Petr Jašek sa narodil v roku 1963 v rodine evanjelického farára. Dvadsať rokov pracoval v zdravotníctve, bol aj riaditeľom nemocnice v Počátkách na Vysočine. V tomto meste bol v 90. rokoch tiež zástupcom starostu. Neskôr začal spolupracovať s humanitárnou organizáciou Hlas mučeníkov, ktorá pomáha prenasledovaným kresťanom. Ako humanitárny pracovník pôsobil vo viacerých krajinách Afriky. 

V decembri 2015 bol zadržaný v Sudáne, uväznený a odsúdený na dvadsať rokov za protištátnu činnosť. Po tlaku českej diplomacie mu sudánsky prezident Umar Bašír udelil milosť. Vo februári 2017 bol prepustený z väzenia a mohol sa vrátiť do Česka. 

Petr Jašek je členom Cirkvi bratskej v Kladne.

V minulosti ste boli riaditeľom nemocnice. Ako ste sa dostali k humanitárnym aktivitám?

S prácou organizácie Hlas mučeníkov som sa zoznámil ešte za hlbokej totality, pretože môj otec ako evanjelický farár organizoval aj stretnutia cirkví naprieč denomináciami. Začala sa o to zaujímať ŠtB. Pamätám si, že som raz prišiel domov z gymnázia a obidvaja rodičia boli zatknutí a vypočúvaní ŠtB.

Keď sa otec vrátil, tak mi dal do rúk knižku Richarda Wurmbranda. Volala sa V Božom podzemí, bola v nemčine a dal mi ju slovami, že si to mám prečítať, že to povzbudí moju vieru. A skutočne sa stala jednou z hlavných kníh môjho života. 

K téme:
Nešťastný Sudán Zdieľať

Wurmbrand bol luteránskym pastorom v Rumunsku, ktorý zakúsil 14 rokov komunistického väzenia. Neskôr, v roku 1967, keď už žil na Západe, založil medzinárodnú kresťanskú asociáciu Hlas mučeníkov. Tá združuje viacero organizácií, ktoré sa zaoberajú pomocou prenasledovaným kresťanom. Ešte za totality som o tejto knihe povedal spolužiakovi a on potom inicoval, aby sme k nám pozvali predstaviteľov nemeckej pobočky Hlasu mučeníkov.

To bolo kedy?

V roku 1992. Ja som teda jeden zo zakladajúcich členov organizácie s názvom Pomoc prenasledovanej cirkvi. Začínali sme ako občianske združenie, teraz po zmene zákona fungujeme ako spolok.

Od roku 1992 až do roku 2002 som viac-menej pracoval len pre českú pobočku ako dobrovoľník a cestoval som tiež do juhovýchodnej Ázie. Americká sesterská organizácia Hlas mučeníkov ma oslovila, aby som začal pracovať pre nich, ale vyhováral som sa, že som riaditeľom nemocnice. Okolnosti sa však potom zmenili a začal som pre nich pracovať naplno.

Koľkokrát ste boli v Sudáne?

To už ani presne neviem, lebo od roku 2002 som tam bol možno aj desaťkrát.

Čo ste tam robili?

Spočiatku to boli projekty humanitárneho charakteru pre vnútorných utečencov, ktorí utekali pred občianskou vojnou a bombardovaním. Dochádzalo tam tiež ku genocíde kresťanov, svet si to však veľmi nevšímal. Vozili sme tam potravinovú pomoc, praktické veci pre domácnosť, ako deky, moskytiéry. 

Mali ste tam už vtedy problémy?

Pohybovali sme sa aj veľmi blízko frontovej línie, ale problémy sme nemali. Ani pri cestách na sporné územia medzi južným a severným Sudánom.

Ako si vysvetľujete, že keď ste tam išli naposledy v decembri 2015, že vás tajná služba na letisku zatkla?

Zúčastnil som sa na konferencii o Sudáne, ktorá bola v Adis Abebe v októbri 2015, tam bolo asi 15 účastníkov zo Sudánu a asi rovnaký počet zahraničných pracovníkov. Režim sudánskeho prezidenta Umara Bašíra v januári 2013 vyhostil takmer všetky kresťanské organizácie. Asi sa tým chceli zapáčiť arabským krajinám, ktoré podporujú Sudán.

„Rorozprával som im o útoku v Paríži z novembra 2015, a keď som spomenul, že tam zahynulo 129 ľudí, tak ma prerušili a začali niekoľko minút skandovať Allah Akbar!“ Zdieľať

Môj posledný pobyt bol len štvordenný, hotel som mal kúsok od letiska, takže som šiel na letisko len hodinu pred odletom lietadla. Počkali, kým dostanem všetky palubné vstupenky, a nakoniec, keď som chcel ísť na pasové odbavenie, tak mi zaklopal na rameno tajný. Lámanou angličtinou mi povedal, že je zo sudánskej bezpečnosti a aby som šiel s nimi.

Vypytovali sa, čo som v Sudáne robil, vravel som, že som turista a ukazoval som im platné vízum na štyri dni. No a potom mi začali ukazovať fotografie z miest stretnutí. Bolo teda jasné, že ma po celý čas sledovali.

S kým ste sa tam stretli?

Stretol som sa možno so štyrmi, piatimi pastormi rôznych cirkví. Boli to stretnutia na neutrálnych miestach, napríklad v reštauráciách. Tiež som urobil rozhovor a nafotil jedného popáleného študenta.

Išlo o kresťana, ktorý utrpel zranenia počas zásahu polície proti demonštrantom?  

Na to vám nemôžem odpovedať. Nechcem týchto ľudí ohroziť. Tiež som však chcel navštíviť a zdokumentovať miesta zbúraných a zničených kostolov. Tie miesta som ani nefotil, lebo ma varovali, že ak by som to robil za bieleho dňa, hneď ma tajná služba zatkne. Tak som sa tam len večer za tmy išiel pozrieť.
 

 

Čo nasledovalo po zatknutí na letisku?

Tajní mi prehľadali tašku a zadržali techniku. Fotoaparát, kameru, počítač. Tým, že veľa cestujem, tak mám legálne tri pasy a dva mám vždy pri sebe. Keď to zistili, tak to bola pre nich posledná kvapka a povedali si, že musím byť špión.

Previezli ma do svojej centrály a začali vypočúvať.

Koľko trval výsluch?

Presne 23 hodín. Potom ma previezli do väznice tajnej služby. Tam som mal prijímací pohovor a začali sa dlhé dni a týždne.

Koľko ste tam boli?

V tejto prvej väznici necelé štyri mesiace. Celkovo som bol v piatich väzniciach. Tá prvá bola špinavá a plesnivá a v cele pre jedného človeka nás bolo sedem. Neboli tam žiadni kriminálnici, skôr politickí väzni, islamisti alebo kresťania.

Ktorá väznica bolo najhoršia?

V každej bolo niečo zlé. Napríklad jedna mala klimatizáciu, avšak používali ju na mučenie. Dali ma do nej naľahko, v krátkych rukávoch, bez prikrývky a púšťali na mňa studený vzduch. V tej prvej väznici som bol približne dva mesiace s islamistami.

Čo boli presne zač?

Boli to členovia, sympatizanti a podporovatelia Islamského štátu. Boli tam napríklad aj takí, čo bojovali priamo za ISIS v Sýrii alebo Líbyi alebo ich zatkli, keď išli cez Turecko do Sýrie a Iraku. Boli tam tiež obchodníci so zbraňami, ktorí zásobujú Islamský štát.

Ako sa k vám správali?

Zo začiatku boli skôr zvedaví. Pýtali sa ma, čo je nové vo svete. Tak som im porozprával o tom útoku v Paríži z novembra 2015, a keď som spomenul, že tam zahynulo 129 ľudí, tak ma prerušili a začali niekoľko minút skandovať Allah Akbar! Tak som už radšej nič nehovoril.

Na začiatku roku 2016 bolo 60. výročie Sudánu, takže sa očakávali amnestie. Hovorilo sa, že prvých púšťajú cudzincov, ale nepustili ma. Pustili drobných kriminálnikov, ja s islamistami sme tam zostali. A potom sa začalo to najhoršie.

Čo sa dialo? 

Začali ma obmedzovať, hovorili mi, kedy môžem stáť a sedieť pri ich modlitbách. Takže napokon som musel počas ich modlitieb stáť nad záchodom a pozerať do záchodovej jamy, aby som ich nerušil. Nechávali ma tiež dlhú dobu stáť alebo sedieť, čo bolo pre mňa ešte horšie, najmä so skríženými nohami, na turka. 

Potom sa začali rôzne urážky, volali ma Špinavé prasa, začali lietať facky, pohlavky a aj rany päsťou do tváre. Mali drevenú tyč od metly, s tým ma bili. Keď som nezareagoval na volanie Špinavé prasa, tak som dostal. Postupne som sa naučil žiť s touto novou identitou. Pichali ma s tou tyčou do brucha, kopali do chrbta.

„Všetci islamisti boli skoro bez výnimky vysokoškolsky vzdelaní ľudia, relatívne inteligentní.“ Zdieľať

Potom sa na mne snažili spraviť waterboarding. Hovorili, že Československo umožnilo CIA mučiť čenov Al-Káidy na našom území, čo je hlúposť. Tak sa ma pýtali, že či viem, čo je to waterboarding, vravel som, že áno, a oni, že to zažijem.

Ako ste sa dorozumievali?

Bol tam spočiatku jeden, čo vedel trochu anglicky, a potom prišiel obchodník so zbraňami zo Saudskej Arábie, čo vyštudoval strednú a vysokú školu v Británii, počítačový expert. Všetci islamisti boli skoro bez výnimky vysokoškolsky vzdelaní ľudia, relatívne inteligentní.

Bavili ste sa s nimi o tom, čo ich priviedlo k ISIS?

Keď som zistil, s kým mám tú česť, tak som sa nikdy nezačínal pýtať ja. Lebo ak by to bolo pre nich nepríjemné, mohli by zareagovať zle. Čiže to bolo skôr tak, že ja som musel odpovedať na ich otázky.

Bol tam jeden človek z Líbye, ktorý bol vo svojich 12 rokoch osobným strážcom Usámu bin Ládina, ktorý sa potom vrátil do Líbye, vyštudoval vysokú školu, pričom jedna z jeho profesoriek bola z Českej republiky. Ten mal pre mňa trošičku slabosť, nebil ma, ale ukazoval lanko, ktorým je možné od chrbta zabiť človeka.

Keď ho preložili do inej cely, tak som sa dozvedel, že to bol jeden z vrahov tých 20 egyptských kresťanov, ktorých podrezali na líbyjskom pobreží, a vraždu nafilmovali.

Svoje odpovede som sa snažil formulovať tak, aby v sebe obsahovali odkaz na evanjelium. Platilo to aj pri tomto Líbyjčanovi.

Aký to malo dosah?

Brali to ako diskusie, vždy boli presvečení, že islam je najlepšie náboženstvo, a chválili sa, že je najrýchlejšie rastúce. Na to som im hovoril, že to je tým, že sa šíri mečom, a to som tvrdo narazil. Až som ľutoval, že som to vôbec povedal.

Potom to vyvrcholilo prvý februárový týždeň, keď sa útoky začali stupňovať. Bol som akurát na záchode, umýval som ich špinavú bielizeň, zatiaľ čo oni sa dohadovali, ako s tým waterboardingom. Jeden z dozorcov, ktorého oni nemali radi, to započul. Naraz sa otvorili dvere a okamžite som si mal zbaliť všetky veci a ísť s ním.

Možno mi zachránil život, lebo v tom čase som bol už silno podvyživený so silnou anémiou.

Kde ste boli potom?

Na samotke. No zakrátko som tam dostal takzvanú chladničku. Spočiatku som bol na cele s dvomi moslimami, ktorí boli na mňa veľmi dobrí a delili sa so mnou o jedlo. Keď som povedal vyšetrujúcemu, čo so mnou robili v predchádzajúcej cele, tak zavolal veliteľovi väznice a ten musel asi vynadať dozorcom, že to neodhalili skôr, a asi preto, že dostali vynadané, tak ako pomstu ma dali samého do tej cely s klimatizáciou na celú noc bez deky. 

Ešte som tam zažil návštevu českého konzula z Káhiry a všetko som mu porozprával. Vtedy som sa neubránil slzám, a hoci sme hovorili česky, oni vedeli, že hovorím negatívne veci, takže keď som sa vrátil do cely, zase nasledovala chladnička.

Islamisti sa báli byť na samotke, no pre mňa to bolo vyslobodenie. Prežíval som tam lepší čas, mohol som sa nahlas modliť, spievať si.

Koľko ste boli na samotke?

V oboch väzniciach dohromady asi štyri mesiace. 

 

Petr Jašek na fotke vľavo pred prepustením z väzenia, vpravo počas nášho rozhovoru.

Kedy ste sa dozvedeli o tom, z čoho ste obvinený? 

O obvinení som sa dozvedel až koncom apríla, keď ma vzali na súd. Čiže skoro po piatich mesiacoch. Tam som zistil, že skutky, z ktorých ma vinili, bola špionáž a spiknutie, za čo hrozil trest smrti.

Keď české noviny napísali, že Čechovi v Sudáne hrozí trest smrti, pre moju manželku to bol šok. Ja som však o tom vedel od nášho konzula, takže keď som to počul na súde, tak to nebolo až také prekvapenie.

V akom ste boli rozpoložení? Mysleli ste si, že trest smrti vám skutočne hrozí?

Vedel som od začiatku, že to bolo celé vykonštruované, že nemali žiadne dôkazy. Podarilo sa im iba obnoviť fotografie popáleného študenta. Keby som vedel, čo ma čaká, tak ich premažem špeciálnym programom, mal som ho dokonca nainštalovaný v počítači. Nechal som si vo foťáku len zopár turistických fotiek, ale na svojej centrále si všetko obnovili.

Počítač som mal nový, tam som nemal nič, čo by ma mohlo ohroziť. Ale mal som so sebou ešte jeden externý disk, ktorý som používal na prenášanie fotografií. Smola bola, že som na ňom mal zmazané fotky z mojej cesty do Južného Sudánu a sporných území v roku 2012, ktoré sa im tiež podarilo obnoviť. 

A potom mi dal ešte jeden kolega z Ameriky svoje fotky z týchto území. I keď neboli moje a súdu som predložil dôkazy, že som ich nemohol spraviť, lebo som bol vtedy v Českej republike, tak oni na to vôbec nebrali ohľad. Prosto videli fotogafie a jedno z tých obvinení, za čo ma odsúdili na dvadsať rokov, bolo, že som zásoboval muníciou juhosudánsku armádu.

Čiže som nepočítal s trestom smrti, ale skôr s tým, že rozsudok bude znieť na dlhý čas.

Aký nakoniec bol ten rozsudok? 

Znel na doživotie. Ale v Sudáne doživotie znamená dvadsať rokov, a ak sa väzeň dobre správa, tak sa za rok počíta deväť mesiacov. Takže by to bolo pätnásť rokov. Ešte pred vyhlásením rozsudku som však vedel, že česká diplomacia vykonáva veľký tlak a do úvahy teda pripadá nejaká prezidentská milosť alebo vypovedanie z krajiny. 

To sa nakoniec aj stalo. 

Áno. Povedali mi, že som slobodný a ako prvé ma odviezli do kaderníctva. Mal som dvadsaťcentimetrovú bradu a dlhé vlasy. Ostrihali ma, oholili a dali mi tri pleťové masky. Chceli ma vylepšiť. To sa im asi aj podarilo, lebo viacerí novinári mi potom po tlačovej konferencii po našom prepustení hovorili, že som vyzeral lepšie ako náš minister zahraničia. 

Aký je osud tých dvoch ľudí, ktorí boli odsúdení spolu s vami? 

Oni zatkli viacerých, ale dvoch po piatich mesiacoch prepustili s tým, že budú svedčiť proti nám. Jeden hneď po prepustení ušiel z krajiny. Druhý aj svedčil, ale jeho svedectvo nám nijako neuškodilo, potvrdzoval našu verziu, teda to, že som ho nafotil iba preto, aby som tieto fotografie odovzdal lekárom. Kvôli tomu, aby zvážili, akú ďalšiu starostlivosť potrebuje. 

Z tých, ktorí boli spolu so mnou uväznení, bol jeden už tiež prepustený. Ide o pastora, s ktorým som sa v Chartúme nakoniec ani nestretol. Vôbec vtedy nebol v Sudáne. Ten druhý pastor si však požičal jeho auto a tým ma viezli. Preto ho zatkli, ale po ôsmich mesiacoch ho prepustili, pretože proti nemu neboli schopní nič vykonštruovať. 

„Svoje odpovede som sa snažil formulovať tak, aby v sebe obsahovali odkaz na evanjelium.“ Zdieľať

Vo väzení je stále pastor Hassan Abdelrahim Kodi, ktorý mal v Addis Abebe prednášku, na ktorej ukazoval fotografie toho popáleného študenta, a tiež jeden vyštudovaný geológ. Som v kontakte s ich rodinami a právnikmi a vyvíjame veľké úsilie o ich prepustenie. Som tiež kvôli tomu v kontakte s Branislavom Škripekom, ale aj českými europoslancami. Ich prepustenie pri svojej návšteve Sudánu požadoval aj Ján Figeľ. 

Vaše aktivity v Afrike boli čisto humanitárne alebo aj evanjelizačné? 

Ja nie som misionár. Som kresťanský humanitárny pracovník a dokumentarista. Spolupracujeme s miestnymi kresťanmi a veríme, že oni sú tými najlepšími evanjelizátormi. Snažíme sa zistiť, čo potrebujú, aby tá služba bola ešte viac efektívna. 

My sami nesmieme vyvíjať žiadne evanjelizačné aktivity, aj kvôli tomu, že musíme zostať v úplnom utajení. Jeden novinár mi hovoril, že krátko po mojom zatknutí sa snažil nájsť o mne nejaké informácie na internete. Nenašiel nič. Teraz, po tejto nechcenej publicite, sa však, bohužiaľ, bude musieť charakter mojej práce zmeniť. Sú krajiny, do ktorých sa už nedostanem. Budem teraz viac hlasom prenasledovanej cirkvi v slobodnom svete. 

 
 

 

Aká je situácia kresťanov v Sudáne? 

Ak sa bavíme o severnom Sudáne, tak sú tam kresťania rôznych cirkví. Katolíci, protestanti, kopti, ortodoxní. Ak prežívajú svoj kresťanský život len za múrmi kostola a nevyvíjajú žiadne iné aktivity mimo neho, tak môžu žiť relatívne pokojný život. Tajná služba má vo všetkých kostoloch svojich ľudí a vedia, čo sa tam káže. 

Problémy kresťanov sa začnú, keď chcú šíriť evanjelium mimo kostolov. Okamžite sa stanú objektom záujmu tajnej služby aj islamských radikálov. 

Kto ich ohrozuje viac, tajná služba alebo islamisti? 

Momentálne je to tajná služba. Aj samotní islamisti sú ňou prenasledovaní. Hoci Sudán sa tvári ako islamský štát, diktátor Umar Bašír vníma islamistov ako ohrozenie svojej moci. 

V mnohých moslimských krajinách sa často vyskytuje fenomén snov, v ktorých sa moslimom zjavuje Ježiš, a oni následne konvertujú. Stretli ste sa s tým? 

Pri svojich cestách na Blízky výhod a do Strednej Ázie som sa s tým stretol. Poznám viacero takýchto príbehov. Vo väzení v Sudáne som sa s takým niečim nestretol, tam som sa stretol iba s islamistami. 

Dokázali by ste na základe týchto skúseností charakterizovať, prečo sa títo ľudia tak zradikalizovali? 

Na to je celkom jednoduchá odpoveď. Sami hovorili, ako sa k tomu dostali. Oslovila ich tá časť Koránu, ktorá radových moslimov nabáda, aby sa zúčastnili na svätej vojne, džiháde. Ten vnímajú ako boj so zbraňou v ruke. V Európe sa môžete stretnúť s moslimami, ktorí džihád vnímajú ako osobné zanietenie pre boha, ale títo islamisti všetkých tých, ktorí ho nepovažujú za boj so zbraňou v ruke, berú ako pohanov. 

„Nevedel som sa modliť ani za svoju rodinu, pretože všetko, čo vo mne vyvolávalo akékoľvek spomienky, ma ešte viac zrážalo dole.“ Zdieľať

Týchto ľudí väčšinou ovplyvnil nejaký moslimský kazateľ, ktorý káže takúto radikálnu verziu islamu. Veľmi sa radikalizujú aj vo väzeniach. Videl som to na vlastné oči. Dostane sa tam niekto, kto bol odsúdený napríklad za to, že načierno obchodoval, pričom z pohľadu prežívania viery je to umiernený moslim. 

Títo islamisti ho začnú okamžite inštruovať, ako sa má správne modliť, čítať Korán. Postupne ho potom začnú zoznamovať s myšlienkami džihádu, s ktorými on následne začne tiež sympatizovať. Najskôr možno zo strachu, potom aj úprimne. 

V Sudáne prebiehala občianska vojna a krajina sa rozdelila na prevažne kresťanský a animistický juh a moslimský sever. Predpokladalo sa, že v Južnom Sudáne po rozdelení nastane pokoj, ale nestalo sa tak. Stále sa tam bojuje. Prečo? 

Prebieha tam vojna medzi dvoma najväčšími kmeňmi Dinkov a Nuerov. Ide o odvekú kmeňovú rivalitu. 

Ako ste prežívali väzenie po duchovnej stránke? 

Človek si tam prejde ťažkým obdobím. Nemáte Bibliu, ste namačkaný v cele s ľuďmi, ktorí vás päťkrát denne nútia stáť na záchode, aby ste ich nerušil pri ich modlidbách. Korán čítajú vždy nahlas, bojovným tónom, alebo si prespevujú. 

Takáto situácia vám, samozrejme, ide na mozog. V prvých týždňoch som zápasil o to, aby som si vôbec zachoval zdravý rozum. Boli obdobia, keď som sa nedokázal sústrediť ani na modlitbu. Nevedel som sa modliť ani za svoju rodinu, pretože všetko, čo vo mne vyvolávalo akékoľvek spomienky, ma ešte viac zrážalo dole.

Postupne som však začal chváliť Boha vo svojej mysli, v tichosti, pretože som sa nemohol prejavovať nahlas, a dostavil sa vnútorný pokoj. Ako je napísané v Knihe proroka Izaiáša: „Pretavil som ťa vo vyhni skúšok a utrpenia.“ Takáto skutočnosť váš duchovný život nepochybne pretaví. 

Kedysi som sa stretol s jednou mladou ženou, utečenkyňou z Eritrey, ktorá bola matkou štyroch detí. S troma z nich bola jedenásť mesiacov uväznená v prepravnom kontajneri. Tam v Eritrei zatvárajú kresťanov. Jedno z tých detí ešte dojčila. Pýtal som sa jej tú istú otázku ako vy, teda ako sa zmenil jej duchovný život.

Čo vám odpovedala? 

Povedala mi, že keď bola zatvorená v stiesnených priestoroch, nemala Bibliu a nemohla nikam odísť, tak sa prehĺbil jej modlitebný život. 

Vo väzení som si na ňu veľakrát spomenul. Dnes sme hlavne na Západe vystavení tomu, čomu sa hovorí teológia prosperity. To znamená, že keď ste kresťan, tak musíte byť bohatý, zdravý, krásny a úspešný. Ja však vnímam evanjelium aj ako evanjelium prenasledovania. Apoštol Pavol hovorí, že všetci, ktorí chcú žiť zbožný život v Kristovi Ježišovi, zakúsia prenasledovanie. 

Ja som o tomto prenasledovaní dlho hovoril, pripravoval som na to ľudí a potom som sa aj ja stal jeho obeťou. Postupne som vo väzení dospieval k tomu, že som toto prenasledovanie prestal vnímať ako kríž a začal som sa naň pozerať ako na Bohom danú milosť.

Foto: Pavol Rábara 

Petr Jašek bude hosťom festivalu Bratislavské Hanusove dni. V pondelok 24. apríla o 20.00 bude hovoriť o svojej misii a prenasledovaných kresťanoch. Viac informácií TU

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo