Ružomberská vzbura 1939

Slovenský štát bol vyhlásený 14.3.1939 a hrabovská vzbura sa udiala 4.6.1939. Slovenská armáda, povinne apolitická, bola podobne ako veľká časť štátneho aparátu nástupcom československého predchodcu. Československý duch v armáde žil, kým Hlinkova garda zaujímala presne opačné postoje. Naviac Hlinkova garda často prezentovala svojimi nárokmi a materiálnymi výhodami viac seba ako štát, ktorý si chcela postupne privlastniť. Armáda sa stávala útočiskom tých, ktorí sa chceli vyhnúť Hlinkovej Slovenskej ľudovej strane (HSĽS) a Hlinkovej garde (HG).

V druhej polovici marca 1939 vysielala HG pred Kultúrnym domom v Ružomberku denne svoje spravodajstvo, začínajúce pozdravom Na stráž!. Vojaci – hlavne z horského pešieho pluku 2 – začali odpovedať hromadným Mor ho!. Vysielajúci gardista po niekoľkých dňoch stratil nervy a vojakov slovne napadol, čoho výsledkom bolo skandovanie protištátnych hesiel. HG sa preto odhodlala k osobnej kontrole vojakov, ale i tá zlyhala a tak sa garda musela obmedziť na príležitostné relácie a dôležité správy, až nakoniec vysielanie úplne zrušila.

Ukázalo sa, že Ružomberok nie je spoľahlivou oporou ľudáctva. Koncom apríla 1939 tu boli konštituované odbojové skupiny ako Voskárova skupina (zahŕňajúca aj žandárov), Revolučná mládež Slovenska, vojenská organizácia Mor ho, Danešova skupina. Prvou rozsiahlou akciou, na ktorej spolupracovalo viacero ružomberských odbojových skupín, bolo šírenie protištátnych letákov na Orave a Liptove. Na Liptove sa začala etablovať spravodajská sieť, budovaná bývalým tkáčom Ondrejom Gurovičom, ktorá pracovala pre poľskú spravodajskú službu a súčasne plnila prevádzačské úlohy pre ilegálnu Obranu národa. Východiskovým predpokladom Obrany národa bolo sformovať nelegálnu armádu, pripravenú vyvolať celoštátne povstanie po prvej očakávanej porážke Nemecka na poľskom bojisku. Povstanie malo viesť k oslobodeniu od nemeckej okupácie vlastnými silami a k obnoveniu ČSR v pôvodných hraniciach.

Majáles v Hrabove bol pôvodne naplánovaný na 29. mája 1939. Pre daždivé počasie sa uskutočnil až o niekoľko dní neskôr – 4. júna 1939. Organizovali ho gardisti, mala to byť prvá gardistická zábava na Slovensku. Verejnosti oznámili, že naň pozývajú uniformované zložky Hlinkovej gardy, predstaviteľov Hlinkovej Slovenskej ľudovej strany, mestské zastupiteľstvo, továrnikov, obchodníkov, proste smotánku tých čias. Vojakom bola účasť zakázaná. To vyvolalo nespokojnosť u vojakov i u civilného obyvateľstva.

Za pekného slnečného počasia sa juniáles konal v priestore strelnice, na juhozápadnom okraji Ružomberka v doline Hrabovo. Na zábavu sa vybralo okolo 400 vojakov, ktorí odopreli zaplatiť vstupné 1 Ks a neprijali ponuku gardistov na polovičné vstupné. Začali skandovať:
„Dajte nám žold, dajte nám chlieb, my na vstupné nemáme.“ Ignorujúc usporiadateľov vošli do priestorov juniálesu. Usadili sa vedľa hudby, ktorú prerušovali protifašistickou piesňou U našich kasáreň. Vojaci a mládež, ktorí obsadili vedľajší trávnatý svah, mali strelnicu ako na dlani. Zábava sa poobede naplno rozprúdila, vojaci sa spolu s dievčatami postupne presúvali zo svahu na miesto vyhradené pre tancujúcich. Po nejakom čase ho zaplnili a začali tým vytláčať gardistov. Hudba pochopila, že zo strany vojakov ide o určitý vzdor a protest, a tak hrala bez prestávky. Organizátori zábavy ohlásili, že na základe rozkazu veliteľa posádky sa vojaci musia vrátiť do kasární. Ich odpoveď bola jasná: spievali „Nepôjdeme domov, až ráno“.

Medzi vojakmi sa rozšírila správa, že gardisti chcú zavolať na pomoc nemeckých vojakov zo Žiliny. Reagovali odopnutím opaskov a vyháňaním gardistov z juniálesu do lesa, pričom poškodili tanečný parket a tanečnú miestnosť, rozbili byt dozorcu strelnice a strážnicu. Vojaci sa ani po viacerých výzvach nevrátili do kasární. Privolaná vojenská pohotovosť pod velením čatára Tibora Medvedeckého a žandári sa pridali na stranu vojakov. Padlo aj niekoľko výstrelov, ale nikto nebol postrelený. Veselica sa skončila, zoradení vojaci šli do kasární oslobodiť svojich zatvorených kamarátov. Pochodovali mestom, skandovali protifašistické heslá a prevolávali na slávu Stalinovi. Vyvalili bránu na Štefánikových kasárňach, pustili kamarátov z basy, odpílili stožiar s vlajkou a odpochodovali do delostreleckých kasární. Po polnoci tam došli, ale nie všetci – časť smerovala do Poľska k Československej armáde. (Do Poľska ušiel aj ružomberský rodák Vlado Matula, neskôr bojoval proti Nemcom pri obrane Francúzska, vrátil sa a bojoval aj v Slovenskom národnom povstaní. Nemci ho chytili a po hroznom mučení zavraždili v Hrboltovej, terajšej mestskej časti Ružomberka.)

Vyšetrovanie, ktoré sa započalo hneď o deň nato, dokázalo, že išlo o vopred organizovanú akciu. Akciu, ktorá mala vyjadriť nespokojnosť s nastupujúcim režimom Slovenského štátu. Za jedného z hlavných organizátorov považovali aj desiatnika Štefana Kaňkovského. Vyšetrujúci dôstojník mu hrozil verejnou popravou. Desiatnik Kaňkovský pod takýmto tlakom vystrelil na vyšetrovateľa, ten sa však stihol skryť za stôl. Vyšetrovaný následne obrátil zbraň proti sebe a zastrelil sa. Čatár Tibor Medvedecký bol údajne odsúdený na 3 roky väzenia. Pozatýkali aj funkcionárov KSS.

V obžalobe pred Hlavným súdom v Bratislave v procese proti odbojárovi Danešovi a spol. odznelo: „Je potrebné energicky vyrezať hnijúci vred, ktorý hlodá na tele samostatného Slovenského štátu a treba príkladne potrestať vinníkov, aby národ videl, čo čaká toho, kto sa dá na podobné chodníčky!“ Daneš zomrel v leopoldovskej väznici.

Minister národnej obrany Slovenského štátu 1939-1945 Ferdinand Čatloš vo svojej pozostalosti napísal: „Prvé otvorenejšie slovo proti Hlinkovej garde povedal Ružomberok, sídlo Hlinkovo, začiatkom júna 1939. Vojsko inscenovalo vzburu a rozhádzalo zo šíreho okolia sa zhromaždených gardistov na juniálesovú veľkozábavu. Skutočná zámienka bola malicherná: nepripustenie vojska na gardistický tanec. To však bola kvapka, ktorou sa preliala voda nenávisti proti neskrotnej gardistickej nespratnosti v slovenskom hrnci. Následok? Tristo vyšetrovaných! Masový zjav. ... Vojaci sa vzbúrili a jednako najhlavnejší vinník Medvecký dostal len 4 a pol roka na slobode. Naproti tomu ich podradní pomáhači – civili boli odsúdení na 8 a viac rokov... Trestné činy boli takého rázu, že vojaci mali dostať za ne trest smrti podľa zákona na obranu Republiky.“

Spracované podľa zborníka Ružomberská vzbura 1939. Zostavil Stanislav V. Chytka. Vydal Okresný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov v Ružomberku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo