Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
23. novembec 2011

NENÁPADNÍ HRDINOVIA: Eliáš Želizňák: Práca a viera v Boha mi pomáhali prežiť

zeliznak2_0.jpg Eliáš Želizňák sa narodil 29. augusta 1918 v dedinke Bodružal neďaleko Svidníka. Na svet prišiel vo veľmi ťažkom období, vo svete zúrila 1. svetová vojna, ľudí trápila bieda a choroby.  Jeho matka bola, ako väčšina ľudí v tej dobe, maloroľníčkou. Otec ...

Eliáš Želizňák sa narodil 29. augusta 1918 v dedinke Bodružal neďaleko Svidníka. Na svet prišiel vo veľmi ťažkom období, vo svete zúrila 1. svetová vojna, ľudí trápila bieda a choroby. 

Jeho matka bola, ako väčšina ľudí v tej dobe, maloroľníčkou. Otec pochádzal z Ukrajiny. Pán Želizňák si na otca veľmi nepamätá, keďže krátko po jeho narodení si mama našla iného muža, s ktorým mala ďalšieho syna.

Základné vzdelanie absolvoval na 4-ročnej ľudovej škole v Bodružale, no ako spomína, výsledky nemal veľmi dobré, keďže skoré ranné vstávanie a práca na poli pri dobytku sa odrazili na jeho známkach. Okrem toho ho v detstve zasiahla veľká rana. Zomrela mu matka. Navyše, jeho otčim si našiel novú ženu, a tak pána Želizňáka vychovávala macocha. Osud akoby Eliášovi nechcel dopriať pokojnej chvíle. Už skoro dospelého ho otčim vyhnal z domu. Vtedy našiel útočisko u svojej sesternice v neďalekej Ladomirovej. Myslel si, že konečne našiel pokoj. Netušil, že sa mu začína ďalšia životná etapa, v ktorej bude musieť čeliť ešte ťažším skúškam ako v detstve.

Z Ladomirovej bol nútený odísť. Narukoval na základnú vojenskú službu. Bolo to práve v čase, kedy vznikal prvý Slovenský štát a úrady boli kontrolované a obsadzované Nemeckom. V roku 1944 vyčkal počas prechodu frontu cez okolie Ladomirovej v tamojšom lese a pripojil sa k  prvému československému armádnemu zboru. Pod vedením Ludvíka Svobodu prešiel lesmi z Kežmarku cez Poprad, Vrútky až do Liptovského Mikuláša, kde sa zúčastnil najväčších bojov za oslobodenie Československa.

Po skončení vojny sa oženil a narodili sa mu dve deti. Vstúpil do Demokratickej strany, neskôr sa stal členom Okresného národného výboru vo Svidníku. Jeho úlohou bolo prerozdeľovať tamojším obyvateľom potraviny a iné potrebné veci z medzinárodnej pomoci UNRRA.

Po čase začal ako maloobchodník podnikať v Ladomirovej, kde predával potraviny a odevy. Jeho najstaršia dcéra si dodnes spomína na chutné cukríky, ktoré tam predával, a za odmenu si mohli na nich pochutnať. Ako hovorí pán Eliáš, nebol vyštudovaný, no mal obchodného ducha, darilo sa mu a dokázal pre rodinu zarobiť slušné peniaze na živobytie. Netušil však, že práve preto je tŕňom v oku niektorým tamojším obyvateľom, ktorí sa mu zo závisti snažili podkopávať nohy. Dospelo to až do takých rozmerov, že niektorí, vrátane manžela jeho sesternice, sa ho rozhodli udať na Štátnej bezpečnosti (ŠtB). Dodnes nevie pochopiť, kde môže až zájsť ľudská závisť. Týmto bol jeho osud predčasne spečatený. Bude jedným z tých, ktorí skončia vo väzení, zhabú im majetok alebo stratia svoje čestné občianske práva. Ale ako to dosiahnuť, za čo ho obviniť? Aj keď si bol istý, že dôvod na obvinenie nie je, dnes vie, že jeho viera vo vtedajšie zákony bola naivná. Štátnej bezpečnosti prišlo vhod, že v tom čase pôsobila na území severovýchodného Slovenska Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), konkrétne jej výkonný orgán Ukrajinská povstalecká armáda (UPA), tzv. banderovci. Svokra pána Želizňáka mala vo svojej rodine vojaka, majora Michala Fedáka, ktorý bol veliteľom menšieho oddielu UPA, ktorý sa nazýval „Smyrnyj“. Mali skvelú zámienku, a tak mohli začať roztáčať vykonštruovaný politický proces. Hlavnú úlohu v ňom bude hrať Eliáš Želizňák spolu s dvoma vzdialenými príbuznými – Alexandrom Kaščákom a Jánom Obrochtom, s ktorými bol v kontakte.

Proces potichu začína

K Alexandrovi Kaščákovi, ktorý bol členom KSS, niekedy v decembri 1948 prišli domov do dedinky Štefurov dvaja ľudia. S najväčšou pravdepodobnosťou to boli nasadení agenti ŠtB, ktorých úlohou bolo nalákať všetkých zúčastnených do pasce. Jeden z nich sa predstavil ako Sergej Skripčuk, povedal, že je poručíkom, ale armádu neuviedol. O svojom spoločníkovi povedal, že je to anglický kapitán. Boli dobre oblečení a mali pri sebe pištoľ. Chceli sa najesť. V dome vyložili na stôl niekoľko letákov. Skripčuk žiadal od Kaščáka pod hrozbou vystrieľania rodiny, aby ich rozdal.

Alexander Kaščák o návšteve tajomných mužov povedal Jánovi Obrochtovi, s ktorým pracovali spolu v lese, a ktorý neskôr letáky poslal pánovi Želizňákovi. Eliáš Želizňák si doma tieto papiere odložil do skrine a neskôr, niekedy vo februári 1949, keď rozposielal staré modlitby, rozposlal svojej rodine a kamarátom aj tieto letáky. Poriadne ich neprečítal, ale zahliadol v nich niečo v tom zmysle, že všetci Ukrajinci sa majú spojiť. Nevidel však v tom nič protištátneho. Ako hovorí, nerozumie, prečo by jemu, vtedy 30-ročnému otcovi dvoch detí malo ísť o rozvrat republiky.

"Mučenie, týranie a ponižovanie tam bolo na dennom poriadku. Raz ho zviazali, inokedy bili krivuľou po chrbte, strkali mu drôty pod podošvu topánok, donútili ho dokonca stáť na jednej nohe a súčasne druhú mať za krkom, a to len preto, aby sa priznal k niečomu, čo nikdy neurobil. "

Zdieľať

Začiatkom marca 1949 v nočných hodinách zrazu zabúchali na dvere domu pána Želizňáka muži, ktorí v ten deň zatkli aj Kaščáka a Obrochtu. Najstaršia dcéra pána Eliáša Ľubica, ktorá mala vtedy necelé štyri roky, si ich pamätá ako „štyroch vysokých mužov v klobúkoch“. Vyzvali jej otca, aby šiel s nimi. Deti vystrašené búchaním na dvere a návštevou neznámych ľudí spustili plač a krik. Dcéra Ľubica si ešte dnes spomína na vystrašenú mamu, ktorá sa snažila utíšiť deti a súčasne uprosiť tých mužov, aby prepustili jej manžela. Nič nepomohlo, odviedli ho do auta a následne skončil vo väznici Okresného súdu v Giraltovciach. Pán Želizňák si spomína, že keď tam dorazili, nechceli ho prijať. Po rozhovore policajtov s dozorcom bol jeho osud spečatený. Hoci v Giraltovciach strávil len tri dni, ešte aj dnes sa mu pri spomienkach tisnú slzy do očí. Pamätá si, že po vypočúvaniach bol celý skrvavený. Nedokázal pochopiť, že mu to urobili ľudia, ktorých poznal po mene.   

Po troch dňoch ho previezli do väznice Krajského súdu v Prešove. S putami na rukách cestoval v autobuse v spoločnosti strážnikov, a dokonca aj šofér, ktorý ho viezol, bol neľudský a mužov zákona podporoval výrokmi typu: „Len ho berte!“. Sám nevedel v tej chvíli, či ho viac boleli tie „vypočúvania“ alebo ich uštipačné poznámky. Cítil sa veľmi ponížený. Do Prešova dorazili 11. marca 1949 krátko po osemnástej hodine. Vo vyšetrovacej väzbe pobudol necelých päť mesiacov. Už 15. marca sa konalo vyšetrovacie súdne pojednávanie, na ktorom však všetci traja obžalovaní vypovedali pod nátlakom.

Krvavé väzenie

Na Prešov a Giraltovce si pán Želizňák spomína ako na dve najhoršie miesta svojho života. Mučenie, týranie a ponižovanie tam bolo na dennom poriadku. Raz ho zviazali, inokedy bili krivuľou po chrbte, strkali mu drôty pod podošvu topánok, donútili ho dokonca stáť na jednej nohe a súčasne druhú mať za krkom, a to len preto, aby sa priznal. Mal sa priznať k niečomu, čo nikdy neurobil. Sám netušil, čo od neho chcú počuť. Mnohokrát si pri výsluchoch myslel, že nadišla jeho posledná chvíľa. Pamätá si, ako ho raz obkolesili dvadsiati muži, on sám bol v strede a každý proti nemu niečo vyťahoval. Vtedy už neudržal svoje nervy a priamo im odvetil: „Tak, ako Krista mučili na kríži, tak aj vy mňa mučíte nadarmo, lebo ja som nič zlé neurobil.“ Rozhodol, že si najme skupinu advokátov – svojich kamarátov, jedného hlavného a dvoch pomocných. Na jednom výsluchu dostal od vyšetrovateľa také zaucho, že nepočul dva týždne. Ako na potvoru, práve vtedy dostal povolenie hovoriť so svojim advokátom. Rozumel mu len tak, že advokát rozprával veľmi pomaly a on mu odčítaval z pier.

Korešpondenciu do väznice nedostával, písať ju už vôbec nemohol. Aj návštevy rodinných príslušníkov boli sporadické. Na každú návštevu potrebovali povolenie od sudcu. No ani to im nezabránilo, aby šli aspoň raz za čas pozrieť svojho milovaného otca. Najstaršia dcéra si pamätá na jeden deň, keď boli spolu s matkou navštíviť otca v Prešove. Vynára sa jej nádvorie väznice a dlhé schody, ktoré viedli k celám. Keď uvidela svojho otca, bol taký opuchnutý, že ho ani nespoznala. Spoza zamrežovaného väzenského okna im najprv niečo rozprával neznámy muž, no oni až po chvíli zistili, že je to ich otec. Potom sa s ním na chvíľu stretli. Vynaliezavosť vyšetrovateľov nemala žiadne hranice. Pán Eliáš si spomína, ako ho raz poslali na jednu alebo dve noci domov k rodine. Dlho nevedel prečo, potom si uvedomil, že to bol len ďalší krok, ako ho zlomiť.

Dni vo väzení mu ubiehali pomaly. Na cele, kde bol celý čas sám, nemal čo robiť. Tých päť mesiacov žil v neustálom strachu, každú chvíľu ho mohli odsúdiť aj na trest smrti. Túto jeho obavu mu čiastočne vyvrátil hlavný vyšetrovateľ, ktorý ho pri jednom rozhovore aspoň posmelil slovami: „Nebojte sa, oni vás neobesia.“ Aj jeho advokát sa ho snažil čo najšikovnejšie odtiaľ dostať. Nič však nemohol urobiť bez jeho podpisu. Tak raz, keď k nemu prišiel na celu, doniesol mu čistý papier, ktorý pán Želizňák podpísal, pretože advokát mu vysvetlil, že musí napísať správu, ktorá bez jeho podpisu nebude platná. Až neskôr zistil, že urobil veľkú chybu, no v návale zúfalstva, nervov a emócií si to neuvedomil. Keď s podpísaným papierom odchádzal advokát z väznice, v kancelárii mu ho vzali a neskôr si tam vyšetrovatelia dopísali vymyslené veci, ktoré im sedeli. Následne mu Okresný súd v Prešove pretlmočil rozhodnutie Okresného súdu vo Svidníku, že proti nemu, Kaščákovi a Obrochtovi je stanovené prípravné vyšetrovanie a preto im súd nariadil vyšetrovaciu väzbu. Boli podozriví z poburovania proti republike.

„Tak, ako Krista mučili na kríži, tak aj vy mňa mučíte nadarmo, lebo ja som nič zlé neurobil.“
Eliáš Želizňák svojim vyšetrovateľom

Zdieľať

2. augusta 1949 ich previezli do väznice Štátneho súdu v Bratislave, kde pobudli až do prvého štátneho pojednávania, ktoré sa konalo v novembri. Medzitým nariadil štátny viceprokurátor proti nim prípravné vyšetrovanie a navrhol vyšetrovaciu väzbu, tentokrát pre podozrenie z velezrady a vyzvedačstva. Obvinenie rozšírili aj na ďalších deviatich mužov. Boli to Ján Fedák, Juraj Hric Fedák, Štefan Grozík, Michal Jakimík, Peter Bugiel, Vasil Vojcio, Vasil Balutianský, Michal Ščambora a Ján Derco. Všetkých menovaných podozrievali zo spolupráce s banderovcami, niektorých dokonca za banderovcov aj označili. Pán Želizňák všetkých poznal, pretože pochádzali z rovnakej oblasti ako on.

Po príchode do Bratislavy bol pán Eliáš zhodou náhod umiestnený do cely, kde bol pred časom aj prezident Slovenského štátu Jozef Tiso. Bola to malá izbička, kde spolu s ďalšími dvoma väzňami spali len na matracoch položených na zemi, mali tam len umývadlo a záchod. Spomína, že to bolo oveľa lepšie ako v Prešove, kde s väzňami neľudsky zaobchádzali. V Bratislave strávil štyri mesiace až do prvého hlavného pojednávania.

Cesta k Jáchymovu

28. novembra 1949 o ôsmej hodine otvoril predseda senátu hlavné pojednávanie na Štátnom súde v Bratislave v trestnej veci „Eliáš Želizňák a spol.“. Okrem Eliáša Želizňáka, Alexandra Kaščáka a Jána Obrochtu boli v ten deň súdení aj vyššie spomínaní deviati ľudia, ktorí figurovali v tomto procese. Dostali mierne tresty, niektorí z nich po pár mesiacov za mrežami a ostatní boli spod obžaloby oslobodení. 

Keď sa po prečítaní „protištátneho“ letáku pristúpilo k výpovedi, všetci uviedli, že sa vinní necítia. Po neverejnej porade súdu predseda vyhlásil rozsudok, podľa ktorého sú obžalovaní vinní z toho, že poburovali ľudí proti republike a jej územnej celistvosti a preto odsudzuje: Eliáša Želizňáka na jeden rok väzenia ako trest hlavný, a k peňažnej pokute 10 000,- Kčs ako trest vedľajší, Alexandra Kaščáka na šesť mesiacov väzenia a pokutu 1500,- Kčs a Jána Obrochtu na osem mesiacov väzenia a pokutu 1000,- Kčs. Peňažný trest je v prípade nevymožiteľnosti potrebné premeniť u Eliáša Želizňáka na dvadsať dní odňatia slobody, u Alexandra Kaščáka na tri dni väzenia a u Jána Obrochtu na dva dni väzenia. Súčasne oslobodzuje Eliáša Želizňáka spod obžaloby, že ukrýval banderovského veliteľa vo svojom dome. Súd v trestnej činnosti nevidel naplnenú skutkovú podstatu zločinu velezrady a ako poľahčujúcu okolnosť uznal, že ich rodiny sú nevinné, priťažujúce okolností nezhliadol, a tak im vymeral tresty blízko najnižšej výmery. Pojednávanie bolo ukončené o 14:40.

Následne sa však štátny prokurátor proti rozsudku odvolal. Odvolací súd, ktorý sa konal 16. júna 1950 v Prahe, zrušil rozsudok Štátneho súdu v Bratislave a uložil mu povinnosť znova konať a rozhodnúť.

Medzitým bol Eliáš Želizňák prevezený 5. novembra 1949 do väznice v Leopoldove, kde si odsedel trest až do konca. Aj keď mal byť prepustený 23. marca 1950, z väzenia sa dostal až 2. apríla, keď bol odovzdaný stanici Zboru národnej bezpečnosti v Leopoldove.  Hneď v ten deň bol podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 247/48 o táboroch nútenej práce zaradený na dva roky do Tábora nútených prác (TNP) v Novákoch. V Novákoch pobudol len dva mesiace, pretože už v júni mu bol v zmysle nariadenia Povereníctva vnútra prerušený výkon zaradenia v TNP s podmienkou, že bude po dobu troch rokov pracovať v Československých stavebných závodoch (ČSSZ) v Bratislave. V Novákoch pracoval na stavbách staníc a barakov pre žandárov v okolí mesta. Spomína si, že na stavbu raz šla väčšia skupina väzňov v trojstupe, on išiel medzi prvými, keď sa ho zrazu žandár opýtal, či nechce náhodou utiecť. Myslel si, že je to provokácia, ale aj tak mu odpovedal, útek totiž vôbec nemal v pláne. „Kdeby som utekal, dostal som niekoľko rokov, a tie si chcem čestne odpracovať a potom ísť pekne domov, keďže ma tam čaká rodina.“ V Novákoch stretol pán Želizňák okrem iných aj žandára z Krajnej Poľany, z toho istého regiónu, odkiaľ pochádzal aj on.

Inzercia

Po čase potrebovali niekoľkých trestancov –  tesárov do okolia Bratislavy na stavbu tamojšej žandárskej stanice, a aj keď tesárčine veľmi nerozumel, prihlásil sa tam. V bratislavskom závode strávil päť mesiacov. Pracoval tam s drevom, spomína si, že ich vedúci bol ostrý a často sa k nim správal s neúctou. Raz mu pán Želizňák povedal, aby sa k nim správal slušne, keďže aj napriek tomu, že sú trestanci, nie sú menejcenní. Na jeho počudovanie nenasledoval žiadny trest, práve naopak, situácia sa upokojila. V auguste 1951 sa z Bratislavy dostal na jeden mesiac do Ladomirovej, kde bol nedostatok pracovných síl na miestnom jednotnom roľníckom družstve (JRD). Tak mohol byť po čase aspoň chvíľu v domácom prostredí blízko svojej rodiny. Z Bratislavy ho pridelili pracovať do Třinca, kde pracoval až do druhého štátneho pojednávania, ktoré sa uskutočnilo v októbri 1951. 

18. júna 1951 sa na Štátnom súde v Bratislave uskutočnilo pojednávanie po odvolacom súde v Prahe. Všetci traja vo svojej výpovedi uviedli, že na všetkom, čo povedali, trvajú. Eliáš Želizňák navyše uviedol, že po prepustení z väzby prijal záväzok pracovať v TNP v Novákoch a v ČSSZ v Bratislave, čo aj vykonáva. Alexander Kaščák povedal, že bol menovaný za sudcu z ľudu na Okresom ľudovom súde v Giraltovciach a pracuje na JRD v Štefurove. Ján Obrochta tiež uviedol, že pracuje na JRD a že je vedúcim roľníckeho krúžku v Štefurove. Vtedy na návrh zástupcu štátnej prokuratúry a obhajcu obžalovaných predseda senátu pojednávanie odročil. Zástupca štátnej prokuratúry však naďalej trval na obžalobe. Pri následnom vypovedaní Eliáš Želizňák k svojej doterajšej výpovedi dodal: „Nikdy som nemal žiadne protištátne úmysly a nevedel som, že protištátna činnosť sa dá vykonávať na papieri.“

„Obžalovaní sú vinní, že sa v roku 1948 a 1949 spolčili, aby odtrhli časť územia od republiky a zničili jej ľudovodemokratické zriadenie, spoločenskú a hospodársku sústavu, zaručené ústavou, čím spáchali zločin velezrady."
Rozsudok Štátneho súdu v Bratislave

Zdieľať

Po následnej 45 minútovej porade predseda vyhlásil rozsudok: „Obžalovaní sú vinní, že sa v roku 1948 a 1949 spolčili, aby odtrhli časť územia od republiky a zničili jej ľudovodemokratické zriadenie, spoločenskú a hospodársku sústavu, zaručené ústavou, čím spáchali zločin velezrady podľa § 1 ods. 1 písm. b, c ods. 2 zákona č. 231/48. Preto odsudzuje Eliáša Želizňáka na tri roky odňatia slobody a peňažnú pokutu 5000,- Kčs, Alexandra Kaščáka na dva roky odňatia slobody a pokutu 1500,- Kčs a Jána Obrochtu tiež na dva roky väzenia a peňažnú pokutu 1000,- Kčs. Peňažný trest je v prípade nevymožiteľnosti potrebné premeniť u obžalovaného Želizňáka na desať dní väzenia, u obžalovaného Kaščáka na tri dni väzenia a u obžalovaného Obrochtu na dva dni väzenia. Okrem toho sa u obžalovaného Eliáša Želizňáka vyslovuje konfiškácia celého majetku a u Alexandra Kaščáka a Jána Obrochtu konfiškácia polovice majetku. Obvinení strácajú na tri roky čestné práva občianske a do väzby sa im započítava celé obdobie doteraz strávené vo väzbe. Podmienečné odsúdenie je u všetkých troch obžalovaných vylúčené.“ Na návrh štátneho prokurátora bola hneď po pojednávaní uvalená na Eliáša Želizňáka väzba. V bratislavskej väznici pobudol do 2. novembra 1951, kedy ho opäť previezli do Leopoldova. Aj proti tomuto rozsudku podala prokuratúra odvolanie, pretože súd podľa nej zle posúdil poľahčujúce a priťažujúce okolnosti. Navrhla trest zvýšiť, no neskôr odvolanie stiahla.

Najstaršia dcéra Ľubica si spomína, že po druhom hlavnom pojednávaní bol jej otcovi skonfiškovaný celý majetok. Spomína ako prišli policajti k nim domov a skoro všetko im zhabali. V prospech štátu prepadol celý majetok, obchod, aj automobil. Dokonca im chceli zobrať aj paplóny na spanie, no mama ich nakoniec uprosila. Neskôr však mala rodina s políciou ešte do činenia, viackrát ich doma navštívili a mamu aj vypočúvali.

Po niekoľkých dňoch strávených v Leopoldove previezli 8. novembra 1951 pána Želizňáka do väznice v Ostrove pri Karlových Varoch. Dostal sa tak na miesto, kde sa odsúdení okrem iného využívali aj ako lacná pracovná sila v neďalekých Jáchymovských baniach. Dovtedy bol “len“ politickým väzňom, no teraz bude jedným z tých, ktorí si prešli “Jáchymovským peklom“.

Na “dvanástku“

Po príchode do Jáchymova sa mu naskytol zimomriavky vyvolávajúci pohľad na tábor obohnaný drôtmi, kde každých päťdesiat metrov stála strážna veža so strážnikom, ktorý mal povolenie strieľať pri úteku väzňov. Vzdychol si a s odvahou vykročil na miesto, kde si nakoniec odpracoval z prvotne troch až päť rokov.

Pán Želizňák vyfasoval väzenskú rovnošatu a jeden z dozorcov mu vysvetlil, kde a ako bude pracovať. Pridelili ho na tábor číslo dvanásť. Na druhý deň sfáral do hĺbky 900 metrov pod zemským povrchom. Spolu s ostatnými väzňami tam mal vŕtať a ťažiť urán. Keď uvideli jeho strach, dali mu do ruky motyku. Mal vykopávať prívody pre vodu. Pán Želizňák však spomína, že aj táto práca bola preňho veľmi stresujúca, najmä, keď sa odstreľoval urán. Keď počul, že sa bude strieľať, hneď vzal motyku a rozbehol sa skoro jeden kilometer smerom k východu zo šachty. Aj tu sa však našli ako uvádza pán Eliáš ĽUDIA. Pomohol mu jeden lekár, ktorého meno si už žiaľ nepamätá. Doktor mu vypísal papier, že má problémy so srdcom, a preto má byť preradený na „ľahšie“ práce. A tak ho asi po dvoch týždňoch strávených v šachte preložili na práce na zemskom povrchu ako pomocného pracovníka. Spolu s dvomi chlapmi tam vyrezávali zo smrečiny drevené stĺpy, ako im prikázali. Aj keď pracovali v extrémnych podmienkach, v tuhých mrazoch, či hustom daždi a blate, pánovi Želizňákovi tam bolo lepšie ako v šachte. Ako hovorí, už sa nebál, pretože videl nebo.

"Často svojim 'spolubývajúcim' dohováral, aby boli poriadni, na tomto mieste mohol uplatniť to, čo ho naučila vojenská služba. Získal si u nich rešpekt, pochopili, že im nechcel nič zlého, len aby žili ako ľudia."

Zdieľať

Čo sa týka ubytovania, spomína si, že na izbe boli ôsmi chlapi, posteľ mal blízko dverí, a dozorca ho vymenoval za vedúceho izby. Ostatných nepoznal, pretože spolu nepracovali na jednom mieste. Často svojim „spolubývajúcim“ dohováral, aby boli poriadni, na tomto mieste mohol uplatniť to, čo ho naučila vojenská služba. Získal si u nich rešpekt, pochopili, že im nechcel nič zlého, len aby žili ako ľudia.

V Jáchymove pracovali na dve osemhodinové zmeny od rána až do večera. Keď sa skončila pracovná doba, väzni mali kúsok voľného času aj pre seba. Vtedy sa poprechádzali po dvore, najedli, poumývali, či odpočinuli si. Aj keď podmienky väzňov v pracovných táboroch boli tvrdé, práca bola vyčerpávajúca a nebezpečná, pre pána Eliáša to bolo oveľa lepšie ako v “pevnom“ väzení, pretože sa mohol „voľnejšie“ pohybovať a dozorcovia sa k nemu správali slušnejšie ako v predchádzajúcich väzeniach.

Jedla v tábore nebolo dostatok, dostávali ho na ruku podľa toho, kto ako pracoval. Väzni mohli byť v prvej, druhej alebo tretej triede. Pán Želizňák patril do prvej triedy, pretože mal výkon 130 percent. Dokonca si pamätá, že raz dostal na schôdzi, kde bolo tridsať chlapov, od vedúcich za svoj výkon kvalitnú maďarskú salámu, na ktorej si neskôr na izbe pri pive pochutnali. Aj také maličkosti mu pomáhali nezlomiť sa.

Aj v Jáchymove, niekoľko sto kilometrov od domova sa stretol so svojimi krajanmi, spomína si na jedného žandára, ktorý ho raz zavolal na vežu, aby mu pomohol opraviť stoličku. So sekerkou v ruke a klincami v “kešeni“ sa za ním pán Eliáš vybral. Neskôr zistil, že žandár pochádza z dedinky Okrúhle neďaleko Svidníka. Niekoľkokrát mu tento krajan priniesol z domu v taške pomastený chlieb, aby si mohol spolu s niekoľkými väzňami zjesť niečo aj počas pracovnej doby.

Mesiace v Jáchymove pomaly ubiehali a pán Želizňák sa po čase rozhodol podať si žiadosť o podmienečné prepustenie. O kladnej odpovedi nepochyboval, veď veliteľ mu v správe uviedol, že sa počas výkonu trestu riadne choval, nebol disciplinárne trestaný, má dobrú pracovnú morálku, normu plní na 114 percent. O to väčšie bolo jeho sklamanie, keď čítal odpoveď, ktorou mu bola žiadosť zamietnutá. Podľa správy bol jeho postoj k ľudovodemokratickému zriadeniu záporný, stýkal sa s odsúdenými, ktorí sú reakčne zameraní a svojim pracovným výkonom vraj len zakrýval svoje zmýšľanie. Doteraz vraj nepreukázal svoje polepšenie natoľko, aby bolo možné ho prepustiť, čím nesplnil zákonné podmienky. Bolo to preňho sklamanie, no neostávalo mu nič iné, len ostať aj naďalej žiť život politického väzňa v Jáchymove.

Na slobode

Brány tábora a aj väznice opustil v roku 1956. V ten deň prišiel ako obyčajne z práce, počul však, ako ho vedúci tábora volal viackrát do svojej kancelárie. Nemyslel si, že to bude niečo dôležité, tak sa v pokoji poumýval, najedol a potom sa rozhodol, že pôjde za vedúcim. Keď otvoril dvere do kancelárie, vedúci mu, zjavne v dobrej nálade, povedal: „Želizňák, veď vy ani domov nechcete ísť!“, na čo mu poučený predchádzajúcim sklamaním odvetil: „Ale pán vedúci, kde by som išiel, veď som v base.“ Po tom, čo sa dozvedel radostnú správu, sa mal ísť pripraviť a následne ho spolu s ďalšími asi pätnástimi väzňami zobrali na miesto, kde sústreďovali väzňov, ktorí opúšťali tábor. Rozlúčil sa aj so spoluväzňami, ktorí v tábore ešte zostali. Za ten čas sa spoznali natoľko, že keď pán Eliáš opúšťal brány tábora, neudržali svoje emócie a plakali.

"V minulosti sa viackrát snažil vybojovať si spravodlivosť, no neúspešne. Zmieril sa s tým a dnes to už nerieši. Verí, že raz sa odmeny dočká. Nie tej pozemskej, ale tam hore. Pretože ako hovorí, Božia sila mu pomáhala prežiť aj ťažké časy a verí, že to tak bude aj naďalej."

Zdieľať

Po krátkom čakaní ich prepustili. Konečne sa dostal  na slobodu, nasadol na vlak a namieril si to rovno domov. Ako si spomína, do Ladomirovej prišiel len v montérkach a pracovných topánkach, našťastie jeden väzeň, ktorý sa tiež vracal domov do neďalekej obce Príkra, mu aspoň na ceste do Svidníka požičal vetrovku, aby mu bolo teplejšie. Vo Svidníku sa rozišli a pán Želizňák pokračoval domov pešo. Nevadila mu ani zima, hlavne, že už bude doma.

Keď ho manželka a deti uvideli prichádzať domov, veľmi sa potešili. Otec je už doma z väzenia, už bude len lepšie. No ani doma ho nečakal bezproblémový život. Stál pred neľahkou úlohou postaviť nový dom pre svoju rodinu, s čím mu pomohol jeho nevlastný brat Michal. Nakoniec sa mu to podarilo. Je pyšný sám na seba, že každú prácu, ktorú dostal, vykonával svedomito. Usilovná práca a viera v Boha mu pomáhali prežiť.

Po príchode z väzenia nastúpil do práce, prijali ho na stavebný podnik, kde pracoval ako majster. Aj keď si svojou prácou medzi ľuďmi získaval rešpekt, mrzelo ho, že bol evidovaný ako bývalý väzeň, ktorý spáchal trestný čin. V roku 1990 Krajský súd v Košiciach Eliáša Želizňáka rehabilitoval. Na živote pána Želizňáka sa však toho veľa nezmenilo. Temné obdobie jeho života bolo za ním, no rehabilitáciou naňho zo dňa na deň nezabudol. Aj dnes cíti určitú krivdu, keďže niekoľko rokov strávil vo väzení zbytočne, vzali mu majetok v tisícoch eur, no odškodnenia sa dodnes nedočkal. V minulosti sa viackrát snažil vybojovať si spravodlivosť, no neúspešne. Zmieril sa s tým a dnes to už nerieši. Verí, že raz sa odmeny dočká. Nie tej pozemskej, ale tam hore. Pretože ako hovorí, Božia sila mu pomáhala prežiť aj ťažké časy a verí, že to tak bude aj naďalej.

Matej Štefánik, Juraj Kasarda
Študenti Gymnázia v Stropkove.

Práca bola prezentovaná na záverečnej konferencii 3. ročníka projektu Nenápadní hrdinovia v zápase s komunizmom dňa 18. novembra 2011 v Bratislave. Text je krátený. Projekt organizujú Ústav pamäti národa, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Nenápadní hrdinovia, o.z. Viac informácií o projekte je možné nájsť na webstránke www.november89.eu.

301

Odporúčame

GLÓBUS: Talianski (vatikánski) technokrati

GLÓBUS: Talianski (vatikánski) technokrati

chigi1.jpg Škandálmi ovenčeného Silvia Berlusconiho vystriedal na talianskej premiérskej stoličke Mario Monti a jeho vláda technokratov. Monti dal dokopy veľmi zaujímavý tím zložený z univerzitných profesorov, bankárov či diplomatov. Oplatí sa bližšie nahliadnuť do je...