Ako vo Florencii 15. storočia vzniklo špeciálne zariadenie pre opustené deti

Ako vo Florencii 15. storočia vzniklo špeciálne zariadenie pre opustené deti

Florencia na obraze z 15. storočia

Veľké florentské rodiny a cechy sa dokázali zjednotiť v spoločnej veľkorysej akcii.

Súpisy florentských daňovníkov v roku 1427 a v roku 2011 ukazujú, že v súčasnosti najviac prosperujú tie isté florentské rodiny, ktoré prosperovali pred 600 rokmi. Preukázali to dvaja talianski ekonómovia v štúdii porovnávajúcej zoznamy daňových poplatníkov – Guglielmo Barone a Sauro Mocetti. Vyhodnocujúc výskyt rovnakých priezvisk v oboch súpisoch bádatelia svoju argumentáciu podporili konštatovaním o regionálnom charaktere početných toskánskych priezvisk.

Hoci je možné, že podobné dlhodobé trendy majú všeobecnejší charakter, dokázať sa to dá len tam, kde sa zachovali mestské archívy, ako je to vo Florencii, kde písomné pramene potvrdzujú, že rodiny dokázali uchovávať a zveľaďovať svoj majetok počas početných obliehaní, Napoleonovho vojenského ťaženia, za Mussoliniho režimu i v priebehu dvoch svetových vojen. Uvedená skutočnosť ilustruje organickosť spoločenských väzieb a kontinuitu rodinných podnikov a odovzdávaného remesla (spracovanie látok, kože, kamenárstvo, výroba strešných krytín).

V súvislosti s Florenciou je však okrem uvedeného nutné zdôrazniť mimoriadnu schopnosť rodín a cechov zjednotiť sa v spoločnej veľkorysej akcii. Ako dnes, i vtedy impulz konať vznikal z iniciatívy mimoriadnej osobnosti, no jeho prijatie záviselo od prostredia. Zdieľať

V súvislosti s Florenciou je však okrem uvedeného nutné zdôrazniť mimoriadnu schopnosť rodín a cechov zjednotiť sa v spoločnej veľkorysej akcii. Ako dnes, i vtedy impulz konať vznikal z iniciatívy mimoriadnej osobnosti, no jeho prijatie záviselo od prostredia. Spoločenské prostredie bolo vo Florencii 15. storočia veľmi priaznivé. Preto namiesto obvyklého dôrazu na úlohu umelca či politika zamýšľam v týchto riadkoch uplatniť antropologický pohľad a akcentovať skutočnosť, že toskánske rodiny, o ktorých bola reč vyššie (nielen Mediciovci, ktorí sa obyčajne v týchto súvislostiach spomínajú), v 15. storočí zastrešili unikátnou kupolou katedrálu Santa Maria del Fiore a následne poskytli dlhodobú pohostinnosť pápežskému dvoru i viac ako tisícu zahraničných hostí prichádzajúcich na Florentský koncil. Táto veľkorysosť bola oplatená vznikom Platónskej akadémie, vďaka ktorej sa o meste začalo hovoriť ako o nových Aténach, i knižným darom, ktorý sa stal základom Medicejskej knižnice. Vymenovať všetky pozitíva nových kontaktov, ktoré sa prejavili v dlhodobom časovom horizonte, presahuje možnosti tohto textu.

Katedrála Santa Maria del Fiore.

Argumentáciou o daňových poplatníkoch a akcentom na rodovú kontinuitu, pravdaže, nemám v úmysle podceňovať kultúrno-spoločenskú aktivitu rehoľných spoločenstiev. Tá je zrejmá nielen pri koncile a ďalších cirkevných podujatiach, ale i pri organizácii mestského života. Súhra cirkevných a svetských štruktúr napokon dokázala premôcť ničivé a vyčerpávajúce stáročné súperenie dvoch frakcií – to súperenie, ktoré prinútilo najslávnejšieho florentského rodáka Danteho odísť do vyhnanstva. Prostredníctvom početných konfraternít mesto zapojilo mládež do verejného života, čím dalo jej súťaživosti mierový charakter. Priestor pre súťaž sa otváral aj v individuálnom pláne, a to hlavne v oblasti umenia. Z prostredia umeleckých a remeselných dielní vyšiel rad jedinečných umelcov a Florencia ako dôležité centrum umeleckej formácie prostredníctvom svojich rodákov významne ovplyvnila aj vizuálnu tvár Ríma.

Profit cechov, ba ani bankársky profit nepredstavoval pre Florenťanov cieľ osebe, vďaka čomu vklad do urbanizmu, do štruktúry a skrášľovania mesta dodnes nielen spolutvorí identitu obyvateľov mesta, ale vytvára aj pracovné príležitosti v oblasti turizmu a služieb, keďže chrámy a iné architektonicky jedinečne riešené stavby ukrývajú mnoho unikátnych sochárskych a maliarskych diel. Cestovný ruch je však len vedľajším produktom úsilia minulých generácií, preto sa vráťme o 600 rokov dozadu.

Pôvod zdravotníckych inštitúcií v záujme o blížneho

Život vtedajšej Florentskej polis nemožno charakterizovať ako žitý ideál prvých kresťanských spoločenstiev, avšak vo vnútri reálnych ekonomických vzťahov jestvovala významná redistribúcia ziskov, a to aj mimo daní – na báze dobrovoľných individuálnych skupinových iniciatív. Ako iné mestá v západnej a strednej Európe, aj Florencia mala špitály – z obdivu ruského návštevníka koncilu, o ktorom svedčia cyrilické dokumenty v moskovských i petrohradských archívoch, však vidno, že nešlo o samozrejmosť. Pritom nemocničných zariadení, podobných tomu, ktoré opisuje cestopis Suzdaľského autora, bolo k dátumu koncilu vo Florencii okolo dvadsať!

V tomto texte sa venujem len niekoľkým inštitúciám, ktoré vznikli v 15. storočí, orientačne by sa dalo povedať okolo času konania Florentského koncilu, a boli novátorské aj z hľadiska idey. Koncil nespomínam preto, že by vždy existovala kauzálna súvislosť medzi udalosťou a vznikom inštitúcie – ako v prípade Medicejskej knižnice –, ale pre obdiv k tomu, v koľkých rovinách súčasne mesto vyvíjalo aktivity. Korene tohto procesu sú istotne hlbšie, veď aj pozvaniu koncilu do mesta musela predchádzať jeho pripravenosť – obrazne povedané, aby mesto mohlo zastrešiť koncil, muselo najskôr zastrešiť a vysvätiť svoju katedrálu. Pápež Eugen IV. mohol premiestniť koncil z Ferrary do Florencie len vďaka tomu, že vo vedení mesta boli tejto záležitosti naklonení humanistickí vzdelanci, v polis sa okrem cechov a množstva vynikajúcich umelcov nachádzali kláštory pripravené ubytovať hostí a k dispozícii bol i potrebný kapitál.

Možno povedať, že v kresťanskom myslení obec znamená predovšetkým živé ľudské spoločenstvo. A to má svoje rany. V snahe liečiť ich 15. storočie prinieslo nový moment do špitálnických aktivít. Zdieľať

V 15. storočí vzniklo aj viacero utópií vrátane architektonických urbanistických modelov. Tieto boli ťahúňom pokusov uskutočniť aspoň niečo z ideálnych vízií. Hľadanie ideálneho mesta však bolo neodlúčiteľné od obce Božej, o ktorej pred stáročiami uvažoval Augustín v spise De civitate Dei. Aj florentský dominikán Tomáš Akvinský – bolo to ešte v storočí vnútorných konfliktov mesta – rozvíjal úvahy o nebeskom kráľovstve, ktoré sa začína už na zemi.

Možno povedať, že v kresťanskom myslení obec znamená predovšetkým živé ľudské spoločenstvo. A to má svoje rany. V snahe liečiť ich 15. storočie prinieslo nový moment do špitálnických aktivít. Tak vznikla inštitúcia Ospedale degli Innocenti s cieľom zachraňovať odložené deti. Hlavnej úlohy sa ujal rád servitov, ktorý aktívne podporil dominikánsky opát a neskorší biskup Florencie Antonino Pierozzi. Prvú donáciu vo výške tisíc florénov poskytol novému špitálu Francesco Datini. Tá umožnila v roku 1419 získať pozemok, usporiadať architektonickú súťaž a o pár rokov nato započať stavbu.

Vec sa podarila vďaka synergii rádu servitov s cechom Arte della Seta, združujúcim zlatníkov a podnikateľov s hodvábom. Do tohto cechu patril aj tvorca kupoly florentského dómu Filippo Brunelleschi, ktorý navrhol architektúru nového špitálu. Prvé deti boli prijaté do opatery v 40. rokoch 15. storočia, no najdúchov už predtým prijímali charitatívne zariadenia pri Santa Maria Nuova, San Gallo a Santa Maria della Scala. Žiaden z menovaných špitálov však nebol špecializovaný na podobný účel, a tak presúvanie batoliat a ich zverenie cudzím rodinám sprevádzala sprvu vysoká úmrtnosť. Podstatnou úlohou nového zariadenia bolo zabezpečiť dojčenie najdúchov, čím sa však komplexná starostlivosť nekončila.

Súčasná muzeálna expozícia v priestore Ospedale degli Innocenti odkrýva dramatické začiatky podujatia a aj imanentnú tragickosť položenia dieťaťa bez rodičov. Osobitne silným dojmom pôsobia drobné predmety, aké biologické matky nechávali pri odloženom dieťati. Často bola týmto predmetom polovica mince alebo hlineného medailónu, ktoré pestúni starostlivo uchovávali, aby ich zverenci mali aspoň nejakú šancu nájsť nositeľa druhej polovice alebo aspoň čiastočne spoznať svoj pôvod. Zachovanie podobných drobností, ktoré niesli informáciu o sociálnom pôvode či rodisku dieťaťa do našich čias, svedčí o úcte, ktorú mali serviti k svojim zverencom ako k jedinečným ľudským bytostiam.

Keramické zobrazenie dieťaťa v povojníku. Terakotové tondo z priečelia Ospedale degli Innocenti z roku 1487 od Andrea della Robbia.

Vie sa, že prítomnosť byzantského dvora s cisárom Jánom VIII. Paleológom na Florentskom koncile využili viacerí šľachtici na legitimizáciu svojich ľavobočkov. To však bola časovo obmedzená príležitosť. Pomoc servitov sa vytrvalo, niekoľko storočí zameriavala na tie deti, ktoré podobné šťastie nemali a ani nemohli mať – veď odložené deti nepochádzali len z nerovných zväzkov. Vďaka skorej intervencii servitov bolo množstvo detí prijatých do starostlivosti neskôr aj adoptovaných.

Opatrovníci najdúchov sa usilovali kompenzovať absenciu rodiny kvalitným vzdelávaním, tie výtvarne nadané spomedzi detí sa dostali do umeleckých botteg. Deti vyrastali v peknom estetickom prostredí. V komplexe, kde bývali a vzdelávali sa, mali aj menší chrám Santa Maria degli Innocenti. Preň prior servitského rádu Francesco Tesori objednal u Domenica Ghirlandaia oltárny obraz Adorazione dei Magi. Cena za dielo (115 florénov) i jeho umelecký program svedčia o vysokej estetickej náročnosti objednávateľa a dovoľujú predpokladať aj vysokú úroveň výchovy a vzdelávania detí zverených starostlivosti rádu.

Čo rozpráva Ghirlandaiovo Klaňanie kráľov

Ako potvrdzuje vnútroobrazové datovanie, obraz bol dokončený v roku 1488. Jeho komplexná ikonografia, dopĺňajúca centrálny výjav klaňania kráľov novonarodenému Kristovi, prezrádza veľa o objednávateľovi a jeho spoločníkoch.

Prior Tesori je na obraze portrétovaný v čiernom odeve, na ktorom sa vyníma kríž kľačiacej postavy Jána Krstiteľa – patróna Florencie, a stojí po boku Jána Evanjelistu – patróna cechu Arte della Seta. Za nimi spodobil Ghirlandaio sám seba a je to jeho postava, ktorá nadväzuje očný kontakt s divákom. Prior Tesori vedie rozhovor s mužom v orientálnom odeve, ktorý spolu s oproti stojacou skupinou tvorí obrazové echo historického momentu, keď predstavitelia mesta vyšli za brány mesta privítať byzantských hostí Florentského koncilu.

Oltárny obraz Klaňanie kráľov, ktorý namaľoval Domenico Ghirlandaio pre kostol servitov v rokoch 1485 – 1488.

Traja králi sú vkomponovaní do trojuholníka a trojuholník tvoria i postavy dvoch najdúchov a dieťaťa Krista. Obaja innocenti sa Kristovi klaňajú po boku a pod ochranou kráľov. Maliar ich situáciu uvádza do súvislosti s biblickou scénou Herodesovho vraždenia betlehemských neviniatok (Santi Innocenti Martiri). Toto spojenie je myšlienkovou operáciou ďalekosiahleho významu, keďže – ako zdôrazňuje Charles Péguy – betlehemské deti sú prvými z tých, čo zahynuli pre Krista. Nazeranie na najdúchov v takomto svetle vyzýva k zrušeniu ich spoločenskej diskriminácie: no kým v realite bolo cieľom začlenenie opusteného dieťaťa do spoločnosti, obraz vyzdvihuje jeho osamelosť a zraniteľnosť, čím dieťa vyzdvihuje do úrovne nad spoločenskú normu.

Kým kľačiace deti so známkami zranenia sú odeté priesvitnou drapériou, aby vystúpila ich podoba s Kristom, v betlehemskej scéne sú deti v povojníkoch, ktoré sa stali atribútom najdúchov. Matky s deťmi v náručí utekajú smerom k prístavu, kde vládne pokojná atmosféra. Na brehu prístavu stoja dve postavy, mních a laik – alegória synergie kláštorov a svetských ľudí, umiestnená do akéhosi zálivu v strede obrazu, nad Madonu s dieťaťom. Betlehemská matka bežiaca k vode by ich tam hľadala dlhšie ako divák a už to asi nestihne – minulosť sa nedá zmeniť... No frontálna pozícia servitu a jeho laického spolupracovníka svedčí o ich čakaní na iné matky, ktoré ešte majú možnosť zmeniť osud svojich detí, keďže pre ne existuje útočisko.

Popri niekoľkých deťoch v náručí bežiacich matiek vidíme v betlehemskej scéne aj niekoľko detí samostatne ležiacich na zemi. Táto časť obrazovej narácie má vyslovene argumentačný charakter: nevieme, v akej situácii sa nachádzala betlehemská matka, ktorá tam zanechala svoje dieťa samo, nevieme, prečo tam leží. Analogicky nepoznáme ani to, v akej situácii sa nachádzala toskánska matka, nevieme ani, či prežila pôrod, ale dieťa je v každom prípade nevinné a treba mu pomôcť. Obraz hovorí, že aktívny morálny postoj stojí vysoko nad moralizovaním, lebo nevedie k posudzovaniu toho, čo urobili iní, ale k uvažovaniu o tom, čo môžem urobiť ja.

Florencia quattrocenta nám odhaľuje komplexnú spoločnosť: princíp povinnej dane tu dopĺňa princíp dobrovoľného prejavu ľudskosti. A organické ľudské väzby tu rozširuje kresťanská kultúra, ktorá nachádza spôsob, ako pomôcť tam, kde by príroda tých najslabších, opustené mláďatá, nechala uhynúť. Oltárny obraz Klaňania kráľov vyzýva nasledovať veľkých a ukazuje, že pomáhať slabým je kráľovské.

Florencia po niekoľko storočí inšpirovala iné európske mestá, ale aj sama sa nechala inšpirovať. Z pohľadu histórie kultúrnych kontaktov, ktoré sú súčasťou našich dejín, môžeme zdôrazniť modernizáciu Ospedale degli Innocenti toskánskym veľkovojvodom Ferdinandom III. z rodu Habsburgovcov.

Na záver, aby sme trochu odľahčili túto silnú tému: hoci sa medzi najstaršími daňovými poplatníkmi priezvisko Innocenti nenachádza, v súčasnom Taliansku jeho výskyt nie je zriedkavý. Vynálezca Ferdinando Innocenti ním dokonca pomenoval svoju spoločnosť, zameranú na výrobu skútrov a motorových vozidiel. Ale to je už príbeh úspešného dediča mena v 20. storočí. V dôsledku jeho rozhodnutia nám sociálne inštitúcie, vytvorené kresťanskou kultúrou, pripomínajú už nielen mená ľudí, ale i mená vecí.

Text vznikol v rámci projektu APVV-15-0526 Téma Troch kráľov v umení Slovenska – interdisciplinárne štúdie kultúrnej tradície a komunikácie.

Foto: Flickr.com, Wikimedia

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo