KULTUREVUE: Cirkev ako problém

Kristus ohlasoval Božie kráľovstvo a namiesto neho prišla Cirkev, tvrdil začiatkom 20. storočia francúzsky teológ Alfred Loisy. Znamená to, že Ježišov „projekt“ stroskotal? Rozhodnú odpoveď na túto provokatívnu otázku dáva Ratzingerova náuka o Cirkvi. O tom, čo tvorí jej obsah, oboznamuje čitateľov v knihe Cirkev ako communio Ladislav Stromček.

Širokospektrálne zameraná teológia Benedikta XVI. predstavuje viac, než iba bohaté myšlienkové posolstvo. Je tiež hlbokým prameňom poskytujúcim pestrý „študijný materiál“. Čerpať z neho sa vo svojej monografii rozhodol aj generálny vikár žilinskej diecézy Ladislav Stromček.

Hoci podtitul knihy hovorí o „náčrte“ ekleziológie Josepha Ratzingera, autor diela prekračuje hranice jednoduchého prehľadu a konverguje k viac-menej ucelenému opisu skúmaného „problému“, ktorým je v tomto prípade Cirkev. Respektíve, koncept Cirkvi tak, ako ho vidí súčasný pápež. Napriek tomu, že ide o koncept, v skutočnosti je Cirkev chápaná ako uchopiteľný subjekt, ako „mystické“ (a zároveň pravé) Kristovo Telo, ako communio („spoločenstvo“) pokrstených, spojených navzájom tým istým krstom presahujúcim akékoľvek hranice, najmä však hranicu času.

Nasledujúc líniu „Druhého Vatikánu“

Vernosť Božiemu slovu a pokračovanie v línii započatej Druhým vatikánskym koncilom sú dva základné rozpoznávacie znaky Ratzingerovej ekleziológie. Dôvodom pre takúto konštatáciu je fakt, že sám súčasný pápež nevníma Koncil ako pretrhnutie tradície znamenajúce „nový začiatok“ Cirkvi, ale, naopak, ako jej imanentnú súčasť presne identifikovateľnú v čase, ako dôkaz jej kontinuity. Neexistujú „dve“ Cirkvi: Cirkev pred a po Koncile. Cirkev sa nezmenila, ako sa nemení ani jej pôvodca a cieľ, Ježiš Kristus, ktorý je „ten istý včera i dnes a naveky“ (Hebr 13,8).

Zásadným pojmom umožňujúcim pochopenie významu Cirkvi je communio. S ním L. Stromček umne pracuje a využíva ho všade tam, kde slovenčina terminologicky zaostáva. Približuje biblické špecifiká používania tohto pojmu (v gréčtine v alternácii s pojmom koinonia) a zasadzuje ho do kontextu koncilových dokumentov, najmä Lumen gentium, a to aj napriek tomu, že „samotné slovo communio nezaujíma vo vlastných koncilových textoch centrálnu pozíciu“ (s. 73) a ani samotný Koncil „priamo nepoužíva pojem communio“ (s. 134). Treba tiež mimoriadne oceniť venovanie priestoru ekleziologickým konceptom významných teológov 19. a 20. storočia, ktorí svojimi neraz vzájomne konkurujúcimi si koncepciami „dláždili cestu“ samotnej náuke o Cirkvi rozvíjanej počas Koncilu, prípadne ju prehlbovali v rámci pokoncilových diskusií.

Črty Ratzingerovej communio-ekleziológie

“Cirkvi predstavuje primárne vertikálny vzťah, vzťah medzi Bohom a človekom, ich vzájomné približovanie. Sekundárnou, no nemenej dôležitou vlastnosťou Eucharistie je aj horizontálne zjednocovanie, utváranie komunity veriacich.“ Zdieľať

Ratzingerova náuka o Cirkvi je odpoveďou a negáciou zároveň. Odpoveďou na pochybnosti a námietky, ktoré sa objavujú v súvislosti s objasňovaním jej historickej a spásonosnej úlohy. Súčasne je i negáciou názorov interpretujúcich Cirkev v duchu doby, a to z pozície „moderného“ výkladu jej zmyslu a fundamentálnych princípov. V prvom rade, domnieva sa Ratzinger, Cirkev nemožno odčleniť od Krista. „Cirkev z toho žije: z faktu, že Kristus je prítomný v našich srdciach a práve tam utvára svoju Cirkev. Cirkev je zdravá do tej miery, do akej sa celá jej pozornosť zameriava na Krista“ (s. 88). Druhou charakteristickou črtou Cirkvi je jej unikátnosť, to, že je „jedna“. A to aj napriek svojej partikulárnosti, t. j. existencii jednotlivých lokálnych cirkví, ako aj mnohosti svojich členov. Jednotiacim prvkom je v tejto súvislosti Eucharistia, ktorá je jedna a tá istá všade, kde sa slávi a prijíma. Aj to je dôkazom toho, že communio Cirkvi predstavuje primárne vertikálny vzťah, vzťah medzi Bohom a človekom, ich vzájomné približovanie. Sekundárnou, no nemenej dôležitou vlastnosťou Eucharistie je aj horizontálne zjednocovanie, utváranie komunity veriacich. „Stretnutie s Kristom vytvára spoločenstvo s ním samým, a tým aj s Otcom v Duchu Svätom; v tomto spoločenstve zjednocujú sa ľudia navzájom medzi sebou“ (s. 121). „Toto spojivo medzi viditeľnými a neviditeľnými prvkami cirkevného spoločenstva konštituuje Cirkev ako sviatosť spásy“ (s. 137). Práve preto, zdôvodňuje Ratzinger, „kľúčom k pochopeniu Cirkvi ako mystéria je jej sakramentálna štruktúra“ (s. 137).

Už spomínaná jedinečnosť Cirkvi implikuje, že nie je možné prijať za platný koncept, podľa ktorého by sme ju mohli chápať ako akúsi federáciu miestnych cirkevných spoločenstiev. Platí totiž, že „Cirkev jedna a jediná [...] je matkou partikulárnych cirkví a nie ich produktom“ (s. 150). Preto aj biskup je zosobnením jednoty v tom zmysle, že nijaká miesta cirkev si ho nemôže privlastniť výhradne pre seba. On totiž svojou vlastnou osobou (aj vzhľadom na špecifický spôsob svojho kreovania ako biskupa) „otvára miestnu cirkev voči univerzálnej Cirkvi“, a tak „vnáša do univerzálnej Cirkvi špecifický hlas svojej diecézy“ (s. 207).

Demokratická Cirkev?

Joseph Ratzinger varuje pred recepciou sociologických schém do štruktúry Cirkvi. Ona sama totiž nie je inštitúciou, ktorá by vychádzala z rozhodnutí ľudí, aj keď sa jej kritici snažia dokázať opak. Bolo by krajne škodlivé aplikovať v nej demokratický, väčšinový princíp rozhodovania. Svoj zdroj a celé svoje bytie totiž Cirkev odvodzuje od Boha. Hierarchický model v Cirkvi, hoci sa zdá, že protirečí dynamike myslenia súčasného človeka, vychádza z autority, ktorá „stojí na viere“ (s. 208). Vzhľadom na ľudskú slabosť hrozí zneužitie tejto autority, čo sa v dejinách aj neraz potvrdilo práve vtedy, keď sa začala zamieňať so svojvôľou. Napriek tomu meradlom a zárukou správnosti tejto autority je vždy istota učenia, „ktorá má byť zbavená všetkých možností „väčšinovej spravodlivosti“ zo strany biskupa alebo kohokoľvek iného, pretože tu ide o veci, ktoré ľudský rozum sám neobjavil. Sú darom zjavenia.“ (s. 208).

Poznámka k formálnej stránke knihy

Napriek výnimočnosti a hodnotnosti Stromčekovho diela je potrebné upozorniť na niekoľko „kritickejších“ miest vynárajúcich sa pred očami čitateľa. Predovšetkým ide o formálne nedostatky, ktoré sú o to výraznejšie, že samotný text bol recenzovaný štyrmi teológmi a prešiel aj jazykovou úpravou. Navyše, ide o druhé vydanie, kde sa predpokladá odstránenie drobných textových lapsusov zachytených v predchádzajúcom vydaní. Za najzávažnejší možno považovať relatívne veľký počet preklepov a gramatických chýb. Na s. 149 autor používa skratku (ChD) nenachádzajúcu sa v zozname skratiek na začiatku knihy, význam ktorej je navyše pomerne ťažké identifikovať. Citlivejšieho čitateľa vyruší napríklad aj použitie nespisovného slova „včítane“ namiesto jeho spisovného slovenského ekvivalentu „vrátane“ (s. 167).

Nesúlad citovaného dokumentu s odkazom na pôvodný prameň si možno povšimnúť na s. 212 a 213. Autor cituje z apoštolského listu Jána Pavla II. Novo Millenio Ineunte, avšak poznámka pod čiarou čitateľa nabáda nahliadnuť do pôvodiny, v tomto prípade do listu Tertio millenio adveniente. V skutočnosti pochádza citovaná pasáž naozaj z prvého zo spomínaných dokumentov. V dvoch prípadoch treba upozorniť na nesprávne formálne označenie „druhu“ pápežského dokumentu. Na s. 132 a 266 je posynodálna apoštolská exhortácia Jána Pavla II. Ecclesia in Asia nesprávne označená ako encyklika a na s. 133 sa tá istá chyba opakuje pri odkazovaní na dokument Ecclesia in Oceania.

“Božím kráľovstvom je v skutočnosti už sama Cirkev – večné Communio svätých vo svojej viditeľnej i neviditeľnej podobe.“ Zdieľať

Subjektívnu výhradu možno smerovať k dvom skutočnostiam. Po prvé, autor v podkapitole 4.2.5 venovanej rímskemu biskupovi ako patriarchovi Západu opomenul fakt, že tento titul Benedikt XVI. prestal používať v r. 2006, kedy zmenil označenie štyroch dovtedajších patriarchálnych bazilík Ríma na pápežské. Navyše, pontifikovu „rezignáciu“ na používanie tohto titulu zaznamenala v implicitnej podobe aj pápežská ročenka Annuarium pontificium, „ktorá už v roku 2008 tento titul skutočne vynechala“ (Přibyl, S.: Úvodní kánony Kodexu kanonického práva z roku 1983; in: Revue církevního práva, roč. XV., č. 3/2009, s. 177). Po druhé, L. Stromček upozorňuje v súvislosti s dišputou znalcov Ratzingerovho diela o jeho rozčlenení na „skoršieho – progresívneho“ a „neskoršieho – konzervatívneho“ Ratzingera na to, že sa sústredí predovšetkým na druhú „podobu“ jeho teológie. Odôvodňuje to tým, že sám pápež ju „považuje za svoju súčasnú, rozvinutú ekleziologickú víziu“ (s. 176), ako aj vlastným rozhodnutím sústrediť sa na „spôsob, akým bude táto vízia stvárňovať budúcnosť Cirkvi“ (s. 15). Aj keď autorovi jeho rozhodnutie nemožno nijako vyčítať (ba dokonca je takéto „uprednostnenie“ pochopiteľné), istotne by bolo užitočné a pre čitateľa obohacujúce venovať čo i len jednu podkapitolu aj mysleniu „raného“, resp. skoršieho Ratzingera. A to najmä v súvislosti s „otrasom“, aký v teológii vyvolalo jeho opus magnum z tohto obdobia - Úvod do kresťanstva.

Cirkev vs kráľovstvo

Rozpor medzi Kristom ohlasovaným kráľovstvom a Cirkvou spomínaný v úvode tejto recenzie v skutočnosti nejestvuje. Predpokladá totiž vzájomnú inkompatibilitu týchto dvoch „celkov“, a to nielen v terminologickej, ale aj praktickej rovine (samozrejme, pod podmienkou pripustenia reálnej existencie prvého z nich, teda Božieho kráľovstva). Ako vyplýva z Ratzingerovej ekleziológie ako celku i z jeho jednotlivých výrokov, Božie kráľovstvo si nemôžeme vytvoriť. Božie kráľovstvo nie je nijaká politická utópia. Nemožno ho jednoducho „stiahnuť“ na Zem. Božie kráľovstvo je medzi nami (porov. Lk 17,21); príbytok Boha je medzi ľuďmi (porov. Zjv 21,3). Božím kráľovstvom je v skutočnosti už sama Cirkev – večné Communio svätých vo svojej viditeľnej i neviditeľnej podobe. Cirkev trpiaca, putujúca a oslávená. Akokoľvek sa môže niekomu tento pohľad javiť ako anachronický.

Marián Sekerák
Foto: Pavol Rábara

Stromček, Ladislav: Cirkev ako communio. Náčrt ekleziológie Josepha Ratzingera. 2. vydanie. Žilina: Inštitút Communio, n. o. 2010. ISBN 978-80-970523-2-4.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo