Ruky (František Andraščík)

Báseň na nedeľu – Michal Chuda vyberá na každú nedeľu krásne slovenské básne.

František Andraščík
Ruky

/ 1 /
Každé ráno ľuďom rozkvitajú ruky,
verné sestry materinej dúšky, paliny a púpav.
Každé ráno na jazerách dlaní kvitnú lekná
a potom prsty zrejú do stromov.
Ruky sú záhrada s ovocím pohladenia,
úrodné brázdy s pokladom veštby,
pri splne mesiaca lúky rúk.
Pozdrav úsmevu!

Ale dážď plače na ruky,
dážď zmáča klasy prstov,
dážď roztápa rovné brázdy milovania.

Dni ubiehajú.
Dni ubiehajú.
A človek zalamuje ruky,
zalamuje ruky.

/ 2 /
Príroda nám dala ruky,
tú veľmoc.
Ó, nekonečné pochody k tvorbe,
zapríčinené rukami.
Kiež by neprestali,
kiež by dobro
sprevádzalo
desať hrdinských prstov.
Každý z nich je v spoločenstve
i sám jak prst.
Prsty sú zurčiace pramene živej vody
vytekajúce z dlane.
A dlane šíre,
šíra istota,
rovina ponúkania,
hniezdo dobrotivosti.
Čo máš na dlani, dávaš
každému, kto príde.

 

František Andraščík (1931 – 2001), básnik, prozaik, esejista, literárny kritik, redaktor a vysokoškolský pedagóg, patril k tým spisovateľom, ktorí neboli po vôli minulému režimu. V roku 1967 mu vyšli dve básnické zbierky (po dvoch predchádzajúcich); od prózy Zvedavosť (1970) po ďalšiu zbierku Úpenlivé ruky prešlo pätnásť rokov.

„Andraščík dospel k básnicky nevšedne účinnej výrazovej prostote. Úpenlivé ruky sú lyricky najintenzívnejšou autorovou knihou a jednou z najväčších básnických kníh slovenskej poézie osemdesiatych rokov.“ (Ján Zambor)

Ľutujem, že som Františka Andraščíka osobne nepoznal. Nikdy sme sa nestretli.

Príznačné sú nasledujúce jeho vety, ktoré uvádzam z prebalu zbierky Úpenlivé ruky: „... človek je v mnohých ohľadoch ľudský, teda múdry až-až, iba v jednom, a to práve v tom najzákladnejšom, je ešte nedostatočne vyspelý: v ľudskom vzťahu k svetu, k iným ľuďom. Nevyskytuje sa ešte priveľmi často oná hlboká ľudská žičlivosť, nezištná náklonnosť k iným a inému. Veď jediná skutočná sloboda ľudí je možná len ako rovnosť medzi nimi.

A práve tu má poézia nezastupiteľnú úlohu: bez postranných úmyslov vyjadrovať ľudské, hlboko kultúrne pociťovanie sveta estetickou jazykovou formou, estetickým prirovnávaním a takto nachádzať totožnosti v rozličnom, seba v inom a v iných a naopak.“

Báseň Ruky som vybral z vydania František Andraščík: Úpenlivé ruky (Smena, edícia Erb, ilustroval Marián Meško, Bratislava 1985).

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo