NÁZOR: Juraj Šúst o svedomí v politike

Richard Sulík na otázku, či chce vyvodiť zodpovednosť za to, že nehlasoval za dôveru vláde a tým okrem odmietnutia eurovalu privodil jej pád, odpovedal, že nie, lebo sa necíti vinný. „Pod také veci, ktoré masívne poškodia našich daňovníkov, sa nepodpíšeme. Svedomie a naše deti sú dôležitejšie.“ Má pravdu? Sú svedomie a integrita jednotlivca dôležitejšie než politický osud krajiny?

Medzi politológmi a novinármi je rozšírený názor, že nie. Podľa nich zodpovedný politik dokáže pre dobro krajiny potlačiť svoje vlastné svedomie. Ak by malo moje rozhodnutie spôsobiť ťažkosti pre moju krajinu, pretože moji partneri ani ostatné štáty s týmto rozhodnutím nesúhlasia, mal by som byť ochotný súhlasiť s vecou, ktorú pokladám za zlú, aby som tým zabránil ešte väčšiemu zlu vyplývajúcemu z nevôle ostatných. Zodpovedný politik má odvodzovať správnosť a nesprávnosť konania podľa dôsledkov.

Nepochopenie

Rektor Bisly S. Abrahám si preto myslí, že Sulíkove konanie je absurdné. „Richard Sulík bol ochotný položiť vládu napriek tomu, že dobre vedel, aký bude výsledok, že nezachráni to, za čo celé mesiace v úvodzovkách bojoval.“

Podobne píše aj komentátor Peter Schutz: „Človeku, ktorý je presvedčený o omyle v európskom múre," píše Schutz o Sulíkovi, sa ozaj nerozhoduje s ľahkým srdcom. Vstupom do politiky a druhej najvyššej ústavnej funkcie však Sulík vzal na seba širšiu zodpovednosť než za pokoj vlastného svedomia“.

A nakoniec, šéfredaktor SME Matúš Kostolný: „Radičovej koniec neprinesie nič dobré, azda iba to, že poslanci SaS sa budú môcť spokojne pozerať do zrkadla. Na pleciach však ponesú riadny náklad.“ A vymenováva náklad, čiže negatívne dôsledky Sulíkovej voľby: pád vlády, neprijatie reforiem, pokazenie dobrého mena Slovenska v Európe, pravdepodobný príchod Fica. Za toto všetko je podľa Kostolného Sulík zodpovedný.

"Sulíkov argument je skutočne rozumný a dobrý: je vždy lepšie pre jednotlivca aj pre krajinu pridŕžať sa svedomia a to aj napriek možným ťažkostiam." 

Zdieľať

Ktoré z týchto dvoch presvedčení je rozumné? To, ktoré káže potlačiť svedomie, ak jeho nasledovanie vystaví človeka alebo krajinu nepríjemným dôsledkom, alebo to, ktoré káže nasledovať svedomie aj napriek ťažkostiam?

Aj keď to odporuje bežnej politickej praxi a zdá sa byť rozumné vyhnúť sa nepríjemným dôsledkom, Sulíkov argument je skutočne rozumný a dobrý: je vždy lepšie pre jednotlivca aj pre krajinu pridŕžať sa svedomia a to aj napriek možným ťažkostiam.

Presvedčenie o bezpodmienečnej priorite svedomia nie je nové ani výlučne kresťanské. Bolo sformulované antickými filozofmi stáročia pred kresťanstvom. Podľa tohto presvedčenia je vždy správne držať sa presvedčenia, o ktorom nám svedomie jasne hovorí, že je pravdivé. A to aj vtedy, keď toto presvedčenie je v rozpore s mienkou väčšiny a dokonca aj vtedy, keď sme kvôli nemu nútení podstupovať mnohé nepríjemnosti, vrátane smrti.

Sokrates radšej proti všetkým ako proti svedomiu

Keď sa Sokrates dozvedel rozsudok smrti, vo svojej záverečnej reči zdôvodnil svoje konanie pred súdom takto: „Som síce odsúdený (...) aj preto, že som nechcel pred vami hovoriť tak, ako by sa vám bolo najpríjemnejšie počúvalo, totiž nariekať, plakať a robiť a hovoriť mnoho iných vecí, mňa nedôstojných (...) ktoré ste však vy navyknutí počúvať od ostatných. Ani pred tým som sa nedomnieval, že sa môže v nebezpečenstve urobiť niečo nečestné, ale ani teraz necítim ľútosť, že som sa takto hájil, a omnoho radšej si volím po tejto obrane zomrieť než po tamtej žiť.“

Sokrates o sebe tvrdil, že dostal od Boha príkaz venovať sa filozofii, teda hľadať v rozhovore s Aténčanmi odpoveď na otázku, ako sa má žiť. Mnohých si týmto konaním znepriatelil a výsledkom bolo obvinenie z ateizmu a kazenia mládeže. Hoci čelil trestu smrti, odmietol možnosť prestať s filozofiou a odísť do exilu. Vysvetľoval to nasledovne: „radšej poslúchnem boha než vás (Aténčania)...veštecký hlas daimona, u mňa obvyklý, v minulosti sa u mňa veľmi často ozýval a varoval ma aj pri celkom nepatrných veciach, ak som chcel urobiť niečo nesprávne. Teraz však, ako aj sami vidíte, prihodilo sa mi čosi, o čom by si mohol niekto myslieť, a aj si myslí, že je to najväčšie zlo (trest smrti); mňa však toto božské znamenie nevarovalo...“ 

A preto, na inom mieste povedal Kalliklovi: „domnievam sa môj milý, že by bolo lepšie, aby (...) celý svet so mnou nesúhlasil a hovoril opačné veci, než aby som ja sám jediný bol zo sebou v nesúlade a sebe odporoval.“

Prečo Sokrates pokladal za také dôležité vždy poslúchať svoje isté svedomie? Dôvodom je vernosť pravde. Svedomie totiž človeku sprítomňuje pravdu. A pravda má byť pre človeka kritériom konania. Človek totiž môže žiť dobre iba vtedy, keď koná podľa svojej rozumovej prirodzenosti. Konať podľa pravdy, ktorú jasne sprítomňuje svedomie, potom znamená dve veci: konať podľa rozumu a zároveň podľa Božieho zákona. Konať proti pravde, konať nerozumne, potom predstavuje vzburu proti Božiemu zákonu, proti poriadku, ktorý je vpísaný stvoreniu a ktorý človek môže, ak chce, rozumom poznať.

„Domnievam sa môj milý, že by bolo lepšie, aby (...) celý svet so mnou nesúhlasil a hovoril opačné veci, než aby som ja sám jediný bol zo sebou v nesúlade a sebe odporoval.“ Sokrates

Zdieľať

Svedomie samozrejme nie je orákulum, ktoré sa nemôže pomýliť, ale je orgánom, ktorý, ak je správne pestovaný, sprostredkuje pravdu. Človek svedomia si preto formuje svoje svedomie: nebojí pýtať o radu ľudí, ktorých považuje za svedomitých a je pripravený nechať testovať svoje dôvody, či obstoja v kritickej rozumovej diskusii. Preto platí, že každý môže – ak sa o to poctivo usiluje - poznať hodnotu vecí a konať podľa nej. V možnosti spoznať pravdu o skutočnosti teda spočíva dôvod, prečo môžeme človeku pripisovať zodpovednosť za jeho konanie. Ak by si človek nemohol uvedomiť, ako má konať, nemohol by byť za svoje konanie zodpovedný. Potom by nemalo zmysel ľuďom radiť, napomínať ich, kritizovať či trestať.

Možnosť poznať pravdu a konať podľa nej teda dáva človeku jeho dôstojnosť a na jej základe máme druhým preukazovať rešpekt a úctu. To znamená, že so žiadnym človekom nemožno manipulovať ako s vecou. Nikoho tiež nemožno nikdy za žiadnych okolností násilím, zastrašovaním, vydieraním a manipuláciou nútiť, aby zmenil svoje presvedčenie. Svedomiu iného vždy patrí úcta a rešpekt. Nemusíme s ním súhlasiť, ale nikdy sa z neho nemáme vysmievať.

Potlačiť svedomie ako prejav zodpovednosti?

Nakoniec by som sa chcel vyjadriť k negatívnym dôsledkom pre ľudský život, ak prijmeme predstavu, že môže byť prejavom zodpovednosti odporovať svojmu svedomiu.

V prvom rade je isté, že myšlienka, ktorá stavia zodpovednosť proti svojmu svedomiu nielen že svedomie znehodnocuje, ale je zároveň veľmi nebezpečná. Znehodnocuje ho preto, že ho rozvádza s pravdou a robí z neho iracionálny pud, ktorý má zodpovedný človek vedieť potlačiť, podobne ako hlad, smäd, či sexuálnu túžbu. Nebezpečenstvo tohto postupu potom spočíva v tom, že človeka navádza pod rúškom zodpovednosti na nemorálne konanie.Lebo ak môže byť zodpovedné ignorovať hlas svedomia, ktorý nabáda na to, čo je morálne a odrádza od toho, čo je nemorálne, potom platí, že v istých situáciách môže byť zodpovedné urobiť čokoľvek.

"Ak môže byť zodpovedné ignorovať hlas svedomia, ktorý nabáda na to, čo je morálne a odrádza od toho, čo je nemorálne, potom platí, že v istých situáciách môže byť zodpovedné urobiť čokoľvek."

Zdieľať

Stúpenci zodpovednosti však oponujú: aj nemorálne konanie môže byť správne a to platí najmä v politike, ak vedie k lepším dôsledkom než morálne konanie. Svedomie robí chybu, ak posudzuje správnosť a nesprávnosť konania výlučne podľa jedného negatívneho dôsledku a odmieta brať do úvahy čo najširší možný sled dôsledkov. Áno, klamstvo, korupcia aj euroval môžu byť zlým riešením, ale ak sa vďaka nim vyhneme base a získame politickú funkciu, postavíme hospic, či zachránime dobré meno Slovenska, tak by bolo nezodpovedné sa im brániť odvolávaním sa na morálnu čistotu. „Neviem, či je politika pre svätcov,“ rétoricky si povzdychol terajší minister zahraničných vecí a nechal tak významne prehovoriť svoje činy.

Keď sa pozrieme na jadro logiky stúpencov zodpovednosti, tak podľa nich je zodpovedné konať nemorálne vtedy, ak takéto konanie vedie k úspechu. Zohľadňovať najširší možný sled dôsledkov je v skutočnosti nemožné – kto by sa o takéto niečo usiloval, nikdy by sa neprepracoval od uvažovania k činu – v skutočnosti to môže znamenať jedine snahu vyhnúť sa určitým typom dôsledkov. A to najmä tým, ktoré znamenajú stratu moci, bohatstva a prestíže. Stúpenci zodpovednosti de facto tvrdia, že nie je zodpovedné, ak by sme o tieto veci prišli. Možno by sa zháčili, ak by ochrana týchto záujmov mala byť čistou osobnou vecou – v spoločnosti si predsa nikto nemôže robiť, čo sa mu zachce – ale ak sa záležitosť týka krajiny a štátu a dilema stojí tak, že si treba vybrať medzi svedomím, morálkou a cnosťou na jednej strane a na druhej strane bohatstvom, mocou a prestížou, tak druhá možnosť má navrch. Morálka a svedomie sú fajn, ale iba po určitú hranicu.

Takéto uvažovanie, akokoľvek sa môže zdať príťažlivé, je v skutočnosti škodlivé. Krátkodobo síce prospieva tým, ktorí sa ním riadia, skôr či neskôr má však na spoločnosť a politiku zhubné účinky. Lebo štát, ako každý väčší ľudský projekt stojí na spolupráci a dôvere. A tej neprospieva, keď sa k druhým nechováme spravodlivo a sledujeme náš záujem bez ohľadu na záujmy a potreby druhých. Lenže bez podpory druhých ľudí, každý projekt skôr či neskôr stroskotá. Individualistický ťah za mocou bez ohľadu na morálku a svedomie, v skutočnosti pôsobí deštrukčne, aj keď jeho zlé účinky spočiatku môže zakrývať veľkolepá fasáda.

Stúpenci zodpovednosti nakoniec privedú ľudí do neriešiteľných situácií: kto totiž prepadne ilúzii hodnotiť svoje činy výlučne podľa dôsledkov, resp. podľa toho, ako slúžia jeho záujmom a úspechu, tak sa vystavuje vydieraniu. Lebo ten, kto s ním nesúhlasí, mu môže vždy povedať: ak neurobíš to, čo ja chcem, potom urobím niečo naozaj veľmi zlé a ty budeš za to zodpovedný. Ako keď tyran dá na výber: buď zastrelíš týchto desiatich, alebo ja pozabíjam celú dedinu. Kto sa nedrží jasného hlasu svedomia, že zabitie nevinného je vždy a za každých okolností zlom a preto neprípustné, vystavuje sa mučivému pokušeniu zachraňovať svet vraždou.

Juraj Šúst
Autor učí v Kolégiu Antona Neuwirtha. 
Foto: Flickr.com 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo