KULTUREVUE: Sprievodca po svete českého konzervativizmu

Pred štyrmi rokmi vyšla v Českej republike kniha, ktorá sa síce týka českého prostredia, ale pre historickú a kultúrnu blízkosť by rozhodne nemala chýbať ani v slovenských knižniciach – České konzervativní myšlení (1789-1989) od Davida Hanáka. Kto hľadá solídneho sprievodcu do minulosti českého konzervatívneho sveta, toto je výborná ponuka.

David Hanák sa narodil v roku 1971 v Ostrave, vyštudoval politológiu na Masarykovej Univerzite v Brne a manažment na Open University v Prahe. Je podpredsedom Občianskeho konzervatívneho klubu, v období rokov 1991-2008 bol členom ODS, ako presvedčený euroskeptik spoluorganizoval kampaň proti vstupu do EÚ.

Neskôr prešiel k Petrovi Machovi do Strany svobodných občanů, za ktorú roku 2009 ako č. 4 kandidoval v eurovoľbách (nakoniec však z volieb z osobných dôvodov odstúpil). Spolupracuje s Občianskym inštitútom, okrem recenzovanej knihy je autorom ešte ďalších troch: Úvahy reakcionáře (2002), Legitimita v demokracii - Proč nejsou instituce EU legitimní z hlediska demokracie (2003) a Principy (2008). Jeho meno môže byť bližšie známe aj komunite čitateľov okolo portálu prave-spektrum.sk, kde mu bolo v rokoch 2004-2006 uverejnených niekoľko výborných esejí, napr. o konzervatívnej kritike libertarianizmu, sociálnom štáte či povahe Západu.

Hanákova kniha je príkladne vedecky spracovaná. Skladá sa z desiatich kapitol, v prvej je vysvetlená téma, cieľ a metodológia práce, nasledujúcich sedem častí obsahuje samotnú antológiu českého konzervativizmu, kapitoly sú radené podľa časovej nadväznosti a konkrétnych osobností alebo oblastí českého konzervativizmu. V deviatej kapitole autor zhŕňa obsah knihy a zamýšľa sa nad budúcnosťou konzervativizmu a jeho úlohami v dnešnom Česku. V poslednej časti je obsiahly zoznam prameňov a použitej literatúry.

Čo je konzervativizmus

Hneď na začiatku knihy je dôležité Hanákove vysvetlenie pojmu konzervativizmus, inšpirované Britmi Edmundom Burkeom a Russelom Kirkom. Konzervativizmus je síce protikladom k socializmu a liberalizmu, ale sám o sebe nie je modernou ideológiou v zmysle súhrnu niekoľkých noriem, princípov a názorov, ktoré by mali byť riešením pre všetky spoločenské problémy. Naopak je viac životným postojom. Hanák uvádza šesť všeobecných znakov, resp. hodnôt, ktoré konzervativizmus bráni: história a tradícia ako poučenie do budúcna; predsudok a rozum, z ktorých spojenia vyplýva prezieravosť; autorita a moc (sloboda je spojená s rešpektom k autorite, hlavne náboženskej, ako kontinuite, ktorá spája civilizáciu); sloboda a rovnosť (pre konzervatívca sú to protiklady, medzi ktorými je treba hľadať vyvažujúci kompromis, obidve konzervatívec viaže pomocou cnosti); úcta k súkromnému vlastníctvu a nakoniec náboženstvo a morálka ako základ civilizácie.

Podľa Hanáka pritom konzervatívec chápe, že politika je nedokonalým nástrojom a nie je schopná prinášať „nebe na zemi“, preto má byť pre neho neprijateľný socializmus (resp. komunizmus) s jeho programom zavedenia dokonalej spoločnosti politickým triednym bojom, podobne aj liberalizmus s jeho zbožštením trhu ako dokonalého prostriedku. Rovnako kritizuje aj nacionalistov, „kteří vyzvedají národ, tuto reálne existující, a proto nedokonalou komunitu, nad Boha, čímž jej zbožšťují“. Aj kvôli tomu do knihy nezaradil Karla Kramářa, českého národného politika, tzv. mladočecha a ideového kritika Masaryka a Beneša. Súčasne však väčšina českých konzervatívcov bola vlastencami, čo dokladuje podrobným rozborom ich činnosti, ich nacionalizmus bol ale kultúrny a univerzalistický, teda bez potreby nadradenosti voči ostatným národom.

Je veľmi cenné, že čitateľ v knihe nájde vysvetlenie napr. stavovskej spoločnosti, ancien regimé (starého režimu), monarchie, aristokracie a iných pojmov bez ideologických predsudkov, resp. cítiť, že autor k nim nemá hodnotovo negatívny vzťah a pristupuje k nim objektívne. Hanák pri všetkých osobnostiach konkrétne rozpracúva ich spor s ideovými protivníkmi, ukazuje ich v kontexte svojej doby a prostredia, objasňuje zdroje a hlavné línie ich politického myslenia, často používa citácie diel, rozoberá ich a porovnáva s inými mysliteľmi.

František Jan Vavák a staročeši

Prvým v antológii je František Jan Vavák (1741-1816) – vzdelaný český sedliak, richtár v Milčiciach na Poděbradsku, básnik, konzervatívny katolícky pisateľ pamätí svojej doby a zásadný kritik Francúzskej revolúcie. Jeho kritická práca s názvom Tma ve dne jako v noci vyšla už v roku 1794, teda defakto v čase revolúcie a iba 4 roky po Úvahách o revolúcii vo Francúzsku od Edmunda Burkea; jej druhé vydanie nasledovalo v roku 1797 a v tom istom roku bola preložená aj do nemčiny, čiže musela byť čítaná. Hanák porovnáva Vavákovu kritiku s Burkeovou, bližšie vysvetľuje jeho chápanie slobody, parlamentu, rovnosti, rôznych politických systémov či jeho obhajobu češtiny.

Ďalšou kapitolou sú staročeši (1848-1891): František Palacký a František Ladislav Rieger – na rozdiel od mladočechov nevideli náboženstvo, cirkev a šľachtu ako prekážku, ale ako spojenca pre český národ, boli odporcami revolúcií, zástancami uvážlivých reforiem, mali jednak realistický pohľad na svet (napr. pri hodnotení poľského protiruského povstania), na druhej strane aj idealistický pre ich reformný austroslavizmus, čo sa ukázalo ako neúspešné, hoci možno v danej dobe jediné reálne riešenie (pri popise ich činnosti si človek uvedomí, ako veľmi chýba kritické spracovanie našich štúrovcov). Hoci Palacký je dnes väčšinou považovaný za liberála, Hanák s tým nesúhlasí a jeho zaradenie zdôvodňuje porovnaním napr. s E. Burkeom, ktorý bol tiež whig (liberál) a nie tory (konzervatívec). Hanák tu dáva dôraz na dnešné delenie liberalizmu podľa Wayena Parsonsa, ktoré rozlišuje starých (Tocqueville, Burke) a nových liberálov (Dewey, Keynes, Roosevelt a ďalší dodnes), pričom „starí liberáli“ sú ideovo bližší skôr ku konzervatívcom.

Josef Pekař, Antonín Švehla, Milan Hodža a Jakub Deml

Nasledujúca kapitola je venovaná historikovi Josefovi Pekařovi (1870-1937), zásadnému konzervatívnemu kritikovi T. G. Masaryka. Pekař nesúhlasí s Masarykovým poňatím českých dejín, ktorých zmyslom by mal byť protestantizmus, moderná demokracia a humanitné ideály. Poukazuje na jeho konkrétne omyly vo videní českej histórie, na ktorých potom postavil svoju filozofiu, jeho slovami „Masarykova vedoucí myšlenka je umělá konstrukce, nemající žádné opory ve skutečnosti“. V odpore Masaryka k tradičnej cirkvi tkvie aj jeho program o nahradenie kresťanskej filantropie sociálnym štátom a videnie človeka ako rovnocenného Bohu. Tu Hanák pridáva vlastné hodnotenie, že to bol Masaryk, kto do českého prostredia vniesol moderné politické ideológie ešte pred boľševizmom (hoci boľševikov samotných kritizoval). Priznáva mu dobré úmysly, ale hodnotí ich ako čistú konštrukciu, ktorou mala byť preklenutá česká malosť, s neblahými následkami. Na druhej strane Masarykovi uznáva, že na rozdiel od svojich kritikov vedel svoju politiku reálne presadiť.

Nasledujú agrárníci Antonín Švehla a trochu prekvapujúco Slovák Milan Hodža. Hanák priznáva, že agrárna strana určite nebola konzervatívnou, výber týchto dvoch politikov však zdôvodňuje pre ich brzdenie radikálnych snáh ľavice v ČSR, pre ich vzťah k pôde ako k niečomu trvalému, pre Švehlovo mediátorstvo, ktorým udržoval rozdielne typy politikov v spolupráci pre celok, u Hodžu si cení jeho vzdelanosť a originálne myslenie, ktorým ovplyvnil aj české prostredie, významný podiel na vytvorení pravicovej tzv. Panskej koalície v rokoch 1926-1929, taktiež jeho projekt spolupráce strednej Európy.

Nasledujúcich 70 strán je venovaných katolíckemu konzervativizmu v rokoch 1890-1938 a v ňom predovšetkým Jakubovi Demlovi, významnému českému básnikovi, spisovateľovi a kňazovi. Dôsledne popisuje kontext jeho doby, jeho tvorbu a životné putovanie. Veľký priestor je venovaný Otokarovi Březinovi ako Demlovmu vzoru, spomínajú sa jeho spory s Masarykom a Benešom. Hanák približuje aj periodiká Na hlubinu, Akord a Řád, do ktorých okrem iných prispieval aj otec dnešného českého ministra zahraničia aristokrat Karel Schwarzenberg pod pseudonymom Jindřich Středa. Kritické zhodnotenie tohto ideového prúdu, ktorý kontinuálne niesol hodnoty spred Masarykovho obdobia, sa v dnešnej odbornej literatúre hľadá ťažko a je obrovskou devízou knihy. V tejto kapitole je tiež zaujímavé Hanákove tvrdenie, že modernistické ľavicové umenie v konečnom dôsledku pripravovalo pôdu pre nástup komunizmu, ktorý v Čechách príliš ťažkú cestu nakoniec naozaj nemal.

Druhá republika a komunizmus

V siedmej kapitole sa Hanák zaoberá kontroverznou Druhou republikou (30.9.1938-15.3.1939) a nesúhlasí s jej dnešným hodnotením ako predstupňom k fašizmu. V jeho analýze bola vo viacerých bodoch návratom štátneho konzervativizmu, píše, že kým pre fašizmus je typická prítomnosť troch prvkov: vodca, mýtus a hnutie, nič z toho v Druhej republike prítomné nebolo a napr. miesto mýtu tu bola snaha o obnovu predošlého poriadku. Keď popisuje antisemitizmus v agrárnom programe, označuje ho negatívne, ale trochu rozpačito ho zdôvodňuje nátlakom zvonka, čo nesedí a nakoniec to o niečo ďalej aj uznáva ako sporný argument. Podobne je to pri antisemitizme v katolíckej obci, ktorý pomenúva ako náboženský, nie rasový, ale jeho hodnotenie tu chýba. Druhú republiku samozrejme nepovažuje za plnohodnotnú demokraciu, hovorí o medzitvare, ktorý však nemusel nutne viesť k diktatúre. Keď následne popisuje rok 1945, je k ľavici príznačne tvrdý: „Politická vina za pokus postavit Druhou republiku na jiných zásadách než odpovídá levicovému běhu dějin – to byla základní vina většiny představitelů Druhé republiky. Jejich soudy po roce 1945 byly prvními politickými procesy.“ Nasledujúce obdobie komunizmu považuje za kontinuálne pokračovanie predchádzajúcich ľavicových programov, čo je odvážne, ale nie nevyhnutne nelogické tvrdenie.

V ôsmej kapitole Hanák hľadá konzervatívcov v období komunizmu a vychádzajú mu tri oblasti: verejne angažovaní v Charte 77 (Petr Pithart, Václav Benda, ktorí sa však spolu s Radomírom Malým a ďalšími viac angažovali v podzemnej univerzite v Brne, vedení Britom Rogerom Scrutonom), emigranti (Oto Ulč, Benjamin Kuras a hlavne Rio Preisner, rozboru ktorého venuje 7 strán) a tzv. vnútorní emigranti píšuci „do šuflíka“ (Vladimír Čermák a jeho veľká práca Otázka demokracie). Ako najdôležitejšie periodikum Hanák udáva londýnske Rozmluvy, tlačené v rovnomennom vydavateľstve. Tu vychádzajú práce Ria Preisnera, dôležitý text Radomíra Malého Idea státu křesťanského, reflexie na dianie v ČSSR, zásadné polemiky R. Scrutona a V. Bendu o otázkach spolupráce konzervatívcov s ľavičiarmi a iné. Časopis z Londýna viedol Alexander Tomský, ktorý je publicisticky činný dodnes.

Hanák je samozrejme k Charte 77 a V. Havlovi kritický. Ľavicové myšlienky Charty nepovažuje za skutočný liek proti komunizmu a hovorí, že pre režim nebola ani príliš nebezpečná. Jej celkovú úlohu dosť znižuje, s čím by sa dalo polemizovať, napr. aj pri ideovom nesúhlase sa jej dá priznať, že napriek neúspechu viditeľným kritikom režimu predsa len bola. Tu si však môžeme položiť otázku na vplyv iného odporu, v ktorom taktiež šlo o obranu osobnej slobody jednotlivca, totiž úlohu podzemnej cirkvi na Slovensku alebo v Čechách. Státisícové náboženské púte a podpisové akcie, tajné šírenie náboženskej literatúry, utrpenie desaťtisícov ľudí väznených za vieru či niekoľkotisícová Sviečková manifestácia sú prejavy, ktorých význam je veľmi nedocenený. Alebo presnejšia otázka: či po celé 20. storočie zaznávaná a potláčaná úloha tradičnej cirkvi nakoniec nebola v skutočnosti tou reálne najsilnejšou silou, ktorá komunistickú totalitu pomohla zvnútra povaliť. Zdá sa, že tento fakt si žiaľ vedia priznať väčšinou iba komunisti samotní.

V závere Hanák kritizuje obdobie po Nežnej revolúcii, pripomína, že sa nepodarilo obnoviť ani masarykovské ani predmasarykovské hodnoty a stavia sa na ekonomickom liberalizme, ktorý je však historicky a hodnotovo „slepý“. Budúcnosť konzervatívca v Čechách vníma s ohľadom na skúsenosti pochopiteľne rozporuplne, ale nakoniec aj ako novú príležitosť.

České konzervativní myšlení (1789-1989) je skvelá analytická práca. Dá sa k nej mať čiastkové výhrady, dá sa s ňou polemizovať, ale pre svoju zásadnosť, intelektuálnu poctivosť a šírku záberu je veľmi dôležitou knihou, aká tu dlho chýbala.

Lukáš Obšitník

Recenzia bola uverejnená v revue Impulz 2/2011.

David Hanák: České konzervativní myšlení (1789-1989). Brno: Studio Arx, 2007, 316 s.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo