Kohabitačný efekt

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kohabitačný efekt

Partneri, ktorí spolu najprv žijú, sú napokon menej spokojní v manželstve a rozvádzajú sa vo vyššej miere.

Využiť situáciu najlepšie, ako sa len dá, je poriadne úbohý prístup k nej. Môj život bol sériou únikov pred pohyblivými pieskami.

Rose Wilderová Laneová,

spisovateľka a zakladateľka Amerického libertariánskeho hnutia

 

Keď mala Jennifer tridsaťdva rokov, rodičia jej usporiadali okázalú svadbu na vidieku. Mala na nej všetko – aj ružové tulipány a úžasnú hudbu. V tom čase už žila s Carterom vyše troch rokov. Na slávnosť prišla rodina, priatelia a dva psy.

Keď o šesť mesiacov Jennifer prišla na prvú terapiu, práve fini­šovala s vypisovaním ďakovných listov a hľadala rozvodového práv­nika. Carter už prespával niekde u kamarátov, čiže bola otázka času, kedy sa niekto dopočuje o tom, že sa rozišli. Jennifer sa cítila, akoby oklamala samu seba. „Strávila som viac času plánovaním svadby ako šťastným manželstvom,“ vzlykala.

Jennifer vždy vyzerala ako ktosi na pomedzí obchodných schôdzok a postalkoholickej opice. Obliekala sa elegantne, no pôsobila vyčer­pane a rozhárane. Absolvovala jednu zo špičkových univerzít a práve naštartovala svoju kariéru v PR, ale stále ešte pomerne bezstarostne vymetala večierky.

Carter menil zamestnania, nemal nejakú ustálenú profesionálnu identitu. Namiesto toho, aby ostal posledný rok na vysokej škole, vybral sa na turné so svojou bluegrassovou kapelou. Rozpadla sa, ale on hudbu neprestal milovať. Pracoval na rôznych miestach ako zvukár a promotér hudobných skupín. Jennifer a Carter boli azda najviac cool a hip párik z okruhu ich známych. Radi sa rozprávali o televíznych seriáloch, o tom, ktorý budú pozerať ako ďalší.

Po svadbe sa tón ich rozhovorov zmenil. Stretli sa s realitným agentom a ten im ukázal hypotekárne kalkulácie. Ak by brali do úvahy dieťa, vyzeralo by to pre nich finančne ešte horšie. Jennifer dúfala, že kým budú deti malé, bude môcť pracovať na čiastočný úväzok, čiže potrebovala, aby začal Carter čoskoro zarábať viac pe­ňazí. Uvažovala o tom, že by sa vrátila domov do New Hampshire, kde sa žije lacnejšie a pomohli by im jej rodičia. Carter chcel ostať tam, kde žili teraz – možno aj nadobro. Ich zábavný život sa dostal do patovej situácie.

Jennifer najviac skľučovalo to, že sa usilovala robiť všetko ako treba. „Rodičia sa brali mladí. Chodili spolu asi šesť mesiacov a viem, že mama pred svadbou s nikým nespala. Ako vedeli, či im to bude fungovať. S Carterom sme boli starší, keď sme začali spolu chodiť. Žili sme spolu asi tri roky. Ako sa to len mohlo stať?“ nariekala.

O psychologickej terapii sa hovorí, že „pomalšie najrýchlejšie zájdeš“. Niekedy pomáha, ak ľudí spomalíte natoľko, aby pouvažovali nad svojím spôsobom premýšľania. Každý má medzery, keď ide o argu­mentáciu. Ak zastanete a posvietite si na tieto mentálne výpustky, odhalíte premisy motivujúce správanie aj bez toho, aby si to dotyčný uvedomil. Pomerne jednoducho som odhalila jednu Jenniferinu pre­misu: Spolužitie je test na manželstvo. Je to zvyčajný omyl.

Počas uplynulých päťdesiatich rokov vzrástol percentuálny podiel párov, ktoré spolu žijú, o vyše 1 500 percent. V roku 1960 žilo v jednej domácnosti len okolo päťstotisíc nezosobášených ľudí. Teraz predsta­vuje toto číslo takmer osem miliónov Američanov. Približne polovica dvadsiatnikov žije v období od dvadsiatky do tridsiatky prinajmenšom s jedným partnerom alebo partnerkou. Viac ako polovici manželstiev predchádza spolužitie. Túto zmenu zväčša pripisujú sexuálnej revolúcii a dostupnosti antikoncepcie a iste hrá svoju rolu aj ekonomická situácia mladých dospelých. Ale ak sa rozprávate s dvadsiatnikmi, počúvate iné: spolužitie ako prevencia.

V celoštátnom prieskume súhlasila takmer polovica dvadsiatni­kov s tvrdením: „Vstúpili by ste do manželstva len s osobou, ktorá by predtým bola ochotná s vami žiť, aby ste zistili, či budete spolu vychádzať?“ Asi dve tretiny dvadsiatnikov si myslia, že ak sa nasťa­hujete do jedného bytu pred svadbou, tak tým predchádzate rozvodu.

Jennifer k nim patrila. Domnievala sa, že na rozdiel od svojich ro­dičov, ktorí sa brali ako mladí a spravili to rýchlo, bude jej manželstvo úspešnejšie, ak bude najprv so svojím partnerom žiť. Ale partneri, ktorí „spolu najprv žijú“, sú napokon menej spokojní v manželstve a rozvádzajú sa vo vyššej miere v porovnaní s pármi, ktoré spolu nežijú. Sociológovia tomu hovoria kohabitačný efekt.

Egon Schiele: Dievča v čiernom (1911). Zdroj: wikimedia

Kohabitačný efekt zaráža mnohých odborníkov skúmajúcich manželstvo. Niektorí sa vrátili k tvrdeniu, že tí, ktorí sa rozhodnú žiť s partnerom pred manželstvom, sú jednoducho menej konvenční, a teda aj náchylnejší zmieriť sa s rozvodom. Avšak výskumy nazna­čujú, že kohabitačný efekt nemožno jednoznačne vysvetliť indivi­duálnymi charakteristikami, ako je náboženstvo, vzdelanie alebo politické presvedčenie. Ak sa pozriem na svojich klientov, platí to isté: Nemožno povedať, že liberálni klienti kohabitujú a konzervatívni klienti nie. Vlastne je trend k spolužitiu pred manželstvom rovnaký v červených i modrých štátoch – a to isté platí pre každú západnú krajinu.

Tak ako teda kohabitačný efekt vysvetliť? Prečo nám prístup v štýle „vyskúšaj si, kým to kúpiš“ nezaručí šťastný vzťah? Najnovšie výskumy ukazujú, že na príčine je samotné spolužitie.

 

Nerozhodovať, šmyknúť sa

S Jennifer sme pracovali na odpovedi na otázku „Ako sa to mohlo stať?“

Rozprávali sme sa o tom, ako s Carterom začali chodiť a neskôr bývať. V súlade so štúdiami na túto tému aj Jennifer vravela, že sa to „prosto stalo“ a „že to tak bolo jednoduchšie. Platili sme za dva byty a stále sme jeden u druhého prespávali. Vždy som si zabudla niečo, čo som potrebovala do práce, v jednom či druhom byte. Mali sme sa veľmi radi, bolo to takto lacnejšie a menej náročné. Pomerne rýchlo sme sa rozhodli, že budeme spolu bývať, ale aj keby to nefungovalo, dalo sa z toho rýchlo vycúvať.“

Jennifer hovorila o tom, čo nazývame „nerozhodovať, šmyknúť sa“. Posun od chodenia k prespávaniu a od častého prespávania k spoluži­tiu môže byť postupný a plynulý, neupozorňuje na seba prstienkami, ceremóniami či dokonca niekedy ani niečím takým, ako je rozhovor. Páry sa často nerozprávajú o tom, prečo by chceli spolu žiť a čo by to znamenalo.

Keď výskumníci kladú tieto otázky dvadsiatnikom, sú to väčši­nou ženy, kto tvrdí, že chcú, aby sa im dostávalo viac lásky, zatiaľ čo muži konštatujú, že takto majú jednoduchší prístup k sexu. Nie je nezvyčajné, že partneri sledujú spolužitím rozličné, nevyslove­né – ba dokonca niekedy len podvedomé – ciele. Ale muži i ženy súhlasia s tým, že ich požiadavky na spolubývajúceho sú nižšie ako na manžela či manželku.

Spýtala som sa Jennifer, či skĺzla do spolužitia s Carterom, či to bolo vedomé rozhodnutie, ako keď sa rozhodovala o zásnubách alebo manželstve.

„Veď o to ide,“ povedala. „Nešlo o sobáš, čiže nebolo také dôležité príliš o tom uvažovať.“

„A teraz? Keď nad tým uvažujete teraz?“

„Zrejme boli moje kritériá dobrý sex, zábavné víkendy, zaujímaví kamaráti, lacnejší nájom.“

„Zapochybovali ste, či robíte dobre, keď ste sa k sebe nasťahovali?“

„Kdesi vzadu v hlave ma strašilo, že Carter vlastne nemá nijaké naozajstné pracovné ambície, smerovanie. Myslím, že som sa dom­nievala, že spolužitie bude dobrým testom toho, ako vážne to myslí. Až na to, že teraz vidím, že sme nikdy nepristupovali k spolužitiu veľmi vážne. Skutočnosť, že robil v hudobnom biznise, z neho robila dokonalého priateľa pre dvadsiatničku. Celý jeho život stál a padal na zábave. Naše životy stáli a padali na zábave.“

Jennifer s Carterom – tak ako mnohí dvadsiatnici, čo spolu žijú, boli v podstate viac spolubývajúcimi, čo majú spolu sex, ako dvo­ma ľuďmi, ktorí žijú v záväznom celoživotnom zväzku. Mali akúsi neurčitú predstavu o otestovaní vzťahu, ale neodvážili sa vstúpiť na územia, ktoré sú charakteristickými záťažovými skúškami pre manželstvo: nesplácali hypotéku, nepokúšali sa otehotnieť, nepre­bdeli noci pri deťoch, netrávili dovolenky so svokrovcami, keď sa im do toho nechcelo, nešetrili na vysokú školu pre deti a dôchodok, nepozerali si výplatné pásky partnera, ani výpisy z kreditnej karty. Ak s niekým žijete, plynú z toho výhody, ale nepribližujete sa nutne k tomu, ako vyzerá manželstvo. To je pravda najmä v čase, keď sa obdobie od dvadsiateho do tridsiateho roku propaguje ako šanca na pobavenie sa.“

„A čo sa stalo potom?“ spýtala som sa.

„O rok či dva som začala uvažovať, čo to vlastne robíme.“

„Rok? Alebo dva?“ dobiedzala som.

„Neviem...“ odvetila Jennifer.

„Čiže čas sa kĺzal tiež,“ poznamenala som.

„Presne tak. Všetko bolo také neurčité. Tá neurčitosť ma frustro­vala najviac. Zdalo sa mi, akoby som sa zúčastňovala na nejakom niekoľkoročnom pohovore, pri ktorom sa zistí, či skončím ako jeho manželka alebo nie. Pohrávali sme sa jeden s druhým a hádali sme sa. Nikdy som necítila, že náš vzťah berie skutočne vážne. Stále to tak necítim – čo je zrejmé.“

Egon Schiele: Ležiaca žena so zelenými pančuchami (1917), foto: wikimedia

Je možné, že na Jenniferiných obavách niečo bolo. Ak chceme pochopiť prečo, pomôže, ak si uvedomíme, že, technicky vzaté, ide o predzás­nubový alebo predzáväzkový kohabitačný efekt, nie o predmanželský kohabitačný efekt. Páry, ktoré začnú spolu žiť predtým, ako sa zosobá­šia, ale po zásnubách, takí, ktorí spoja svoje životy po tom, ako sa jasne a verejne zaviazali svojmu partnerovi či partnerke, podliehajú rovna­kému riziku nešťastného či rozvráteného manželstva ako páry, ktoré pred manželstvom spolu nebývajú. Netrpia kohabitačným efektom.

To páry, ktoré začnú žiť spolu predtým, ako sa jasne a spoločne zaviažu k vzťahu, sú náchylnejšie na nedostatočnú komunikáciu, nižšiu úroveň oddanosti. Ich manželstvá sú nestálejšie. Mnohé štúdie dokázali, že ľudia v týchto zväzkoch sú si menej oddaní pred a dokonca aj po uzavretí manželstva. Zvlášť to platí pre mužov.

S Jennifer sme začali hovoriť o tom, ako sa s Carterom presunula od spolužitia k manželstvu. Šlo o zmenu plnú rozhodnutí a rituálov, nebolo možné, aby sa to „jednoducho stalo“.

„Manželstvo sa nestalo len tak,“ povedala Jennifer a prevrátila oči. „Musela som Cartera dokopať k tomu, aby mi kúpil prsteň, aby sme určili dátum, dohodli sa na ceremónii, pozvánkach. Ku všetkému.“

„Prečo to bolo také ťažké?“

„Nestal sa z neho chlap vhodný na ženenie, ale naše životy boli zorganizované tak, že sme sa vlastne nemuseli správať ako dospelí. Akosi som predpokladala, že sa to nejako utrasie, keď sa zoberieme.“

„Predpokladali ste to.“

„Dúfala som v to.“ Jennifer sa pochmúrne usmiala. „Myslela som si aj: Akú inú možnosť máš?“

„Mohli ste sa s ním rozísť.“

„To nebolo také jednoduché.“

„Toľko k rýchlemu vycúvaniu,“ povedala som.

„Bolo to ako pohyblivé piesky,“ utrúsila Jennifer smutne.

 

Uzamknutie

Jenniferino prirovnanie k pohyblivým pieskom ma neprekvapilo. Skĺznutie do spolužitia by nebol problém, keby bolo jednoduché z neho vykĺznuť. Nie je to jednoduché.

Dvadsiatnici sa veľmi často vrhajú do situácií, ktoré považujú za finančne výhodné a takmer bez rizika, a po mesiacoch či rokoch zistia, že sa z nich nedokážu vyhrabať. Je to ako podpísať zmluvu na kreditnú kartu s nulovým úrokom počas prvého roku používania. Po dvanástom mesiaci sa úrok zvýši na dvadsaťtri percent, ale vy ste sa zasekli, pretože ste minuli toľko, že to nedokážete na jeden raz splatiť a akosi ste si nezvládli dlh previesť na druhú kartu s nízkym úrokom. Spolužitie je vlastne presne to isté. V behaviorálnej ekonómii je tento jav známy ako uzamknutie konzumenta.

Uzamknutie definuje zníženú pravdepodobnosť pátrania po iných možnostiach alebo rozhodnutia sa pre inú možnosť, keď raz človek do niečoho investoval. Prvotná investícia nazývaná zriaďovacie ná­klady môže byť veľká alebo malá. Formulár. Vstupné. Čas strávený zriadením online účtu. Splátka na auto. Čím vyššie zriaďovacie ná­klady, kým menej pravdepodobné je, že začneme spolu bývať. Ale dokonca aj minimálna investícia môže spôsobiť uzamknutie, najmä ak čelíme nákladom na zmenu.

Náklady na zmenu alebo čas, peniaze alebo úsilie, ktoré vyžadu­je zmena, sú komplexnejšie. Keď do niečoho prvotne investujeme, náklady na zmenu sú hypotetické a budúce, čiže máme sklon pod­ceňovať ich. Je jednoduché predstavovať si, že si neskôr jednoducho zaobstaráme novú kreditnú kartu alebo že si budeme lámať hlavu s rozviazaním lízingovej zmluvy, keď to bude potrebné. Problémom je, že keď nastane ten čas, náklady na zmenu sú pri pohľade zblízka väčšie ako pri pohľade z diaľky.

Spolužitie je presýtené zriaďovacími nákladmi a nákladmi na zmenu – základnými prísadami uzamknutia. Ak s niekým začnete žiť, môže to byť zábavné a ekonomicky výhodné – zriaďovacie ná­klady sú jemne votkané pomedzi to. Po rokoch strávených medzi haraburdami spolubývajúceho alebo spolubývajúcej sa veľmi radi s niekým podelíme o nájomné pekného jednoizbového bytu. Páry zdieľajú wi-fi a domácich miláčikov a páči sa im vybrať sa spoločne na nákup nábytku. Neskôr majú tieto zriaďovacie náklady vplyv na to, do akej miery sme ochotní odísť.

„Mali sme spoločný nábytok,“ povedala Jennifer. „Mali sme naše psy a spoločných priateľov. Trávili sme spoločne víkendy – zabehali sme si isté zvyky, rutinu. Bolo by veľmi, veľmi ťažké rozísť sa.“

Keď som Jennifer vysvetlila, v čom spočíva uzamknutie, preglgla. „Keď som bola tínedžerka, stále som vyčítala mame, prečo ostala s otcom, keď s ním nie je očividne šťastná. Teraz ju chápem oveľa lepšie. Nie je jednoduché vystúpiť zo zažitého vzťahu. A ona mala dve deti, musela myslieť aj na ne. Ja som zostala s Carterom, lebo som si nemohla dovoliť nový gauč,“ zavzlykala ľútostivo Jennifer.

„Kúpa nového gauča môže byť pre dvadsiatnika neprekonateľná prekážka,“ povedala som Jennifer a ona neprestávala plakať, „ale mne sa zdá, že za tým bolo viac ako len gauč. Čo náklady na zmenu?“

Jennifer chvíľu popremýšľala a potom povedala: „Môj vek zme­nil všetky náklady na zmenu. Keď sme začali spolu žiť, mala som niečo po dvadsiatke. Zdalo sa mi, že sa budem môcť jednoducho odsťahovať, kedy sa mi zachce. Ale potom som mala náhle tridsať a všetko bolo inak.“

„Náklady na zmenu, na začatie odznova sa nám zdajú v tridsiatke vyššie,“ povedala som.

„Všetci sa vydávali a ženili. Chcela som sa vydať. A potom sa mi videlo, že sme sa s Carterom vzali, lebo sme spolu žili, keď sme sa prešvihli cez tridsiatku.“

„Náhle sa vám zdalo dôležitejšie, aby ste sa vzali, ako to, či vám to bude fungovať,“ povedala som.

„Je mi to vskutku veľmi, veľmi trápne, ale takmer mi bolo jedno, či nám to bude fungovať. Domnievala som sa, že ak to aj nebude fungovať, aspoň sa vydám vtedy, keď sa vydávali všetky. Nič neza­meškám.“ Jennifer posmrkávala. „Ale rozvod bol oveľa horší, ako som si myslela. Nemôžem povedať, že ľutujem vzťah s Carterom, ale ľutujem, že sme spolu začali žiť, či to, že som nebola schopná opustiť ho ešte predtým, ako to všetko dospelo až takto ďaleko. Teraz tak či onak začínam odznova. A moja štartovacia pozícia je oveľa horšia.“

„Ale dostávate sa z uzamknutia,“ pripomenula som jej. „Ako vám to ide?“

„Musela som čeliť faktom. Carter bol úžasný priateľ pre dvad­siatničku, ale nebol dobrý manžel a nikdy nebude. V práci sa mi darí a chcem si založiť rodinu. Carter na to nie je pripravený. Akosi to nikdy nebolo skutočné, oficiálne – až kým sme sa nezobrali.“

Zdá sa, že nepriaznivá súvislosť medzi spolužitím a rozvodom poľavuje. Trochu lepšia je správa, že prieskum Pewovho výskumné­ho centra z roku 2010 ukázal, že takmer dve tretiny Američanov vnímajú spolužitie ako krok k manželstvu. Tento zdieľaný a vážny pohľad na spolužitie môže prispieť k tlmeniu kohabitačného efek­tu, pretože nové štúdie dokazujú, že „sérioví kohabitátori“ a páry, ktoré berú vzťah rozlične vážne, sú najviac ohrození kohabitačným efektom.

Rozvod sa môže dvadsiatnikom, ktorí spolu žijú a jednoducho sa zabávajú, vidieť ako veľmi vzdialený a nepravdepodobný koniec, ku ktorému spejú. Keď niekedy o tom s klientmi hovorím, nezriedka namietnu: „Netrápte sa, nemám v úmysle vrhnúť sa do manželstva s ním/ňou, a teda nám nehrozí ani rozvod. Len zabíjam čas.“ Ale do­konca aj keď si odmyslíme efekt uzamknutia, nešťastné manželstvo a rozvod nie sú jediným rizikom a Jennifer nie je jedinou klientkou, ktorá ľutuje, že s niekým začala žiť. Veľa, preveľa klientov tesne pred alebo tesne po tridsiatke si praje, aby nepremárnili toľko času vzťah­mi, ktoré by trvali len mesiace, keby s danou osobou nezačali hneď žiť. Napokon zabili oveľa viac času, ako predpokladali, a teraz si prajú, aby ho získali späť.

Dvadsiatnici a tridsiatnici chcú pristupovať k vzťahu vážne, no sú zmätení a nie sú si istí, či si vybrali svojho partnera vedome. Ak je vzťah založený na výhodách a nejasnostiach, môže to pôsobiť rušivo na nárokovanie si na ľudí, ktorých ľúbime. Ak život postaví­me na „možno mi budeš stačiť“, jednoducho nie je natoľko záväzný ako život vybudovaný na „áno“ od obidvoch partnerov, áno, ktoré stelesňuje vážny vzťah alebo manželstvo.

Je pár vecí, ktoré môžu ochrániť dvadsiatnikov pred kohabitač­ným efektom. Jednou je jednoducho sa nesťahovať do jedného bytu – to je zrejmé. Keďže to nie je celkom realistický návrh, výskumníci odporúčajú aj to, aby sme si ako partneri vyjasnili, ako vážne to ten druhý myslí predtým, ako začnú spolu žiť. Rovnako zmysluplné je predvídať a pravidelne prehodnocovať obmedzujúce podmienky, ktoré by vám mohli brániť odsťahovať sa, keby ste to chceli.

Sú aj iné spôsoby, ako otestovať vzťah okrem spolužitia, zahŕňa­jú širokú škálu aktivít, nielen schôdzky a sex. Sú iné spôsoby, ako zistiť, či ste s partnerom zaľúbení alebo či sa máte aspoň radi (viac o tom neskôr). Nie som za ani proti spolužitiu, ale som za to, aby si dvadsiatnici uvedomili, že to nie je žiadna záruka, nehovoriac o ne­šťastí a rozvode. Ak sa nasťahujete k priateľovi či priateľke, môže to zvýšiť vaše šance na pochybenie – alebo na to, že premárnite na toto pochybenie priveľa času.

Text je úryvkom z knihy Meg Jayovej Rozhodujúca dekáda, ktorá nedávno vyšla vo vydavateľstve Premedia. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Poznámka redaktora: Jeden z našich verných čitateľov bol pohoršený výberom ilustrácií k textu, nemyslím, že by bol na to dôvod, ale keďže nie je naším cieľom pohoršovať, rozhodli sme sa nahradiť ústredný obrázok k textu. Čitateľom ďakujem za pochopenie. J. Daniška

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo