Politický realizmus podľa Morgenthaua

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Politický realizmus podľa Morgenthaua

Hans Morgenthau, profesor medzinárodnej politiky na University of Chicago, USA. Foto: photoarchive.lib.uchicago.edu

Nie sme spoločenstvom anjelov, preto potrebujeme vládu. Nemôžeme očakávať anjelské režimy, a preto musíme prinútiť vládu, aby kontrolovala sama seba.

Monsignor Ronald Knox ho poznal ako „Entuziazmus“. Svätý Tomáš Morus ho nazýval „Utopizmus“. Joachim z Fiore ho hlásal ako „Tretí vek“. Veľké množstvo moderných filozofov sa spája s rozličnými prúdmi sekulárneho chiliazmu. Celkový záver tohto svetského vykúpenia je: ak nejaký duce, Führer, Vožď či Veľký kormidelník zmení politickú či ekonomickú štruktúru spôsobom, ktorý je dostatočne revolučný, príde mier. A pokrok. A prosperita. A raj.

Na obnovu Edenu – ktorý progresivisti chápu ako politický raj – stačí len dokonalá dôvera v toho, kto vedie. Opäť získame radosti z čias pred prvým pádom – tie „dary“, ako napísal Walter Miller v Chválospeve na Leibowitza, ktoré sa „človek znova snaží hrubou silou uchvátiť z neba, odkedy ich po prvýkrát stratil.“

Zbavme sa teda nesmrteľného Boha a pomažme boha smrteľného, hobbesovského Leviatana, ktorý bude uštedrovať právnu „spravodlivosť“ podľa svojej ľubovôle a rozdeľovať ekonomické dobrá podľa svojho priania. Opäť Miller: „Nekonečná moc ani nekonečná múdrosť však nedokázali spraviť z ľudí bohov. Nato by museli byť aj nekonečnou láskou.“

Aischylos, Herodotos, Tukydides, Aristoteles – i Starý zákon – sú pre nás pochopiteľné len preto, že sa ľudská prirodzenosť nemení. Zdieľať

Naopak, veľký odborník na medzinárodné vzťahy Hans Morgenthau (1904 – 1980) učil generácie študentov teóriu „politického realizmu“ – výzvu americkej spoločnosti, ktorá sa často oddáva romantickému a donkichotskému chápaniu politiky – šťastným koncom za šesťdesiat minút televízneho programu.

Tradičná katolícka múdrosť (že žijeme v slzavom údolí, z ktorého potrebujeme nadprirodzenú spásu) nebola ani nebude ochotne prijímaná zo strany pelagiánskych progresivistov, ktorí dychtivo počúvajú mámivý spev politických osobností sľubujúcich nástup sekulárnej dúhy po niekoľkých malých úpravách... vlastne všetkého.

Napriek Jeremiášovmu varovaniu: „Srdce je klamlivé nadovšetko a rozjatrené, kto sa v ňom vyzná?“ (Jer 17,9) a podobnému chápaniu ľudskej nedokonalosti v evanjeliu (Jn 2,25; Mk 7,21) trvá utopistická či milenialistická ideológia na tom, že ľudská prirodzenosť je podobne ako rod donekonečna tvárna a vhodne manipulovateľná.

Morgenthau učil, že „politiku, ako i spoločnosť riadia objektívne zákony, ktoré majú svoje korene v ľudskej prirodzenosti“. Aischylos, Herodotos, Tukydides, Aristoteles – i Starý zákon – sú pre nás pochopiteľné len preto, že sa ľudská prirodzenosť nemení.

Preto bol Morgenthau presvedčený, že politika sa dá pochopiť, keď pochopíme skutočnosť, že záujmy sú definované vo vzťahu k moci. Základom v politickej oblasti nie sú motívy lídrov či dohody medzi nimi. Ako raz ktosi povedal, nádej nie je manažérsky nástroj.

Veľmi sa mýlime (ako nám Cirkev kedysi pripomínala), ak očakávame, že politické programy zlikvidujú moc a vytvoria súlad medzi všetkými záujmami. Múdra politika je o správe moci, nie o jej likvidácii. „Keby boli ľudia anjelmi, nebola by potrebná žiadna vláda. Keby mali vládnuť ľuďom anjeli,“ poznamenal James Madison, „nebola by potrebná žiadna vonkajšia ani vnútorná kontrola.“ Nemôžeme očakávať spoločnosť anjelov, a preto potrebujeme vládu. Nemôžeme očakávať anjelské režimy, a preto musíme prinútiť vládu, aby kontrolovala sama seba.

No ak si musíme uvedomovať požiadavky moci, podľa Morgenthaua si musíme veľmi uvedomovať i morálnu povinnosť. Morgenthau nebol nihilista ani nepopieral stálosť a všeobecnosť morálnych noriem. Podobne ako Katechizmus (2309, 1897 – 1904) bol presvedčený, že verejné osobnosti musia vynášať rozvážne úsudky. Napätie medzi mocou a morálkou pretrvá až po parúziu.

„Je obrovský rozdiel,“ napísal, „medzi presvedčením, že všetky národy podliehajú Božiemu súdu, skrytému pred ľudskou mysľou, a rúhavým presvedčením, že Boh je vždy na našej strane a že to, čo chceme my, nemôže nechcieť aj samotný Boh.“

Ako napísal pápež Pius XI. v roku 1937: „Kto rasu alebo národ, alebo štát, alebo štátnu formu, alebo nositeľov štátnej moci... modloslužobnícky zbožňuje, ten prevracia a falšuje Bohom vytvorený a Bohom ustanovený poriadok. Taký človek má ďaleko k pravej viere v Boha a k chápaniu života, ktoré by bolo v súlade s touto vierou.“

„Človek, ktorý by bol len ,politický človek’, by bol divý zver, lebo by mu úplne chýbali morálne zábrany. Človek, ktorý by bol len ,morálny človek’, by bol hlupák, lebo by mu úplne chýbala rozvážnosť.” Zdieľať

Podobne tvrdil Morgenthau: „Človek, ktorý by bol len ,politický človek’, by bol divý zver, lebo by mu úplne chýbali morálne zábrany. Človek, ktorý by bol len ,morálny človek’, by bol hlupák, lebo by mu úplne chýbala rozvážnosť” (porov. KKC 1806). Dráma politiky sa vždy odohráva na morálnom javisku. Funguje tu akýsi dualizmus: musíme pamätať a brať ohľad na dôsledky politickej činnosti, ako i na morálny zákon, podľa ktorého musíme súdiť samotnú túto činnosť (KKC 2242).

Podstata tyranie spočíva v arogantnom opustení morálneho zákona Božieho štátu, ktorý máme v zárodočnej forme vpísaný do svojho srdca (KKC 1956). Stávame sa tak politickými Frankensteinmi a tvoríme monštruóznu politiku. Utopizmus bez rozlišovania odmieta politickú, vojenskú i súdnu moc, ktoré sú nevyhnutnou súčasťou ľudského štátu, a tvorí tak zmäkčilú politiku.

Morgenthau bol presvedčený, že realizmus je v najlepšom stave vtedy, keď sa rozvážne vedúce osobnosti múdro snažia udržať politické právomoci v domácej politike oddelené a v medzinárodnej politike rozumne vyrovnané.

Iný politický realista (a teológ) Reinhold Niebuhr napísal v roku 1932: „Politika bude až do konca dejín miestom, kde sa stretávajú svedomie a moc, kde sa budú etické a donucovacie faktory ľudského života vzájomne prelínať a dosahovať svoje skusmé a neisté kompromisy.“

Ako nás stručne učí list Hebrejom: „Tu nemáme trvalé mesto, ale hľadáme budúce“ (Hebr 13, 14).

James H. Toner
Autor je emeritný profesor vodcovstva a etiky na Air War College, autor knihy Morals Under the Gun (Morálka s pištoľou pri hlave) a iných kníh. Vyučoval aj na Notre Dame v Norwichi, v Auburne, na Akadémii vzdušných síl USA a v Kolégiu a seminári svätých apoštolov.

Pôvodný text: Political Realism.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo