Víťaza francúzskych volieb zrejme čaká nepriateľská kohabitácia

Víťaza francúzskych volieb zrejme čaká nepriateľská kohabitácia

Či už v druhom kole vyhrá Macron alebo Le Penová, víťaz zrejme dostane premiéra, ktorý bude z inej strany. Takú situáciu Francúzsko už dlhšie nezažilo.

Hodnotenie prvého kola francúzskych prezidentských volieb nemožno nezačať pohľadom na niektoré špecifiká, pre ktoré bolo toto kolo volieb výnimočnou udalosťou – v porovnaní s predchádzajúcimi voľbami.

Bolo to po prvýkrát v novodobej histórii krajiny, keď sa odchádzajúci prezident neuchádzal znovu o tento post. Bilancia Hollandovej prezidentúry je taká, že sa tento neodvážil ani len predstúpiť pred ľudí a uchádzať sa o ich dôveru. Ak by niekto chcel niekedy jeho obdobie zhodnotiť v jednej vete, mohlo by to byť práve takýmto spôsobom.

Bola to kampaň mimoriadne dlhá, keďže až tri strany sa rozhodli určiť svojich kandidátov cez mechanizmus primárnych volieb (v roku 2012 to boli len socialisti). Ako sa ukázalo, prvými obeťami systému primárok boli práve ich favoriti, ktorých ich členské základne odvrhli (ekologisti, republikáni aj socialisti).

Počas šiestich mesiacov bola však verejnosť obeťou „mediálnej vírivky“ a tiež svedkom smutného trendu, keď je politika stále viac otázkou komunikácie ako akcie. Zdieľať

Nielen primárky potvrdili amerikanizáciu formy volieb, ale aj televízne debaty organizované pred všetkými ich kolami. Ich prínos bol pre však divákov minimálny. Výrazný posun nerozhodnutých voličov k rozhodnutým nenastal. Počas šiestich mesiacov bola však verejnosť obeťou „mediálnej vírivky“ a tiež svedkom smutného trendu, keď je politika stále viac otázkou komunikácie ako akcie.

Bolo to tiež po prvýkrát, čo sa voľby odohrávali v stave najvyššej pohotovosti. Útok na policajnú hliadku minulý štvrtok, pri ktorom bol jeden jej príslušník zastrelený, dal znovu do pozornosti otázky bezpečnosti v jej technickej rovine (viac zdrojov pre políciu), ako aj otázky okolo národnej identity a spolužitia kultúr.

Samozrejme, aj niektoré vonkajšie faktory a udalosti, najmä imigrácia, „brexit“ a zvolenie Trumpa, dávali francúzskym voľbám nový kontext, minimálne ak ich porovnáme s predchádzajúcimi voľbami.

Porážka establišmentu

Prvé kolo prinieslo elimináciu kandidátov strán, ktoré sa pri moci striedali posledných päťdesiat rokov. Je to potvrdením túžby po obnove politického priestoru či jeho vyčistení, ako by to nazvali niektorí. Je dôsledkom toho, že striedanie týchto strán nikdy neprinieslo zmenu, ale len výmenu. Ak sa pozrieme len na dve posledné prezidentské obdobia, tak rovnako Sarkozy ako aj Hollande, každý z nich zaznamenal rast nezamestnanosti o jeden milión. Aj keď každý v iných podmienkach a z iných dôvodov.

Eliminácia kandidátov vyšlých z primárok naznačuje, že tento systém dáva síce pocit väčšej demokracie, pre ich víťazov však nemusí byť optimálny. Vo fáze prípravy triešti sily, fragmentuje prípravu spoločného programu strany a po ich skončení sťažuje federáciu jednotlivých jej frakcií. Napríklad Juppé, ktorý prehral u republikánov, sa do kampane Fillona zapájal len minimálne a s viditeľnou nechuťou. U socialistov porazený Valls nepodporil Hammona vôbec, dokonca asi dva týždne pred voľbami verejne vyhlásil, že bude voliť Macrona.

Ak sa pozrieme bližšie na Fillona, ukázalo sa, že medializované škandály okolo zamestnávania jeho rodiny boli nakoniec nad jeho sily. Energia, ktorú spotreboval na boj s médiami, mu potom chýbala na vysvetlenie jeho programu. Vlastne k svojmu programu sa už nikdy poriadne nedostal. Ak už hovoríme o programe, tak zrejme najviac mu uškodila plánovaná reforma zdravotného poistenia, ktorá vystrašila takmer celý národ zvyknutý na výdobytky socializmu.

Aktuálnou úlohou republikánov bude udržať sa pohromade, aby sa táto porážka nepreniesla aj do parlamentných volieb. Zdieľať

Je tiež otázne, či a do akej miery mu pomohla v závere kampane verejná podpora Sarkozyho, keď tento vyzval pravicu na zjednotenie sa za svojím kandidátom. Centristická frakcia republikánov má na Hollandovho predchodcu stále rozpačité spomienky a dobre si pamätá, že Fillon mu bol verným premiérom počas celého obdobia.

Pohľad na antropologické a bioetické témy hovorí, že kresťanský volič jeho prehrou veľa nestráca. Fillon bol len za kozmetickú úpravu zákona o adopcii detí, teda zrušenie adopcie pre lesbické páry. Nemal však odvahu sa vrátiť k zákonu o manželstvách párov rovnakého pohlavia. Zákon o plazivej eutanázii, ktorý zavádza hlbokú a trvalú sedáciu pre chorých v terminálnej fáze, považoval za dobre vyvážený, pričom tento už dávno prekročil akceptovateľnú hranicu. Azda jedinou oblasťou, kde Fillon bude chýbať, je jeho podpora východným kresťanom a odhodlanie pomôcť im viac ako ktorýkoľvek iný kandidát.

Aktuálnou úlohou republikánov bude udržať sa pohromade, aby sa táto porážka nepreniesla aj do parlamentných volieb, ktoré o sedem týždňov prinesú nové rozloženie síl v dolnej komore parlamentu. Situácia im však ponúka výbornú príležitosť na „vyvetranie“ v štruktúrach strany a prenechanie priestoru mladším.

O víťazoch

Dvaja postupujúci do druhého kola predstavujú dve odlišné vízie spoločnosti, ktoré sú, dalo by sa povedať, takmer v dokonalom kontraste. Hovoriť však o politickom zemetrasení či niečom podobnom by bolo preháňaním.

Jediným prekvapením je azda len výhra Macrona, a aj to len vtedy, ak vezmeme do úvahy dlhšie časové obdobie. Svoje hnutie založil zhruba pred rokom, keď vycítil, že klasický bipartizmus stráca dych a stavil na pozíciu v strede. Tento riskantný projekt sa dlho zdal byť bublinou, lebo dovtedy sa francúzske voľby nikdy v strede nevyhrávali. Keď však liberálni socialisti zistili, že s Hollandom je to definitívne stratené, potichu si adoptovali Macrona, ktorý sa odvtedy stal ich kandidátom. Z potenciálnej bubliny sa stala snehová guľa za masívnej podpory médií. Keď kampaň prišla do fázy, keď sa mali diskutovať a porovnávať programy, u Macrona nebolo veľmi o čom. Bolo nevyhnutné ostať na povrchu, udržiavať hmlu, a tak musela prísť aféra Fillon, ktorá definitívne pochovala akúkoľvek programovú debatu. Ako povedal filozof Alain Finkielkraut: „Ľud si nemal kandidáta zvoliť, len ho voľbami potvrdiť.“

V posledných dňoch kampane stačilo Macronovi udržiavať tému očisty v politike a držať sa svojej vízie „spoločnosti práce“, ktorá je však víziou bezlimitnej globalizácie, európskej federácie, voľného obchodu, pohybu osôb, tovaru a kapitálu a kultúrnej fúzie. Pri jeho prejavoch publikum najčastejšie počuje slová ako sloboda a pokrok, teda termíny dostatočne vágne na to, aby neodpudili nikoho.

S kresťanstvom prerušil Macron kontakt, hneď ako zmaturoval na jezuitskom lýceu v Amiens. Kresťanský volič môže preto očakávať pokračovanie Hollandovej politiky ústupkov v bioetických otázkach. Ak sa Francois Hollande neodvážil ísť ďalej s umelým oplodnením pre všetkých, „Emannuel Hollande“ (alebo tiež „Hollande bis“, ako mu niektorí hovoria) s týmto nemá problém. Jeho vízia neobmedzeného a nezastaviteľného pokroku zahŕňa predstavu, že všetko môže byť predmetom obchodného kontraktu, aj samotný človek. Tí, čo si deti nakupujú v zahraničí, môžu pokojne spávať.

Na papieri je program Le Penovej pre konzervatívnych kresťanov najprijateľnejší. Chce zrušiť zákon o homomanželstvách, zakázať plazivú eutanáziu a zvýšiť slobodu v školstve. Problém je však jej dôveryhodnosť. Zdieľať

Výsledky sú asi sklamaním pre Marine Le Penovú, ktorá si už zvykla na prvé miesto od predchádzajúcich regionálnych volieb. V každom prípade jej skóre je najlepšie, aké kedy Národný front získal, a to v percentuálnej, ako aj absolútnej miere. Počet jej voličov teda stále narastá, ale na druhé kolo to bude ťažko stačiť. Mediálne ostreľovanie Frontu sa pravdepodobne zameria na dve témy: rasisticko-xenofóbny charakter strany a jej ekonomický program. To prvé už veľmi nezaberá; vedenie strany si dáva veľký pozor a exkomunikuje každého, kto sa v tejto otázke prehreší.

V otázke ekonomického programu však Le Penová nedokázala rozptýliť obavy voličov z vytúpenia z eurozóny a EÚ. Nositelia Nobelovej ceny Krugman a Stiglitz, ktorých často citovala pre podporu euro-exitu, sa jej obrátili chrbtom. Ten druhý dokonca uverejnil článok v Le Monde proti jej programu. Pritom v strane má odborníkov, ktorí dokážu na túto tému argumentovať. Tí sa však do médií nedostanú, Le Penová chce všetko zvladnúť sama, tímová spolupráca je jej slabou stránkou.

Na papieri je program Le Penovej pre konzervatívnych kresťanov najprijateľnejší. Chce zrušiť zákon o homomanželstvách, zakázať plazivú eutanáziu a zvýšiť slobodu v školstve. Problém je však jej dôveryhodnosť: nikto si nie je istý, či to myslí vážne. Podobne ako s referendom o eure aj v týchto otázkach často kľučkuje, a  preto prevláda pocit, že táto časť programu je len návnada.

Kohabitácia na spadnutie

Druhé kolo bude o dva týždne, a tak obaja kandidáti hľadajú rezervy voličov. Le Penová iste získa nejaké hlasy Fillona, napriek tomu, že tento vyzval svojich, aby podporili Macrona. To isté urobil Hammon u socialistov. Mélenchon si nechal čas na rozmyslenie, ale nakoniec sa k nim pridá. Tzv. republikánsky front proti Národnému frontu, teda hrádza, ktorú postavia Le Penovej, je už tradíciou francúzskej demokracie. Akosi sa zabúda na to, že kde je hrádza, tam voda stúpa.

Druhé kolo je však z hľadiska budúceho vládnutia menej zaujímavé ako už spomínané legislatívne voľby. Tie rozhodnú o obsadení parlamentu a momentálne ani Macron, ani Le Penová nemajú istotu väčšiny. Riziko tzv. kohabitácie, t. j. keď vláda a parlament reprezentujú rôzne politické sily, je pomerne vysoké. Čo z toho bude, sa uvidí. Slová Lichtenberga, ktoré vyslovil ešte v čase francúzskej revolúcie, sú opäť aktuálne: „Francúzsko je vo fáze fermentácie. Či z toho bude ocot alebo víno, sa zatiaľ nevie.“

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo