S hokejom som skončil, lebo som chcel byť kňazom

S hokejom som skončil, lebo som chcel byť kňazom

Počas toho, ako profesionálne hrával hokej, zažil osobné stretnutie s Bohom a rozhodol sa ho nasledovať. Kapucín Norbert Pšenčík.

O vás je známe, že ste bývalý hokejista. Ako sa z hokejistu stal kapucín?

Tak, že počas vojenskej služby v rámci ktorej som hrával hokej, som v jednom kostole osobne stretol Boha. Vo svojom vnútri som vnímal jeho hlas a ponuku, aby som ho nasledoval. Ani dnes by som nedokázal inak reagovať.

Vedeli by ste tento zážitok opísať?

Bojím sa, že to nedokážem vtesnať do viacerých slov, ako som vám povedal. Bol to taký silný zážitok, že som si bol istý, že sa mi prihovoril Boh.

Predtým ste chodili do kostola?

Áno, ale bolo to také kresťanstvo, aby som nemusel klamať otcovi. Otec bol silno veriaci a od malička nás spolu so sestrou vodil v nedeľu ráno na omše. Ja som však v kostole od dieťaťa až po strednú školu myslel iba na hokej. Rozmýšľal som nad zápasmi, ktoré boli, aj nad tými, ktoré nás čakali. Keď som bol starší a vracal som sa zo zápasov, tak otcova prvá otázka bola, či som bol v kostole. Aby som nemusel klamať, tak som tam chodil, ale silnejšia spätosť s Bohom mi chýbala.

Akú súťaž ste hrávali?

Vtedajšiu prvú slovenskú ligu za vojenský klub v Michalovciach. Bolo to v čase, keď ešte existovalo Československo.

Je pravda, že ste hrávali hokej spolu s Pavlom Demitrom?

To je omyl, ktorý sa objavil aj v médiách. Viem, ako k tomu došlo. Demitra bol mladší hráč a ja som sa s nim hokejovo nestretol. Keď sa však plánovala jeho posledná rozlúčka, hľadal sa aj kňaz, ktorý by na nej mal príhovor. Keď som ako kňaz pôsobil v Žiline, tak som si chodil do Trenčína zahrať hokej. Takto som bol v kontakte s Vilom Rúžičkom, Otom Haščákom, Robertom Švehlom, Júliusom Šuplerom a inými. Vilko ma neskôr kontaktoval a oslovil, či by som na rozlúčke s Pavlom Demitrom nepovedal pár viet. Takto potom vznikla aj legenda, že sme spolu hrávali.

Po tom zážitku s Bohom ste pokračovali v hokeji?

Áno, ale dosť som zmenil svoje správanie, svoj život. Začal som sa vyhýbať nekalým veciam, pustil som sa do čítania Svätého písma, kontaktoval som sa s kňazom v Michalovciach. Dnes keď chce niekto slúžiť Bohu, tak s múdrym doprevádzateľom je tých možností viacej. Nemusí to byť len kňazský a rehoľný život. Vtedy som to však bral tak, že keď ma Boh chce, tak mojou najlepšou odpoveďou bude stať sa kňazom.

Odslúžil som vojenskú službu, vrátil som do Žiliny, odkiaľ pochádzam. V tom čase som bol hráčom Liptovského Mikuláša, kam ma ako dorastenca kúpili, ale Žilina ma chcela naspäť. Rovno som im povedal, aby ma nekupovali, pretože chcem vstúpiť do seminára, a ak ma prijmú, tak končím s hokejom. Stalo sa a nastúpil som do seminára v Nitre.

Ku kapucínom ste sa dostali ako?

V druhom ročníku v seminári ma veľmi oslovil život svätého Františka z Assisi a rozhodol som sa ho nasledovať čo najradikálnejšie. Zaklopal som na dvere pátrovi Šebastiánovi v kapucínskom kláštore v Bratislave, keď sa ma opýtal, čo ma privádza, tak som odpovedal, že svätý František. A tak som začal noviciát u kapucínov. Ako kapucín som pôsobil v Žiline, v Hriňovej, v Kremnických Baniach a v roku 2012 ma preložili do Pezinka.

Čo vás oslovilo na svätom Františkovi?

Sloboda v odovzdanosti Bohu. Kde ma Boh chce, tam ma bude mať. Tiež taká radostnosť prežívania viery a nepripútanosť k veciam, ktoré by ma mohli ťahať zlým smerom.

Nikdy ste o svojom rozhodnutí stať sa kňazom a kapucínom nezapochybovali alebo ste mali aj ťažšie obdobie?

Samozrejme, že som takéto obdobia mal. Som stále človek s nohami na zemi a muž. V jednom čase som kvôli srdcovým záležitostiam opustil rád, ale potom ma Pán Boh vrátil späť. S pokojom a láskou, ktoré sú mu vlastné.

Kapucíni v Pezinku sa veľa venujú rodinám s deťmi. Čo sú dnes najväčšie problémy rodín a kde vidíte najväčší priestor pre svoje pôsobenie?

Teraz sme mali víkend pre mužov s mottom: Túžim byť viac s Bohom aj s rodinou, ale ako, keď deň má iba dvadsaťštyri hodín. V tomto duchu by mohla byť aj odpoveď na vašu otázku. Pri tom dnešnom pracovnom tlaku je ťažké nájsť si dostatočný čas na vzťahy.

Vaše omše pre rodiny s deťmi bývajú dosť rušné. V kostole je veľa ľudí, ale deti prirodzene počas omše niekedy vyrušujú. Čelili ste preto aj kritike?

Bola aj kritika. Ako komunita sa o tom rozprávame a hľadáme optimálnu cestu. Na jednej strane je tu výrok pána Ježiša, aby sme nechali maličkých prichádzať k nemu, na druhej strane pocit niektorých veriacich, že svätá omša by mala byť trochu uhladenejšia. Istým povzbudením pre nás sú postoje pápeža Františka. Myslím, že by sa mu na omši u nás v Pezinku páčilo. Je tam živo, je tam džavot. Ale uvedomujeme si, že je to viac o pastorácii rodičov ako tých detí. Sú rodiny, ktoré svoje deti vedia ustáť, dosiahnuť, aby sa sústredili na dôležité pasáže svätej omše. Naozaj sa o tom veľa rozprávame, ale keďže sami deti nemáme, ťažko sa nám niekedy do toho vstupuje. Treba tiež povedať, že v Pezinku je v nedeľu viac omší, ak niekto má problém sa na tejto omši sústrediť, môže si zvoliť inú. My sme radi, že tu tie deti máme.

Čomu okrem pastorácie rodín sa ešte v Pezinku venujete?

Máme tu brata, ktorý sa intenzívne venuje chorým a starším ľuďom. My sami tiež chodíme za chorými, navštevujeme hospic. Venujeme sa aj mužom, máme tiež aktivity pre ženy, detské stretká.

Sú tu tiež dva spevokoly. Spolupracujeme s pánom farárom, reagujeme na výzvy z rôznych priestorov.

Teraz v rámci kláštora rekonštruujete charitný dom, v ktorom kedysi žili kňazi na odpočinku. Čo tam bude?

Jedno poschodie by mal byť domov pre stálu komunitu, teda ľudí, ktorí žijú v tomto starom kláštore, ktorý je roky v havarijnom stave. Na prízemí sa plánujú pastoračné priestory prepojené s kostolom a miestnosť pre matky s deťmi. Myslíme aj na starších bratov provincie, ale ich počet nie je veľký. Ešte je tam časť, o ktorej využití bude rozhodovať vedenie provincie.

Ste aj hudobník, hráte v gospelovej kapele. Dostali ste sa k tomu ako kapucín alebo ste aj predtým hrávali?

Od detstva boli mojou láskou bubny, ale nikdy som sa k nim nedostal. Hrával som hokej a vysvedčenia neboli najlepšie, takže keď som doma povedal, že chcem bicie, tak to bolo vyriešené jednou holou vetou. Prvý raz som hral na bicie na strednej škole. Normálne som však začal hrávať až v reholi. Keď som prišiel do kláštora, už bola rozbehnutá kapela Kapucíni & Stanley, tak som sa k nim pridal, hlavne vzťahovo sme si sadli. Hoci oni vyznávajú folk, ja som tam prišiel s tamburínou, potom prišli bongá a už roky hráme s celou súpravou.

Nacvičujete v kláštore?

Cvičíme kade-tade. Ale nie veľa. Zvykneme hovoriť, že cvičíme na pódiu. Po takom množstve skoro rovnakých koncertov zahráme aj za zlých podmienok, potme či pri slabom ozvučení. Ale keď nás čaká nahrávanie alebo výročie, tak sa predtým stretneme a cvičíme.

Kde hráte najbližšie?

V Čake pri Leviciach, kde kapucíni robia misie. Vždy predposledný deň misií, sobota, patrí koncertu. Potom v júni hráme v Prahe.

Váš koncert je súčasťou misie?

Áno. Bratia, ktorí sú súčasťou misijného tímu, to robia už roky, že na konci prídeme my s kapelou a hráme. Vtedy už ľudia trochu poznajú bratov a koncert je akoby v domácom prostredí.

Stále si ešte zahráte hokej?

Áno, len sa menia partie podľa toho, kde pôsobím. Teraz, keď som v Pezinku, tak si chodievam zahrať do Bratislavy. Nedávno som bol v Žiline a zahral som si s old-boys. Boli tam hráči ako Roman Kontšek, jeho brat Vlado, Milecovci, Machyna a ďalší. Nevideli sme sa roky. Keď som vkročil na ľad, od dojatia ak som nemal slzy, tak lesklé oči určite.

Sledujete pravidelne aj hokejové ligy?

NHL áno, ale najmä cez našich hráčov, pozriem si na internete kľúčové momenty zápasov. Našu ligu sledujem skôr iba počas play-off. Tak útržkovito.

Teraz to vyzerá tak, že po mnohých rokoch budeme mať na MS reprezentáciu bez hráčov z NHL. Mnohí hovoria, že tým pádom nemáme šancu. Čo si myslíte vy?

Podľa mňa platí, že čím skromnejšie sme na majstrovstvá sveta išli, tým bol lepší výsledok. Takže ani teraz nelámem palicu.

Keď si idete zahrať hokej, stane sa, že vás aj vylúčia na trestnú lavicu?

(Úsmev.) Nezvyknem faulovať. Sem-tam niekto pri mne spadne, ale určite nie mojím úmyslom. Ale aj Cirkev má ľudí, ktorí radi posielajú na trestnú lavicu a niekedy aj na trest do konca zápasu. Našťastie máme veľa aj takých, ktorí hráča objímu a na ďalšie striedanie ho potľapkajú po pleci a pošlú zase do hry.

Foto: Pavol Rábara 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo