NÁZOR: Aldo Maria Valli o frontálnom útoku na Benedikta XVI.

Joseph Ratzinger postavil do stredu svojho učenia niektoré body, ktorých obsah čelne naráža na prevládajúce zmýšľanie a silné mocenské záujmy, ktoré na tejto mentalite budujú svoje bohatstvo a privilégiá.

Predstava, že existuje absolútna pravda s nevyhnutnými a rozhodujúcimi dôsledkami pre morálne rozhodnutia, je proti šíriacemu sa relativizmu, ktorý by chcel zrovnoprávniť každú morálnu voľbu a uviesť ako jediný normatívny princíp číselnú väčšinu. Akoby ona sama osebe vždy bola dobrá a vedela by zaistiť dobro jednotlivcov a kolektívu. A akoby sa väčšina nikdy nemohla zmýliť (čo sa v dejinách de facto aj stalo) zvoliac si to, čo je pre človeka objektívne zlé.

Že demokracia ako taká nie je sama o sebe dobrom, ale že potrebuje morálne hodnoty, ktoré môže zaistiť náboženstvo. To zase následne musí mať možnosť zasiahnuť do verejnej debaty vďaka princípu kladnej laickosti. Ide o víziu, ktorú, samozrejme, nemôže akceptovať ten, kto má záujem urobiť z demokracie nedotknuteľného molocha a bezohľadne ho použiť na vlastné mocenské hry. Fakt, že pravda existuje a môže ju spoznať každý človek prostredníctvom rozumu otvorenému nadprirodzenu, je nebezpečným princípom pre toho, kto sledujúc cieľ zvnútornenia morálneho relativizmu chce dosiahnuť, aby mohol lepšie manipulovať svedomiami a nasmerovať ich svojvoľne ktorýmkoľvek smerom vo všetkých oblastiach, počnúc politikou až po ekonomiku.

„Ak sa na Benedikta XVI. toľko útočí, je to preto, že je dôveryhodný a jeho slová sú účinné.“ Zdieľať

Pre relativistov je podobne nebezpečný názor, ktorý pápež viackrát zdôraznil, že sloboda, ak má byť na strane človeka a jeho rastu, potrebuje podporu morálnej zodpovednosti osvietenej vierou, pretože keď sa sloboda stane absolútnom oddeleným od každého etického hodnotenia, fatálne sa skazí a skôr alebo neskôr sa zmení vo svoj opak, čiže v tyraniu či už v osobnej, alebo spoločenskej rovine.

Pápež Benedikt XVI. svojou jasnosťou bádateľa a prenikavosťou pastiera neustále zdôrazňuje a opätovne potvrdzuje základné princípy kresťanského učenia. No práve preto sa stáva nebezpečným pre toho, kto by chcel mať človeka nie slobodného, ale skôr podriadeného; človeka nie plne zodpovedného, ale nerozhodného; takého človeka, ktorý si neuvedomuje krásu a možnosti ľudského rozumu, ale človeka, ktorý je akoby ochrnutý a neschopný dopracovať sa k veľkým ideám.

Už na začiatku som povedal, že neverím v sprisahanie proti pápežovi a Cirkvi. Je zbytočné si predstavovať, že sa „niekto“ usiluje organizovať ohováračskú kampaň. Skôr ide o mnohé konvergentné záujmy. Médiá, ako aj finančné centrá, vlády, nátlakové skupiny rôzneho druhu a inšpirácií vidia pápeža - odhliadnuc od ich formálneho rešpektu voči nemu - ako prekážku, keďže sa usiluje dosiahnuť konsenzus a formovať svedomia ľudí. Čím je dôveryhodnejší, tým viac sa na hlavu Katolíckej cirkvi útočí. A ak sa na Benedikta XVI. toľko útočí, je to preto, že je dôveryhodný a jeho slová sú účinné.

Otázka pedofilných kňazov sa chápala, a v skutočnosti je to naozaj pravda, ako vynikajúca príležitosť oslabiť pápeža, ktorý bez strachu hovorí o pravde a upozorňuje na skreslené používanie slobody; ktorý odsudzuje finančný svet zredukovaný na stolovú strategickú hru, v ktorej bohatí hrajú na úkor chudobných; ktorý otvorene uvažuje o vnútri človeka a pomáha napríklad pochopiť, že za ochudobneným názorom o láske existuje filozofické poňatie, ktoré by chcelo urobiť človeka menej človekom a podriadiť ho tyranii pudu. Keď pápež, ako sa to napríklad stalo v Lisabone, povzbudzuje predstaviteľov kultúry, aby konali „pekné veci“, a predovšetkým pracovali tak, aby sa naše životy stali miestami krásy, tak sa automaticky stáva rozvracačom v očiach toho, kto ťaží zo slabostí človeka.

K téme:
Benedikt pred inkvizítormi
Zdieľať

Samozrejme, že toto všetko nezbavuje Cirkev povinnosti urobiť si spytovanie svedomia. Ide najmä o hlbšiu reflexiu nad úlohou jednotlivých biskupských konferencií a nad spôsobom, ako chápať pastoračné a misijné poslanie. Vďaka škandálu s pedofíliou vyšla na povrch ľahkomyseľnosť a neschopnosť, príliš mnoho chýb, zanedbaní, hriechov. Bolo by dobré sa napríklad spýtať na klerikalizmus (istý odborník hovoril skôr o klerikálnom narcizme), ktorý preniká do prostredia Cirkvi a neumožňuje vyváženú debatu a pokladá za vyrušujúcich votrelcov do cirkevných záležitostí tých laikov, ktorí z lásky a úcty k Cirkvi vnímajú potrebu zasiahnuť a prispieť tak k rastu celého spoločenstva veriacich. Takýto druh úvahy by sa nevyhnutne musel dotknúť otázky moci Cirkvi. Nejde však o démonizovanie, pretože každá ľudská inštitúcia ako organizácia potrebuje formy moci. Skôr ide o snahu lepšie sa pripodobniť zakladateľovi našej viery. Tomu Ježišovi Kristovi, ktorý svedčil o Bohu a jeho moci a pritom zostal tichý a pokorný srdcom. Uvažovať o kultúre moci v Cirkvi by bolo veľmi prospešné. Zároveň by sme si overili, že moc, ktorá je odpojená od každej súvislosti s Kristom, sa môže stať zhubným svedectvom.

Aldo Maria Valli
Autor je vatikanista prvého programu talianskej štátnej televízie RAI Uno.
Foto: Pavol Rábara

Úryvok pochádza z jeho knihy La Verità del Papa (2010), ktorá pod názvom Pápež na muške vyšla vo vydavateľstve Don Bosco. Uverejnené so súhlasom vydavateľstva.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo