Skutočná opozičná otázka 2

Skutočná opozičná otázka 2

Miroslav Beblavý s Luciou Žitňanskou: kedysi najbližší spolupracovníci v hnutí Tvoríme Slovensko, dnes v opozičnom vzťahu.

Polemika s Miroslavom Beblavým.

Fotka k tomutu textu nie je náhodná. Pred pár rokmi si boli Miroslav Beblavý a Lucia Žitňanská politicky blízki, po odchode z SDKÚ založili spolu (v blahej pamäti) iniciatívu Tvoríme Slovensko, dnes je Lucia Žitňanská ministerkou spravodlivosti vo Ficovej vláde a Miroslav Beblavý si myslí, že vládnuť s Ficom znamená nemožnosť budovať právny štát.

O čom svedčí tento rozpor? 

Pred pár dňami som na tomto mieste napísal, že slovenská opozícia stojí pred najťažšou úlohou od pádu Mečiara: Ako sa dostať k moci. Príbeh Žitňanskej a Beblavého vypovedá o mnohom, ale na túto výzvu – obávam sa – nedokáže reagovať.

Pravica čelí viacerým ťažkým prekážkam, v prvom rade ide o stav opozície samotnej, osobitne prítomnosť Kotlebu v parlamente. Vzťahy medzi politickými lídrami sa od volieb zhoršili, len ťažko si dnes predstaviť funkčnú a stabilnú koalíciu, kde boli Sulík, Matovič, Bugár a Kollár. Nemajú na to dosť percent ani vzájomné vzťahy.

Myslím si preto, že ak chce pravica vládnuť, mala by sa to snažiť riešiť teraz, je to opozičná úloha. Ak toho nebude schopná (faktor Matovič) alebo to nebude možné (silnejší Kotleba, nedôveryhodný Kollár), jediný spôsob, ako sa môže dostať k moci, je koalícia Richarda Sulíka s Robertom Ficom.

Na facebooku na text reagoval Miroslav Beblavý, vytkol mi „statický a pesimistický pohľad“ na politiku. Ilustroval ho tým, že voľby menia pomery, zatiaľ čo pred poslednými voľbami sme nemali Kollára a Kotlebu v parlamente a Smer mal v prieskumoch 38-40 percent, som príliš skeptický, ak dnes píšem, že Kollár či Kotleba (a napokon aj Matovič, ktorého ale poslanec Beblavý nespomenul) predstavujú prekážku pre vládu pravice po roku 2020.

Koalíciu so Smerom odmietol radikálne, pretože to podľa neho znamená rezignovať na právny štát.

Rád by som na túto polemickú poznámku krátko reagoval.

Po prvé, volebná statika. Ak si všimneme výsledky volieb od roku 2002, je až neuveriteľné, aký stabilný je pravicový blok.

2002 (SDKÚ, KDH, ANO) – 901 464 voličov

2006 (SDKÚ, KDH, SF) – 694 221 voličov

2010 (SDKÚ, SaS, KDH) – 913 084 voličov

2012 (OĽaNO, KDH, SDKÚ, SaS) – 749 908 voličov

Malý oriešok predstavujú voľby z roku 2016, a to kvôli chaosu, ktorý spôsobuje Sieť a Kollár. Sieť preto, že sa de facto stala vládnou stranou a Kollár od volebnej noci odmietal účasť vo vláde, prípadnú Sulíkovu koalíciu bol ochotný podporovať len z parlamentu.

Preto hlasy pravicového tábora zrátam dvomi spôsobmi:

2016 (SaS, OĽaNO, Kollár, KDH) – 904 937 voličov

2016 (SaS, OĽaNO, Sieť, KDH) – 878 282 voličov

Ako vidieť, počítal som aj prepadnuté hlasy relevantných strán, ktoré sa tesne nedostali do parlamentu (SF v roku 2006, KDH v 2016), aby sa ukázala konsolidovaná sila pravicového tábora. Samozrejme, že netvrdím, že ide o ohraničenú voličskú skupinu, že Kollárovi či Matovičovi voliči sú bývalí voliči SDKÚ či inej strany. Nie sú. Cieľom je ukázať agregát strán, ktoré spolu vládli alebo sa dnes tvária, že spolu dokážu vládnuť, a vymedzenie voči Ficovi považujú za základné kritérium.

Voľby v roku 2006 a 2012 boli predčasné, pravici chýbalo 150- až 200-tisíc hlasov. Boli to ľudia, ktorí neprišli voliť. V zásade ale platí, že pravica v klasickom alebo aj dnešnom nekonvenčnom zmysle má stabilnú podporu okolo 900-tisíc voličov.  

Most je pomerne stabilným prvkom, v posledných dvoch voľbách získal 169-tisíc, respektíve 176-tisíc hlasov.

Miroslav Beblavý napísal, že myslím staticky a pesimisticky. Myslím, že čísla ukazujú opak. Pravicový tábor má pomerne jasne vymedzené pole, pričom jej politicky úspešné roky (2002, 2010) vyžadujú aj účasť novej a nekonvenčnej strany (ANO, SaS v prvých voľbách), ktorá dokáže jednorazovo mobilizovať za hranicami svojho ihriska.

Problém roku 2016 je, že takéto strany sú minimálne dve – Kollár a Matovič. A najmä to, že ten, kto mal podľa očakávaní situáciu stabilizovať, sa len tesne dostal (Procházka), respektíve nedostal (Figeľ) cez 5 percent. Priveľa zmien a premenných naraz.

Ako sa z toho môže pravicový tábor spamätať?

Možností nie je veľa, najpravdepodobnejší sa mi zdá ten, že vznikne stabilný líder, ktorý bude kultivovať vzťahy s menšími stranami. Takým lídrom chce byť Richard Sulík, má k tomu najbližšie, ale zatiaľ mu na to chýbajú preferencie aj autorita. Musí ukázať, že dokáže za jeden stôl posadiť Bugára s Matovičom a Kollárom. Nateraz mission impossible.

Pesimistický nie je môj pohľad, ale realita.

Alebo inak, aby voľby v roku 2020 viedli k vláde pravice, muselo by sa dovtedy stať veľa vecí: musel by sa objaviť rešpektovaný líder, radikálna zmena vo vzťahoch (Bugár – Matovič) a buď dramatické posilnenie jednej zo strán, alebo nový hráč, ktorý vytvorí tomuto táboru väčšinu. A ešte k tomu oslabiť Kotlebu.

Priveľa úloh naraz.

Pred týždňom som napísal, že ak sa pravicový tábor nezačne meniť, považujem za pravdepodobnejšie, že k moci sa môže dostať iba v koalícii s Robertom Ficom. Voľby sú ešte stále ďaleko, ale od rozhodnutia Andreja Kisku beží pre mestských liberálov veľmi rýchlo.

Je rok od volieb a pravicový tábor je na tom horšie ako v deň volieb. Na úrad vlády je stále priveľmi ďaleko.

Pesimizmus a realizmus vyzerajú zatiaľ ako synonymá.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo