Macron za prezidenta! To myslíte vážne?

Macron za prezidenta! To myslíte vážne?

Francúzsky prezidentský kandidát Emmanuel Macron reční počas volebného zhromaždenia 26. apríla 2017 v Amiense. Foto TASR/AP

Od volebného večera 23. apríla sa európsky establišment potáca v radostnom opojení, kým mne sa, naopak, vlieva hnev do žíl.

Fenomén Emmanuela Macrona, ktorý vstupuje do druhého kola francúzskych prezidentských volieb ako favorit, jednoducho nedokážem pochopiť. A všetci navôkol jasajú.

Nielenže Parížska burza zažila ohňostroj, nielenže ho podporujú všetci žijúci francúzski premiéri a celý európsky establišment počnúc Jeanom-Claudem Junckerom.

Predovšetkým novinári sa naprieč Európou predháňajú, kto mu zloží väčší hold.

Tón spravodajstva o Macronovi prináša definitívny dôkaz, že dobrých 90 percent európskych novinárov sú liberáli.

Takto vyzerá liberálny mesiáš

Čo je Macron presne zač, to ich už celkom nezaujíma. Svetoznámy spisovateľ Houellebecq viedol s mladou hviezdou pred rokom rozhovor, po ktorom bol celkom bezradný a neskôr nazval Macrona „mutantom“. Exprezident Sarkozy označil Macrona za „hermafrodita“.

Keď sa naňho dívam, mám pred očami do seba zaľúbeného, fajnového chlapčeka. Pri svojich patetických volebných vystúpeniach dvíha rukami nahor ako mesiáš, doširoka ich vystrie, dlaňami otočený k publiku.  

Toto gesto nevyjadruje: Chcem vás objať. Ono hovorí: Som taký skvelý, že ma môžete všade vybozkávať.

Desať dní pred druhým kolom však chlapček ukázal, že sa mu podlamujú kolená už pri prvom protivetre: a to pri návšteve rodného mesta Amiens. Problém bol, že ho predstihla jeho protivníčka, ktorá sa nečakane zjavila v tamojšej ohrozenej fabrike, robotníci ju oslavovali pokrikmi „Marine!“. Tí istí robotníci však Macrona spucovali.

V ten istý deň šampión globalizácie, slobodného obchodu a štyroch európskych slobôd poskytol zvláštne interview: žiadal európske sankcie proti krajine, do ktorej má byť presunutá výroba tejto fabriky Whirlpool, pričom hneď vytiahol ešte nikdy nevyužitú nukleárnu zbraň európskych zmlúv v podobe článku 7, ktorým môže byť potrestané len „ťažké a trvalé porušovanie“ princípov právneho štátu.

Článok 7 znamená, že príslušnému členskému štátu EÚ môžu byť odňaté všetky hlasovacie práva. 

Jedným slovom, kvôli 286 robotníkom, ktorí vyrábajú sušičky bielizne, sa zdá Macronovi normálne, aby vyhlásil Poľsko v EÚ za bezprávneho vydedenca. A aby nikto čo len náznakom nezapochyboval o vážnosti jeho slov, dodáva: „Čo sa týka Whirlpoolu, v priebehu najbližších troch mesiacov po mojom zvolení padne rozhodnutie o Poľsku. V tejto záležitosti dávam na stôl svoju zodpovednosť.“

O tomto nápade proeurópskeho kandidáta snov nepísali v Európe temer žiadne noviny. Radšej to nechajme tak, povedali si azda kolegovia, čitatelia by si mohli zrazu pomyslieť, že náš chlapček je akýsi labilný či prepálený. Ale ako pravdepodobnejšie sa mi javí, že tlač ho neberie celkom pod lupu z dôvodu, že takto je ľahšie dúfať, jasať a agitovať. 

Francúzska blbá nálada

Moja kritika Macrona nespočíva v tom, že vo veku 15 rokov si začal s o 24 rokov staršou Francúzkou a takto vzal rodine s tromi deťmi matku. To síce posilňuje dojem nekonvenčnej osobnosti, lenže v prípade ľúbostného života francúzskych prezidentov sme zvyknutí na všeličo.

Jeden duchaplný pozorovateľ poznamenal, že v týchto voľbách stoja proti sebe Oidipus a Oidipa – on si vzal svoju matku, ona politicky zavraždila svojho otca.

Ale nechcem byť malicherný: veď Emmanuel sa so svojou Brigitte zosobášil a penzionovanú učiteľku francúzštiny dodnes neopustil.

Ešte je tu niečo, čo mu treba prirátať k dobru. Dokáže vzbudzovať nádej, minimálne v majetnej triede vo veľkomestách a u startuperov v „parížskej kaviarni“.

Táto schopnosť vliať nádej je vo Francúzsku dôležitá rezerva, pretože základné ekonomické dáta sú lepšie než samotná nálada v krajine.

Napríklad francúzsky export je dnes značne vyšší než pred finančnou krízou v rokoch 2008/2009 a rovnako Opel nezhltol PSA, ale PSA Opel. A je tu ešte strednodobo neoceniteľná výhoda: Francúzsko je demograficky zdravou krajinou, jedinou v EÚ. Francúzi milujú deti. Naopak, Nemci vymierajú, pričom afgánski analfabeti, ktorých prijala kancelárka, sotva raz pomôžu vytiahnuť nemecké strojárstvo z problémov.

Najväčší problém Francúzska tak leží v hlavách, všetko sa krúti v špirále strachu, malomyseľnosti a akejsi zatvrdnutosti.

Francúzsko musí zaiste urobiť reformy, no novému rozmachu by azda postačovalo, keby sa zlepšila nálada. Aj Nemecko bolo do roku 2005 „chorým mužom Európy“ a zrazu sa stalo – dôvody nie sú dodnes úplne zrejmé – „lokomotívou“.

Milujem globalizáciu a Uber

Má však Macron schopnosti, ktoré Francúzsko potrebuje pre svoje znovuvzkriesenie? Ako takmer celá politická elita aj on absolvoval Vysokú školu administratívy (ENA) pre špičkové kádre a bol bankár.

Aby som to upresnil: nie je to tak, že by babkám vyplácal za priehradkou dôchodky, bol u Rothschilda, kde sa v mladom veku 33 rokov staral o prevzatie firmy v hodnote 12 miliárd. Fešáčik pozná vôňu veľkých peňazí.

Keďže ekonomický program jeho hnutia „En Marche“ je neuchopiteľný, môžeme Macrona merať len tým, čo presadil ako minister hospodárstva. Bolo toho relatívne málo: po prvé, presadil, aby súkromné autobusové linky konkurovali štátnej železničnej spoločnosti SNCF, a po druhé, liberalizoval nedeľný predaj.

Je to teda 1 k 1, rozumná reforma verzus nekresťanská.

To, čo potrebuje francúzska rodina v nedeľu – baguette, crois­­­sant a podobne –, mala už doteraz. Francúzski pekári mali v nedeľu vždy otvorené.

Typické pre Macronov štýl liberalizmu je jeho nadšenie pre online taxislužbu Uber. Tá symbolizuje atomizáciu trhu s taxíkmi, pretože vodiči Uber musia plniť menej povinností, často sotva platia dane a celý zisk putuje do Ameriky.

Macron si naproti tomu sľubuje, že vďaka Uberu „sa díleri z predmestí stávajú taxikármi“. Mohli by sme sa ho preto opýtať: A čo s dnešnými taxikármi, ktorí tak strácajú svoju existenciu? Majú sa z nich stať díleri?

Priezračným je i spôsob, akým vtedajší minister hospodárstva Macron presadil svojich pár reforiem. Ale o tom sa u horlivých fanúšikov z európskej tlače už príliš nedočítate.

Demokrat, ktorý nechce demokraciu

To všetko by neromanticky odporovalo naratívu, že duel s Marine Le Penovou – ktorá má pritom v programe viac demokracie – sa podobá na zápas medzi autokraciou a demokraciou.

Ono je to totiž takto: Macron presadil svoje reformy bez parlamentnej väčšiny, „par or­­­don­nan­ce“. Článok 49-3, ktorý sa zvykne označovať za „nukleárnu zbraň francúzskej ústavy“, len vo výnimočných prípadoch dovoľuje schválenie zákona bez väčšiny.

Táto medzera v demokratickom systéme sa v dejinách Piatej republiky využívala len málo, zväčša kvôli nezaujímavým technickým normám. Macronovi sa vidí, že práve táto legálna medzera je super. Oznámil preto, že tento nedemokratický inštrument využije aj ako prezident.

A sme doma. Už nám to zapína? Nie je nám to odkiaľsi známe? Nepripomína nám pracovná metóda tohto proeurópskeho fakľonosiča niečo z obľúbených metód bruselských technokratov?

Ako napríklad pri európskej ústave, ktorú najskôr francúzsky suverénny ľud odmietol a potom ho nemecká kancelárka pretlačila obídením ľudových hlasovaní? Stačí to na to, aby sme boli pochválení ako dobrí Európania?  

Tu sa rysuje niečo z možnej budúcnosti Európskej únie: Nie budíček a ochota počúvať voliča, ale „more of the same“. Angela Merkelová, ktorá rozštiepila Európu najprv falošnou gréckou a potom falošnou utečeneckou politikou, by v Macronovi získala svojho mladého asistenta. Zaiste by ho rada zaškolila.  

