Francúzske voľby môžu po dlhých rokoch naozaj zásadne prekvapiť

Francúzske voľby môžu po dlhých rokoch naozaj zásadne prekvapiť

Francúzski prezidentskí kandidáti počas debaty 4. apríla 2017. Foto: TASR/AP

Týždeň pred prezidentskými voľbami majú porovnateľné preferencie až štyria veľmi osobití kandidáti. Prinášame ich krátke profily.

Každý tábor vidí tieto voľby po svojom. Pre niektorých znamenajú vstup do novej éry, pre iných je to posledná šanca, ako sa vyhnúť kataklizme.

Macron, miláčik médií

Kto sledoval za posledné týždne francúzske médiá, získal dojem, že najväčším favoritom je  kandidát Emannuel Macron (podľa Harris Interactive mu je 45 % médií priaznivo naklonených). Macron, predstaviteľ extrémneho stredu, je favoritom liberálnej časti voličov. Realizovateľnosť jeho programu nevie posúdiť ani liberálny think-tank GenerationLibre, ktorý v ňom vidí dobré úmysly, ale chýbajú informácie o jeho konštrukcii. Jeho návrhy však pôsobia vágne.  

Je zjavné, že formulka „nie som ani napravo, ani naľavo“ nefunguje u všetkých. S pribudajúcim časom si ľudia nevyhnutne kladú otázku, ako a s kým bude vládnuť, ak vyhrá. Tak ako ten podnikateľ, ktorý sa ho na mítingu opýtal, či na post ministra financií menuje ľavičiara alebo pravičiara. Pre Macrona táto otázka nemá zmysel, aspoň tak znela jeho odpoveď.

Členovia Macronovho hnutia sú väčšinou socialistickí, vyznávajúci šťastné spolužitie všetkých s každým. Aj prominentní socialisti, dokonca niektorí členovia končiacej Hollandovej vlády, už nosia jeho tričko. Zdieľať

Predstavu o jeho budúcej politike si však možno urobiť z členskej základne hnutia, ktorá je ideologicky z väčšiny socialistická, vyznávajúca šťastné spolužitie všetkých s každým. Aj prominentní socialisti, dokonca niektorí členovia končiacej Hollandovej vlády, už nosia jeho tričko.

Fenomén naberá také rozmery, že prvý sekretár socialistov hrozí disciplinárnym vylúčením zo strany všetkým, čo idú Vpred (voľný preklad názvu hnutia En Marche). Prestupy socialistov sú však problémom aj pre Macrona, ktorý v žiadnom prípade nechce vyzerať ako nástupca tejto strany. A už vôbec nie ako dedič a pokračovateľ Hollanda.

Pohľad na profil jeho najbližších podporovateľov je rovnako informatívny. Sú tam vyznavači utilitarizmu, pre ktorých človek po 65 patrí do starého železa (niektorí to myslia doslovne), bojovníci za právo na dieťa zo skúmavky, globetroterri, čo nedajú dopustiť na Uber, a tiež ohlasovatelia nástupu unisex generácie. A, samozrejme, vlastníci silných priemyselných a mediálnych skupín, ktorým budú zrušené dane z kapitálu.

Le Penovej zápasu proti EÚ sa voliči skôr obávajú

Hlavným oponentom Macrona mala byť Marine Le Penová. Ešte pred mesiacom to vyzeralo, že práve oni dvaja zvedú ten finálny epický súboj o kreslo. Samotnej Le Penovej by takýto stret vyhovoval. Vraj nie je nič lepšie, ako keď sa konfrontujú názory puristov, t. j. globalizácia vs. protekcionizmus a svetové občianstvo vs. patriotizmus.

Veci sa však komplikujú, aspoň pokiaľ veríme prieskumom. Zatiaľ čo socialisti aj republikáni vždy existovali s podporou malých satelitných strán, ktoré dodali pár percent na preskočenie prahu, Národný front má s týmto problém. Obávaný „sklenený strop“, ktorý fluktuuje okolo 35 percent a nedáva jej vyhliadky na výhru v druhom kole, je stále prítomný. Interné rozpory medzi konzervatívnym a progresívnym krídlom v niektorých ekonomických a spoločenských otázkach nechávajú potenciálnych voličov nerozhodnutých.

Le Penovej odchod z EÚ cez referendum je viac ako neistý, pokiaľ si to 60 percent dnes opýtaných nepraje. Podobne je to s prechodom na vlastnú menu. Zdieľať

Lebo tak ako Macron aj Le Penová má vo svojom programe šedé zóny.

Odchod z Únie, všade spomínaný a tak veľmi obávaný, má závisieť od ľudového referenda. Jeho osud je však viac ako neistý, nepraje si to 60 percent dnes opýtaných. Podobne je to s prechodom na vlastnú menu. Obavy ľudí z devalvácie úspor, zadlženia krajiny, odlivu investorov a následnej nezamestnanosti sú také veľké, že prípadné referendum by dnes dopadlo fiaskom. Argumentácia, že po prechode na frank sa euro aj tak rozpadne, a preto obavy z devalvácie sú neopodstatnené, stále nezaberá. Hrať to na referendum je istejšie a zapadá to do rétoriky, že rozhodnutie patrí ľudu. A potom je tu nálepka ľavicového ekonomického programu, ktorej sa Le Penová nevie zbaviť.

Znárodnenie strategických firiem, štátny intervencionizmus, dôchodok v 60 rokoch atď. Keď pred dvomi rokmi Hollande prirovnal program Národného frontu k programu komunistov zo 70. rokov, boli to len komunisti, ktorí sa voči tejto potupe ohradili.

A tak jediným bodom, ktorý Frontu naháňa hlasy, je otázka imigrácie a identity. Niežeby to bolo málo. Ekonomický patriotizmus zvýhodňujúci francúzske firmy, preferencie pre Francúzov v sociálnej oblasti, na trhu práce a v zdravotníctve, sprísnenie udeľovania občianstva, zrušenie Schengenu... to všetko rezonuje vo všetkých kategóriách. Avšak toto je realizovateľné len po vystúpení z Únie. Ak referendum rozhodne inak, polovica programu Frontu ostane len na papieri.

No hoci táto dvojica dlhodobo pôsobila ako finálny súťažiaci tandem, dnes to neplatí. Na rovnakej úrovni podpory sú dnes až štyria hráči.

Mélenchon, komunista fascinovaný juhoamerickými diktátormi

Jedným z nich je Jean-Luc Mélenchon. Predseda Radikálnej ľavicovej strany sa do finálovej štvorice dostal neuveriteľným vzostupom v posledných dňoch. Jednostranne zameraný boj médií proti politickému extrémizmu sa dlho fixoval len na Národný front a Mélenchon ostal „mimo radaru“. Komu by napadlo, že sto rokov po výstreloch z Aurory bude reálnym kandidátom na prezidenta človek fascinovaný juhoamerickými diktátormi s agresívnym prejavom o triednom boji, ktorý chce 100-percentnú daň z príjmu nad 400-tisíc eur ročne. 

Ten je pre Marine Le Penovú najlepším a najhorším oponentom zároveň. Najlepším, lebo ak máme veriť prieskumom, tak len proti nemu má Le Penová šancu uspieť v druhom kole. Najhorším, lebo jej odčerpáva hlasy potrebné pre prvé kolo.

V mnohých ekonomických líniách sa prekrýva s Národným frontom (preto mu berie hlasy), ale v štátnom dirigizme ide omnoho ďalej. Je tiež proti Európe, ale najskôr chce s ňou vyjednať lepšie podmienky pre ekonomickú a finančnú suverenitu. Žiadna dlhová brzda, nulová nezamestnanosť, zákaz prepúšťania, investície do ekológie... a tak by sa dalo pokračovať až do výšky 270 miliárd, ktoré by stál jeho ekonomický experiment za päť rokov. Na strane príjmov však jeho balík vyprodukuje len 55 miliárd, ak máme veriť expertom. Keď pred rokmi Macron komentoval Hollandov program, neodpustil si iróniu: „Je to Kuba bez slnka.“ V prípade Mélenchona by to bola Kuba nielen bez slnka, ale aj bez rumu a bez salsy.

Čo by to však bolo za radikálneho ľavičiara, keby nepestoval aj nenávistné protiklerikálne postoje pretavené do nebezpečených návrhov v bioetických otázkach. Eutanázia a ústavné právo na potrat sú len jednými z nich. K tomu nám bývalý člen Medzinárodnej komunistickej organizácie pribaľuje zrušenie súkromného školstva, lebo jeho veľkú časť tvoria katolícke školy. Tie síce už dávno nie sú až také katolícke, ale ich budovy a vybavenie patria diecézam alebo rádom.

Štát by tento nehnuteľný majetok jednoducho skonfiškoval, inak by nedokázal absorbovať žiakov zo zrušených škôl. Ďalšia inšpirácia, ktorú kandidát nepochybne hľadal u svojich vzorov spred sto rokov.

Štyri programy, čiastočne rôzne, čiastočne rovnaké. Všetci idú po povrchu obmedzujúc sa na technické opatrenia, nikto nejde do hĺbky, nikto nevzrušuje, nikto neponúka nádej. Zdieľať

Fillon, pozícia obete

No a nakoniec Francois Fillon. Nešťastník, ktorému po všetkých tých škandáloch okolo zamestnávania svojej rodiny nemožno uprieť bojovnosť. Prieskumy mu preto stále dávajú reálnu šancu. Ak je Macron miláčikom médií, tak Fillona si takpovediac krájajú na doštičke (54 percent mu je nepriaznivo naklonených). Do kampane sa vrátil z pozície obete a obvinil všetkých dookola; políciu, justíciu, médiá, Hollanda..., že nedemokraticky zasahujú do volieb. Neslýchané, aby kandidát na prezidenta spochybnil justíciu, uholný kameň republiky.

Také nechutné, že aj vlastní ho začali opúšťať. Zákony predsa platia pre všetkých, a tak padni komu padni. Iste, tak by to malo byť za predpokladu, že justícia je nezávislá alebo aspoň nestranná.

Stačí si však spomenúť na „múr hlupákov“, aféru, ktorá na začiatku Hollandovej vlády ukázala, že prokuratúra je silno ľavicovo orientovaná. Až tak silno, že si odborová centrála zdobila nástenku fotkami pravicových osobností, teda hlupákov. Stačí si tiež spomenúť na Sarkozyho, ktorého kalendár súdnych predvolaní sa kuriózne zhodoval s termínmi lokálnych, regionálnych a krajských volieb. Nie, prokuratúra nie je nestranná, lebo „neutrálny sudca neexistuje“. Tak hovorí predsedníčka odborov prokuratúry, keď spomenutú nástenku obhajuje slobodou názoru.

Napriek tomu je dobré, že Fillonov rodinný podnik bude vyšetrený. Nech je vyšetrený bez kompromisu. Ale o jeho prezidentskom úrade nech rozhodne volič.

Štyri programy, čiastočne rôzne, čiastočne rovnaké, a k tomu pridajme ešte sedem menších kandidátov. Ponuka viac než bohatá a napriek tomu je počet nerozhodnutých stále okolo 30 percent. Možno preto, že všetci idú po povrchu obmedzujúc sa na technické opatrenia, nikto nejde do hĺbky, nikto nevzrušuje, nikto neponúka nádej. Mýlia sa v dátume tí, čo si myslia, že riešenie na krízu prinesie nadchádzajúci víkend. Skutočné riešenie a návod ako ďalej ukázal víkend, ktorý je práve za nami.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo