Vyštudovaná ekonómka Mária Leitnerová bola pred niekoľkými rokmi vyhlásená za dobrovoľníčku roka v sociálnej a zdravotníckej oblasti. Za to, že sa so svojou skupinou Vŕba venovala pacientom mužského onkologického oddelenia. No to nebola jej jediná intenzívna dobrovoľnícka aktivita v živote. Sprevádzala tiež mladých z detských domovov či mentorovala študentov z Kolégia Antona Neuwirtha.

A jedného dňa sa rozhodla, že už nebude len dobrovoľníčiť popri práci, ale urobí zásadnejšiu zmenu. A tak svoj prestížny džob na Britskej ambasáde vymenila za triedu piatakov v Košiciach.

 

Boli ste vyhlásená za dobrovoľníčku roka, venovali ste sa viacerým projektom. Prečo ste sa vôbec dali na dobrovoľníctvo?

Celé sa to začalo už na strednej, keď k nám na gympel prišli dvaja mlaďasi z krízového centra v Žiline s ponukou zapojiť sa do dobrovoľníckeho programu. Študenti mali s deťmi z krízového centra stráviť nejaký čas – dve-tri hodiny týždenne, venovala som sa tomu dva-tri roky cez strednú. Vtedy som to tak nevnímala, že je až taká silná skúsenosť, ale spätne si uvedomujem, ako veľmi mi to zmenilo vnímanie. Uvedomila som si, ako veľa som toho ja dostala, od rodiny, zázemia, kamarátov, viery, materiálneho zabezpečenia. Že to nie je samozrejmosť, že veľa ľudí toto nemá.

Celé toto vo mne naštartovalo pocit, že kým môžem a mám kapacitu, chcem niekde pomáhať. Vtedy nevedomky – a neskôr už úplne vedome – som si povedala, že chcem nejakú časť svojho voľného času venovať dobrovoľníckej práci. Čiže robiť to bez odmeny a pre nejakú dobrú vec.

Ktorá z tých dobrovoľníckych skúseností bola najzásadnejšia a najviac vás zasiahla?

Asi Vŕba, sprevádzanie pacientov na onkológii, bola to veľmi silná skúsenosť. Ale ak môžem povedať, čo bolo najprínosnejšie pre moju terajšiu prácu, ktorou je učenie, tak to bol program Buddy. Čiže práca s deťmi z detských domovov. Pracuje sa s tínedžermi, ktorí majú za sebou brutálnu minulosť a nesú si svoj batoh negatívnych skúseností. Jednému z nich som mala robiť kamarátku, akúsi staršiu sestru. Tam som sa veľa naučila o tom, ako k pristupovať k deťom.

 

Žili ste v Bratislave, mali ste zaujímavú prácu, robili ste poradkyňu britskému ambasádorovi. Aký bol váš dôvod vymeniť dobrý džob v Bratislave za učiteľskú prácu na východe?

Už dlhšie som uvažovala, že zmením prácu, ale nevedela som za akú. Ponuka zapojiť sa do Teach for Slovakia prišla ako blesk z jasného neba a veľmi ma to zaujalo, keďže už aj pred tým som dobrovoľnícky pracovala aj s deťmi a vzdelávaním. Páčilo sa mi aj to, že je to len na dva roky, zaujala ma vízia zlepšiť školstvo a dať šancu všetkým deťom, a aj výborné prepracovanie programu. Plusom pre mňa boli aj inšpirujúci ľudia, ktorí v programe pôsobia alebo ho už absolvovali. Bolo to teda pre mňa spojenie viacerých vecí, a keď som tam prišla, tak som si overila, že sú naozaj tak a ešte viac, ako som si myslela.

Aké to bolo, keď ste v septembri prvýkrát prišli pred triedu dvadsiatich detí?

Ten september nebol až taký šok, pred začiatkom školského roka sme mali šesťtýždňovú prípravu, v rámci ktorej sme aj tri týždne už reálne učili deti. Veľmi som sa na začiatok školského roka tešila, už tá príprava ma nabila energiou a zistila som, že ma učenie veľmi baví. Že to budem rada robiť. Takže keď som prvýkrát stála pred triedou, necítila som sa až taká stratená.

Ale boli aj momenty, keď to so mnou zatriaslo. Keď som šla po chodbe a miešal sa tam pach linolea s pachom školskej jedálne, na stenách polystyrénové nástenky s textami o Hodžovi, vtedy som si povedala: kurníkšopa, čo tu ja robím, asi som sa úplne zbláznila. Pred troma mesiacmi som pracovala na návšteve britského premiéra a teraz tu nesiem pracovné zošity z matematiky a idem sa rozčuľovať s nejakými piatakmi.

Žiaci vás od začiatku rešpektovali a poslúchali?

Myslím si, že mám prirodzený rešpekt, ale jasné, že decká stále skúšajú, chcú testovať limity a hranice. A občas idú aj za hranice a presne vedia, ako na mňa. Ale zasa už aj ja viem, ako na ne. Sme v tom neustále školení, ako ich potiahnuť, ako pracovať s motiváciou. Ale zažívam aj veľa vtipných situácií.

Napríklad?

Keď poviete nejaký brept a celá trieda sa na vás zabáva. Trochu menej veselé je, keď nejaký žiak vyhlási, že nepracuje, a cez hodinu sa prechádza po triede a na nič nereaguje.

Čo v takých situáciách robíte?

Najlepšie funguje, ak majú zavedený systém, aby presne vedeli, čo sa stane, ak porušia pravidlá. Kedy dostanú nejakú prácu navyše a kedy pôjdu do riaditeľne.

Tie pravidlá určujete vy?

Ja mám nejakú predstavu, ale snažím sa ich dohodnúť na začiatku roka so žiakmi. No niektoré veci musím v priebehu času meniť. Niektorí žiaci sú vytrvalejší, v iných triedach zase potrebujú viac motivácie a podrobnejšie nastavenia, čo sa stane, keď niečo nejde. Každá trieda má svoje špecifiká.

Pracujete aj s vyslovene problémovými deťmi, ktoré majú poruchy učenia, napríklad ADHD?

V každej triede máme integrované deti, čo majú diagnostikované problémy s učením alebo so správaním. Veľa z nich je aj takých, čo nemajú oficiálne žiadnu diagnózu, ale je zrejmé, že majú špecifické ťažkosti a potrebovali by extra podporu.

Dá sa to zvládnuť?

Je to veľká výzva a  dnes už rozumiem tomu, prečo učitelia toľko hovoria o pedagogických asistentoch. Ja mám napríklad v triede dieťa, ktoré nevie počítať s prechodom cez desiatku a v tej istej triede mám dieťa, ktoré vyhráva všetky matematické olympiády. A teraz sa plnohodnotne venujte takémuto kolektívu. Aj to je dôvod, prečo sa na jednu štyridsaťpäťminútovú hodinu matematiky pripravujem ako keby trikrát. Musím si to rozdeliť tak, aby som pokryla väčšinu žiakov, potom sa povenovala integrovaným deťom s prispôsobenými zadaniami, no a potom mám úlohy pre decká, ktoré mi dávajú otázky z učiva o tri hodiny ďalej. Je to obrovsky náročné, najmä pre mňa ako začínajúceho učiteľa, keďže nemám pripravené veci z minulých rokov.

 

O integrovaných deťoch v bežných triedach sa vedú živé polemiky. Majú podľa vašich skúseností integrované deti šancu zvládnuť bežné učivo?

Väčšina učiteľov robí, čo sa dá, v rámci svojich kapacít, no kapacity nazvyš tam už veľmi nie sú. Tým pádom sú tam potom aj zlé známky. V  systéme, ktorý je založený na známkach, to znamená, že takéto deti málokedy zažijú úspech. Skôr vnímajú to, čo im nejde. Zažiť si úspech je pritom pre deti kľúčové. S pocitom uspokojenia z toho, že dieťaťu niečo ide, sa dá krásne čarovať a na ňom ďalej stavať.

Ako je podľa vašich skúseností dobré nastaviť prácu s takýmito deťmi?

Je určite dobré, aby decká boli spolu v jednej triede s ostatnými. Pre učiteľa je to ale fakt ťažké, preto by mal dostať množstvo nástrojov, s ktorými vie pracovať. Či už je to vo forme asistentov, iný vyučovací čas, menší tlak na dodržanie nejakých osnov. Učiteľ s nimi potrebuje pracovať individuálne, tiež viac času, aby sa na to pripravil. Ale keď toto nie je, je integrácia veľmi ťažká. Ale stále si myslím, že je to lepšie, ako keby boli rozdelené. Deti sa navzájom potiahnu.

Netrpia tým potom tie šikovné deti, ktoré sú už o tri lekcie ďalej?

Nemusí to tak byť, lebo keď vidím, že niektoré deti učivo extrémne rýchlo pochopia, dám im skupinovú prácu a ony sa učia navzájom. Pre tie šikovnejšie decká je to super skúsenosť, učia sa učiť. Učia sa byť citlivejší na to, že niekomu to ide pomalšie. Plus keď to musia niekomu vysvetliť, naučia sa to samy najlepšie. Pre ne je to paráda. A tým druhým to pomôže, lebo im to vysvetlí niekto, kto im je bližší, buduje to triedu, komunitu, vzťahy.

A sú tam ďalšie finty, ktoré viem spraviť, napríklad dať im úlohy navyše, len pre nich. Tak ako individuálne pracujem so slabšími, tak sa dá pracovať aj s tými, čo im to ide lepšie.

Ako riešite vzťahy v triede? Stretli ste sa s prípadmi šikany?

Áno, je to problém. Hlavne na druhom stupni je to vypuklejšie, lebo učiteľka so žiakmi nie je celý deň a nemikromanažuje im vzťahy. A je jasné, že niektoré decká to nedávajú. Hlavne, keď je tam vekový nepomer, keď sú tam odlišnosti, napríklad viackrát prepadnutí žiaci.

Čo s tým môže učiteľ spraviť?

Je to veľmi citlivá téma, treba s tým pracovať dlhodobo. Kľúčom je dobrý vzťah medzi žiakmi a učiteľom. Zatiaľ sa viem spoľahnúť na to, že vždy, keď sa niečo deje, tak za mnou prídu. Buď tí, ktorým sa to deje, alebo ostatní, ktorí to vidia.

Spomínate si na nejakú konkrétnu situáciu?

Napríklad sa stane, že žiak na hodine niečo povie a ostatní sa začnú vysmievať. Alebo tam máme jedno dievča, ktoré spolužiaka pomaľovalo cez prestávku po tvári a celá trieda potom začala na ňu hučať. V takej situácii je dôležitá bezprostredná reakcia. Ak sa to deje počas hodiny, tak reagovať treba okamžite. Ukrojiť si aj desať minút z hodiny a kašlať na delenie dvojciferným číslom.

Ako by mala tá reakcia vyzerať?

Keď vidím, že sa niečo stalo a trištvrte triedy sa vysmieva jednému žiakovi, tak sa ich pár otázkami snažím naviesť na riešenie problému. Tam nezaberajú nejaké prednášky. „Učiteľské kecy“ oni hneď vypínajú. Je dobré celé to otočiť, dá sa to napríklad takto: „Predstavte si, že vás je v skupine trinásť žiakov, z toho desať sa vám vysmieva.“ A riešenie nechať na nich. Ja im nepoviem, ako sa majú správať, len im dám chrobáka do hlavy a nech sa oni sami začnú zamýšľať. Či je také správanie správne a zároveň, ako môžu v tej situácii oni zareagovať – napríklad postaviť sa a odísť alebo povedať ostatným, nech neblbnú.

Riešenie konfliktov sa dobre učí aj na príbehoch alebo pomocou rôznych aktivít, pri ktorých ani oni sami nevedia, že sa niečo učia. Napríklad sme stavali vežu z balónikov a pomixovala som skupiny tak, aby museli spolupracovať tie deti, ktoré by sa inak spolu ani nerozprávali.

Teda ich učíte sociálnym zručnostiam? To je teraz taký módny pojem.

Skôr by som to nazvala budovanie charakteru. Väčšina mojich triednických hodín je presne o tomto. Na tento rok sme si vybrali tri vlastnosti, ktoré chceme posilniť. Vytrvalosť, tímová práca a sebakontrola. Každé tri mesiace máme nejakú vlastnosť a k nej úlohy, ktoré plníme. Pozrieme si na tú tému film, čítame knihu. Chcem im ukázať, že aj toto sú dôležité veci a je naozaj podstatné makať na sebe aj v týchto oblastiach.

Aký je váš názor na známkovanie?

Úprimne, mne sa s tým na začiatku pracovalo ťažko. Mala som pocit, že tá škála je strašne malá. Rozumiem, aké to má výhody, napríklad je to prehľadné pre rodičov, celkovo je to taký jasný systém. Ale veľakrát vidím, že decká sa učia len pre známky. Veľmi z nich musím dolovať to, aby sa učili z lásky alebo z radosti, len preto, že sa chcú niečo dozvedieť, že ich niečo baví.

Druhý problém je, keď narazia na niečo, čo im nejde. Pre nich to automaticky znamená, že dostanú zlú známku. Ale ja im hovorím, že je to super, lebo je to šanca sa poučiť sa a naučiť niečo nové. Vnímanie známok im veľmi oklieštilo pozeranie sa na ten proces učenia.

Aké finty radia vo vašom programe, aby ste deti motivovali v tom systéme, ktorý tu je?

Snažiť sa im meniť nazeranie. Vytváranie kultúry v triede, že to, že som spravil chybu alebo to, že mi niečo príde ťažké, nie je vôbec zlé. Keď narazíme na niečo, čo je ťažké, neznamená to, že to vzdáme alebo že sme hlúpi, ale zvrtnúť im to v hlave tak, aby pochopili, že to je príležitosť. Celá práca s motiváciou je obrovská vec. Cieľom je dosiahnuť, aby sa učili preto, že je to dobré. Na začiatku treba ale ísť postupnými krokmi, nastaviť im nejaké plusové body, drobné odmeny. Nie za to, že urobia niečo bezchybne alebo dostanú dobrú známku, ale za to, že sa snažia, nevzdajú, že si nejakú chybu opravia. Išli sme spolu napríklad na pizzu, do kina alebo na výlet.

Vidíte nejaký pokrok vo vnútornej motivácii žiakov za ten rok a pol čo s nimi pracujete?

Vidím to v takých drobných veciach. Niekedy si myslím, že s týmto chalanom už nič nepohne a zrazu ho počujem, ako sa sťažuje, že nedostal úlohy navyše. Alebo niekto príde za mnou: „Pani učiteľka, mohol by som ostať dlhšie na doučovaní?“ A je to decko, ktoré mi zdrhalo zo školy. Krásne sú aj momenty, keď mi deti, čo predtým neznášali matiku, povedia, že je to teraz ich najobľúbenejší predmet. Veľmi ma poteší, keď mi to povedia dievčatá, to je výnimočné. Angličtina je taká hravejšia, tam nie je až taký problém zaujať, ale na matematike naozaj makáme. A keď mi povedia, že pre nich je toto tvorivé, že sú radi, že sa niečo nové naučia, tak je to pre mňa veľké zadosťučinenie.

Neľutujete, že ste sa na to dali?

Mám pocit, že je to veľmi zmysluplné. Je tam interaktivita s deťmi, okamžitá spätná väzba na to, čo robím. V predchádzajúcom zamestnaní som také okamžité dosahy svojej práce nevidela. Tu viem priamo vplývať na deti po akademickej aj charakterovej stránke.

Znie to zvláštne, že na školu príde učiť človek, ktorý nemá klasické učiteľské vzdelanie. Ako to prijímajú riaditelia, respektíve škola?

Rôzne. Vždy záleží na človeku. Niektorí nie úplne dobre rozdýchavajú fakt, že príde niekto zvonku, kto nemá učiteľské vzdelanie, často čerstvý absolvent. Skrátka ten pocit, že niekto z Bratislavy nám tu ide rozprávať, ako to máme robiť. Je prirodzené, že sa s takýmito predsudkami stretávame, ale je na nás, aby sme s nimi pracovali. A my tam naozaj prichádzame s tým, že sa chceme od nich učiť, s nimi spolupracovať, sú to naši kolegovia na dva roky, je to pre nás práca. Chce to čas a chce to prácu na tom, aby sme si budovali vzťahy nielen s deťmi, ale aj s kolegami. Veľa z nich už možno nemá kapacitu alebo energiu tlačiť na nejaké systémovejšie zmeny, no vedia nám často vyjadriť podporu v tom, o čo sa snažíme. Ja osobne som mala šťastie na skvelú pani riaditeľku a kolegov a som im vďačná fakt za veľa. 

Ak to medzi školou a človekom v takomto projekte funguje, tak škola získa veľmi veľa. Má človeka, ktorý je motivovaný a pripravený makať na stopäťdesiat percent. Nemá ešte svoju rodinu a vie, že je tam na obmedzený čas. Výhodou pre školu je tiež to, že dostane človeka z iného prostredia, môže priniesť nové veci. Riaditelia majú tiež možnosť stretávať sa s inými riaditeľmi škôl zapojených v projekte a vymieňať si skúsenosti, zúčastňovať sa na rôznych školeniach. 

Čo je vaše hlavné zistenie za tie dva roky pôsobenia na škole?

Najväčšia vec, čo som si uvedomila, je, aké veľmi to je zlé. Istým spôsobom existuje konsenzus, že nie je to dobré a treba reformu. S tým som aj ja predtým súhlasila. Ale kým som tam neprišla a sama si nezažila, čo to je, netušila som, ako veľmi hlboký ten problém je.

V čom je to zlé?

V tom, ako veľmi komplexne je to zlé (smiech).

Niečo konkrétne?

Už len keď človek pozrie na čísla, je to na riadnu depresiu – podľa PISA testovania skoro tretina našich žiakov nemá po skončení základky základnú funkčnú čitateľskú gramotnosť. Sú školy, kde sa do deviateho ročníka dostane len zlomok prvákov a decká končia základku bežne v siedmom ročníku. Veľká nerovnosť v prístupe k dobrému vzdelaniu je obrovský problém.

Je tam aj mnoho ďalších hľadísk. Napríklad to, aká ťažká, náročná a nedocenená je práca učiteľa. Čo všetko si vyžaduje, ako oveľa viac podpory by potrebovali učitelia, aby robili svoju prácu dobre. Vzdelávanie učiteľov, pracovný čas, platy, jednoducho komplexná podpora učiteľov. Ďalší obrovský balík je celá byrokracia. Ono to znie ako fráza, ale keď si zažijete to, že musíte vyčiarkavať devätnásťtisíc okienok, vypisovať štyri lajstrá a každú jednu známku pred klasifikačnou poradou vypisovať na šesť miest, tak to už fráza nie je.

Potom je tu téma celého prístupu k vzdelávaniu. Čo chceme učiť. Chceme učiť obsah, chceme učiť, aby sme dodržali plán, alebo chceme učiť tie deti? Veľakrát sa učí učivo a neučia sa deti. Chceme ich učiť, aby niečo vedeli, alebo ich chceme učiť nejaké zručnosti? V tomto chýba vízia. Osobne si myslím, že deti by sme mali učiť aj iné veci a mali by sme ich aj učiť inak. Chcelo by to väčšiu slobodu učiteľom a školám a menej požiadaviek.

Čo by ste odporučili niekomu, kto si prečíta tento rozhovor a rozhodne sa, že sa tiež chce sa stať dobrovoľníkom? Kde má začať?

Na internete teraz už človek nájde všetko. Veľa miest má svoje dobrovoľnícke centrá, napríklad Bratislavské dobrovoľnícke centrum, a dajú sa tam nájsť ponuky – chcem robiť s dôchodcami, chcem robiť s deťmi, chcem robiť vo financiách, chcem robiť so životným prostredím. Keď už nie takto, tak každý, kto sa okolo seba pozrie, či už robí v Snine, alebo v Petržalke, vie nájsť okolo seba veci, ktoré môže zmeniť, a ľudí, ktorým treba pomôcť. Za seba môžem odporučiť aj projekt Teach for Slovakia, kde práve teraz prebieha výber nových uchádzačov.

V každom prípade dobrovoľníctvo odporúčam všetkými desiatimi – ja som sa aj vďaka nemu dostala k prácam a príležitostiam, o ktorých by som predtým ani nesnívala alebo o nich nemala ani tušenia.

 

Foto – Andrej Lojan

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo