KOMENTÁR: Riešenie naopak

Veľa rozumných ľudí si pri finančnej kríze pred seba postavilo dilemu sporu eurosocialista versus populista. Záujem Európy pritom uniká niekam inam. Môžme sa prieť, či treba vytvoriť záchrannú sieť alebo či "nedať ani cent", ratovať bankový systém sa určite bude musieť. Ale problém je, či navrhovaný euroval situáciu rieši alebo iba vynáša polená z horiaceho bytu k tlejúcim susedom.

Nikto nepochybuje, že kolapsu celého finančného systému treba zabrániť. Rozumní zástancovia navýšeného eurovalu (EFSF) navrhujú vytvoriť systém, ktorý ohrozené finančné inštitúcie zachytí do siete a pomôže im prežiť s tým, že oni potom peniaze štátom vrátia. Richard Sulík hovorí, že euroval takýmto riešením nie je, a zatiaľ nevedno, či by s alternatívami súhlasil. A že to nevieme, môžeme smelo dávať za vinu aj jemu, keďže takmer jediné posolstvo, ktoré v poslednom čase komunikuje do sveta, je "všetko odmietame, nič neschválime, nedáme ani cent" (na EFSF alebo trvalý Európsky stabilizačný mechanizmus ESM). Faktom však je, že svoj odpor k eurovalu už vo svojej brožúre dosť podrobne vysvetlil pre jeho kontraproduktívnosť.

„Ručenie za dlhy problémových štátov je ošmeknutie miliardami zadĺženého daňového poplatníka, nie dobre myslená záchrana Európy.“ Zdieľať

Skutočná záchranná sieť by riešila prípad, že banky po bankrote štátov ohlásia svoje existenčné problémy, zdravšie krajiny (EFSF, Medzinárodný menový fond, ktokoľvek) na tie strategické z nich napr. uvalia nútenú správu, vymenia celý manažment, nasadia drastické úsporné opatrenia a vložia do nich peniaze, aby prežili - s tým, že sa banka samozrejme zaviaže túto záchrannú investíciu po čase s úrokmi vrátiť. Naopak euroval podľa toho, ako ho vysvetľujú jeho odporcovia, vytvára diametrálne iný svet. V ňom sa po páde problémovej krajiny ručiteľské krajiny zaväzujú bankám stratu dlhopisov bez náhrady odfinancovať. V čase, keď riešime dlhovú krízu štátov hroziacu prerásť v ich bankroty. V eurovalovom riešení banky, hoci robili zlé rozhodnutia a ako veritelia by mali niesť spoluzodpovednosť, už vopred vedia, že o nič zásadné nepridu, veď nakoniec euroval oni sami vymysleli. Podľa niektorých prepočtov na tom ešte zarobia. To je ošmeknutie miliardami zadĺženého daňového poplatníka, nie dobre myslená záchrana Európy. Nespomínajúc už také eurovalové deformácie ako často spomínané nakupovanie problémových dlhopisov cez Európsku centrálnu banku, vytváranie spoločných eurobondov, či pikoška ako nariadenie bankám povinne nakupovať dlhopisy EFSF. A popritom samozrejme plynulo pokračujú miliardové dotácie a eurofondy najrôznejšieho druhu, veď na nich máme zdrojov dosť...

Na Slovensku sa postupne rysuje prijatie dôležitého ústavného zákona o dlhovom strope krajiny. Významne by sa ním obmedzilo míňanie štátu, stabilizovala tvorba rozpočtov aj po zmene vlád a zároveň zvýšila dôveryhodnosť krajiny na finančnom trhu. Návrh zákona určuje dlhovú hranicu na úrovni 45 % HDP s tým, že vo výnimočných situáciách a s patričnými sankciami by sa umožnilo ísť na hranicu 60 %, napr. v prípadoch živelných pohrôm či sanácie systémovo dôležitých bánk, pričom do niekoľkých rokov by bola povinnosť vrátenia sa do bezpečnejších čísel. Zásadnou vecou dodržiavania tohto zákona bude však jeho kompatibilita s našimi miliardovými záväzkami v EFSF či plánovanom ešte nákladnejšom EMS. O navýšenom eurovale rozhodujeme už v utorok, ak sa tá kompatibilita nezaručí, zákon bude už vopred odsúdený na trápny osud zabudnutého Paktu rastu a stability.

Lukáš Obšitník

Ilustračné foto: Flickr.com

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo