V Československu, a teda aj na Slovensku bol počas totalitného režimu veľký nedostatok náboženskej literatúry. Ale hlad po nej bol obrovský a z tohto dôvodu sa cirkev na Slovensku snažila vyplniť toto prázdno rôznymi spôsobmi.

Bol to katolícky samizdat a tiež pašovanie náboženskej literatúry z iných krajín: z Poľska, Maďarska, Česka a Rakúska. Hoci sa vedelo o tom, že náboženská literatúra sa pašuje, bolo veľmi nepopulárne, ba nebezpečné rozhodnúť sa byť v niečom takom zaangažovaný. No napriek tomu toto ťažké a riskantné rozhodnutie niekoľko ľudí urobilo. A to je aj prípad nášho nenápadného hrdinu.

Tomáš Konc sa narodil 24.8.1963 v Bratislave. Pochádza z osemčlennej rodiny, v ktorej rodičia boli praktizujúci katolíci, čo sa prejavovalo aj tým, že všetky svoje deti viedli k spoločnej modlitbe a prihlásili na hodiny náboženstva. Tomáš navštevoval základnú školu na Dubovej ulici v Bratislave. Vo štvrtom ročníku prestúpil do školy s matematickým zameraním na Košickej ulici. Po ukončení základnej školy navštevoval v rokoch 1977 - 1981 gymnázium Jura Hronca na Novohradskej ulici, kde tiež maturoval.         

Približne od roku 1979 sa ako študent aktívne združoval okolo spoločenstva kapucínov v Bratislave spolu s inými mladými ľuďmi. Dokopy asi tak 3 až 5 rokov. Miništroval tam a tiež chodil na výlety s tajne vysvätenými kňazmi. Tomáša fascinoval sv. František a chcel žiť slobodne pre Boha, ľudí a pre ideály, ktoré videl vo sv. Františkovi. A tak sa stal neoficiálnym novicom kapucínskej rehole. Po maturite sa prihlásil na Strojnícku fakultu Slovenskej vysokej školy technickej a študoval tam odbor biotechnika. Raz ho niekto z okruhu Petra Žaloudka, kapucína, ktorý sa staral o prenos náboženských kníh, oslovil, či by nebol ochotný pomáhať prenášať knihy v spolupráci s poľskými priateľmi cez naše spoločné hranice. A Tomáš ochotný bol. Stal sa teda jedným z pokračovateľov v tejto akcii.

Pašovanie náboženskej literatúry z Poľska

V tom čase sa prenášalo cez Tatry, Pieniny a Oravu, konkrétne cez Vychylovku, Bobroveckú a Juráňovu dolinu a cez Mníšek nad Popradom. S Poliakmi sa stretávali na hraniciach. Mali s nimi vždy dohodnuté miesto a čas stretnutia, ktoré museli dodržať, pretože ináč by sa Poliaci vystavovali zbytočne nebezpečenstvu. Na hraniciach prevzali literatúru zbalenú v batohoch. Batohy museli mať plné už na našej - slovenskej strane, aby nevzbudzovali nápadný dojem, keď si ich na hraniciach vymenili. Odovzdávali aj prevzali tri batohy. Prenášali najmä knihy zo Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme, ktoré mali v skladoch kňazi v Poľsku. Tiež prenášali veci, ktoré posielal Anton Hlinka z Mníchova, napr. magnetofónové pásky s jeho kázňami, ale aj rôzne pápežské dokumenty a náboženské predmety. Poliakov, ale aj mnohých ostatných, ktorí boli v tejto práci zaangažovaní, nepoznali zámerne, aby ich nemohli pri možnom výsluchu prezradiť. Knihy  prenášal spolu s  Alojzom Gabajom a Branislavom Borovským, s ktorým Tomáš miništroval u kapucínov. Niekedy sa k nim pridal tiež Tomášov brat Jozef Konc a iní, ktorí s nimi zopárkrát boli. No hlavné jadro tvorili už spomínaní Tomáš Konc, Branislav Borovský a Alojz Gabaj. Takto sa im medzi rokmi 1982 až 1983 podarilo úspešne preniesť náboženskú literatúru asi 11-krát.

Osudné stopy v snehu a väzba v Poľsku

Ich posledný prenos sa uskutočnil dňa 12.12.1983 v Mníšku nad Popradom. Prenos cez toto miesto sa snažili obmedziť kvôli tomu, že z našej strany k tomuto hraničnému prechodu nebol dobrý, dosť bezpečný prístup. Pre našich bola ideálnejšia Orava. Avšak Poliaci mali zo svojej strany zase k tomuto miesto výborný prístup, a tak sa občas prenášalo aj tade. V tento deň bolo veľmi pekné slnečné počasie, hoci bol už napadaný sneh. Išli aj kvôli blížiacim sa Vianociam, pretože v batohoch mali byť aj vianočné pohľadnice.

"Aby sa nedalo dokázať ich stretnutie, poslali domov najprv poľských priateľov. Oni zostali na hranici ešte o trochu dlhšie. No práve tieto momenty sa im stali osudnými."

Zdieľať

Ako zvyčajne prišli na miesto autom. Doviezol ich Tomášov brat Jozef. Tomáš, Braňo a Alojz vyšli hore s troma poloprázdnymi batohmi na poľsko-československú hranicu, kde sa stretli s troma Poliakmi. V napadnutom snehu zanechávali stopy, a teda mali z hranice odísť čím skôr, pretože vedeli, že tu je hliadka. Avšak zdržali sa dlhšie, lebo sa dohovárali na budúcom stretnutí. Aby sa nedalo dokázať ich stretnutie, poslali domov najprv poľských priateľov. Oni zostali na hranici ešte o trochu dlhšie. No práve tieto momenty sa im stali osudnými.

Keď Poliaci odišli domov, Tomáš s priateľmi zbadali, že po ich stope ide dvojčlenná pohraničná hliadka, ktorá kráčala priamo k nim. Uvažovali, čo teraz, no nakoniec v tom šoku neurobili nič. Keď ich zbadali vojaci, jeden z vojakov zavolal vysielačkou na ústredňu, čo má s nimi robiť. Dostal rozkaz, že ich majú priviesť na pohraničnú stanicu do Poľska. Braňo sa ešte pokúsil vypýtať na toaletu. Pokúšal sa tým zbaviť listu, ktorý napísal Peter Žaloudek. No vojaci list vyhrabali zo snehu, a tak vzniklo iba ďalšie podozrenie. Priviedli ich na poľskú stanicu vojska ochrany pohraničia - VOP. Tam im prikázali batohy vysypať. A tak ako vojaci, aj oni sa až teraz dozvedeli, čo sa v batohoch nachádza. Bolo tam obrovské množstvo náboženských obrázkov, magnetofónových kaziet s kázňami Antona Hlinku, Všeobecná deklarácia ľudských práv o náboženskej znášanlivosti s komentármi Antona Hlinku, náboženské knihy a iné veci. Zaujímavosťou obsahu bolo aj 8 apoštolských požehnaní Jána Pavla II. pre 8 osôb žijúcich na Slovensku.

Po prehľadaniach na stanici boli prevezení do mestečka Nowy Sacz a na žiadosť prokurátora boli od seba odizolovaní: „Podozrivého prináleží odizolovať od Alojza Gabaja aj Branislava Borovského.“ V poľskom väzení strávili Vianoce. 11.1.1984 im poľský prokurátor vystavil potvrdenie o väzbe na tri mesiace do 12. 3. 1984.  Komunistický režim mal panický strach z náboženskej literatúry, a tak si chceli všetko poriadne preveriť. Pretože Tomáš už v Poľsku, ale aj neskôr na Slovensku zvolil taktiku nevypovedať, v jeho spisoch sa často stretávame s odpoveďou: „Odmietam vypovedať vo svojej veci.“ Na tomto vidno jeho vnútornú silu a odvahu bojovať za pravdu, pričom myslel na druhých, ktorých nechcel zatiahnuť do vyšetrovania.

O ich zadržaní však ich poľskí spolupracovníci ani rodina nič nevedeli, pretože im nebol pridelený obhajca, ani nemali žiadnu možnosť informovať ich. Rodičov ŠtB vyhľadala dvakrát, no podala im protichodné informácie. Až po mesiaci sa cez poľský konzulát dozvedeli, čo sa skutočne stalo.

Tesne pred Vianocami 1983 boli Tomáš a spol. prevezení do dvoch civilných väzníc. Tomáša presunuli do Tarnova, kde do 20. januára prežil niekoľko veľmi tvrdých výsluchov, pri ktorých používali aj fyzické násilie. Avšak tento fyzický nátlak ho iba viacej utvrdil v tom, aby mlčal. A tak vyšetrovatelia prešli na iné formy výsluchov, skôr psychologického rázu.

"Fyzický nátlak ho iba viacej utvrdil v tom, aby mlčal. A tak vyšetrovatelia prešli na iné formy výsluchov, skôr psychologického rázu."

Zdieľať

Po troch mesiacoch vyšetrovania im predĺžili väzbu a preložili ich do vojenskej väznice, kde Tomáš strávil dva týždne na samotke. Na toto obdobie si Tomáš spomína ako na jedno z najťažších, keďže bol rozhodnutý vstúpiť do kapucínskej rehole. Tu bol na pokraji psychického úpadku. Avšak modlitba a viera, že to, čo sa rozhodol robiť, má veľký zmysel, ho držala vo všetkých ťažkých chvíľach.

Väzba - Košice a Bratislava

Dňa 19.4.1984 ich previezli do Košíc. Tu bolo proti nim začaté trestné stíhanie a vyšetrovanie v rukách československej ŠtB ako proti obvineným z trestného činu opustenia republiky podľa paragrafu  109. V Košiciach strávili aj Veľkú noc. Po nej boli prevezení do Justičného paláca v Bratislave. Tomáš aj v Bratislave stále mlčí: „Obv. Konc Tomáš odmietal vypovedať k veci ako v PĽR, tak aj v ČSSR. Túto svoju pasivitu zdôvodnil tým, že si výpoveďou nechce poškodiť a neskôr nebude ľutovať, keď nič nepovie.“ Jeho mlčanie je dôkazom toho, že nechcel nikomu ublížiť.

 V Bratislave im bola vyšetrovacia väzba predĺžená do 31. 7. 1984, na čo podal žiadosť o prepustenie z väzby. „Dňa 15. 6. 1984 si Tomáš Konc v zastúpení svojim obhajcom podal žiadosť o prepustenie z väzby, v ktorej uviedol, že je už dlhší čas vo väzbe a že jeho trestný čin dosahuje nízky stupeň nebezpečnosti pre spoločnosť. Všetky výsluchy už boli vykonané a nie je ničím odôvodnená obava, že by v budúcnosti pokračoval v trestnej činnosti.“ Táto žiadosť bola zamietnutá. V záverečnej vyšetrovacej správe s návrhom na konečné opatrenia sa uvádza: „Je jednoznačné to, že obvinený Konc Tomáš svojím konaním spáchal trestný čin opustenia republiky podľa § 109/1 Tr. zákona a to tým spôsobom, že jednak dňa 12. 12. 1983  a tiež aj v minulosti bol viackrát bez povolenia ČSSR orgánov v PĽR, kam chodil za tým účelom, aby odtiaľ v spoločnosti svojich spolu obvinených nelegálne dovážal na územie ČSSR náboženskú literatúru a iné rekvizity náboženského charakteru. Možno teda ďalej konštatovať, že trestný čin opustenia republiky podľa § 109/1 Tr. zákona bol len prostriedkom na páchanie inej trestnej činnosti a to na prípravu na tr. čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 7 ods. 1 k § 124.“ Na tomto môžeme vidieť, že komunistické zriadenie nerešpektovalo medzinárodné dohody, akou bola napr. konferencia v Helsinkách o ľudských právach, kde všetky zúčastnené krajiny sa zaviazali, že prenášanie náboženskej literatúry medzi nimi navzájom nie je trestný zločin, ale slobodný akt.

Súdny proces

Z vyšetrovacej väzby sa dostali všetci traja domov dňa 31. 7. 1984 s tým, že bude na nich vypracovaná obžaloba. Počas vyšetrovacej väzby bol na žiadosť Správy hl. mesta na Tomáša vypracovaný charakterový posudok Obvodným národným výborom a tiež Slovenskou vysokou školou technickou. Oba vypovedali v jeho prospech: „Politicky nie je organizovaný. V zahraničí nemali blízkych príbuzných. Je zaradený do zoznamu nadaných a talentovaných študentov. Ochotne pomáha slabším spolužiakom.“ Ale ani dobré známky a vlastnosti Tomášovi nepomohli. 4. 10. 1984 bol vylúčený z vysokej školy.

Pred súd boli predvolaní 19.3.1985. Pojednávanie trvalo viac ako deň a zúčastnil sa ho ako divák aj vtedajší tajný biskup Ján Chryzostom Korec, zástupcovia z talianskeho, britského a iných veľvyslanectiev, na čom je vidno, že o ich prípade verejnosť vedela.

"Braňo a Alojz dostali nepodmienečné odňatie slobody v dobe trvania 14 mesiacov a Tomáš nepodmienečné odňatie slobody v dobe trvania 12 mesiacov."

Zdieľať

Súd rozhodol, že sú vinní kvôli spáchaniu prípravy na trestný čin porušovania predpisov o obehu tovaru v styku s cudzinou podľa § 7 ods. 1 k § 124 ods. 1, ods. 2 Tr. zákona. Na tomto môžeme demonštrovať tendencie komunistického režimu skriminalizovať náboženskú činnosť. Takisto aj na správach VONSU (Výbor na ochranu nespravodlivo súdených), kde ich proces bol jasne braný ako kriminalizácia náboženského procesu. Odsúdili ich na trest odňatia slobody v rozsahu 18 mesiacov pre Braňa a Alojza a v rozsahu 16 mesiacov pre Tomáša.

Po vynesení rozsudku sa všetci odvolali. 13. 6. 1985  im Mestský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok vo výroku o treste a spôsobe jeho výkonu a odsúdil ich nanovo podľa § 124 Tr. zákona. Braňo a Alojz dostali nepodmienečné odňatie slobody v dobe trvania 14 mesiacov a Tomáš nepodmienečné odňatie slobody v dobe trvania 12 mesiacov.

Odpykanie trestu

Po odsúdení si Tomáš Konc odslúžil prvú časť vojenskej služby vo Zvolene medzi aprílom 1985 až marcom 1986. V marci ho previezli do väznice v Bratislave s voľným pohybom bez priameho stráženia. Pracoval tu ako stavebný robotník. Počas trestu sa vo väzniciach s Braňom a Alojzom nestretli. Trest si odpykával až do augusta 1986.

Po odpykaní trestu a prepustení musel čakať na ďalší povolávací rozkaz, pretože mal ukončený iba rok vojenskej základnej služby. Za tento čas sa zamestnal v civilnom zamestnaní. Pracoval ako robotník v horolezeckom oddiele a sieťoval svahy nad železnicami a cestami. V tomto čase býval u mojich rodičov, u nás doma v Prešove (v rodine Tkačíkovej, pozn. red.). Po niekoľkých mesiacoch tejto práce si išiel odslúžiť druhý rok vojenskej základnej služby v Klatovoch. Bolo to v apríli 1987 až apríli 1988. Po ukončení základnej vojenskej služby sa opäť pokúsil študovať, čo sa mu aj podarilo. No tentokrát v Česku na Matematicko - fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej v Prahe. Na tejto vysokej škole študoval v rokoch 1988 - 1993.

"Už počas procesu (1.2.1984) bol založený tajný spis pod menom 'KAMELOT', ktorý mal na starosti istý operatívny pracovník ŠtB a sledoval Tomáša Konca a jeho činnosť. Takéto tajné spisy boli vedené aj o Borovskom a Gabajovi pod menami 'TURISTA' a 'LUŽAN'."

Zdieľať

„Dozvukmi“ procesu boli predvolania na ŠtB a VKR (Vojenská kontrarozviedka), kde podával správy o tom, či je zamestnaný alebo nie, kde mu vraveli, aby nechodil do kostola, neangažoval sa v náboženskom živote atď. Neísť tam znamenalo vysokú pokutu. A tak si opäť pripomínal všetko zlé a hnusné, čo zažil počas vyšetrovacej väzby. Okrem toho už počas procesu (1.2.1984) bol založený tajný spis pod menom “KAMELOT“, ktorý mal na starosti istý operatívny pracovník ŠtB a sledoval Tomáša Konca a jeho činnosť. Takéto tajné spisy boli vedené aj o Borovskom a Gabajovi pod menami “TURISTA“ a “LUŽAN“.

Rehabilitácia

V roku 1990 si podali všetci traja žiadosť o rehabilitáciu. Dokonca vtedajší americký prezident Ronald Reagan sa ich pred konferenciou o ľudských právach zastal a uviedol ich proces ako príklad porušovania ľudských práv v strednej a východnej Európe v 80. rokoch. Odpoveďou na ich žiadosť bolo zrušenie ich rozsudkov ako nezákonných v plnom rozsahu a zastavenie trestného stíhania. 10.12.1990 bola postúpila ich žiadosť o finančné odškodnenie Ministerstvu spravodlivosti SR. Odtiaľ im poslali odškodnenie až po dvoch rokoch urgencií. Tomáš Konc bol odškodnený sumou 35 215 Kčs. Ale môže takáto smiešna suma vrátiť kus života, ktorý stratili? Ako on sám hovorí: „Nebol to iba akýsi rok straty života, ale išlo o 5 rokov aktívnej perzekúcie a kontroly (1983 – 1985) a dva a pol roka strateného štúdia techniky.“

Tomášov život po páde komunizmu

Tomáš Konc vyštudoval Matematicko fyzikálnu fakultu na Karlovej univerzite v Prahe, odbor biofyzika. Ako druhák na vysokej škole prežil nežnú revolúciu a spomína: „To sa asi zažije iba raz v živote. Vyšli sme do tých ulíc, odhlasovali sme štrajk a prežili sme úžasnú eufóriu. Tá atmosféra sa jednoducho nedá opísať, to musel človek zažiť.“ Sudcovia, ktorí ho súdili v čase komunizmu, súdia dodnes: „Dodnes som nepočul, že by niekto povedal: prepáčte. Najelegantnejšie by bolo, keby sa nad sebou zamysleli a buď by sa ospravedlnili alebo odišli. Myslím si, že nemajú morálne právo súdiť. Ako je to z právneho hľadiska, neviem, nie som právnik, ale ja by som sa s takýmto štítom hanbil súdiť v dnešnej dobe akýkoľvek proces.“ A dodáva: „Národ, ktorý zatlačí do podvedomia svoje činy a ktorý ich nepriznáva, sa stavia do roly toho, kto sa vystavuje riziku, že to bude musieť znova prežiť.“

V rokoch 1999 – 2003 si na Trnavskej univerzite v Trnave spravil doktorát zo sociálnych a pedagogických vied. Večné sľuby zložil 24.3.1990 a kňazom sa stal 5.2.1994. Dnes žije ako kňaz kapucín v Bratislave.

Zmysel vidí práve v spracovaní udalostí zločinov komunizmu, aby keď prichádza nejaká spoločenská zmena, sme ich vedeli použiť tak, aby boli výstrahou pre mladú generáciu. Práve pre tento cieľ nestrčil hlavu do piesku, ale hovorí o tom, čo zažil, o tom ako neprestajne treba hľadať pravdu, po ktorej on ako mladý chlapec tak veľmi túžil, a aby táto pravda bola životným krédom každého čestného človeka.

Stopy v snehu sa stratia spolu s roztápajúcim sa snehom... Príde jar, ľudia nemyslia na zimu a užívajú si slnko... Ale stopy, ktoré zanechal Tomáš Konc, sa nestratili, i keď sa o to totalitná moc snažila. Takéto stopy sa ani neroztopia, ani nerozplynú, ale ostanú hlboko v dejinách ľudí a sveta. Lebo aj vďaka nim môžeme byť tým, kým sme. A hlavne byť slobodnými. Jeho stopy určite zostali v mysliach, srdciach tých, s ktorými sa stretol, ktorým jeho činnosť prinášala a stále prináša osoh a radosť.

Daniela Tkačíková, Filip Morjak
Študenti Gymnázia sv. Moniky v Prešove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Zdroj fotografií: archív Tomáša Konca a autorov. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.