Smolensk je najdôležitejšia udalosť od pádu komunizmu v Poľsku

Smolensk je najdôležitejšia udalosť od pádu komunizmu v Poľsku

Pawel Ukielski je zástupcom riaditeľa Múzea varšavského povstania. Foto: archív

Smolenská tragédia je pre Poľsko podobnou traumou, ako bolo zavraždenie Kennedyho v Amerike, hovorí v rozhovore poľský historik Pawel Ukielski.

Pawel Ukielski je zástupcom riaditeľa Múzea varšavského povstania, pracoval aj v poľskom Inštitúte pamäti národa. Napísal knihu o rozdelení Česko-Slovenska, Bratislavu navštívil na pozvanie tunajšieho Poľského inštitútu. Rozprávali sme sa o vnútornom rozdelení Poľska, o jeho zahraničnej politike a 7. výročí smolenskej tragédie, pri ktorej zahynul prezident Lech Kaczynski s manželkou a ďalšími vrcholnými predstaviteľmi poľského štátu.

Dnes si pripomíname siedme výročie Smolenskej tragédie. Čo tento deň znamená pre Poľsko?

Je to pre Poľsko najdôležitejší dátum, najdôležitejšia udalosť, ku ktorej došlo po páde komunizmu. Je to obrovská trauma. Nikto si nedokázal predstaviť, že by sa niekedy niečo také mohlo stať. Je to za hranicami predstavivosti aj vo svete: Ako je možné, že pri jednej leteckej nehode zahynie prezident, významná časť politickej elity štátu, takmer celé vedenie armády. Smolenská tragédia má vplyv na definovanie poľskej identity, veľmi silne ovplyvňuje verejnú a politickú diskusiu v krajine.

Keď došlo pred siedmimi rokmi k tejto tragédii, vyvolalo to vlnu zármutku, kondolencií, ale aj sympatií prejavených voči Poľsku. Dnes je ale mnohé inak. Keď sa cudzinci pozerajú na to, ako je Poľsko kvôli Smolensku rozdelené, ako sa o tejto tragédii píše a čo sa píše, nerozumejú tomu. Čo sa stalo? Prečo je to tak?

Viete si predstaviť, ako by vyzeralo Slovensko, keby významná časť vašej politickej a inej elity tragicky zahynula v jeden deň? To si nikto nevie predstaviť. Nie je to dopravná nehoda, je to niečo omnoho väčšie. Národná tragédia. Stal sa z toho symbol. A ako to býva, prišli politické spory, stali sa aj chyby pri vyšetrovaní a podobne. Výsledkom je, že dnes si veľa ľudí myslí, že už nikdy sa nedozvedia, čo presne sa vtedy pri Smolensku stalo.

Práve tomu cudzinci nerozumejú. K leteckej tragédii došlo v takých podmienkach, že ju možno objektívne vysvetliť. Čím to je, že sa napriek tomu objavujú rôzne konšpirácie a rôzne teórie, ktoré aj niektorí rozumní ľudia podporujú?

Je to dôsledok toho, že nikto to presvedčivo nevysvetlil. Obidve Správy, ruská aj poľská, majú veľmi veľa chýb. To je dnes zrejmé všetkým. Je to príčina, prečo sa kladú stále ďalšie otázky a tiež prečo vznikajú konšpiratívne teórie. Nikto úplne presvedčivým spôsobom nezdokumentoval, ako celá katastrofa prebiehala. Je dosť veľa pochybností, ktoré objasnené neboli.

To je, samozrejme, pravda, človek chápe, aké urážlivé pre mnohých je, ak boli v hroboch pochované iné obete, pretože identifikácia bola taká lajdácka, je to pohoršujúce. Ale pri pohľade na celú vec ide aj o váhu tých nejasností. Ako môže niekto z malej nejasnosti prejsť na to, že hovorí o atentáte? Nie je to neprimerané?

Samozrejme, ale aby ste tomu vedeli čeliť, musíte vidieť, že nikto to presvedčivo nevyvrátil. Myšlienka, že atentát je nezmysel, je v Poľsku veľmi častá, ale chýba presvedčivé vysvetlenie, že to atentát byť nemohol.

Nie je to naopak, teda že ak niekto hovorí, že to atentát bol, mal by to preukázať?

Tvrdí sa, že to je možné, kladie sa otázka, či to možno vylúčiť. Preto tú teóriu treba normálne preskúmať a vyvrátiť. Toto obvinenie stojí na tom, že hneď na začiatku bola takáto možnosť vylúčená. Bez vyšetrovania. A to mnohých irituje. Prečo je dôvod čokoľvek vylučovať? Najmä ak je v pozadí celej udalosti veľká symbolika a strata je taká ohromná. Keď mnohí krútia nad Poľskom hlavami, vezmite si príklad JFK. Čo sa stalo v Amerike? Koľko vzniklo konšpirácií a prečo? A to bol len jeden prezident, pri Smolensku zahynulo ďalších 95 ľudí.

Smolensk osobitne dolieha na poľskú pravicu. Zahynula najmä veľká časť pravicovej elity, a aj následne sa práve poľská pravica dostala do istého mentálneho geta v dôsledku tejto traumy. V akom stave je poľská pravica dnes, po 7 rokoch? Aká časť z nej je ešte stále v gete?

Stav poľskej pravice nie je taký zlý, pravica predsa vládne. Vyhrala voľby a vládne sama, bez koaličného partnera. Omnoho horší je stav poľskej verejnej diskusie. Proti sebe stoja dva vyhranené tábory a nie je veľa vecí, ktoré by ich spájali. A keď niekto apeluje na racionálny tón, stáva sa protivníkom pre obidve strany, pretože bezpodmienečne nepodporuje jednu stranu konfliktu. To je väčší problém ako stav pravice alebo liberálov.

Spoza hraníc Poľska tento vnútropoľský konflikt vyzerá trochu inak, veľká väčšina má dojem, že v ňom bojuje iba jedna strana. Akoby proti sebe stál vinník a jeho obeť, nie dvaja vinníci.

Je to ale problém obidvoch strán, dnešná opozícia je tzv. totálna opozícia, všetko, čo strana Právo a spravodlivosť urobí, je podľa nej úplne zle. Hovorí sa o autoritarizme, fašizme, pričom je to úplný nezmysel. Opozícia vedome udržuje rétoriku, že všetko je zlé.

Ďalšia vec, ktorá robí Poľsko pre mnohých nepochopiteľným, súvisí s ochotou ísť proti všetkým. Bolo to vidieť pri spore o zvolenie Donalda Tuska za prezidenta EÚ. Poľsko bolo jediným štátom z celej EÚ, ktorý odmietal jeho kandidatúru a tvrdo proti nemu išiel. Podobný prístup má v poľských dejinách hlbšiu tradíciu, v dobrom aj zlom. Prečo?

Má na to vplyv viacero faktorov, osobne si ale myslím, že spor o zvolenie Tuska nesúvisí s touto povstaleckou či romantickou tradíciou. Naším problémom je, ako pristupujeme k medzinárodným vzťahom, pozeráme sa na ne a pristupujeme k nim príliš vnútropoliticky. Aj dôsledný nesúhlas s Tuskovou kandidatúrou mal tento vnútropolitický rozmer, na Tuska sa pozerali ako na bývalého poľského premiéra a domáceho politického oponenta. Podľa radikálov sa dopustil zrady či dokonca vraždy. Pre mnohých voličov pravicovej strany bolo dôležité, aby sa tento zápas viedol až do konca, aj keď kandidoval na post v EÚ. Problémom je primárne perspektíva, z ktorej pristupujeme k medzinárodným vzťahom.

Ale to je zlyhanie. Podobný prístup pestujú aj iné veľké štáty, ale Poľsko to oslabuje.

Samozrejme, že je to problém. Zlom sa stal v roku 2004, keď sme vstúpili do EÚ. Mnohí vtedy uverili, že sa odohral koniec dejín, že už nemáme zásadný problém v otázkach bezpečnosti, že zahraničná politika je menej dôležitá. Je to chyba a nie je to tak. Výsledkom je, že skončil nadstranícky konsenzus v otázkach zahraničnej politiky. Poľsko má odvtedy problém s dlhodobou líniou zahraničnej politiky, keď sa mení vláda, menia sa aj hlavné témy a smerovanie poľskej zahraničnej politiky. Myslím, že Poľsku chýba aj väčšia taktická zrelosť v zahraničnej politike.

Čo by sa muselo stať, aby sa Poľsko z tejto situácie dostalo, aby tento pat prekonalo a vyrástlo z neho? Aby napríklad dokázali PiS a Platforma spolupracovať či dokonca vytvoriť vládu,  aby sa obnovil konsenzus v zahraničnej politike?

Len ťažko si to dnes predstaviť. Iste, keby došlo k reálnemu ohrozeniu bezpečnosti štátu, tak by to možné bolo, ale inak si to ťažko predstaviť.

Dá sa povedať, že do týchto zákopov padla už aj nová politická generácia na čele s prezidentom Dudom, premiérkou Szydlovou či lídrami opozície v stranách Nowoczesna a podobne?

Aj na to ťažko odpovedať. Dnes vidíme, že voči tomuto konfliktu niet v Poľsku alternatíva, neviem si predstaviť, že by jedna alebo druhá strana tohto poľsko-poľského sporu mohla smerovať ku konsenzu. Dnes je to nepredstaviteľné. Na druhej strane je možné, že táto situácia povedie k vzniku novej strany, ktorej programom bude zmierenie a prekonanie tohto sporu. Uvidíme.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo