všetko: od oblečenia, cez nábytok, až po kuchynský riad, ako aj všetok dobytok, kone, hydinu. Ostalo im doslova len to, čo mali na sebe. Preto Mária Luptáková, manželka Pavla Luptáka, keď sa mali vysťahovať z Devičia, požiadala o vrátenie vecí nevyhnutných na život v cudzom kraji a na cestu. A tak si mohli so sebou zobrať aj niekoľko potrebných vecí, ako kabáty, kuchynský riad a hlavne drevo na zimu. V pridelenom dome v Bulovke rodina bývala do roku 1957 a pracovala tu na štátnom majetku. V snahe vrátiť sa domov, podali žiadosť o odpustenie trestu zákazu pobytu v obci Devičie. Táto žiadosť však bola zamietnutá.

Inzercia

Pavel Lupták si však odpykal iba polovicu stanoveného trestu, keďže po dvoch rokoch bol podmienečne prepustený na slobodu, za vzorné správanie a dobrú pracovnú morálku. Stalo sa tak po niekoľkých zamietnutých žiadostiach o milosť. Podľa uznesenia o prepustení si počas výkony trestu spáchaný čin uvedomil a údajne sa ho snažil „odčiniť zvýšeným pracovným úsilím,“ a že teda trest naňho pôsobil „výchovne“ a dá sa predpokladať, že po prepustení sa naplno zapojí do „budovateľského úsilia všetkého prajúceho ľudu a povedie riadny život pracujúceho človeka.“

Neskôr sa aj s rodinou vrátil späť na Slovensko. Keďže mali zakázaný pobyt v obci Devičie, bývali v Brzotíne (okres Rožňava). Čas strávený vo väzbe sa však odzrkadlil na jeho zdravotnom stave. Následkom pobytu v Jáchymovských uránových baniach mu diagnostikovali leukémiu a po zvyšok života potreboval pravidelne, každý rok, výmenu krvi. V Brzotíne býval približne do roku 1968, kedy sa opäť, aj s manželkou presťahoval do Hontianskych Moraviec, kde jeho zať Ján Beňuch od roku 1967 pôsobil ako miestny evanjelický zborový farár. Spolu s ním a s jeho rodinou tam bývali na evanjelickej fare. Neskôr, v roku 1972, spolu s nimi odkúpil v Moravciach rodinný dom od pána Juraja Červenáka za našetrené peniaze, zarobené po prepustení z väzby. Na miestnom družstve pracoval až do vysokého veku, kým nedostal porážku. Aj potom však zostal veľmi aktívny. Jeho vášňou bolo vinárstvo a až do posledného dňa sa staral o svoj vinič. Starobu strávil šťastne, so svojou rodinou. Vďaka zdravému životnému štýlu sa dožil až 84 rokov.

V roku 1990, tri roky pred jeho smrťou, sa napokon Pavel Lupták dočkal rehabilitácie, zrušenia rozsudku a zastavenia trestného stíhania voči nemu. Zomrel 12. septembra 1993, v Hontianskych Moravciach, kde je aj pochovaný.

Prenasledovaná rodina

Rozsudok mal však trvalé následky aj na jeho rodinu. Napríklad jeho mladšia dcéra Emília počas krutej zimy v roku 1952 počas práce na družstve v Bulovke veľmi prechladla, kvôli čomu ju po celý život sprevádzali závažné zdravotné problémy. Napokon v roku 1984, vo veku 50 rokov, po 11 rokoch plnej invalidity, predčasne zomrela.

Totalitný režim priamo zasiahol aj starého otca pána Beňucha, Jána Kanku (*10. 9.1887 † 9.11.1968). V čase druhej svetovej vojny bol starostom v Devičí. Počas procesu kolektivizácie bol rovnako ako Pavel Lupták vytypovaný za kulaka. Ako starší a skúsenejší roľník bol aj zbehlejším, a tak sa mu lepšie darilo plniť stanovené kontingenty, i keď s veľkou finančnou ujmou. Napríklad v roku 1951, keď sa mu neurodilo dosť zemiakov ani na pokrytie potrieb jeho rodiny, objednal z Oravy dva vagóny zemiakov, ktoré v noci, na železničnej stanici v Krupine celá rodina prekladali do iných vozňov, určených na odber, aby tak splnili požadované dodávky. Napokon sa mu podarilo dodať skoro všetko, až na 15 kg ovčej vlny, ktoré sa mu stali osudnými. Na súde mu k nedodanej vlne prirátali aj 4481 litrov mlieka, aj napriek tomu, že kontingent mlieka splnil. Obvinili ho však, že dodávané mlieko riedil vodou. Toto na súde nebolo vôbec dokázané a ani jeho obrana, že mlieko neriedil a dokonca sám si dal niekoľko krát zmerať jeho tukovosť, neobstála.

Odsúdený bol na 3 mesiace väzenia a zaplatenie pokuty 50 000 Kčs (po menovej reforme v roku 1953 to bolo 10 000 Kčs), ktorú však zaplatiť nevládal, za čo mu bol pridelený jeden rok väzby navyše. Ako 65-ročný bol vzatý do väzby vo väzení Plzeň-Bory. Kvôli vysokému veku a neľudským podmienkam to nedokázal zniesť, a tak napísal domov list, v ktorom žiadal rodinu o zaplatenie zostávajúcej sumy potrebnej na jeho prepustenie. Keďže pán Beňuch, vtedy ešte ako študent, vedel, že jeho rodičia si kvôli veľmi nízkym platom na družstve nemohli dovoliť danú sumu (5 000 Kčs) zaplatiť, predal svoje dedičstvo po vlastnom otcovi a tak mohol vykúpiť svojho starého otca z väzenia. Preto sa Ján Kanka v roku 1953 s podlomeným zdravím mohol konečne vrátiť domov.

Súčasťou práce bola aj podrobná anketa, ktorú autorky vypracovali medzi študentmi Gymnázia. Jedným z výsledkov bolo poznanie, že až 37% ich spolužiakov pochádza z rodín, ktoré boli rôznym spôsobom perzekvované komunistickým režimom.

Zdieľať

Ani tým sa však ich problémy neskončili. Po vstupe do JRD bol do ich domu nasadený príslušník verejnej bezpečnosti, pričom museli uvoľniť dva a pol izby, iba pre neho a jeho manželku, zatiaľ čo oni, ako 5-členná rodina sa museli tlačiť iba v jeden a pol izbe ich vlastného rodinného domu, približne 5 rokov.

Pamätník Ján Beňuch v osobnom svedectve o osudoch jeho blízkych, píše: „Môj nevlastný otec následkom šikanovania v 50. rokoch nervovo ťažko ochorel a v decembri 1963 ako 53-ročný umrel. Starý otec sa dožil ešte mesiac pred svojou smrťou aspoň morálnej rehabilitácie. Najvyšší súd ČSSR 16. októbra 1968 zrušil rozsudky Okresného súdu v Krupine a Krajského súdu v Banskej Bystrici nad ním ako neodôvodnené. O mesiac na to ako 81-ročný umrel."

Milota Beňuchová, Zuzana Kulišková
Študentky Gymnázia v Žiline.

Súčasťou práce bola aj podrobná anketa, ktorú autorky vypracovali medzi študentmi Gymnázia. Jedným z výsledkov bolo poznanie, že až 37% ich spolužiakov pochádza z rodín, ktoré boli rôznym spôsobom perzekvované komunistickým režimom.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Jána Beňucha a autoriek. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

301

Odporúčame