Emmanuel Macron už viackrát ukázal, aká blízka je mu hegemónka Európy: už počas výnimočného stavu – ktorý súvisel s tým, že islamisti zavraždili 240 ľudí – vyrazil do Berlína a vychválil Merkelovej utečeneckú politiku ako „záchranu našej kolektívnej dôstojnosti“.

Počas predvolebnej kampane vycestoval do Alžírska, dal sa natočiť počas toho, ako sa požívačne promenádoval opulentným palácom a Alžírčanom sa ospravedlňoval za francúzsky kolonializmus.

To bolo od neho fajn, dobývanie Alžírska, ktoré sa začalo rokom 1830, bolo brutálne, ospravedlňovania nie je v tomto zmysle nikdy dosť. Lenže nepomýlil si Macron dobu? Zabíjajú dnes Francúzi Alžírčanov alebo skôr Alžírčania Francúzov? 

Rodina podľa Macrona

Merkelová a Macron sú si príbuzní aj v postnacionálne-korektne-globalizovanej reči. Macron trebárs hovorí: „Neexistuje žiadna francúzska kultúra. Existuje kultúra vo Francúzsku. Tá je rozličná.“ To dobre pasuje k „ľuďom v Nemecku“, ktorými kancelárka nahradila „Nemcov“.

V Macronovom programe som si prečítal aj kapitolu „rodina“. Táto kapitola sa od zvyšku jeho táranín odlišuje tým, že vôbec nie je vágna.

Ukazuje, že Macron pri všetkej svojej rétorike o revolúcii ostáva verne v šľapajach svojho politického učiteľa Francoisa Hollandeho. Nie náhodou oslávil postup do druhého kola v lokáli v Montparnasser, kde Hollande v roku 2011 slávil víťazstvo počas primárok socialistov.

Macron vyrátava vo svojom rodinnom programe osem kategórií rodín. Aby bolo jasné, koľko jazykotvornej práce v tom je, citujem Macronove typy rodiny vo francúzskom origináli: „Couples mariés, pacsés et con­cu­bins. Pa­­rents unis et parents séparés. Familles mono­pa­ren­ta­les. Fa­mil­­les re­com­po­sées. Familles ho­mo­parentales.“ Dodáva: Všetky tieto rodinné konštelácie (u Macrona: configurations) majú právo na rovnaké zaobchádzanie.

Macron sľubuje, že bude hájiť homosexuálne manželstvo, ktoré zaviedol Hollande. Ako priorita sa v Macronovom rodinnom programe vyníma požiadavka, aby sa rozpútal zostrený boj proti údajnej „homofóbii“: „Budeme bojovať proti homofóbii v každodennom živote, najmä v oblasti práce, a to tým, že znásobíme operácie náhodných kontrol (,testing') a verejne pomenujeme previnilé firmy.“

Vskutku európsky liberál vo svojej plnej nádhere.

Ak to zhrnieme, Macron je kandidát, ktorý v sebe zjednocuje to, čo európske demokracie priviedlo do rozvratu: podriadenie politiky finančným trhom, liberalizmus bez úcty k slobode, frázovitý marketing, znehodnotenie kresťanstva a národných tradícií, opovrhnutie kultúrou a spôsobom života zo strany normálnych ľudí, umlčanie kritických nálad pomocou mediálnej masáže.

Zaslúžite si ho

Keď sa stane Macron prezidentom Francúzska, bude sa to velebiť ako víťazstvo Európy. Obávam sa však, že to bude Pyrrhovo víťazstvo. Macron možno EÚ ešte viac rozštiepi. 

23. apríla, keď postúpil do druhého kola, som dlho študoval tváre macronistov. V televíznych štúdiách to boli politici, ktorí zväčša tesne pred voľbami prebehli k „En Marche“, najmä politici socialistov, vierolomní oportunisti ako expremiér Valls.

Na televíznych záberoch z macronovských volebných párty to boli tváre bezmenných fanúšikov. Boli pekní, módne nahodení, blazeovaní, rozmaznaní, multikultúrni, hedonistickí, vyžarujúci neotrasiteľné sebavedomie. Keď tancovali, bolo to strojené, akoby len tak mimochodom vysielali posolstvo: „Pozrite, ako pekne tancujem!“

Novinári, ktorí z týchto párty informovali, sa slastne usmievali. Vyzerali rovnako ako macronisti.

Stále celkom nerozumiem, z čoho pramení ten jasot. Keby som bol Francúz, ani za svet by som nevolil Emmanuela Macrona, rovnako tak ani Marine Le Penovú.

No vy by ste ho volili všetci. Pretože ste všetci liberáli. Budete mať, čo si zaslúžite.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo