Svet kresťanstva Evanjelici 04. máj 2017

Evanjelický teológ: Mariánske zjavenie v Lurdoch je dôkazom Božej existencie

Imrich Gazda
Imrich Gazda

Rozhovor s evanjelickým teológom a zároveň redaktorom českého Katolického týdeníka Martinom T. Zikmundom.

Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Imrich Gazda

Evanjelický teológ: Mariánske zjavenie v Lurdoch je dôkazom Božej existencie

Rozhovor s evanjelickým teológom a zároveň redaktorom českého Katolického týdeníka Martinom T. Zikmundom.

O tom, čo spája pápeža Františka a Martina Luthera, o rozdieloch medzi kardinálmi Dukom a Vlkom, význame pápežstva, katolicite Luthera a dôležitosti mariánskej úcty sme sa rozprávali s evanjelickým teológom a redaktorom Katolického týdeníka Martinom Trojanom Zikmundom.

Čo hľadá evanjelický farár v redakcii Katolického týdeníka? V slovenskom kontexte je to stále čosi nepredstaviteľné.

Je to náhoda riadená Božou prozreteľnosťou. V minulosti som chcel rok-dva pôsobiť mimo pastorácie a hľadal som nejaké zamestnanie. Vtedy som sa stretol s dominikánom Milanom Badalom, niekdajším šéfredaktorom Katolického týdeníka a súčasným tajomníkom kardinála Duku. Poznal som sa s ním ešte z 80. rokov z podzemnej cirkvi. Aj keď už v tom čase nepôsobil v novinách, mal informáciu, že redaktorka zahraničného spravodajstva ide na materskú, a ponúkol mi, že sa môže na to miesto spýtať. Vtedajší šéfredaktor Antonín Randa ma pozval na skúšku a koncom leta 2007 som nastúpil do redakcie. Keďže som sa o katolícku cirkev vždy zaujímal, cítil som sa byť pripravený.

Aké reakcie vyvolalo vaše nové zamestnanie v evanjelickom prostredí?

Keby sa to stalo o desať rokov skôr, bol by to veľký problém. Ale keďže sa medzitým v našej krajine rozvinuli ekumenické vzťahy, tak som sa nestretol so žiadnymi výhradami. Celé to bolo natoľko bezproblémové, že ma to samého prekvapilo. Po roku a pol som začal pôsobiť aj ako farár v Libiciach a miestni veriaci moju prácu v Katolickom týdeníku prijali taktiež úplne normálne.

Nespornú zásluhu na spomenutom rozvoji ekumenických vzťahov má nedávno zosnulý kardinál Miloslav Vlk. Ako si naňho spomínate?

Kardinál Vlk bol hodnovernou kresťanskou osobnosťou, na ktorej bolo vidieť, ako intenzívne prežíva svoju vieru. Povahou bol trochu baran, samorast, nebol tímový hráč, čo vravím nielen v negatívnom, ale aj v dobrom zmysle slova. Vo farnostiach, v ktorých pôsobil, mal medzi veriacimi silný ohlas, ale nevedel sa pohybovať v prostredí českej politiky 90. rokov, nebavilo ho handrkovať sa o reštitúcie.

Na druhej strane, pre cirkev bolo zdravšie byť v istom napätí so štátom, ak to porovnáme so súčasnosťou, keď sa kardinál Duka snaží úplne všetko žehliť. Duku mám naozaj osobne veľmi rád, nikdy som s ním nemal konflikt, ale bratríčkovanie sa cirkevných a politických predstaviteľov nepovažujem za zdravé.

Názory kardinála Duku na migrantov a EÚ sú neprijateľné

Kardinál Duka v rozhovore pre Postoj viackrát zdôraznil dôležitosť partnerského vzťahu medzi cirkvou a štátom...

Je potrebné hľadať styčné plochy, kde cirkev môže spolupracovať s politickými a občianskymi subjektmi, ale musí pri tom ostať sama sebou. Mám však pocit, že v rámci spolupráce so štátom kardinál Duka veci príliš vyhladzuje, stráca sa tá povestná evanjeliová slanosť, jasnosť postojov... Pokiaľ má kardinál Duka na niečo vyhranené názory, tak sú to islam a migranti, v čom je zajedno so všetkými xenofóbmi. On sám je pritom kultivovaný človek, ale chtiac-nechtiac nahráva ľuďom, ktorí presadzujú našu uzavretosť.   

To sú naozaj tvrdé slová.

Nepáči sa mi ani to, že kardinál Duka nepodporuje projekt Európskej únie. Úlohou našej generácie je pritom chrániť a udržať tento projekt pri živote. Už len to, že v Európe sedemdesiat rokov nebola vojna, je samo osebe veľkou vecou. Kým počas prvej republiky sme boli obklopení štátmi s autoritatívnymi režimami, dnes hraničíme výhradne s krajinami EÚ, čo je obrovský úspech. A nielen to. Kto iný ako katolíci by mal vedieť, že nadnárodná organizácia nemusí rušiť vlastenectvo a národnú identitu, ale môže ju zasadiť do správnych vzťahov?

Veď EÚ je jedinečný projekt v celých svetových dejinách, ktorý je inšpirovaný kresťanskými demokratmi a právom sa teší podpore pápežov už od Pia XII. Práve on si od zjednotenej Európy sľuboval, že udrží na uzde démonov nacionalizmu. Únia má svoje problémy, musí sa vyrovnať s krachom multikulturalizmu, zbaviť sa vykonštruovanej politickej korektnosti, znovuobjaviť svoje vlastné kultúrne a duchovné dedičstvo, sformulovať svoj vzťah k imigrantom, k NATO, Rusku, Blízkemu východu... Je toho veľa, ale odmietanie EÚ je fatálne krátkozraké. Mrzí ma, že pán kardinál sa necháva unášať strachom a tlakmi ľudí provinčného významu namiesto toho, aby im čelil. Veď práve katolícka cirkev by mala byť hnacou silou európskej jednoty.  

 

Prečo má kultivovaný a vzdelaný Duka tak blízko práve k prezidentovi, akým je Miloš Zeman?

Neviem si ani predstaviť, čo by sa muselo stať, aby sa kardinál Duka vyhranil voči prezidentovi.

Spája ich len inštitucionálny alebo aj osobný vzťah?

Nesporne ide o inštitucionálny vzťah. Ak by mal kardinál Duka na hrade lepšieho partnera, správal by sa ináč. V otázkach imigrácie či stretu kultúr žije Duka v 19. storočí. Opakujem, kardinál je dobrý človek, ale názorovo neprijateľný.

Prečítajte si aj
Fenomén DukaZdieľať

Biskup má byť zvrchovaný a v prípade potreby má otvorene kritizovať štátnu moc. V tom je rozdiel medzi západnými a východnými biskupmi, ktorí inklinovali k štátnej moci natoľko, až sa s ňou identifikovali. Zdravé napätie medzi cirkevnou a štátnou mocou na Západe bolo predpokladom pokroku. Milánsky biskup Ambróz neváhal exkomunikovať cisára za krvavý masaker nevinných ľudí a späť do cirkvi ho prijal až po niekoľkomesačnom verejnom pokání.

Kardinál Duka argumentuje tým, že nevidí dôvod púšťať sa práve do politikov, keď rovnako amorálne sa správajú ostatné zložky spoločnosti, spomenul napríklad športovcov, umelcov a ďalšie celebrity. Jednoducho odmieta lacné moralizovanie a škandalizovanie druhých a zdôrazňuje vnútorné skvalitňovanie cirkvi, aby bola autentickým svetlom a soľou.    

Ani apoštoli sa za čias Rímskej ríše, kde to bolo ešte horšie, nesťažovali, aké je všetko zlé a amorálne, ale bez ohľadu na to hlásali evanjeliovú zvesť a napĺňali svoje poslanie.

Viem si predstaviť, že by som bol katolíkom

Vráťme sa ešte k vášmu pôsobeniu v Katolickom týdeníku. Spomenuli ste bezproblémové reakcie protestantov. Čo však vraveli katolíci na to, že ich o aktivitách pápeža zrazu informoval evanjelický farár?

Veľmi mi pomohol práve Dominik Duka. Keď ho v roku 2010 pápež vymenoval za pražského arcibiskupa, vtedy pôsobil ako královohradecký biskup, rozhodol sa, že v deň uvedenia do úradu poputuje z Hradca Králové do Prahy cez Libice, odkiaľ pochádzal svätý Vojtech, druhý pražský biskup. Na mieste jeho rodiska, ktoré susedí s pozemkom evanjelickej fary, sme sa spoločne pomodlili Otče náš. Až vtedy sa rozkríklo, že redaktor Zikmund a evanjelický farár Zikmund sú jedna a tá istá osoba.

Dovtedy sa o tom nevedelo?

Z taktických dôvodov o tom vedenie Katolického týdeníka veľmi nehovorilo. A tí niekoľkí, ktorí o tom vedeli, to vnímali asi tak, že noviny sú pre mňa prestupná stanica do katolíckej cirkvi.

Zjavne to tak nebolo.

Osobne si viem predstaviť, že by som bol katolíkom, ale v evanjelickej cirkvi mám svoje kazateľské poslanie, ktoré je teraz pre mňa prioritou.

Je zaujímavé, s akou ľahkosťou to hovoríte. Najmä ak si človek uvedomí, že nie ste obyčajný veriaci, ale pomerne známy farár zo starej evanjelickej rodiny.

„Najdôležitejšie pre mňa je to, čo spája pápeža Františka a Martina Luthera – dôraz na Božie slovo, aby zaznievalo, aby si nás získalo, pohlo nami.“Zdieľať

Autentické katolíctvo sa snaží spájať, je inkluzívne, takže si viem predstaviť, že svoje miesto tam nájdu aj ľudia, ktorí sú odlišní, ale s katolíckou cirkvou ich spájajú základné piliere viery. Najdôležitejšie pre mňa je to, čo spája pápeža Františka a Martina Luthera – dôraz na Božie slovo, aby zaznievalo, aby si nás získalo, pohlo nami. Pápež František v exhortácii Radosť evanjelia hovorí o tom, že Božie slovo určuje vzťah kňaza k pastierskemu poslaniu.

S tým súvisí ďalšia spoločná charakteristika Františka a Luthera – obaja sú si vedomí, že diabol koná nielen vo svete, ale aj v cirkvi, pokiaľ veriaci naplno neprežívajú svoju vieru v Ježiša Krista. Je zaujímavé, ako pápež František často hovorí o diablovi. Božie slovo je pritom jediný prostriedok, ako diabla premôcť. Aj Ježiš na púšti odpovedal na pokušenia diabla výhradne slovami Svätého písma.

Vzťah súčasného pápeža k protestantom, či už ide o evanjelikov, evanjelikálov, valdéncov či anglikánov, vám určite imponuje. Menej sa však hovorí o rovnako otvorenom vzťahu Benedikta XVI. k protestantizmu.

K Josephovi Ratzingerovi som sa dostal už cez samizdatovo šírený Úvod do kresťanstva. Keď ho zvolili za pápeža, bol som z toho taký nadšený, že som ešte v ten večer napísal článok do Mladej fronty Dnes. Bol to jeden z prvých, ak nie úplne prvý článok o novom pápežovi.

Benedikt XVI. je pre mňa dodnes veľmi inšpirujúci, špeciálne som obľuboval jeho katechézy v rámci generálnych audiencií, keď rozprával o postavách apoštolov, cirkevných učiteľov, mystikov a ďalších svätcov. Bola to krása, skutočná krása. Skvostné boli aj jeho príhovory v Paríži, Berlíne či v Londýne. Boli tak myšlienkovo bohaté, že človek potreboval istý čas, aby ich strávil. Benedikt XVI. je jeden z najväčších súčasných európskych mysliteľov. Páčilo sa mi na ňom, že bol čitateľný, teologicky konzistentný, oceňoval som jeho hermeneutiku kontinuity, ale mal aj svoje slabšie miesta.

Napríklad?

Preceňoval niektoré vonkajšie veci, nepáčilo sa mi, ako sa obliekal, jeho pompéznosť ani prílišné koketovanie s tradicionalistami. Pre Benedikta XVI. bola tradícia prirodzene dôležitá, ale neuvedomoval si, že Kňazské bratstvo sv. Pia X. a im podobní nie sú schopní viesť akýkoľvek dialóg. Inklinujú výrazne doprava nielen teologicky, ale aj politicky, bytostne potrebujú zastávať extrémne názory.

Benedikt XVI. bol muž dialógu, ale ako vodca bol slabý, príliš sa spoliehal na svojich priateľov, ktorí to zneužívali. On azda ani nemal byť pápežom, myslím, že sa v tej pozícii necítil príliš dobre. Pápeži majú byť lídrami par excellence, majú raziť nové cesty a na to on nemal. Viac mu sedela rola mysliteľa a prefekta vieroučnej kongregácie.

My katolíci však veríme, že voľba hlavy cirkvi je predovšetkým dielom Ducha Svätého a Boh chcel mať Ratzingera na pápežskom stolci.

Tento argument prijímam. Faktom ostáva, že pontifikát Jána Pavla II. bol fenomenálny a nebolo ľahké stať sa jeho nástupcom. Toto podľa mňa Benedikt XVI. zvládol, ostal sám sebou a pokojne realizoval to, čo považoval za správne. Po svojom predchodcovi však zdedil zanedbanú Rímsku kúriu, ktorú pre početné apoštolské cesty a neskôr aj zdravotný stav neriadil dostatočne pevne. Rozhodnutia kúrie, ktoré boli zaštítené pápežom, išli neraz mimo neho. Do takéhoto kontextu prišiel Benedikt XVI., ktorý sa vzhľadom na svoj vek a povahu nepustil do väčších zmien.

„Katolícka cirkev je príliš koncentrovaná v Ríme, mala by byť viac decentralizovaná. Tým nechcem spochybňovať pápežstvo ako také, služba pápeža sa v dejinách osvedčila, ale je potrebné ju trochu odľahčiť.“Zdieľať

Katolícky teológ Otto Hermann Pesch tvrdil, že pápež dnes kumuluje takú veľkú moc, že nie je prakticky schopný ju sám vykonávať. Katolícka cirkev je príliš koncentrovaná v Ríme, mala by byť viac decentralizovaná. Tým nechcem spochybňovať pápežstvo ako také, služba pápeža sa v dejinách osvedčila, ale je potrebné ju trochu odľahčiť.

Pápež František po svojom zvolení rozbehol reformu Rímskej kúrie, zriadil viacero komisií, vytvoril deväťčlennú Radu kardinálov. Ako hodnotíte tieto jeho kroky?

Je to beh na dlhé trate. František sa zatiaľ zameral na ekonomickú a mediálnu sféru, snaží sa viac zapájať laikov vrátane žien, pričom je zjavné, že vnútri kúrie má aj svojich oponentov. Na druhej strane, nemožno očakávať, že mu každý bude tlieskať, keďže je príliš vyhranenou osobnosťou. Čo by som však obzvlášť ocenil, je, že Vatikán opäť získal vážnosť na diplomatickom poli, plní rolu koordinátora medzi mocnosťami, ktoré dnes príliš nekomunikujú.

Spomínali ste potrebu decentralizácie. Otázkou je, či by prílišné posilnenie biskupských konferencií neviedlo k takému oslabeniu centra, že by sme sa stali svedkami atomizácie cirkvi, ako to vidíme napríklad u protestantov.

Pápež je garantom jednoty, osvedčilo sa to a malo by to tak ostať. Túto jednotu je však potrebné prežívať v rozmanitosti, pričom rozhodujúce slovo v sporných veciach by mal mať pápež. Oceňujem rozhodnutie Benedikta XVI. zriadiť personálne ordinariáty pre anglikánov, ktorí prestúpili do katolíckej cirkvi, aby mohli svoju anglikánsku tradíciu prežívať v rámci rímskej tradície. Takáto pestrosť je tou správnou cestou, pestrosť je znakom života.

Protestanti sú dcérska spoločnosť katolicizmu

O pápežstve rozprávate naozaj uznanlivo. Dokážete si predstaviť, že by protestantské cirkvi docenili jeho význam?

Áno, dokážem. Pápež je už dnes prijímaný ako hovorca celého kresťanstva. To, že rímsky biskup a rímska cirkev majú v rámci kresťanstva osobitné poslanie, je fakt. Až donedávna ale ľudový protestantizmus vnímal pápežstvo ako niečo pompézne, vzdialené evanjeliu, k zmene pohľadu došlo až počas pontifikátu pápeža Františka.

Nie je potrebné preháňať to s nejakým spájaním. V rámci katolicizmu je potrebné pápežstvo „odľahčiť“ a zatiaľ môžeme kráčať vedľa seba, robiť množstvo vecí spoločne, ale ešte nenastala doba, aby sme to riešili aj inštitucionálne. Musíme počkať možno dve-tri generácie. 

A čo potom?

Pozvoľna by bolo potrebné vytýčiť, čo je v kresťanstve naprieč jednotlivými cirkvami podstatné, čo je menej podstatné a čo sú občasné záležitosti. Prvá úroveň by zahŕňala skutočnosti, v ktorých sme jednotní, vrátane osoby Petrovho nástupcu, a od toho by sa odvíjalo všetko ostatné.

„Eucharistická úcta v tom katolíckom ponímaní je pre mňa niečo veľmi silné. Je však dôležité prepájať ju s Božím slovom.“Zdieľať

Samotný protestantizmus je potrebné chápať ako dočasnú záležitosť, ktorá vznikla z istej núdze. Katolicizmus predstavuje hlavný kmeň, má svoje jasne dané poslanie od začiatku kresťanstva až do konca. My protestanti sme niečo, čo nazývam dcérskou spoločnosťou. Katolicizmus môže existovať sám od seba, ale protestantizmus nie, keďže potrebuje čerpať zo studne, ktorá neleží na jeho pozemku. Protestantizmus stojí na Biblii, ale Biblia je katolícka, kánon biblických kníh vznikol v lone raného katolicizmu pod dohľadom pápeža a biskupov. Protestantizmus je tak s katolicizmom spojený pupočnou šnúrou.

Čo by na tieto vaše názory povedal Martin Luther?

Aj on sa odvolával na tradíciu predchádzajúcich storočí, keď obhajoval krst detí pred takzvanými novokrstencami, ktorí ho odmietali. Luther bol bytostne veľmi konzervatívny, on sa nechcel dostať do konfliktu s cirkvou, mohli by sme povedať, že sa stal reformátorom proti svojej vôli. Novú cirkev začal organizovať, až keď ho exkomunikovali. Spočiatku ani nedokázal uveriť, že bula, ktorú proti nemu vydali, vyšla so schválením pápeža. Na rozdiel od Kalvína nemal Luther premyslený plán založenia novej cirkvi. Ak by mu vtedy podali pomocnú ruku, veci sa riešili s chladnejšou hlavou a nevyhrážali sa mu hneď kacírstvom, luteránska cirkev by nevznikla.

V tom, že cieľom Luthera nebola nová cirkev, ale očista cirkvi, už dnes panuje pomerne jasný konsenzus.

Lutherovi bytostne išlo o centrálne otázky viery, bol veľmi ovplyvnený tradíciou, svätým Augustínom, svätým Bernardom z Clairvaux, celkovo mníšskou teológiou, spiritualitou kríža... Na druhej strane, jeho kritika vtedajšieho cirkevného aparátu bola naozaj jadrná. Celý ten rozkol nebol nutný. Luther dlho dôveroval pápežovi, a keď sa v ňom sklamal, stále veril tomu, že dôjde ku koncilu.

Kedy sa z náboženského sporu stal spor politický?

Politika tam bola prítomná od začiatku. Luthera sa totiž ujal saský kurfirst Fridrich Múdry, ktorý bol veľmi vplyvnou osobou, keďže kurfirsti volili cisára. Práve v roku 1519, keď kulminoval spor s Lutherom, prebiehala voľba nového nemeckého cisára a pápež si nechcel s Fridrichom Múdrym pokaziť vzťahy, keďže bol preňho veľmi dôležitý. Rovnako dôležitým bol aj pre nového cisára Karola V. Keby to záležalo na ňom, nechal by Luthera upáliť, ale rozhodol sa rešpektovať ochrannú ruku Fridricha Múdreho. Celý zvyšok života už potom Luther prežil na jeho území, keďže všade inde sa naňho vzťahovala ríšska kliatba.

Akou osobou bol Luther z ľudského hľadiska?

Osobne by som s ním nechcel spolupracovať. Bol veľmi nadaný, vzdelaný, svojím spôsobom génius, ale cholerik. Nebol konsenzuálnym typom osobnosti. Mal však šťastie, že jeho blízkym spolupracovníkom bol diplomat a vzdelanec Filip Melanchton.

Prečítajte si aj
Keď evanjelický farár učí katolíkov objavovať ich vieruZdieľať

Keď Lutherovi na niečom veľmi záležalo, bol ochotný pre to všetko obetovať. Napríklad keď sa v roku 1529 uskutočnilo stretnutie medzi Lutherom a Zwinglim, predstaviteľom švajčiarskeho protestantizmu, ktorý bol radikálny v odbúravaní všetkého katolíckeho, obaja sa zhodli v mnohých veciach. Keďže však Zwingli vnímal eucharistiu len ako symbolickú pripomienku Ježiša Krista, kým pre Luthera to bolo stretnutie so živým Kristom, k celkovej dohode a zjednoteniu nemeckého a švajčiarskeho protestantizmu nedošlo. Luther v podstate veril katolícky.

Z vášho rozprávania je zjavný pozitívny, až akýsi synovský postoj ku katolicizmu. Odkiaľ sa to berie?

Keď som bol malý, často sme prechádzali okolo katolíckeho kostola, pôsobil na mňa akosi tajomne. Celkovo majú katolícke kostoly mysterióznejšiu atmosféru ako evanjelické. Chlapčenská zvedavosť ma vždy ťahala dovnútra, až som tam raz nahliadol. Ohúrila ma vôňa kadidla, liturgické oblečenie a Najsvätejšia sviatosť, pred ktorou si ľudia kľakali. To ma úplne fascinovalo, aj keď som tomu celkom nerozumel. Eucharistická úcta v tom katolíckom ponímaní je pre mňa dodnes niečo veľmi silné. Je však dôležité prepájať ju s Božím slovom, aby sa z nej nestala nejaká modla. Samotná sviatosť by mohla vzbudzovať dojem, že máme Pána Boha v hrsti, pričom on sám chce byť našou autoritou. Božie slovo a eucharistia môžu byť základom stretnutia katolíkov a luteránov, na nich potom môžeme stavať dialóg aj v ostatných otázkach.

Pre vás ako evanjelika je netypické aj to, že okrem eucharistickej úcty pestujete aj silnú mariánsku úctu.

Mária je veľmi dôležitá, cirkev a teológia si nevystačia len s rozumom. Aj pápež František opakuje, že len teologické bádanie k ekumenickému pokroku nestačí. Mária predstavuje materský prvok prijatia ľudí, ktorí sa medzi sebou odlišujú. Ak bude mať cirkev mariánsku tvár, bude hľadať všetkých svojich stratených synov a dcéry a vytvárať im podmienky, aby sa mohli vrátiť domov. Mária je osobou, ktorá kontempluje Božie slovo, je príkladom rozjímavého čítania evanjelia, čím ukazuje, že Krista máme prijímať nielen rozumom, ale aj srdcom. Nerozumela všetkému, ale nosila to vo svojom srdci. Na Márii vidieť, že láska je predpokladom porozumenia.

Ak by sme v katolíckej aj evanjelickej cirkvi dali väčší priestor mariánskej inšpirácii, skôr by sme našli cestu k sebe. Je historickým omylom, že evanjelici odbúrali mariánsku úctu, keďže Mária bola k svojmu synovi najbližšie od začiatku až do konca. Samotný Luther bol obdivovateľom Márie, napísal krásny výklad jej Magnificatu. Pre mňa osobne je Máriino zjavenie svätej Bernadete v Lurdoch veľmi presvedčivé, je to pre mňa jeden z dôkazov Božej existencie.

Foto – Aleš Masner

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0